znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 402/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Silviou Bartkovou, Advokátska kancelária JUDr. Martin Bartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická   6667, Trenčín,   vo veci   namietaného porušenia   jeho základného práva   na súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na výchovu a starostlivosť o maloleté dieťa podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/2011 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 382/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013 doručená   sťažnosť   V. M. (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na výchovu a starostlivosť o maloleté dieťa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/2011   a   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 382/2013.

Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal 22. augusta 2011 okresnému súdu návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému V. M. (ďalej len „maloletý“) na čas po rozvode. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.   7   C   170/2011   z   8.   apríla   2013   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené a maloletý bol na čas po rozvode manželstva zverený do osobnej starostlivosti matky (ďalej len „odporkyňa“), pričom právo zastupovať maloletého   a   spravovať   jeho   majetok   majú   obaja   rodičia.   Súčasne   okresný   súd sťažovateľovi   určil   povinnosť   prispievať   na   výživu   maloletého   sumou   130   €   mesačne k rukám odporkyne a určil styk sťažovateľa s maloletým dvakrát mesačne v párnu sobotu od 14.00 h do 17.00 h v prítomnosti odporkyne na stanovenom mieste, pričom v prípade, že styk nebude môcť byť z vážnych dôvodov realizovaný, sú obaja účastníci povinní oznámiť túto skutočnosť druhému rodičovi najneskôr 24 hodín prostredníctvom SMS správy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   v   zákonom   ustanovenej   lehote   odvolanie sťažovateľ aj odporkyňa. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co 382/2013 z 12. júla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že pre nezhody s odporkyňou opustil spoločnú domácnosť   20.   júla   2011   a   odvtedy   sa   nemohol   stýkať   so   svojím   maloletým   synom. Z uvedeného dôvodu okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P 240/2011 v spojení s krajským súdom nariadili vo veci predbežné opatrenie, podľa ktorého sa sťažovateľ mohol s maloletým stýkať aspoň v obmedzenej miere. Odporkyňa predbežné opatrenie odmietla rešpektovať a všeobecné súdy konajúce v tejto veci paradoxne zamietli návrh sťažovateľa na výkon rozhodnutia.

Podľa   sťažovateľa   sa   odporkyňa   po   celú   dobu   konania   vedeného pod sp. zn. 5 P 240/2011   snažila   docieliť   zákaz   styku   sťažovateľa   s   maloletým, resp. sťažovateľovi odmietala umožniť realizovať jeho právo na pravidelný, rovnocenný a rovnoprávny styk s maloletým synom. Napriek uvedenému, ako aj záverom obsiahnutým v znaleckom posudku vyhotovenom v tomto konaní (odporúčanie znalca bolo radikálne zmeniť výchovné prostredie maloletého), ktorý bol ako dôkaz použitý aj v konaní o rozvod manželstva   a úpravu   práv   k   maloletému   na   čas   po   rozvode.   Všeobecné   súdy   rozhodli o zverení   maloletého   do   starostlivosti   odporkyne,   teda   neurobili   nič   pre   zachovanie rodinného puta otca so synom.

Rozsudok okresného súdu, ako aj potvrdzujúci rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľ   za   neprípustný   a   rozhodnutia,   ktoré   porušili   všetky   znaky   právnej   istoty a ktorých vydaniu predchádzal postup, za arbitrárne.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/2011, ako aj krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 382/2013 porušili jeho základné práva podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   8   ods.   1   dohovoru,   aby   zrušil   rozsudok okresného súdu v časti výroku II., III, IV a V, ako aj rozsudok krajského súdu a vec vrátil na ďalšie   konanie a rozhodnutie,   sťažovateľovi   priznal finančné   zadosťučinenie v   sume 4 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok na ochranu svojich práv, ktorý využil a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu skúmal,   či   v   danom   prípade   nejde   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť.   Zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   možno   vysloviť   v   prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (I. ÚS 20/97, III. ÚS 130/04).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   nie   je   to,   aby   účastník   konania   bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane opravných prostriedkov. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníka   konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať o nich. Všeobecný súd je však   povinný   na   všetky   tieto   procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí   (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo   základnej   slobody.   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd   vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (napr. III. ÚS 131/04). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. IV. ÚS 329/04).   Ak   nie sú   splnené tieto predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi označenými   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádanými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   im predchádzal.

Sťažovateľ   sa   žalobou podanou   na okresnom   súde   domáhal voči   odporkyni,   aby okresný súd jeho manželstvo rozviedol, maloletého zveril do výchovy odporkyne a jemu určil povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 100 €. Súčasne žiadal, aby okresný súd upravil styk sťažovateľa s maloletým tak, že sťažovateľ „... má právo stretávať sa s maloletým každý utorok a štvrtok v čase od 16.00 hod. do 19.00 hod., každý párny víkend v čase   od 16.00 hod.   v piatok,   do   18.00   hod v nedeľu,   počas   letných prázdnin v čase od 15. 7.   do   31.   7.   príslušného   roku,   počas   vianočných   sviatkov   každý   párny   rok od 15.00 hod., 23. 12. do 15.00 hod do 26. 12. a každý nepárny rok od 15.00 hod. 26. 12. do15.00 hod. 01.01.“.

Podaním   z   3.   apríla   2012   sťažovateľ   žiadal,   aby   okresný   súd   zveril   maloletého do striedavej   osobnej   starostlivosti   oboch   rodičov.   Okresný   súd   svojím   rozsudkom manželstvo sťažovateľa a odporkyne rozviedol, maloletého zveril do osobnej starostlivosti odporkyne,   pričom   obaja   rodičia   majú   právo   maloletého   zastupovať   a   spravovať   jeho majetok, sťažovateľovi stanovil povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 130 € mesačne k rukám odporkyne a upravil styk sťažovateľa s maloletým tak, že sťažovateľ je oprávnený   stretávať   sa   s   maloletým   každý   párny   týždeň   v   sobotu   v   čase   od   14.00   h do 17.00 h   za prítomnosti   odporkyne.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   odvolanie sťažovateľ   aj odporkyňa. Sťažovateľ sa   podaným   odvolaním   domáhal, aby krajský   súd zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že zverí maloletého do jeho osobnej starostlivosti, odporkyni uloží povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 50 € mesačne a navrhol aj odlišnú úpravu styku s maloletým. Odporkyňa napadla rozsudok okresného súdu v sume výživného. Krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny.

Krajský súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa zverenia maloletého do osobnej starostlivosti matky v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Autoritatívne rozhodovanie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinnosti je v zmysle Zákona o rodine až druhoradým riešením, a to len v prípade, ak medzi rodičmi nedôjde   k   dohode   o   úprave   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností,   resp.   ak   uzavretá dohoda nie je v záujme maloletého dieťaťa a súd ju neschváli. Súd pri rozhodovaní o výkone   rodičovských   práv   a   povinnosti   vždy   prihliadne   na   záujem   maloletého   dieťaťa, najmä na jeho citové väzby (k rodičom, príbuzným, priateľom, prostrediu a pod. a vývinové potreby (vek. školské, zdravotné, záujmové potreby a pod.), stabilitu budúceho výchovného prostredia (životné,   ako   aj   bytové pomery rodičov,   ich   hmotné   zabezpečenie,   povahové vlastnosti a pod.), pričom vychádza jednak z návrhov a vyjadrení rodičov, ako aj kolízneho opatrovníka, o predpokladoch na výchovu dieťaťa a o vhodnosti výchovného prostredia a nie je ani vylúčené znalecké dokazovanie, ktoré by však malo byť len krajnou možnosťou, keďže vo väčšine prípadov negatívne vplýva na maloleté dieťa.

Súd   pri   rozhodovaní   o   tom,   ktorému   z   rodičov   zverí   maloleté   dieťa   do   osobnej starostlivosti zisťuje najmä to, ktorý z rodičov je vzhľadom na záujem maloletého dieťaťa, väčšmi spôsobilý na výkon osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, resp. zverením komu by boli   zabezpečené   najpriaznivejšie   podmienky   pre   vývoj   dieťaťa   a   u   koho   sú   lepšie predpoklady na výkon osobnej starostlivosti. Pre uvedený záver musí mať súd spoľahlivý podklad   vykonaným   dokazovaním   a   zhodnotením   tých   skutočností,   ktoré   charakterizujú osobu dieťaťa, osoby rodičov, ako aj prostredia, v ktorom rodičia žijú. Súd vždy sleduje predovšetkým   záujem   dieťaťa   so   zreteľom   na   jeho   osobnosť,   najmä   vlohy,   schopnosti a vývinové možnosti a so zreteľom na životné pomery rodičov.

Súd prvého stupňa zveril maloletého V. na čas po rozvode do osobnej starostlivosti odporkyne s tým, že obaja rodičia budú maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znaleckého posudku súdneho znalca J. Š., č. 1/2013 zo dňa 10.01.2013; na ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje.

Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým zveril maloletého V. M. do   osobnej   starostlivosti   odporkyne,   stotožňuje.   Súdny   znalec   v   odpovedi   na otázky, položené   mu   súdom   prvého   stupňa,   jednoznačne   uviedol,   že   obaja   rodičia   majú   dobré predpoklady   pre   starostlivosť   a   výchovu   maloletého   V.   Za   súčasného   stavu   však nepovažoval zverenie do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov za v záujme maloletého V., nakoľko jeho citový vzťah k otcovi je chaotický, nekonzistentný, naopak dieťa manifestuje úzkostne telesnú väzbu k matke z obavy, že stratí jej lásku. Znalec odporučil dieťa zveriť do osobnej starostlivosti matky a to podmienečne, a v prípade pokračovania v doterajšom „scenári“, t. j. odcudzovaní dieťaťa otcovi, prinajmenšom s tichým súhlasom matky (znalec vyjadril jednoznačný záver, že negatívny postoj dieťaťa k otcovi je výsledkom ovplyvňovania   matkou   príp.   inými   osobami),   odporučil   radikálne   zmeniť   výchovné prostredie   maloletého.   Za   tohto   stavu   danej   veci   považoval   odvolací   súd   za správne v súčasnosti zveriť mal. V. do osobnej starostlivosti odporkyne (matky) s tým, že táto si musí byť vedomá možných následkov, v prípade pokračovania vo svojom správaní, a to nielen v možnom zverení maloletého do starostlivosti inej osoby v budúcnosti (touto osobou môže byť   nesporne   nielen   osoba   fyzická   ale   i   právnická),   ale   predovšetkým   v následkoch na psychickom zdraví dieťaťa, ktoré môžu byť len ťažko napraviteľné.

V súvislosti s odvolaním navrhovateľa proti výroku rozsudku, ktorým bol mal. V. zverený do osobnej starostlivosti odporkyne, musí odvolací súd poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ   sa   podaným   návrhom   v   danej   veci   zo   dňa   22.08.2011   domáhal   zverenia maloletého   V.   na   čas   po   rozvode   do   osobnej   starostlivosti   odporkyne.   Až   v   priebehu konania zmenil svoj názor a domáhal sa, aby dieťa bolo zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, a to svojím podaním doručeným súdu dňa 04.04.2012, ktorého návrhu sa týkalo i znalecké dokazovanie v opatrovanskom konaní. Z obsahu spisu ďalej vyplýva,   že   po   vykonanom   dokazovaní   znaleckým   posudkom   P. Š.   č.   1/2013   zo   dňa 10.01.2013   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Nové   Mesto   nad   Váhom   sp.zn. 5P/240/2011 navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 14.03.2013 deklaroval, že závery tohto znaleckého posudku akceptuje a žiadal na základe týchto záverov, aby mal. V. bol zverený do osobnej starostlivosti odporkyne. Zverenia dieťaťa do svojej osobnej starostlivosti sa navrhovateľ nedomáhal až do skončenia dokazovania v danej veci a ani v záverečnej reči dňa 08.04.2013, v ktorej žiadal len, aby súd vychádzal zo znaleckého posudku súdneho znalca a z jeho vyjadrenia k námietkam odporkyne k znaleckému posudku. Odporkyňa sa domáhala   zverenia   dieťaťa   do   svojej   osobnej   starostlivosti   v   priebehu   celého   súdneho konania.   Nepochopiteľne až šikanózne vyznieva potom odvolací návrh navrhovateľa   na zverenie mal. V. do jeho osobnej starostlivosti, a to i s poukazom na závery citovaného znaleckého posudku, ktoré navrhovateľ výslovne akceptoval.

Odvolací   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   šetrením   kolízneho   opatrovníka a vykonaným dokazovaním bolo zistené, že odporkyňa s mal. V. býva doposiaľ v 3 -izbovom nájomnom byte, v ktorom má maloletý svoju izbu a má v domácnosti vytvorené vhodné prostredie   na   starostlivosť   a   výchovu   dieťaťa.   Dieťa   navštevuje   základnú   školu   v B. Navrhovateľ býva v 2-izbovom byte vo vlastníctve jeho priateľky aj s maloletým synom M., má   vhodné   podmienky   na   prespávanie   dieťaťa   -   maloletého   V.   Z obsahu   spisu   ďalej vyplýva, že v súčasnosti dieťa styk s navrhovateľom (otcom) odmieta, pričom sám znalec uviedol,   že   sa   nedá   spoľahlivo   odlíšiť   dieťaťom   deklarovaný   a   cítený   vzťah   k   otcovi, nakoľko v dôsledku životných peripetií (opustenie spoločnej domácnosti rodičov otcom, rozvod manželstva rodičov) sa vyvinula neistá vzťahová väzba dieťaťa k rodičom. V danej veci je nesporné, že odporkyňa zabezpečuje starostlivosť o maloletého V. od jeho narodenia až doposiaľ, dieťa je na ňu úzkostne naviazané, znalec navrhol zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti matky, i keď len podmienečne. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že maloletý V. nepozná súčasné bydlisko navrhovateľa, nepozná jeho priateľku a dokonca ani dieťa, ktoré sa   navrhovateľovi   narodilo   a   je   jeho   nevlastným   súrodencom.   Vzhľadom   na   uvedené odvolací   návrh   navrhovateľa   na   zverenie   dieťaťa   do   jeho   osobnej   starostlivosti   vôbec neprihliada na záujem dieťaťa a jeho terajší komplikovaný duševný stav.

Pokiaľ navrhovateľ dôvodil, že odporkyňa mu neumožňuje styk s maloletým dieťaťom v zmysle rozhodnutí súdu a je naplnená téza zo znaleckého posudku o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti odporkyne (matky) podmienečne a v prípade pokračovania v jej správaní bolo znalcom odporučené radikálne zmeniť výchovné prostredie dieťaťa a jeho zverenie do osobnej starostlivosti inej osoby, než je odporkyňa, odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ ešte nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu súdu ohľadne zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti odporkyne, je návrh navrhovateľa na zverenie maloletého V. do jeho osobnej starostlivosti minimálne predčasný, a to vzhľadom na doterajší priebeh tohto súdneho konania. Je potrebné tiež zdôrazniť, že záver znalca ohľadne prípadného zverenia dieťaťa do starostlivosti inej osoby v budúcnosti, ak nenastane pozitívna zmena vo vývoji vzťahov účastníkov, nie je podľa názoru odvolacieho súdu záverom smerujúcim k automatickému zvereniu dieťaťa do starostlivosti navrhovateľa, ale javí sa ako potrebné v záujme dieťaťa (po vykonanom dokazovaní) uvažovať i o postupe súdu podľa § 44 a nasl. Zákona o rodine (náhradná starostlivosť)...»

V súvislosti   s námietkami sťažovateľa týkajúcimi   sa   rozhodnutia   o úprave   styku sťažovateľa s maloletým krajský súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia stotožňujúc sa s názorom okresného súdu konštatoval:

«Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní o úprave styku navrhovateľa s mal. V. vychádzal zo znaleckého posudku súdneho znalca P. Š. a uviedol, že znalec navrhol styk navrhovateľa (otca) s maloletým 2-krát do mesiaca, najlepšie cez víkend, s tým, že niekedy menej býva viac a spočiatku, aby styk prebiehal v sprievode odporkyne (matky). Poukázal na konštatovanie znalca, že pri vyšetrení navrhovateľa, odporkyne a maloletého dieťaťa mu to pripomínalo súperenie dvoch táborov fanúšikov, kde členovia každého z nich vypovedajú s ohľadom na svoje vzťahy s jedným alebo druhým rodičom. Každý z rodičov sa snažil toho druhého vykresliť čo najhoršie, pričom svoje postoje orientoval proti sebe, bez sústredenia sa   na   podstatu   veci   -   dieťa.   Zdôraznil,   že   znalec   konštatoval,   že   pokiaľ   sa   rodičia nesústredia   na   dieťa,   jeho   záujmy,   záľuby,   vzájomné   boje   budú   pokračovať   a   bude pokračovať   obviňovanie,   zastrašovanie,   znevažovanie   jeden   druhého,   dehonestovanie všetkého a všetkých a vzájomné podávanie trestných oznámení, bude sa prehlbovať medzi rodičmi len nenávisť a nekomunikácia. Pokiaľ si rodičia neuvedomia, že maloletý je obeťou patologickej interakcie medzi rodičmi a budú obviňovať z problémov jedného z rodičov, to nezodpovedá objektívnej realite. Náprava tohto stavu je možná iba radikálnou zmenou. Ináč sa   rodičia   dočkajú   mnohonásobne   závažnejších   maladaptívnych   prejavov   dieťaťa,   než doteraz.   Vzhľadom   na uvedené   okresný   súd   návrhu   navrhovateľa   na   širší   rozsah   styku s dieťaťom nevyhovel. Do budúcna súd nemohol styk upraviť v prípadnej neprítomnosti matky z dôvodu, že nie je možné v súčasnosti predpokladať, ako sa budú vzťahy účastníkov k maloletému dieťaťu a opačne, čiže vzťahy vzájomné, vyvíjať.

Navrhovateľ   vytýkal   súdu   prvého   stupňa,   že   nesprávne   interpretoval   odpoveď súdneho znalca, ktorý sa v bode 1.19. svojho znaleckého posudku nevyjadroval k rozsahu styku   rodiča,   ktorému   nebude   dieťa   zverené   do   osobnej   starostlivosti   s   dieťaťom,   ale k periodicite   striedania   pri   striedavej   osobnej   starostlivosti   rodičov.   Zdôrazňoval   záver znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že je v záujme dieťaťa sa s ním stýkať, že je to pre dieťa   vhodné   a   potrebné   a   že   predlžovanie   súčasného   stavu   zanechá   na   dieťati negatívne následky na duševnom zdraví a osobnostnej normalite. Tvrdil, že rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   ohľadne   úpravy   jeho   styku   považuje   za   nemiestne,   nenáležité a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní.

Je nepochybné, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia, a teda matka a otec   sú   pri   ich   výkone   zásadne   rovnocenní   (§   28   ods.   2   Zákona   o   rodine).   Jedným z rodičovských oprávnení, prostredníctvom ktorých má rodič právo podieľať sa na výchove maloletého   dieťaťa,   ktoré   mu   nie   je   zverené   do   osobnej   starostlivosti,   je   právo   styku s maloletým dieťaťom. Pri rozhodovaní o úprave styku s maloletým dieťaťom vždy treba brať do úvahy vek dieťaťa, jeho zdravotný stav, ako aj treba vychádzať z toho, že účelom styku   je   zaistiť   v   čo   najväčšej   miere   vytváranie   a   udržanie   rodičovského   vzťahu a upevňovanie citového puta k obom rodičom, aby dieťa, pokiaľ možno v minimálnej miere pociťovalo výchovu v neúplnej rodine. Obidvaja rodičia by mali prispievať k vytvoreniu priaznivých   podmienok,   nevyhnutných   pre   zdravý   fyzický   a   psychický   vývoj   maloletého dieťaťa, a to bez ohľadu na existenciu rozporov medzi nimi.

Znalecký posudok č. 1/2013 súdneho znalca J. Š., znalca z odboru psychológie, ako i vyjadrenie   k   námietkam   odporkyne   znalcom   vyhodnotil   odvolací   súd   ako   objektívne, podané skúseným, dlhoročným znalcom z odvetvia klinickej psychológie detí, vypracované na vysokej odbornej úrovni s viditeľným záujmom znalca o ďalší zdravý vývoj dieťaťa. Bohužiaľ, obaja rodičia v uvedenom znaleckom posudku hľadali a vytrhali z neho jednotlivé závery súdneho znalca, ktoré svedčili v prospech ich procesných návrhov alebo tvrdení, prípadne boli kritické k povahovým vlastnostiam, správaniu sa alebo prejavom druhého z nich. Podľa názoru odvolacieho súdu ani jeden z rodičov si dôsledne znalecký posudok neprečítal tak, že by sledoval výlučne zistenia, závery, odporúčania a varovania súdneho znalca, týkajúce sa súčasného psychického stavu maloletého V. a už vôbec sa skutočne nezamysleli nad ďalším vývojom a osudom maloletého. Na rozdiel od oboch účastníkov tohto súdneho konania ako aj kolízneho opatrovníka, ktorého prvoradou povinnosťou bolo chrániť záujmy maloletého dieťaťa v tomto súdnom konaní a ktorý zostal absolútne, až trestuhodne nečinný, odvolací súd nemôže nechať bez povšimnutia zistenia súdneho znalca, týkajúce   sa   maloletého   dieťaťa   –   „Ďalej   sú   to   zmienky   o   smrti   alebo   zbieranie   sošiek anjelov   s   príslušnými   komentármi,   ktoré   sú   v mladšom   školskom   veku   nezvyčajné a signalizujú depresívnu poruchu. Informácie o enkopréze, bolestiach brucha, atď. patria tiež do oblasti psychopatológie. Tieto prejavy nemožno prehliadať alebo ich považovať za matkine výmysly.“ „Podľa názoru znalca sa jedná o bezradnosť maloletého, ktorý má prirodzenú potrebu kontaktu s príbuznými... a na druhej strane potreba vyjadrenia lojality voči   matke,   ktorá   je   z   rozpadu   manželstva   nešťastná“.   „Psychologickým   vyšetrením konštatujem u dieťaťa široký vejár porúch správania... Detská osobnosť sa nepriaznivo vyvíja. Doterajší vektor vývinu smeruje k histrónskej poruche... voči otcovi demonštruje intenzívny,   nediferencovane   negatívny   vzťah...“  ,,Chlapec   nevie   psychicky   spracovať skutočnosť, že môže mať dobrý vzťah k rodičom, ktorí medzi sebou nemajú dobrý vzťah“, „Maloletý je obeťou (a tak trochu aj spoluvinníkom) patologickej interakcie medzi rodičmi. Obviňovať z problémov jedného z rodičov nezodpovedá realite. Náprava jestvujúceho stavu je možná iba radikálnou zmenou týchto interakcii a je v záujme oboch rodičov, aby sa k nej dopracovali. Ináč sa dočkajú mnohonásobne závažnejších maladaptívnych prejavov syna než   doteraz.“   „Predlžovanie   terajšieho   stavu   s   istotou   zanechá   negatívne   následky na duševnom zdraví a osobnostnej normalite dieťaťa.“ „Za 42 rokov praxe som sa nestretol s tak arogantným a bezočivým správaním sa dieťaťa voči rodičovi...“ atď.

Z uvedených citácii zo znaleckého posudku ako i z obsahu spisu nesporne vyplýva, že mal. V., na ktorého záujem odvolací sud predovšetkým prihliadal, prežíva v súčasnosti veľmi ťažké životne obdobie. Po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľom sa jeho vzťah k nemu narušil, odmieta stretnutia s ním, správa sa k nemu neprístojne až vulgárne a to   i   za   prispenia   správania   (úmyselného   alebo   neúmyselného)   sa   odporkyne.   Podľa názoru znalca je však v záujme dieťaťa stýkať sa pravidelne s navrhovateľom (otcom). Odvolací súd je vzhľadom na obsah spisu a závery znaleckého posudku toho názoru, že vzťah dieťaťa s navrhovateľom je potrebné obnoviť postupne. Od roku 2011 sa maloletý s navrhovateľom   stretával   sporadicky,   bez   prítomnosti   matky   len   2x   za   nevhodných okolností. Preto je potrebné obnoviť stretávanie sa navrhovateľa s dieťaťom nenásilne, zaujať dieťa, prejaviť mu lásku a oddanosť, vysvetliť mu rozchod rodičov, poskytnúť mu pocit istoty a pod. a neopomenúť, že dieťa je nepochybne traumatizované i narodením nevlastných súrodencov, ktorým rodičia nesporne venujú väčšiu pozornosť ako jemu, čo je prirodzené v každej i fungujúcej rodine.

Vzhľadom na uvedené považoval odvolací súd rozsah styku navrhovateľa s mal. V. určený   súdom   prvého   stupňa   v   súčasnosti   za   správny.   Sám   navrhovateľ   poukazoval na skutočnosť, že pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia jeho rozsudku (§   154   ods.   1   O.s.p.).   Pokiaľ   v   čase   vyhlásenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ako i odvolacieho súdu, bol podstatný listinný dôkaz, z ktorého súd predovšetkým vychádzal, znalecký posudok súdneho znalca P. Š., odvolací súd nemal dôvod meniť rozhodnutie súdu prvého stupňa o úprave styku, a to jeho rozsah a ani rozhodovať do budúcnosti o styku navrhovateľa s dieťaťom bez prítomnosti matky odporkyne. Zdôrazňuje však, že v prípade, že dôjde k zmene pomerov, je možné kedykoľvek uvedené rozhodnutie zmeniť, a to i bez návrhu.

Pokiaľ   navrhovateľ   odporúčal   odvolaciemu   súdu.   aby   na   spresnenie   pojmu „spočiatku"   (styk   má   prebiehať   spočiatku   v   sprievode   matky),   oslovil   súdneho   znalca na výklad tohto pojmu, odvolací súd musí konštatovať, že výklad tohto pojmu je mu jasný a nepovažuje   za   potrebné,   aby   mu   ho   vyložil   súdny   znalec.   Nie   je   v   súčasnosti   možné konkretizovať (neurobil tak ani znalec), kedy nastane vo vzťahoch účastníkov stav, že bude v záujme dieťaťa rozšíriť jeho styk s navrhovateľom, a to aj bez prítomnosti matky.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu vyplýva, že krajský súd na každý sťažovateľom, ako aj odporkyňou uplatnený rozhodujúci odvolací   dôvod   uviedol   vyčerpávajúcim   spôsobom   skutkové   a   právne   závery,   ktoré   ho viedli   k   potvrdeniu   prvostupňového   rozsudku   v   napadnutej   časti.   Tieto   závery   netrpia žiadnymi vnútornými rozpormi a dávajú podrobné stanovisko krajského súdu ku všetkým podstatným dôvodom odvolania oboch účastníkov konania. Sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti   argumenty,   ktoré   by   mohli   spochybniť   ústavnosť   záverov   krajského   súdu a svedčili by o ich prípadnej arbitrárnosti.

V prípade sťažovateľa boli právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v celom rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych   názorov   a   očakávaní   sťažovateľa. Všeobecné súdy prerokovali jeho vec a rozhodli o nej, avšak sťažovateľ nemal úspech v konaní, pretože jeho návrh na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ako aj návrh na úpravu styku s maloletým synom neboli okresným súdom akceptované a krajský súd na základe odvolania sťažovateľa, ako aj odporkyne rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých častiach potvrdil vychádzajúc z toho, že je vecne správny. Keďže sťažovateľ v sťažnosti nenamietal rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ   ide   o   výšku   stanovenej   vyživovacej   povinnosti,   ústavný   súd   sa   odôvodnením rozhodnutí v tomto smere nezaoberal. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu však aj neúspech v konaní napĺňa obsah základného práva ustanoveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Z   uvedených   záverov   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   jemu predchádzajúci   postup   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s   tvrdeným   porušením   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   a   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv   iba   z   dôvodu   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani princípy spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené   neboli,   v   nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani   k namietanému   porušeniu označených práv podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to ústavný súd, aj pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, rozhodol po jej predbežnom prerokovaní tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014