znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 403/2010 -12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 6527/2010 a sp. zn. Rvp 6699/2010 vo veci namietaného porušenia jej práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 14 CoE/91/2010 z 20. mája 2010 a sp. zn. 12 CoE/116/2010 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 6527/2010 a sp. zn. Rvp 6699/2010 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6527/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. augusta 2010 a 25. augusta 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14   CoE/91/2010   z 20.   mája 2010   a sp.   zn.   12 CoE/116/2010   z 19. mája 2010   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia“).

2.   Zo   sťažností   a z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných   zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých 8. januára 2004 a 5. februára 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla   dvom   fyzickým   osobám   úvery   v sume   165,97   €   a 398,33   €, ktoré s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 6-mesačných splátkach po 42,49 € a 14-dvojtýždňových   splátkach   po   44,48   €.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluvách   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka, menovite   v každej   zmluve   určený,   je   oprávnený   v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu,   ktorá   má   povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli 13. augusta 2004   a 12.   septembra   2004   spísané   notárske   zápisnice,   ktoré   podpísal   v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

3. Následne vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6527/2010 bol 22. októbra 2004 podaný návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným   súdom   Lučenec   19.   novembra   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia. V nadväznosti   na   návrh   sťažovateľky   z 28.   októbra   2009   na   zmenu   súdneho   exekútora Okresný súd Lučenec uznesením sp. zn. 14 Er 965/2004 z 28. decembra 2009 vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Zároveň   zamietol   návrh   sťažovateľky   na zmenu   súdneho   exekútora.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   Okresného   súdu   Lučenec   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE/91/2010 z 20. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6699/2010 bol 19. novembra 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica 9. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na   návrh   sťažovateľky   z 28.   októbra   2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   Okresný   súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 2 Er 1515/2004 z 11. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú zastavil ju. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového   súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE/116/2010 z 19. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva vyplývajúce z článku 1 dodatkového protokolu. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že tým, že súdy   zastavili exekučné konania, zasiahli do vykonávacieho konania a porušili jej právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa dodatkového protokolu.

6. Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. l dodatkového protokolu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Spoločné prerokovanie veci

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 6527/2010 a sp. zn. Rvp 6699/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,   rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

9. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

10. Sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, vo svojom návrhu žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu vyslovil porušenie práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   a zrušil   tieto   rozhodnutia.   Z obsahu   sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v jej exekučných veciach, čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon,   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

11. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže sťažovateľka v petite svojej sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný (a taktiež ani v jej   odôvodnení),   nenamietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy (prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),   nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom   na to, aby sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov   a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

12.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   nebola   preukázaná   príčinná súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého sťažovateľka   namieta,   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   a preto   ústavný   súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010