znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 402/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Matejom Kukurom,   PhD.,   advokátska   kancelária   IURISTICO   s. r. o.,   Cimborkova   13,   Košice, vo veci namietaného porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd,   základného práva   na   právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 CoD 15/2014   a   jeho   uznesením č. k. 6 CoD 15/2014-90 z 15. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. augusta 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného   porušenia   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy   a   základného   práva   na   rovnosť   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 CoD 15/2014   a   jeho   uznesením   č. k.   6 CoD 15/2014-90   z   15.   júna   2015   (ďalej   len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 36 C 244/2012-64 z 22. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „žalobcovia“) smerujúcu   proti   sťažovateľkám   ako   žalovaným   o   určenie   neplatnosti   závetu zo 17. marca 2009   zanechaného   poručiteľom ⬛⬛⬛⬛ a   žalobcov   zaviazal na náhradu trov konania sťažovateliek v sume 2 905,37 €.

Krajský súd napadnutým uznesením na odvolanie žalobcov proti rozsudku okresného súdu v časti jeho výroku o trovách konania zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že žalobcov zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľkám v sume 246,77 €.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľky   ako   úspešné   účastníčky   súdneho   konania zastávajú názor, že napadnutým uznesením krajského súdu im bola priznaná nesprávna výška   náhrady   trov   konania   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnostnej   argumentácii   namietajú   podľa   nich   nesprávne závery   krajského   súdu   v   napadnutom   uznesení,   podľa   ktorých   krajský   súd   na   rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v konaní o určenie neplatnosti závetu nie je možné vyjadriť hodnotu veci v peniazoch pre vyčíslenie trov právneho zastúpenia (ako to učinil okresný súd, keď hodnotu veci určil čistou hodnotou dedičstva a sťažovateľkám priznal náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenej z takto určenej hodnoty veci).

Sťažovateľky v sťažnosti uviedli:«Novelou   Vyhlášky   prijatou   Vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 184/2013 Z. z. ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, bolo precizované ustanovenie § 10 ods. 2 Vyhlášky a zadefinovaná tarifná hodnota:

„Ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej   služby;   za   cenu   práva   sa   považuje   aj   hodnota   pohľadávky,   hodnota   záväzku a hodnota   veci,   o   ktorej   vlastníctvo   sa   vedie   spor   alebo   ktorej   vydanie   je   predmetom súdneho sporu.“...

Predmetná novela nadobudla účinnosť dňa 1. júla 2013.

V   zmysle   vyššie   uvedenej   novely   máme   za   to,   že   zákonodarca   posunul   výklad doterajšieho posudzovania tzv. statusových sporov, ktorých meritom bolo určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu alebo určenie právneho postavenia účastníkov konania ako vlastníkov alebo napríklad ako to bolo aj v prejednávanom prípade určenie za dediča, k interpretácií   v   prospech   určenie   tarifnej   hodnoty   veci   na   základe   hodnoty   predmetu konaniu, čím dochádza k odklonu od pôvodného výkladu v prospech ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky.

Úmyslom zákonodarcu bolo odstrániť právnu neistotu v posudzovaní tzv. hodnoty sporu, ktorá bola doteraz formovaná len judikatúrou, keď dikcia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky nebola dostatočne určitá a poskytovala priestor pre rôznu interpretáciu. Máme za to, že súčasné znenie legálnej definície tarifnej hodnoty vylúčilo akékoľvek pochybnosti o tarifnej hodnote prejednávaného prípadu, a síce že spor o určenie, kto je dedičom po poručiteľovi:

a/ je možné subsumovať pod konania, ktorých hodnota sa určuje na základe legálnej definície:   „hodnota   veci,   o   ktorej   vlastníctvo   sa   vedie   spor   alebo   ktorej   vydanie   je predmetom súdneho sporu“,

b/ má tarifnú hodnotu, ktorá je vyjadriteľná, a teda na ňu nie je možné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky a

c/ je ju možné určiť na základe čistej hodnoty dedičstva po poručiteľovi. Na   vyššie   uvedenom   závere   nemení   nič   ani   to,   že   petit   žaloby   žalobcov   znel na určenie   neplatnosti   predmetného   závetu.   Správne   má   petit   takejto   žaloby   znieť na určenie, že žalobcovia sú dedičmi po poručiteľovi, pričom platnosť závetu sa v tomto prípade   rieši   ako   prejudiciálna   otázka,   resp.   výrok   o   neplatnosti   závetu   v   prípade afirmatívneho rozhodnutia môže byť obsiahnutý aj priamo vo výrokovej časti rozsudku. Výrok rozsudku, ktorým konajúci súd žalobe vyhovie ale musí stále obsahovať určenie, kto je dedičom po poručiteľovi.

Následne je nutné dôjsť k záveru, že predmetom tohto konania bolo určenie, kto je dedičom po poručiteľovi, a teda kto nadobudne majetkový substrát zodpovedajúci čistej hodnote dedičstva. Za týchto okolností bolo na mieste určiť tarifnú hodnotu odrážajúc tento základ....

Pri vyčíslovaní trov konania prvostupňový súd správne vychádzal z určenia hodnoty sporu, keďže za predmet sporu nepovažoval akýsi abstraktný inštitút určenia neplatnosti právneho úkonu (vydedenia), ale určil hodnotu sporu na základe predmetu konania, a síce čistej   hodnoty   dedičstva   o   ktorú   v   prejednávanom   prípade   išlo   a   plne   rešpektoval systematický a najmä logický výklad právnej normy.

Uvedený postup určenia základu pre tarifnú hodnotu úkonu právnej pomoci je plne v súlade s novelizovaným citovaným znením § 10 ods. 2 Vyhlášky.

Nie   je pritom   namieste,   posudzovať konanie   o neplatnosť vydedenia za výsostne právno-teoretické, keďže prípadné vyslovenie neplatnosti závetu, v ktorom bolo uvedené vydedenie obsiahnuté ma priamy vplyv na práva a povinnosti žalovaných a dopadá priamo do ich majetkovej sféry, kedy dôsledkom úspechu v tomto spore by bolo vydanie majetkovej podstaty pravému dedičovi.

Iný   výklad   posudzovania   hodnoty   sporu   predstavuje   absurdný   postup   nemajúci oporu v relevantnej právnej úprave....

Odvolací súd však náhradu trov konania určil na základe § 11 ods. 1 Vyhlášky, a síce uzavrel, že hodnotu sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch, keď žalobou o určenie neplatnosti záveru sa mala odstrániť existujúca právne neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke platnosti alebo neplatnosti závetu).

Súčasne krajský súd uvádza, že uvedenou žalobou sa nedá (ani nemôže) priznať právo, hodnota, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch.

Záverom   krajský   súd   argumentuje   ustálenou   judikatúrou   v   obdobných   právnych veciach....

Ako je z vyššie uvedenej argumentácie uznesenia odvolacieho súdu zjavné, odvolací súd aplikoval na výpočet tarifnej odmeny za jeden (1) úkon právnej pomoci v konaní inú právnu normu než prvostupňový súd - a to § 11 odsek 1 písmeno a) Vyhlášky.

Takýto   postup   však   odvolací   súd   náležite   neodôvodnil,   resp.   ho   odôvodnil bez akejkoľvek   logickej   argumentácie   a   hlavne   korelácie   k   novelizovanému   zneniu ustanovenia § 10 ods. 2 Vyhlášky.

Následné   poukazovanie   na   judikatúru   súdov   prijatú   za   účinnosti   starej   právnej úpravy len prispieva k nekonzistentnosti odvolacieho rozhodnutia.

Absolútne odignorovanie novej právnej   úpravy robí rozhodnutie Krajského súdu arbitrárne, nezákonné a nepreskúmateľné.

Ohľadom odôvodnenia takéhoto rozhodnutia nemôže byť ani reči, keď v argumentácii odvolacieho   súdu   totálnym   spôsobom   absentuje   logická   štruktúra.   Lakonický   odkaz   na judikatúru z obdobia pred novelou Vyhlášky je toho len dôkazom.

Už táto samotná vada je dostatočným dôvodom pre zrušenie výroku odvolacieho súdu o zmene výšky trov prvostupňového súdneho konania, nakoľko nezrozumiteľnosť, resp. závadnosť   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   v   miere   približujúcej   sa   úplnej   absencii uvedenia dôvodov rozhodnutia v jeho odôvodnení výraznou mierou narúša právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces....

Krajský   súd   ponechal   legislatívnu   činnosť   bez   povšimnutia   a   jednoducho odignoroval platnú a účinnú právnu úpravu.

Podľa nášho názoru v danom prípade odvolací súd poprel zásadné interpretačné a aplikačné   pravidlá   všeobecne   uznávané   ako   základ   zákonného   a   ústavného   postupu ústiaceho do zákonného a ústavného rozhodnutia.

Je nutné aplikovať zásadu, že o protiústavný výsledok rozhodovania súdu ide v tom prípade, ak je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi obecne rešpektovaný, a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu; tým viac ak súd svojim rozhodnutím absolútne poprie a pominie zákonnú úpravu a ponechá ju nepovšimnutú ba priam ju až úmyselne odignoruje....

Sťažovatelia si sú vedomí self-restricted prístupu Ústavného súdu pri preskúmavaní rozhodnutí   všeobecných   súdov   všeobecne   a   v   oblasti   rozhodovania   o   trovách   zvlášť, reprezentovaného v právnych vetách uznesenia Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 202/08 zo dňa 6. mája 2008...

Napriek uvedenému prístupu, s ohľadom na flagrantnú ignoráciu účinných právnych predpisov   a   absolútnu   arbitrárnosť   napádaného   rozhodnutia,   s   poukazom   na   vyššie citované výslovné ustanovenia samotnej Vyhlášky, výkladové pravidlá a ich výsledky je nutné prijať záver, že rozhodnutie Krajského súdu je nezákonné.»

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti vydal tento nález:„1. Krajský   súd   v   Košiciach   postupom   a   rozhodnutím   zo   dňa   15.   júna   2015, č. k. 6 CoD/15/2014-90   porušil   základné   právo   fyzických   osôb a ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   právo   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   článku   20   Ústavy   Slovenskej republiky, zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. júna 2015, č. k. 6 CoD/15/2014- 90 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľkám sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 333,94 €, ktorú je Krajský súd... povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do pätnástich... dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľky sa domáhajú vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru zakotvujúcich všeobecný zákaz diskriminácie, porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a uznesením krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zmenený rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania.

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateliek   je   namietanie   nesprávnych skutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   akcesorickú   povahu,   a   preto   k   zrušeniu napadnutého   výroku   o   trovách   konania   pristupuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý   proces),   alebo   ak   zistí,   že   zároveň   došlo   k   neprípustnému   zásahu   aj do iného základného   práva   (porovnaj   m.   m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vo veci sťažovateliek podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad nejde. Ústavný   súd   navyše   pri   posudzovaní   námietok   sťažovateliek   vychádzal   aj   z   princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateliek nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, ako to tvrdili sťažovateľky.

Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie veci a rozhodnutie o trovách konania, keď uviedol:

«Výrok rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu žalobcov o určenie neplatnosti závetu, ktorý   zanechal   poručiteľ,   zomrelý nebol   napadnutý   odvolaním a tak nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 3 O. s. p.).

Predmetom odvolacieho prieskumu zoslal len výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Odvolatelia v odvolaní uvádzali, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci....

Podľa § 151 ods. 5 veta prvá O. s. p. trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Sadzobníkom sa pre účely určenia odmeny za právne služby poskytnuté advokátom v súdnom konaní rozumie vyhláška č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej len „citovaná vyhláška“).

Podľa § 9 ods. 1 citovanej vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Z ustanovenia § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, určuje   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   stanoveným výpočtom v závislosti od tarifnej hodnoty (viď bližšie toto ustanovenie vyhlášky).

Podľa § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky platí, že ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci, alebo práva, ktorých sa právna   služba   týka,   určená   pri   začatí   poskytovania   právnej   služby;   za   cenu   práva   sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci. o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za 1 (jeden) úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu   veci   alebo   práva   v peniazoch   alebo   ak   ju   možnosti   zistiť   len   s nepomernými ťažkosťami.

V   preskúmavanej   veci   žalobcovia   podali   žalobu,   o   určenie   neplatnosti   závetu poručiteľa zo dňa 17. 3. 2009. Jednoznačne ide o žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu   -   závetu.   Hodnotu   predmetu   žalobcami   požadovaného   určenia   nemožno   vyjadriť v peniazoch. Žalobou o určenie neplatnosti závetu sa mala totiž odstrániť existujúca právna neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke platnosti alebo neplatnosti závetu). Takto podanou žalobou sa teda nedá (ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch. V prípadoch určenia neplatnosti závetu poručiteľa aj podľa doterajšej ustálenej súdnej praxe (- viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo   dňa   8.   2.   2008   sp.   zn.   3Cdo/268/2007,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 21. 10. 2010 sp. zn. 3M Cdo/9/2009, Nález Ústavného súdu SR z 11. 12. 2014 sp. zn. II. ÚS 583/2013-31, etc.) sa náhrada trov konania v časti odmeny advokáta za zastupovanie vo veci určuje režimom vyhlášky č. 655/2004 Z. z. podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky,   a   teda   platí,   že   hodnotu   takejto   veci   alebo   práva   nie   je   možné   vyjadriť v peniazoch.

Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že predmet konania predstavoval preskúmanie zákonnosti právneho úkonu, t. j. závetu, a nie rozhodovanie o konkrétnom práve alebo povinnosti,   ktoré   z   neho   vyplývajú.   Z   vyššie   uvedeného   vysvitá,   že   nepatričná   je argumentácia IURISTICO s. r. o. ohľadom ocenenia predmetu konania (neplatnosti závetu) „čistou hodnotou dedičstva“, a nesprávne postupoval aj okresný súd, ak túto argumentáciu pri rozhodovaní o náhrade trov nekriticky prevzal do svojho rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že okresný súd pri vyčíslení trov právneho zastúpenia považoval za základ   pre   výpočet   tarifnej   hodnoty   jedného   úkonu   právnej   služby   „čistú   hodnotu dedičstva“ napriek tomu, že vzhľadom na charakter žaloby mal vziať za základ pre výpočet tarifnej hodnoty jedného úkonu právnej služby výpočtový základ predstavujúci 1/13-inu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, len zmeniť napadnutý výrok rozsudku o náhrade trov konania.»

Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné   a   udržateľné.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil, pričom   v   ňom   obsiahnutý   výklad   a   aplikáciu   príslušných   právnych   noriem   nemožno hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré by predstavovali popretie ich podstaty a zmyslu.

Sťažovateľky namietané porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj porušenie všeobecného zákazu diskriminácie zakotveného   v   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   bližšie   postupom   a   uznesením krajského   súdu   neodôvodnili,   uviedli   len,   že   k   porušeniu   označených   práv   došlo nepriznaním primeranej náhrady v dôsledku nesprávnych právnych záverov krajského súdu, hoci   boli   úspešnými   účastníčkami   konania.   S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd konštatuje, že medzi namietaným konaním a uznesením krajského súdu a sťažovateľkami označenými základnými a inými právami v spojení so zákazom diskriminácie neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   po   prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkami   namietaného   porušenia označených práv, odmietol ich sťažnosť v celosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateliek v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími ich nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015