znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 403/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Milana   Ľalíka   na   neverejnom   zasadnutí 22. augusta   2012   prerokoval   podanie   uvedené   na   hlavičkovom   papieri predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v jeho mene podpísané „v z. Lipovský“ č. k. KP 4/2012-34 z 19. júna 2012 označené ako „Námietka zaujatosti sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej, JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Jána   Lubyho“ vo veci   vedenej   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. Rvp 3869/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Ľudmila   Gajdošíková,   Ladislav Orosz a Ján Luby n i e   s ú   vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 3869/2012.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. júna 2012 doručené podanie uvedené na hlavičkovom papieri predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a v jeho mene podpísané „v z. Lipovský“ (ďalej len „navrhovateľ“)   č.   k. KP 4/2012-34 z 19. júna 2012 označené ako „Námietka zaujatosti sudcov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Ľudmily   Gajdošíkovej,   JUDr. Ladislava   Orosza,   JUDr.   Jána   Lubyho“ vo   veci   sťažnosti   Miroslava   Zuba   (ďalej   len „sťažovateľ“) proti najvyššiemu súdu vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3869/2012. Sťažovateľ v tomto konaní namieta porušenie základných práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   TdoV   13/2011   a jeho uznesením z 25. januára 2011.

Uvedené podanie navrhovateľa bolo na hlavičkovom papieri predsedu najvyššieho súdu, ktorý bol na ňom podpísaný v zastúpení navrhovateľa.

Navrhovateľ svoju námietku   predpojatosti   proti   sudkyni ústavného súdu   Ľudmile Gajdošíkovej v podstatnom odôvodnil tým, že „v súvislosti s rozhodovaním o ústavnosti voľby predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako členka senátu sa bez využitia opozitného kvóra vyjadrovala aj k mojim odborným schopnostiam pri vedení tejto voľby Súdnou   radou   Slovenskej   republiky.   Bola   členkou   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   ktorý   vydal   rozhodnutie   č.   II.   ÚS   5/03.   V   ňom   sa   na   viacerých   miestach spochybňuje moja odbornosť a kvalifikovanosť. Z toho vyplýva pre mňa dôvodná obava, že JUDr. Ľudmila Gajdošíková má vytvorené vnútorné presvedčenie o mojich nedostatočných odborných schopnostiach a morálnych hodnotách.“.

V súvislosti   s námietkou   predpojatosti   vznesenej   proti   sudcovi   ústavného   súdu Ladislavovi Oroszovi navrhovateľ vo svojom podaní uviedol, že «sa vecne prostredníctvom médií opakovane negatívne vyjadril k mojej odbornosti a kvalifikovanosti najmä v súvislosti s   legitimitou   zastávania   funkcie   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky. Z mnohých jeho vyjadrení je možno uviesť napríklad správu vydanú SITA dňa 15. októbra 2000. L. Orosz uviedol, že „spôsob konania predsedu NS SR Harabina je podľa neho taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby ho vo funkcii nahradil niekto iný“. V ďalšej správe SITA uviedol: „Harabin mieša jablká s hruškami, a to nielen v podaní na ÚS   SR,   ale   aj   pri   písaní   svojich   výhrad   osobitnému   úradníkovi   OSN   Paramovi Cumaraswamymu. Harabina možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a bude to aj v súlade s Ústavou SR, zdôraznil Orosz.“

Okrem   mojich   odborných   schopností   sudca   JUDr.   L.   Orosz   spochybnil   aj   moje osobnostné kvality. V rozhovore pre denník SME 6. novembra 2002 uviedol: „Ja som už počas svojho pôsobenia v ústavnej funkcii poukázal na to, že na čele Najvyššieho súdu by bola vhodnejšia iná osoba, než je Štefan Harabin. K tomuto názoru som dospel na základe činnosti   ústavnoprávneho   výboru,   keď   sme   veľmi   často   prichádzali   do   styku   s   pánom Harabinom.

Niektoré črty jeho osobnosti spôsobujú problémy pri riadení takej závažnej ústavnej inštitúcie, akou je Najvyšší súd, a vyslovil aj mnoho pochybných právnych názorov, čo, samozrejme, nie je dôvod na jeho odvolanie z funkcie. Pri výkone tejto funkcie však treba mať určité osobnostné predpoklady a tieto podľa mňa pán Harabin nespĺňa.“».

Námietku   predpojatosti   vznesenú   proti   sudcovi   ústavného   súdu   Jánovi   Lubymu odôvodnil navrhovateľ skutočnosťou, že vzhľadom na kolegiálnu previazanosť s ostatnými členmi IV. senátu ústavného súdu „možno mať pochybnosť aj o nezaujatosti sudcu JUDr. Jána Lubyho. Tento sudca sa bežne, minimálne v rámci plnenia pracovných povinností stýka s oboma označenými sudcami senátu, vníma ich postoje k subjektom zúčastneným v konaní, teda aj k mojej osobe a je ich postojmi ovplyvňovaný. Daný vzťah už nemožno považovať   len   za   neutrálny,   či   spoločenský,   keď   jeho   povaha   sama   osebe   vzbudzuje pochybnosti o sudcovskej nezávislosti a nestrannosti.“.

V závere svojho podania navrhovateľ uviedol: „som predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   ktorý   je   v   procesnom   postavení   v danej   veci.   Negatívny   vzťah menovaných   sudcov   k mojej   osobe   existuje   nielen   ako   k   fyzickej   osobe,   ale   aj   ako k predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   –   teda   k   štatutárnemu   orgánu sťažovateľa   a zároveň   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý v predmetnej   veci   rozhodoval.   Opodstatnenosť   tejto   obavy   akcentuje   aj   rozhodnutie ústavného súdu SR z 20. 10. 2010, I. ÚS 352/2010, ktorým senát ústavného súdu vylúčil sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným   súdom   SR   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   345/2009   vo   vzťahu   k   JUDr.   Štefanovi Harabinovi...“

Predsedníčka ústavného súdu v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 predložila   podanie   navrhovateľa   podľa   §   28   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   o   a   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) I. senátu ústavného súdu na jeho prerokovanie a rozhodnutie.

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho   pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov štvrtého senátu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje   všetkým   účastníkom   konania   rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Sudkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   k   námietke   vznesenej   navrhovateľom   uviedla,   že „Ide o opakované uplatňovanie dôvodu predpojatosti vznesené JUDr. Štefanom Harabinom voči mojej osobe, a preto k argumentom, ktoré uplatňuje v námietke predpojatosti voči mojej osobe, považujem za potrebné opakovane uviesť:

Nazdávam   sa,   tak   ako   som   sa   už   v   zásade   k   obdobnej   námietke   JUDr.   Štefana Harabina o mojej predpojatosti voči jeho osobe opakovane v iných veciach vyjadrila, že takto formulovaná námietka predpojatosti nemá opodstatnenosť.

Ja osobne som sa k odborným kvalitám a morálnym hodnotám predsedu najvyššieho súdu nikdy nevyjadrovala a neviem, z akého zdroja získal tieto informácie a použil ich ako argument   mojej   predpojatosti   voči   jeho   osobe.   Napokon,   v   rozhodnutí   označenom predsedom najvyššieho súdu sa žiadne hodnotenie jeho odborných schopností a morálnych hodnôt,   na   ktoré   poukazuje,   nenachádza.   Toto   rozhodnutie   ústavného   súdu   je   verejne prístupné a každý sa o tom môže presvedčiť.

Rovnako   neviem,   z   akého   zdroja   získal   predseda   najvyššieho   súdu   v   súvislosti s rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 5/03 informácie o výsledku tajného hlasovania jednotlivých členov   senátu.   Je   nepochopiteľné,   prečo   chápe   predseda   najvyššieho   súdu   využitie separátneho vóta (v námietke používa termín opozitného kvóra) a jeho zverejnenie ako moju povinnosť, a nie ako právo, ktoré je mi priznané podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a jeho nevyužitie používa ako argument pri uplatnení mojej predpojatosti voči nemu.

Vzhľadom   na   to,   že   mám   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   3869/2012   ako predsedníčka IV. senátu a sudkyňa spravodajkyňa v danej veci rozhodovať, oznamujem, že námietku predpojatosti uplatnenú predsedom najvyššieho súdu považujem za nedôvodnú a oznamujem,   že   som   spôsobilá   a   pripravená   rozhodovať   v   predmetnej   veci   objektívne a nezaujato.“.

Sudca   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   k   námietke   predpojatosti   podanej navrhovateľom   uviedol,   že „JUDr.   Štefan   Harabin   odôvodňuje   námietku   predpojatosti proti   mojej   osobe   vznesenú   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Rvp   3869/2012   v   zásade identickým, resp. porovnateľným spôsobom ako všetky ďalšie dosiaľ uplatnené námietky predpojatosti   smerujúce   proti   mojej   osobe   (napr.   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. IV. ÚS 75/09,   sp.   zn.   II.   ÚS   340/09,   sp.   zn.   IV.   ÚS   345/09,   IV.   ÚS   479/2011,   sp.   zn. PL. ÚS 92/2011, sp. zn. PL. ÚS 93/2011, sp. zn. Rvp 449/2011, sp. zn. Rvp 3307/2011, sp. zn.   Rvp   4053/2011,   sp.   zn.   IV.   ÚS   85/2012,   sp.   zn.   IV.   ÚS   138/2012,   sp.   zn. Rvp 2069/2012); podstata jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že som sa v minulosti (ako poslanec   Národnej   rady   Slovenskej   republiky)   viackrát   negatívne   vyjadroval prostredníctvom médií k jeho odbornosti a osobnostným kvalitám, čo zakladá jeho obavy z toho, že aj v konaní vedenom pod sp.   zn. Rvp 3869/2012 budem k jeho osobe, resp. najvyššiemu súdu, ktorý ako štatutárny orgán zastupuje, pristupovať negatívne. Vo všetkých uvedených   veciach   som   na   ním   uplatnené   námietky   predpojatosti   reagoval   svojimi vyjadreniami, na ktoré v podrobnostiach v záujme hospodárnosti odkazujem aj v tomto prípade a na tomto základe konštatujem, že voči mne uplatnenú námietku predpojatosti považujem za nedôvodnú a som vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 3869/2012 pripravený rozhodovať objektívne a nestranne.“.

Sudca Ján Luby k námietke vznesenej navrhovateľom vo svojom vyjadrení uviedol: «Nie sú mi známe žiadne dôvody uvedené v § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov..., pre ktoré by mohli vzniknúť pochybnosti   o   mojej   nepredpojatosti   (nemám   žiadny   vzťah   k predmetnej   veci,   jej účastníkom, ani k ich zástupcom), a preto sa necítim sa byť predpojatý vo veci a rozhodovať o nej. K vzneseným námietkam v časti smerujúcej voči mne uvádzam, že JUDr. Štefanom Harabinom   namietaný   kolegiálny   vzťah   (údajná   „pracovná   kolegiálna   previazanosť“) s ostatnými   členmi   senátu   IV.   ÚS   ani   tvrdené   „vnímanie   ich   postojov   k   subjektom zúčastneným   v konaní“   založené   na   jeho   domnienkach   nemôžu   podľa   môjho   názoru predstavovať   relevantné   dôvody   na   moje   vylúčenie   z   výkonu   sudcovskej   funkcie v predmetnej   veci   a   nemožno   z   nich   vyvodiť,   že   by   boli   spôsobilé   mať   vplyv   na   moje nestranné rozhodovanie.»

Hoci sa úprava vylúčenia sudcu v základných rysoch zhoduje s úpravou obsiahnutou v iných procesných predpisoch, v jednotlivých typoch konania pred ústavným súdom však môžu nastať situácie, na ktoré nemožno celkom mechanicky aplikovať poňatie nestrannosti a nepredpojatosti, tak ako je uplatňované (i) v konaniach, ktorých predmetom je ochrana individuálnych   subjektívnych   práv   (tak   to   je   napr.   pri   abstraktnej   kontrole   právnych noriem), alebo (ii) v konaniach, kde je postavenie účastníka konania (jeho zástupcu) iné ako v klasickej procesnej schéme účastníctva (pozri napr. § 21 ods. 1, 3 a 4, § 49 a § 51 zákona o ústavnom súde). V okolnostiach danej veci navyše podpísaná osoba („v z. Lipovský“) celkom zjavne nekorešponduje s osobou JUDr. Štefana Harabina.

Po   preskúmaní   podnetu   navrhovateľa   I.   senát   ústavného   súdu   nezistil   také skutočnosti,   ktoré   by   podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   viedli   k   vylúčeniu uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom pod   sp.   zn.   Rvp   3869/2012.   Ústavný   súd   aj   v   iných   prípadoch   nepripustil   námietky navrhovateľa podobného charakteru (III. ÚS 30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011). Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3869/2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012