znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 403/2014-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. Z., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Z. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. Z. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 € (slovom tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov), ktorú j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   advokáta   Mgr.   Vladimíra   Šárnika,   Národného   oslobodenia   25, Bernolákovo, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 403/2014-12   z   13.   augusta   2014   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   sťažnosť   M. Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   na   ďalšie   konanie pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   11.   februára   2013   podal   sťažovateľ na Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   povolenie   obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 131/2006, v ktorej bol odsúdený pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 140/191 Zb. Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný   zákon“)   a   pre   trestný   čin   ohrozovania mravnej   výchovy   mládeže   podľa   §   217 písm. b) starého Trestného zákona. Za tieto skutky bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia   slobody   vo   výmere   8   rokov   a   5   mesiacov,   pričom   výška   trestu   bola   určená na základe tzv. asperačnej zásady vyjadrenej v § 35 ods. 2 starého Trestného zákona.Sťažovateľ   v   návrhu   na   obnovu   konania   poukázal   na   nález   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorým bola asperačná zásada vyjadrená v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný zákon“), resp. jej časť vyhlásená za protiústavnú,   a   následne   konštatoval,   že   dôsledok   uvedeného   nálezu,   a   síce   strata účinnosti   časti   právneho   predpisu,   sa   považuje   za „skutočnosť   súdu   skôr   neznámu“ a v spojení s § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je dôvodom povolenia obnovy konania podľa Trestného poriadku.

Návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania   bol   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 4 Nt 7/2013   zo   16.   mája   2013   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu zo 16. mája 2013“)   zamietnutý.   Sťažovateľ   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu podal sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   napadnutým   uznesením   zamietol.   V   odôvodnení svojho uznesenia   krajský   súd   uviedol,   že   okresný   súd   postupoval   správne,   keď   návrh sťažovateľa   na   obnovu   konania   zamietol   z   dôvodu,   že   nezistil   dôvody   obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku, a to preto, že nález ústavného súdu sa týka len § 41 ods. 2 nového Trestného zákona, pričom sa netýka § 35 ods. 2 starého Trestného zákona,   pretože   tento   stratil   účinnosť   1.   januára   2006   a nemožno   svojvoľne   rozširovať záväznú výrokovú časť nálezu ústavného súdu. Navyše, krajský súd skonštatoval, že aj keby pripustil   extenzívny   výklad   nálezu   ústavného   súdu,   aj   tak „vo   svetle   všetkých prejednávaných   skutočností   pôvodného   konania   uložený   trest   odňatia   slobody vo výmere 8 rokov   5   mesiacov   spĺňa   všetky   kritéria   kladené   na individualizáciu   trestu ako i s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti prípadu a pomery páchateľa a jeho práva na spravodlivý trest“.

Na   základe   uvedeného   je   podľa   sťažovateľa   potrebné   považovať   napadnuté uznesenie krajského súdu za nezákonné a protiústavné, pretože ním došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ následne v sťažnosti poukázal na to, že v praxi nastávajú dve situácie:„1) Osoba, ktorá bola odsúdená za spáchanie dvoch trestných činov dvoma rôznymi skutkami (z ktorých aspoň jeden je zločinom) a ktoré spáchala po 01.01.2006. Bude jej uložený trest s použitím ust. 41 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z. z... Táto osoba má v zmysle ust. § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. nárok na obnovu konania.

2) Osoba B je odsúdená za spáchanie dvoch trestných činov dvoma rôznymi skutkami (z ktorých aspoň jeden je zločinom) a ktoré spáchala pred 01.01.2006. Bude jej uložený trest s použitím ust. 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb... Táto osoba nemá pri použití doslovného výkladu ust. § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. nárok na obnovu konania. To je aj prípad sťažovateľa.“

Ďalej   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že «Teleológia   ust.   §   41b   ods.   1   zák. č. 38/1993 Z. z.   však   dopadá   aj   na   prípad   sťažovateľa.   Obidva   prípady   majú   rovnaký teleologický základ a preto neexistuje žiaden rozumný dôvod, prečo by tieto prípady mali byť posudzované odlišne. Týmto je daná otvorená teleologická medzera v zákone, čím je narušená hodnotová bezrozpornosť právneho poriadku.

Táto medzera v zákone vznikla v dôsledku rekodifikácie trestného práva zákonom č. 300/2005 Z. z. účinného od 01.01.2006 a nálezu ÚS zo dňa 28. októbra 2012. Ust. § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. bolo do právneho poriadku SR zavedené zákonom č. 293/1995 Z. z. zo dňa 16.11.1995. Preto je potrebné konštatovať, že ide o medzeru následnú, pretože neexistovala v čase prijatia zákona č. 293/1995 Z. z., ale vznikla neskôr v dôsledku zmeny právneho   poriadku.   Tým   pádom   ide   aj   o   medzeru   nevedomú,   teda   zákonodarcom nezamýšľanú. Ani z dôvodovej správy k ust. § 41b zák. č. 38/1993 Z. z. nevyplýva, že by chcel zákonodarca rozlišovať medzi vyššie uvedenými prípadmi: „§ 41 b/ upravuje právne následky nálezu o nesúlade právneho predpisu pre právoplatné rozsudky, vydané v trestnom konaní   na   základe   právneho   predpisu,   dotknutého   nálezom   a   pre   ostatné   právoplatné rozhodnutia   a   nadobudnuté   práva   a povinností,   ktoré boli   vydané na   základe takéhoto právneho predpisu.“

Vzniknutú medzeru v zákone je podľa názoru sťažovateľa možné „uzatvoriť“ jedine analogickou aplikáciou ust. § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. aj na prípady odsúdenia na základe tzv. asperačnej zásady vyjadrenej v zák. č. 140/1961 Zb. V tejto súvislosti dávam do pozornosti, že by išlo o analogickú aplikáciu právnej normy procesného práva, kde je na rozdiel   od   hmotného   trestného   práva   prípustná.   Naviac,   neprípustnosť   analógie v trestnom   práve   slúži   na   ochranu   obvineného,   bolo   by   však   absurdné,   ak   by sme nepripustili   použitie   analógie   v   prospech   obvineného,   resp.   v   tomto   prípade odsúdeného.

V   obnovenom   konaní   by   sa   uplatnil   čl.   50   ods.   6   Ústavy   SR   a   §   2   ods.   1 zák. č. 300/2005   Z.   z.,   ktoré   určujú   časovú   pôsobnosť   trestného   zákona   a   ktoré prikazujú retroaktivitu   zákona   priaznivú   pre   páchateľa.   To   umožňuje   rozhodnúť v prospech páchateľa na základe zmeny zákona vyvolanej nálezom ÚS, aj keď k nej došlo po spáchaní trestného činu a po odsúdení jeho páchateľa. Sťažovateľ tak môže v prípadnom obnovenom   konaní   reálne   dosiahnuť,   aby   mu   bol   uložený   nižší   trest,   ako   v   pôvodnom konaní, kde bola na jeho prípad aplikovaná asperačná zásada v znení, ktoré nie je v súlade s Ústavou SR. Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v pôvodnom konaní bol sťažovateľovi uložený   trest   pri   dolnej   hranici   asperačnou   zásadou   upravenej   trestnej   sadzby.   Práve sprísnenie   dolnej   sadzby   za   použitia   asperačnej   zásady   bolo   nálezom   ÚS   vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR.».

Podľa   sťažovateľa   všeobecné   súdy   v   jeho   prípade „uprednostnili   formálnu spravodlivosť pred spravodlivosťou materiálnou, dôsledkom čoho je skutočnosť, že osobám odsúdeným   na   základe   asperačnej   zásady   vyjadrenej v jednom právnom   predpise bude obnova konania povolená, avšak osobám odsúdeným na základe úplne rovnakej asperačnej zásady vyjadrenej v inom právnom predpise, obnova konania povolená nebude. Súčasťou princípu materiálneho právneho štátu, ktorý je vyjadrený v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je princíp rovnosti   a   zákazu   diskriminácie,   čo   znamená,   že   skutkovo   zhodné   prípady   je   nutné posudzovať   rovnako,   resp.   v   skutkovo   zhodných   prípadoch   nesmie   byť   jednej   osobe neodôvodnene priznaných menej práv ako inej.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. 08. 2013, sp. zn. 1Tos/93/2013 porušil základné práva M. Z. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 08. 2013, sp. zn. 1Tos/93/2013 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania M. Z. na účet jeho právneho zástupcu...“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   veci   vyjadril   predseda   krajského   súdu podaním   sp.   zn.   Spr.   3449/14   z   5.   septembra   2014,   v   ktorom   s   poukazom   na   závery krajského súdu uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia v podstatnom uviedol: «V   čase   rozhodovania   tunajšieho   súdu,   t. j.   14.   08.   2013   nebolo   ešte   prijaté stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR Tpj 44/2013 zo dňa 26. 11. 2013, z ktorého vyplýva, že nález Ústavného súdu SR, právny predpis, jeho časť, alebo niektoré ustanovenie,   nie   je   v   súlade   s   ústavou,   nemôže   byť   novou   skutočnosťou   súdu,   skôr neznámou, v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por., a tým len jednou z podmienok obnovy   konania.   V   prípade   zmeny   právneho   stavu,   teda   zmeny   zákonných   podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu v dôsledku nálezu ústavného súdu, ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. je na základe ustanovenia § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov.

V tomto ustanovení je konštatované splnenie podmienok obnovy konania, avšak len v prípade,   ak   v   preskúmavanom   súdnom   rozhodnutí   boli   použité   s   ústavou   nesúladné ustanovenia. V ustanovení § 41b ods. 1 vyššie citovaného zákona je výslovný odkaz len na právny predpis, na základe ktorého súd v trestnom konaní vydal rozsudok.

Problematika povolenia obnovy konania pri ukladaní trestu za použitia ustanovenia § 35 ods. 2 Tr. zák. bola aj predmetom zasadnutia trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý navrhol prijať stanovisko v znení: Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov,   v   znení   neskorších   predpisov vyvoláva vyhlásenie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo   dňa   28.   11.   2012   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (k   vyhláseniu   došlo 21. 12. 2012)   vo   vzťahu   k   §   41   ods.   2   Tr.   zák.,   je   potrebné   pri   použití   extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety prvej, za bodkočiarkou Tr. zák. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. účinného od 01. 09. 2003 do 31. 12. 2005, ktoré stanovisko však bolo pre názorovú nezhodu stiahnuté z rokovania. Záverom senát tunajšieho súdu poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 208/2014 zo dňa 25. marca 2014, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky   zastáva   názor,   že   povoľovaním   obnovy   konania   „ex   offo“   by   došlo k nadbytočnému,   formálnemu   a   neúčelnému   prehodnocovaniu   právoplatných   rozhodnutí v trestných   veciach,   ktoré   by   boli   na   základe   návrhov   odsúdených   bez   ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre   odsúdeného   privodiť   iný,   resp.   priaznivejší výsledok.»

Právny   zástupca   sťažovateľa   k   uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu z 5. septembra 2014 vo svojom stanovisku z 25. septembra 2014 uviedol:

„K   vyjadreniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   05.   09.   2014   uvádzam,   že ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ako aj tomuto rozhodnutiu   predchádzajúce   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   II,   boli   založené na doslovnej aplikácii ust. § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.

Nesprávnosť   doslovnej   aplikácie   predmetného   zákonného   ustanovenia   zjavne vnímala   aj   časť   sudcov   Najvyššieho   súdu   SR,   nenašla   sa   však   zhoda   pre   prijatie zjednocovacieho stanoviska.

Uvedená   otázka   však   má   ústavnoprávny   presah   vyžadujúci   posúdenie   dôsledkov rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   vo   veci   ústavnosti   právneho   predpisu.   Výklad   účinkov takéhoto   rozhodnutia   je   preto   hlavne   úlohou   Ústavného   súdu   SR,   čo   je   z   procesného hľadiska možné iba v konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   403/2014-12 z 13. augusta   2014   prijal   vo   vymedzenom   rozsahu   na   ďalšie   konanie,   bolo   posúdenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k splneniu podmienok obnovy konania, prihliadajúc   pritom   na   závery   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra   2012,   ktorý   bol   publikovaný   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 nového Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou, vrátane posúdenia tej právnej otázky, či je možné právne závery vyplývajúce z predmetného nálezu ústavného súdu   vzťahovať   aj   na   podmienky   starého   Trestného   zákona   a   či   ich   mal   krajský   súd zohľadniť   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   pri   posudzovaní   splnenia   podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých   sa   odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie   jednoduchého   práva   (m.   m.   I.   ÚS   331/09,   I.   ÚS   316/2011).   Inými   slovami, v prípadoch   posudzovania   individuálnych   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je úlohou ústavného   súdu   preskúmavať príslušné   právne   predpisy   a prax in   abstracto,   ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či   spôsob,   akým   boli   uvedené   predpisy   aplikované   alebo   sa   dotkli   sťažovateľa,   viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 rozhodol, že v § 41   ods.   2   nového   Trestného   zákona   slová   v   texte   za   bodkočiarkou „súd   uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.   Horná   hranica   zvýšenej   trestnej   sadzby   nesmie   prevyšovať   pätnásť   rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie   horná   hranica   zvýšenej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody   prevyšovať   dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa § 35 ods. 3 starého Trestného zákona súd uloží súhrnný trest podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu s   uložením   súhrnného   trestu   súd   zruší   výrok   o   treste   uloženom   páchateľovi   skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu musí súd vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený už skorším rozsudkom.

Podľa § 41 ods. 2 nového Trestného zákona v znení do vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody.   Horná   hranica   zvýšenej   trestnej   sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 131/06 z 22. júna 2007 v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu právoplatne   uznaný   vinným   z   trestného   činu   týrania   blízkej   osoby   a   zverenej   osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) starého Trestného zákona a z trestného činu   ohrozovania   mravnej   výchovy   mládeže   podľa   §   217   písm.   b)   starého   Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 215 ods. 2 a § 35 ods. 2 starého Trestného zákona, ktorý bol pre neho priaznivejší ako nový Trestný zákon, uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere osem rokov a päť mesiacov. V predmetnej veci išlo o dva trestné činy spáchané úmyselne dvoma skutkami, pričom súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci pri ukladaní   úhrnného   trestu   odňatia   slobody   po   použití   asperačnej   zásady   vychádzali   z upravenej trestnej sadzby osem rokov a dva mesiace až trinásť rokov a štyri mesiace.Je teda nepochybné, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, aplikáciou ktorej sa zvýšila tak horná, ako aj dolná hranica + do úvahy prichádzajúcej   trestnej   sadzby.   Práve   v   dôsledku   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011   z   28.   novembra   2012   podal   sťažovateľ   na   okresnom   súde   návrh na povolenie   obnovy   konania,   ktorý   bol   uznesením   tohto   súdu   sp.   zn.   4   Nt   7/2013 zo 16. mája   2013   zamietnutý.   Krajský   súd   v   rámci   konania   o   sťažnosti   sťažovateľa napadnutým uznesením (uznesenie sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013) uvedenú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 16. mája 2013 zamietol. Postup všeobecných súdov pri zhodnotení podmienok obnovy konania bol totožný v tom ohľade, že trest, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený v pôvodnom konaní, zhodnotili ako taký, ktorý nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, k pomerom páchateľa a účelu trestu, t. j. uvedený trest podľa týchto súdov spĺňa všetky kritériá kladené na individualizáciu trestu. Oba súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   dospeli   k   rovnakému   právnemu   názoru o dôsledkoch nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 ako podmienky obnovy konania vo vzťahu k asperačnej zásade vyplývajúcej z § 35 ods. 2 starého   Trestného   zákona.   Podľa   názoru   krajského   súdu   predostretého   v   napadnutom uznesení „nález Ústavného súdu PL. 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 428/2012 (čiastka 104) dňa 21. 12. 2012 sa týka len ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006, pričom sa netýka ustanovenia § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného   do   31.   12.   2005,   keďže   uvedená   zákonná   norma   dňom   31.   12.   2005   stratila účinnosť   v   zmysle   §   439   bod   2   Tr.   zák.   účinného   od   01.   01.   2006.   V   tomto   kontexte sťažnostný súd, v názorovej zhode so súdom prvého stupňa uvádza, že súd nemôže svojvoľne upravovať   a   aplikovať   rozhodnutie   Ústavného   súdu   na   rozsudky   uložené   podľa   zásady uvedenej v § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005. Išlo by o neprípustné rozširovanie záväznej výrokovej časti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase, keď krajský súd v sťažnostnom konaní svojím napadnutým   rozhodnutím   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania,   celý   jemu právoplatne uložený trest odňatia slobody nemohol byť ním vykonaný.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“   (II.   ÚS   148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí   v   inom   než   v   zákonom   ustanovenom   a   právnom   myslení   či   konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   vo   svojom   zjednocujúcom   stanovisku   sp.   zn.   PLz.   ÚS   2/2014 zo 7. mája 2014 konštatoval: „Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález   o   asperačnej   zásade),   zabezpečuje   dotknutým   fyzickým   osobám   plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“   Aj   v nadväznosti   na   prezentované   právne   závery   ústavný   súd   vo   svojich nálezoch sp. zn. I. ÚS 123/2014, sp. zn. IV. ÚS 99/2014 a sp. zn. IV. ÚS 110/2014 ustálil otázku posudzovania návrhov na obnovu konania v prospech sťažovateľov s prihliadnutím na splnenie   predovšetkým   dvoch   podmienok,   a   to   nevykonanie   celého   právoplatne uloženého trestu odňatia slobody a odsúdenie sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti na trest odňatia slobody s použitím asperačnej zásady, teda uloženie trestu odňatia slobody v rámci asperačnou zásadou zvýšenej nielen hornej, ale aj dolnej hranice trestnej sadzby, ktorá je spravidla tou hranicou, v ktorej   sa   aj k uloženiu výšky trestu odňatia slobody pristúpi. Splnenie týchto podmienok konštatuje ústavný súd aj v prípade sťažovateľa.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného   v   ústave.   V   takomto   prípade   je   potrebné   použiť   taký   výklad,   ktorý   by základné   právo   nielenže   neporušoval,   ale   naopak,   garantoval“   (II.   ÚS   31/04),   pričom vo vzťahu k aplikácii čl. 152 ods. 4 ústavy uviedol, že „V situácii, keď právnu normu možno   vysvetľovať   dvomi   spôsobmi,   pričom   jeden   výklad   je   v   súlade   s   ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“ (PL. ÚS 15/1998), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152 ods.   4   ústavy   je   možné   uplatniť   iba   u   všeobecne   záväzných   právnych predpisov s právnou silou   nižšou   ako   ústava   sama“   (I.   ÚS   30/1999).   Článkom   152 ods. 4 ústavy sa vytvára právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy. Ústava   sa   nevysvetľuje   pomocou   zákonov   s   výnimkou   vzťahov,   v   ktorých   ústava výslovne odkazuje   na podrobnejšiu   úpravu   zákonom.“   (Ústava   Slovenskej   republiky   – komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143).

Z porovnania znenia § 35 ods. 2 starého Trestného zákona a znenia § 41 ods. 2 Trestného   zákona   je   zrejmé,   že   aj   starý   Trestný   zákon   účinný   od   1.   januára   2006 poznal ustanovenie   o   asperačnej   zásade,   ktorá   ako   právne   pravidlo   bola   prevzatá z predošlej právnej   úpravy.   Z   dôvodu   totožnosti   uvedeného   inštitútu   v   obidvoch porovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého Trestného zákona, dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej právnej úpravy, teda podľa nového Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský súd mal postupujúc podľa čl. 152 ods. 4 ústavy interpretovať obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov trestných činov.

Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest odňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu   podľa   § 35 ods.   2   starého Trestného zákona, pričom   nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (ekvivalentne k podmienkam nového Trestného zákona podľa § 41 ods. 2 textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   predmetnom   prípade   došlo   k   porušeniu sťažovateľovho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením krajského súdu, a preto nepovažoval v predmetnej veci za potrebné a účelné preskúmavať aj porušenie ďalšieho sťažovateľom označeného základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 93/2013 zo 14. augusta 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   vyčíslenú   úhradu   za   dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti   v   súlade   s   §   11   ods.   3,   §   13a   ods.   1   písm.   a) a   c)   a §   16   ods.   3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 260,32 € (odmena za dva úkony právnej služby 2 x 130,16 €) a 15,62 € (režijný paušál 2 x 7,81 €) spolu v celkovej sume 275,94 €, ktorá bola následne zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty (55,19 €), pričom celkovo odmena za právne zastupovanie sťažovateľa predstavuje sumu 331,15 €.   S ohľadom   na   skutočnosť,   že   podanie   sťažovateľa   z 25. septembra   2014 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu z 5. septembra 2014) neobsahovalo žiadne právne relevantné skutočnosti týkajúce sa merita veci, ústavný súd za uvedený úkon právnej služby odmenu nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho priadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014