znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 403/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. B., K., a M. N., D., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   sp.   zn.   16   C 180/2007 z 2. októbra 2009 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 16 C 180/2007 z 15. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 191/2012 z 13. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. B. a M. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   E.   B.,   K.,   a M.   N.,   D.   (ďalej len   „sťažovateľky“),   zastúpených advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 16 C 180/2007 z 2. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 16 C 180/2007 z 15. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 191/2012 z 13. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: „Sťažovateľky pre potreby dodatočného prejednania dedičstva po ich otcovi Š. T. zistili, že nehnuteľnosti, ktoré boli vo vlastníctve ich otca si nechali dodatočne prejednať ako novoobjavený majetok v dedičskom konaní po svojom právnom predchodcovi rovnakého mena, žalovaní v spore OS Košice – okolie 16 C/180/2007 napriek tomu,   že   zo   zápisov   v   pozemkovej   knihe   bolo   zrejmé,   že   nemôže   ísť   o ich   právneho predchodcu, lebo nesedeli ani spoluvlastníci, ktorí boli súrodencami otca sťažovateliek, pričom otec žalovaných v spore 16 C/180/2007 bol sám bez súrodencov...

Žalobu o určenie vlastníckeho práva podali sťažovateľky... dňa 25. 10. 2007... Aj keď spor bol jednoduchý a jasný konajúci súd vo vecí rozhodol až rozsudkom z 2. 10. 2009. Sťažovateľkám... bolo jeho písomné vyhotovenie doručené až 20. 4. 2010... Sťažovateľky rozsudok napadli, nakoľko rozsudok vôbec neobsahoval výrok o trovách konania... ešte v polovici   októbra   2010   spis   nebol   odstúpený   KS   v   Košiciach   na   odvolacie   konanie   a nebolo   vydané   ani   opravné   rozhodnutie   súdu,   sťažovateľky...   dňa   18.   11.   2010   podali predsedovi OS Košice okolie sťažnosť na prieťahy v konaní.

Na ich sťažnosť reagoval predseda OS Košice okolie podaním zo dňa 17. 12. 2010 doručeného im 29. 12. 2010, ktorým ich sťažnosť považuje za dôvodnú...

V opravnom uznesení OS Košice okolie bolí odstránené chyby a bolo rozhodnuté aj o trovách   konania,   a   to   tak,   že   napriek   100   %   úspešnosti   sťažovateliek   im   nebolo priznané   právo   na   náhradu   trov   konania,   a   to   použitím   ustanovenia   §   150   OSP s odôvodnením   na   I.   stupni,   že   k   nesprávnemu   stotožneniu   vlastníka   došlo   pochybením orgánov pri prejednávaní dedičstva...

Sťažovateľky poukazujú na skutočnosť, že prvostupňový súd neskúmal ich majetkové pomery,   odvolací   súd   vôbec   nedopĺňal   dokazovanie   o   skúmanie   majetkových   pomerov na ich strane, preto nie je dôvodný jeho záver, že nepriznanie trov konania sa výrazne negatívne neprejaví v ich majetkovej sfére, čo ani sťažovateľky netvrdili... nepriznanie trov konania pociťujú z pozície starobných dôchodkýň ako veľký zásah do svojej majetkovej sféry a to o to viac, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd vôbec nebrali do úvahy skutočnosť, ako opakovane zdôrazňovali, že k nesprávnemu prejednaniu dedičstva po ich právnom   predchodcovi   došlo   pri   dodatočnom   dedičskom   konaní   –   pri   prejednávaní novoobjaveného dedičstva, ktoré žalovaní museli vopred označiť...

Ak by žalovaní neboli chamtiví... boli by riadne skúmali vlastníctvo... Takýto záver tak I. stupňového, ako aj odvolacieho konania, čo do nepriznania trov konania   považujú   za   zásah   do   ich   základných   ústavných   práv   a   práva   na   spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci...

Sťažovateľky majú za to... že ich vec nebola prejednaná v primeranej lehote a bez prieťahov...

Nedôsledným skúmaním okolnosti vedúcich k začatiu konania, ako aj nezisťovaním majetkových pomerov sťažovateliek zo strany tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu boli sťažovateľky poškodené aj vo svojom práve na spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci, a to v časti trov konania. Nepriznanie trov konania, ktoré im vznikli tak v zaplatenom súdnom   poplatku,   ako   aj   v   hotových   výdajoch   za   správne   poplatky   pri   zabezpečovaní listinných dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, ktoré mali preukázať pochybenie strany žalovanej pri prejednávaní novoobjaveného majetku, ale aj náklady na právne zastúpenie pociťujú ako krivdu, ale aj ako porušenie ich základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy SR o rovnosti účastníkov v konaní, lebo postupom súdu podľa ustanovenia § 150 OSP boli žalovaní v tomto konaní zvýhodnení, o to viac, že sťažovateľka v 2. rade býva v jednej dedine ako odporcovia v 4. a 5. rade, ktorí sa posmeškujú, že napriek tomu, že oni zapríčinili nutnosť konania, nezúčastňovali sa vytýčených pojednávaní, čím sa pričiňovali o prieťahy v konaní a predsa nemuseli nič platiť a všetky náklady znášajú sťažovateľky, napriek tomu že sú starobné dôchodkyne a ich príjem je obmedzený na dôchodok.“ Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1, 47 ods. 3, 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   SK   Košice   okolie   16   C/180/2007   zo   dňa   2.   10.   2009, opravným   Uznesením   toho   istého   súdu   16   C/180/2007   zo   dňa   15.   12.   2010   ako   aj Uznesením KS v Košiciach 5 Co/191/2012 zo dňa 13. 2. 2013 porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie KS v Košiciach 5 Co/191/2012-146, zo dňa 13. 2. 2013,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   17.   4.   2013,   a   toto   vracia   na   nové   konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd zároveň priznáva Ing. E. B... a M. N... finančné zadosťučinenie každej vo výške po 1.660,-- €.

Ústavný súd priznáva sťažovateľkám v 1 a 2. rade trovy právneho zastúpenia pred ÚS,   a to tarifnú   odmenu   za dva   úkony právnej pomoci   (prijatie   a   príprava,   napísanie sťažnosti) vo výške 1/6 výpočtového základu t. j. 130,16 € zníženej o 65,08 € čo je 50 % podľa   ust.   §   13   ods.   3   vyhl.   655/2004   Z.   z.   v   platnom   znení   a   vynásobenou   počtom zastúpených t. j. 2 + 7,81 € paušál vynásobený počtom vykonaných úkonov). Spolu vo výške (2 x 65,08) x 2 +(2 x 7,81) x 2 = 260,32 + 31,24 = 291,56 €.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateliek je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a   ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovateľky oprávnené podať proti rozsudku okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu odvolanie, o čom vedeli, odvolanie podali a krajský súd o ňom svojím uznesením rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľky mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateliek v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Podstatou námietok sťažovateliek je tvrdenie, že krajský súd im nepriznal náhradu trov konania bez toho, aby zisťoval ich majetkové pomery a dôsledne skúmal okolnosti vedúce k začatiu konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania alebo plnú náhradu   trov   konania   tomu   účastníkovi,   ktorému   inak   patrí   ich   náhrada.   Dôvodom na použitie   uvedeného   ustanovenia   môžu   byť   len   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa, ktoré zákon   (Občiansky   súdny   poriadok)   neuvádza   ani   exemplifikatívne,   čo   však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len   ako   výnimku   zo   všeobecného   procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   odôvodnil   nepriznanie   náhrady   trov   konania sťažovateľkám takto: „... dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí v okolnostiach tejto veci, keď pochybením orgánov pri prejednaní dedičstva došlo k nesprávnemu stotožneniu vlastníka s poručiteľom a vec napriek záujmu žalobkýň nebolo možné usporiadať inak, akékoľvek ďalšie zmluvy medzi účastníkmi by boli neplatnými právnymi úkonmi.“

Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateliek a s poukazom na § 212 ods. 1 a 3 OSP potvrdil výrok rozsudku okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu o trovách konania ako vecne správne, pričom s dôvodmi uvedenými okresným súdom sa plne stotožnil a na zdôraznenie správnosti rozhodnutí okresného súdu uviedol: „... podľa ustálenej   súdnej   praxe   pri   posudzovaní   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   treba prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, t. j. treba prihliadnuť   na   pomery   nielen   toho,   koho   by   podľa   všeobecného   ust.   stíhala   povinnosť nahradiť   trovy   konania,   ale   i   toho   koho   majetková   sféra   by   bola   použitím   tohto   ust. dotknutá a súčasne je potrebné zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku,   pričom   toto   ust.   možno   použiť   vo   všetkých   prípadoch,   v   ktorých   by   mala   byť náhrada trov priznaná a jeho použitie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania.

Vzhľadom aj na povahu sporu, bol urobený právny záver, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalobkyniam nemožno priznať náhradu trov konania. Zároveň   je   potrebné   zohľadniť   aj   okolnosti,   ktoré   viedli   k   súdnemu   uplatneniu nároku a vziať do úvahy dôvody – skutočnosti uvedené v právoplatnom rozsudku, že bolo potrebné napraviť následky nesprávneho stotožnenia poručiteľa Š. T., nar. 21. 12. 1983, zomrelého 2.   12.   1969   – predchodcu žalovaných   s vlastníkom Š.   T.,   nar. 17. 12.   1913, zomrelým 4. 12. 1983, ktoré stotožnenie nezavinili žalobkyne a rovnako ani žalovaní. Nepriznanie   trov   konania   sa   výrazne   negatívne   neprejaví   ani   v   majetkovej   sfére žalobkýň, ktorú skutočnosť žalobkyne ani netvrdili.“

Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov.

Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí   zásadne   medzi   hlavné   výsadné   oblasti   pôsobnosti   všeobecných   súdov   a   ako   také je prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto problematika   by   mohla   nadobudnúť   ústavnoprávny   rozmer   iba   v   prípade   závažného vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých by boli zjavné znaky arbitrárnosti.

Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   videl   okresný   súd   a   následne   aj   krajský   súd v okolnostiach, ktoré viedli ku súdnemu uplatneniu nároku, a to predovšetkým v okolnosti, že nápravu nesprávneho stotožnenia poručiteľa nebolo možné zjednať iným spôsobom ako súdnou žalobou. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že ustanovenie § 150 ods. 1 OSP   obsahuje   určité   osobitné   „moderačné   oprávnenie“   všeobecných   súdov,   ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to reflektovalo výsledok sporu.   Toto   oprávnenie   však   zásadne   prislúcha   všeobecným   súdom,   ktoré   sú   detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým na ich úvahe, či využijú   možnosť   aplikácie   uvedeného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku s ohľadom   na   výnimočnosť   konkrétneho   prípadu.   Nebolo   preto   úlohou   ústavného   súdu skúmať okolnosti, ktoré predchádzali podaniu návrhu na začatie konania sťažovateľkami, avšak   ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   krajského   súdu,   že   nápravu   nebolo   možné zjednať inak ako podaním návrhu na súd.

Krajský súd tiež poukázal na to, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa negatívne neprejaví v majetkovej sfére sťažovateliek, pričom uviedol, že túto okolnosť ani netvrdili.

Tvrdenie sťažovateliek, že krajský súd nezisťoval ich majetkové pomery, považuje ústavný súd za irelevantné, a to s poukazom na obsah ich odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania, ktoré odôvodňujú iba okolnosťami, ktoré predchádzali podaniu návrhu na začatie konania, a nie aj majetkovými pomermi. Samotné konštatovanie sťažovateliek v sťažnosti, že rozhodnutie o nepriznaní trov konania pociťujú ako „veľký zásah do majetkovej sféry“, je pre rozhodnutie ústavného súdu bezpredmetné.

Aplikácia   ustanovenia   §   150   ods.   1   OSP   založená   na   výnimočnosti   predmetu konania je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne udržateľným spôsobom.   Krajský   súd   v   uznesení   dostatočne   odôvodnil,   ktoré   okolnosti   na   strane účastníkov považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 OSP. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na okolnosti daného prípadu hradil každý účastník vlastné trovy sám.

Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu týkajúce sa nepriznania náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľkám nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca   uvedeného   zákonného   ustanovenia,   a   ústavný   súd   ich   preto   nemá   dôvod   ani oprávnenie prehodnocovať a nahrádzať ich prípadne vlastnými.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   nezistil   na   strane   krajského   súdu   také   pochybenia,   ktorým   by   bolo možné   pripísať   ústavnoprávny   rozmer,   a   z   toho   dôvodu   nezistil   medzi   napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takú príčinnú súvislosť, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť porušenie v sťažnosti označených práv sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákon   o   ústavnom   súde),   a   preto   sťažnosť   odmietol   po   jej   predbežnom   prerokovaní pre zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne napr. III. ÚS 151/05, IV. ÚS 170/08).

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej samosprávy) rovní.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Vychádzajúc   z   uvedeného   nemožno   prisvedčiť   tvrdeniam   sťažovateliek,   že   tým, že im krajský súd nepriznal náhradu trov konania, došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd rozhodol spôsobom, ktorý   zákon   predpokladá,   preto   akékoľvek   úvahy   o   porušení   rovnosti   niektorého z účastníkov konania pri odôvodnenej aplikácii § 150 ods. 1 OSP sú irelevantné. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená, a preto aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu v spojení s uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   konanie   o   takejto sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Vychádzajúc   z   uvedeného   právneho   názoru   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čase podania sťažnosti bola vec sťažovateliek na okresnom súde a krajskom súde právoplatne skončená,   teda   okresný   súd   ani   krajský   súd   vo   veci   sťažovateliek   nekonali,   a   preto k porušovaniu   základného   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   už   nemohlo dochádzať.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť, že napriek tomu, že v petite sťažnosti sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu a tiež uznesením   krajského   súdu,   v   sťažnosti   odôvodňujú   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy iba postupom okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013