znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 403/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. F., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 120/2008 a jeho uznesením z 12. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2008 doručená sťažnosť J. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. F.,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 120/2008 a jeho uznesením z 12. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z vyžiadaného súdneho spisu Okresného súdu Žilina vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou 26. februára 1993 Okresnému súdu Považská Bystrica   domáhal   proti   Slovenskej   republike   náhrady   škody   na   zdraví   (bolestného a sťaženia   spoločenského   uplatnenia),   ktorá   mu   mala   vzniknúť   v príčinnej   súvislosti s trestným   stíhaním   vedeným   proti   jeho   osobe   v roku   1975.   Poškodenie   zdravia   podľa sťažovateľa malo spočívať vo vzniku duševnej poruchy v dôsledku uvedeného trestného stíhania. Konanie o žalobe sťažovateľa bolo po vylúčení sudcov Okresného súdu Považská Bystrica vedené Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 373/93.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   14 C 373/93-170 zo   17. januára 2006   (ďalej   len „rozsudok zo 17. januára 2006“) čiastočne vyhovel návrhu sťažovateľa, v ostatnej časti jeho návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   zo   17. januára 2006   odvolanie a zároveň   žiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   z dôvodu   jeho sociálnej núdze.

Sťažovateľovi   bola   po   preukázaní jeho   majetkových   pomerov   ustanovená   právna zástupkyňa z radov advokátov pre odvolacie konanie.

Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 23 Co 460/06 zo 16. apríla 2007 (ďalej len „rozsudok zo 16. apríla 2007“) potvrdil rozsudok okresného súdu zo 17. januára 2006 v jeho odvolaním sťažovateľa napadnutej časti.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu zo 16. apríla 2007 dovolanie.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C   373/93-243   z 12.   októbra   2007   upozornil sťažovateľa, že v zmysle § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) musí   byť   v dovolacom konaní   zastúpený   advokátom   a vyzval   ho   na   splnenie   tejto podmienky dovolacieho konania.

Sťažovateľ následne požiadal okresný súd podľa § 30 OSP o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na jeho zastupovanie v dovolacom konaní.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C   373/93-252   z 8.   januára   2008   (ďalej len „uznesenie z 8. januára 2008“) nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených v § 30 OSP. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 31/08 z 24. apríla 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu z 8. januára 2008.

Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 120/2008 z 12. júna 2008 (ďalej len „uznesenie   z 12.   júna   2008“)   zastavil   konanie   o dovolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského   súdu   zo 16.   apríla   2007,   a to   z dôvodu   nesplnenia   osobitnej   podmienky dovolacieho konania ustanovenej v § 241 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu postupom a uznesením najvyššieho súdu z 12. júna 2008 sťažovateľ uviedol:

«Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 21. 10. 1975 bolo sťažovateľovi uložené uznesením Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   č.   k.   1   Nt   382/75-13   ochranné   liečenie,   ktoré do dnešného dňa nebolo zrušené, považujeme za preukázané, že sťažovateľ trpí duševnou poruchou, o ktorej mohol mať konajúci súd vedomosť. Vzhľadom na existenciu duševnej poruchy   u sťažovateľa   mal   konajúci   súd   túto   skutočnosť   preskúmať   a posúdiť   či   je sťažovateľ schopný konať pred súdom samostatne. V zmysle § 29 Občianskeho súdneho poriadku mal následne konajúci súd ustanoviť sťažovateľovi opatrovníka a to buď z dôvodu uvedeného v § 29 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku - „Ak nie je zastúpený ten, kto nemôže   pred   súdom   samostatne   konať,   súd   ustanoví   mu   opatrovníka,   ak   hrozí nebezpečenstvo   z   omeškania...“   alebo   z dôvodu   uvedeného   v   §   29   odsek   odseku   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   -   „Pokiaľ   neurobí   iné   opatrenia,   môže   súd   ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi,... ktorý je postihnutý duševnou poruchou...

Sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu tú skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní postupoval a rozhodol tak,   že   napriek   nariadenému   trvajúcemu   ambulantnému   psychiatrickému   liečeniu sťažovateľovi, túto skutočnosť a schopnosť sťažovateľa konať pred súdom neskúmal, tomuto neustanovil opatrovníka ani neurobil iné vhodné opatrenie, a napriek uvedenému rozhodol v neprospech sťažovateľa.»

V sťažnosti   sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prikázal najvyššiemu súdu, aby vo veci konal a odstránil nedostatky spôsobilosti sťažovateľa konať pred súdom tým, že mu   ustanoví   opatrovníka   alebo   urobí   iné   vhodné   opatrenie,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu   v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo   120/2008 a jeho   uznesením   z 12.   júna   2008,   ktorým   bolo   konanie   o dovolaní   sťažovateľa   proti rozsudku   krajského   súdu   zo 16.   apríla   2007   zastavené   z dôvodu,   že   sťažovateľ   nemá právnické vzdelanie a nebol zastúpený v dovolacom konaní advokátom.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   neskúmal   v dovolacom   konaní skutočnosti,   ktoré podľa jeho názoru v jeho prípade odôvodňovali postup podľa § 29 ods. 1 alebo 2 OSP, teda neskúmal,   či   sťažovateľ   môže   pred   súdom   samostatne   konať,   resp.   či   je   postihnutý duševnou poruchou a či je u neho daný dôvod na ustanovenie opatrovníka alebo urobenie iných opatrení.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   mal   skúmať   už   uvedené   skutočnosti a schopnosť sťažovateľa samostatne konať pred súdom, pričom v jeho prípade najvyšší súd mohol   mať   vedomosť   o tom,   že   mu   v roku   1975   bolo   rozhodnutím   okresného   súdu nariadené ochranné liečenie – ambulantné psychiatrické liečenie, rozhodnutie dosiaľ nebolo zrušené a svedčí o tom, že sťažovateľ trpí duševnou poruchou.

Namiesto   toho   najvyšší   súd   zastavil   dovolacie   konanie   v neprospech   sťažovateľa z dôvodu absencie jeho zastúpenia advokátom podľa § 241 ods. 1 OSP.

Podľa § 20 OSP každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

Podľa § 29 ods. 1 OSP ak nie je zastúpený ten, kto nemôže pred súdom samostatne konať, súd ustanoví mu opatrovníka, ak je tu nebezpečenstvo z omeškania.

Podľa § 29 ods. 2 OSP pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi,... ktorý je postihnutý duševnou poruchou.

Podľa § 30 OSP účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa § 241 ods. 1 OSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Podľa § 243c OSP pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   pokiaľ   nie   je   ustanovené   niečo   iné;   ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že na základe preverovania vykonaného v súdnom archíve Okresného súdu Považská Bystrica sťažovateľ rozhodnutím tohto súdu nebol pozbavený spôsobilosti na právne úkony a ani nebola jeho spôsobilosť obmedzená.

Z lekárskej správy Nemocnice s poliklinikou v P. (MUDr. J: P. – psychiatra, pozn.) vyžiadanej   okresným   súdom   vyplýva,   že „Menovaný   je od 1976   r.   kedy   bola   súdom nariadená   ochranná   ambulantná   psychiatrická   liečba,   evidovaný   na   spádovej psychiatrickej   ambulancii,   kde   dochádza   na   kontrolné   vyšetrenia.   Pokiaľ   je   mi   známe, vzhľadom k jeho duševnej poruche ani v minulosti pri znaleckom vyšetrení, ani v tejto dobe nikdy   nevyplynulo,   že by   jeho   porucha   bola   takého   rázu,   že by musel   byť   daný   podnet k zmene, resp. obmedzeniu jeho spôsobilosti k právnym úkonom.“.

V konaní vedenom okresným súdom bolo vykonané znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva   –   psychiatrie   (znalecký   posudok   MUDr.   I.   C.   z   10.   septembra   2005), zo záverov ktorého vyplýva, že u sťažovateľa „... bola zistená vrodená porucha povahy a charakteru,   pod   obrazom   diagnózy   schizoidnej   polymorfnej   poruchy   osobnosti s prevládajúcimi   paranoidnými,   kverulačnými   a pithiatickými   rysmi.   Táto   porucha   bola diagnostikovaná   v roku   1975   a je   prítomná   i v súčasnosti.   Ide   o trvalú   charakteristiku osobnosti,   ktorá   sa   navonok   prejavuje   v konfliktných   vzťahoch   pre   trvalé   tendencie k chronickému sťažovaniu a sudičstvu. Nejedná sa o poruchu s charakteristikami duševnej choroby   a menovaného   ovládacie   a rozpoznávacie   schopnosti   voči   svojmu   konaniu sú zachované,   liečbu nevyžaduje...   v 1975 r. utrpel epizódu psychózy (choromyseľnosti) s priamym príčinným vzťahom na väzbu. Po prepustení z väzby ošetrujúcim lekárom a ani v súčasnosti známky choromyseľnosti zistené neboli. Ochorenie v minulosti spôsobilo stav vymiznutia   ovládacích   a rozpoznávacích   schopností,   čo   po   odoznení   príčiny   sa   vrátilo k pôvodnému stavu, teda aj k navráteniu týchto schopností...“.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu   ďalej zistil, že v priebehu jeho konania   bol   sťažovateľ   zastúpený   splnomocneným   advokátom   od   začatia   konania 26. februára 1993 až do posledného pojednávania vo veci 17. januára 2006 (na ktorom bol vyhlásený   rozsudok),   na   ktorom   došlo   k ukončeniu   právneho   zastupovania   sťažovateľa zo strany jeho advokáta. Odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 17. januára 2006 podal   sťažovateľ   bez   právneho   zastúpenia   a následne   na   žiadosť   sťažovateľa   mu   bola pre účely odvolacieho konania ustanovená právna zástupkyňa z radov advokátov.

Po podaní dovolania proti rozsudku krajského súdu zo 16. apríla 2007 sťažovateľ opätovne žiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov pre účely dovolacieho konania, žiadosti však okresný súd a následne ani krajský súd (ktorý potvrdil uznesenie okresného   súdu   z 8.   januára   2008)   nevyhoveli   z dôvodu,   že   nebola   splnená   podmienka „že nejde o zrejme bezúspešné bránenie práva“ pre ustanovenie advokáta.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že v priebehu konania okresného súdu bolo objektívne ustálené, že sťažovateľ nebol rozhodnutím všeobecného súdu pozbavený ani   obmedzený   v spôsobilosti   na   právne   úkony,   a sťažovateľ   neuviedol,   že   by   neskôr a v čase dovolacieho konania pred najvyšším súdom existovalo takéto súdne rozhodnutie.Z uvedeného   vyplýva,   že   v plnom   rozsahu   bola   daná   spôsobilosť   sťažovateľa samostatne   konať   pred   súdom   (procesná   spôsobilosť)   tak   v priebehu   prvostupňového, odvolacieho ako aj dovolacieho konania.

Dokazovanie vykonané v priebehu konania pred okresným súdom vo veci samej rieši otázku   existencie,   trvania   a príčin   duševnej   poruchy   či   choroby   u sťažovateľa.   Pričom z obsahu tohto dokazovania je zrejmé, že podľa jeho záverov sťažovateľ netrpí duševnou chorobou   ani   poruchou   (ustálené   boli   len   poruchy   osobnosti)   a jeho „ovládacie a rozpoznávacie schopnosti voči svojmu konaniu sú zachované“.

V danom   prípade   je   podstatnou   okolnosť,   že   posúdenie   primeranosti   použitia ustanovení § 29 ods. 1 a 2 OSP v súlade s § 243c OSP pre konanie o dovolaní je priamo podmienené   osobitnou   podmienkou   pre   vedenie   dovolacieho   konania,   a to   podmienky zastúpenia dovolávateľa advokátom (§ 241 ods. 1 OSP).

Osobitosť dovolacieho konania ako konania o mimoriadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu všeobecného súdu v riadnom inštančnom konaní a zákonná podmienka nutnosti zastúpenia dovolávateľa advokátom ohraničuje možnosť aplikácie ustanoveniami § 29 ods. 1 a 2 OSP pre dovolacie konanie.

Ústavný súd poznamenáva, že skúmanie procesnej spôsobilosti účastníka alebo jeho duševného   stavu   vo   vzťahu   k aplikovateľnosti   postupu   podľa   §   29   ods.   1   a 2   OSP a posudzovanie   dôvodnosti   ustanovenia   opatrovníka   dovolávateľovi   v konaní   o jeho dovolaní   nemôže   viesť   k odstráneniu   nedostatku   zákonnej   podmienky   zastúpenia dovolávateľa advokátom.

Okrem   uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   v prípade   sťažovateľa   neboli splnené ani samotné hmotnoprávne predpoklady pre ustanovenie opatrovníka sťažovateľovi najvyšším súdom z dôvodov podľa § 29 ods. 1 (neschopnosť sťažovateľa samostatne konať) eventuálne ods. 2 OSP (duševná porucha sťažovateľa).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu z 12. júna 2008   uvádza,   že tento   postupoval   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   a jeho rozhodnutie nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárne.

Ústavný súd   vzhľadom   na uvedené   podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008