znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 402/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co 81/2012-279 zo 14. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   H.,   a.   s., o d m i e t a   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   H.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 81/2012-279 zo 14. februára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 C 2/2011-204 z 23. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou si uplatnil voči odporcom nárok na zaplatenie sumy 6 402,24 € s príslušenstvom z titulu ručiteľského záväzku odporcov na uhradenie dlhu z úverovej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom sťažovateľa a veriteľmi.

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného súdu.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil so závermi okresného súdu, ktoré zhrnul takto:

„Vykonaným   dokazovaním   mal   za   preukázané,   že   dňa   1.   1.   2004   bola   uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 2272244 4 03. a stavebnom úvere č. 2272244 7 02 (ďalej len úverová zmluva) medzi právnym predchodcom žalobcu – Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. (ďalej len PSS, a. s.) ako veriteľom, M. D. ako dlžníkom a M. D. ako spoludlžníkom a odporcami ako ručiteľmi. Na základe úverovej zmluvy poskytla PSS, a. s. dlžníkovi medziúver vo výške 130.000,- Sk a dlžník sa zaviazal do nasporenia 35 % cieľovej sumy vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady minimálne do výšky 520,- Sk, platiť poplatky a zároveň splácať do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení úroky z mimoriadneho medziúveru 7,79 % p. a. pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 844,- Sk,   so splatnosťou splátok prvého   každý mesiac   a povinnosťou ich uhradenia veriteľovi do 15. dňa v mesiaci. Žalovaní realizovali dňa 1. 12. 2004 písomné ručiteľské vyhlásenie, v zmysle ktorého vzali na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník.

Ďalej mal tiež za preukázané, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 5. 6. 2006 odstúpil   od   úverovej   zmluvy   a   zároveň   požiadal   o   vrátenie   poskytnutých   úverových prostriedkov v 7- dňovej lehote od doručenia odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy

2

bolo dlžníkovi doručené dňa 9. 6. 2006. Oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo žalovaným doručené dňa 9. 6. 2006. Od roku 2007 je pohľadávka voči dlžníkovi a spoludlžníkovi neúspešne vymáhaná v exekučnom konaní... Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 1. 11. 2009 uzatvorenej medzi postupcom PSS, a. s. a postupníkom M., a. s. postúpil postupca predmetnú pohľadávku na žalobcu...

Následne zo skutkových zistení dospel k právnemu záveru, že posudzovaný právny vzťah účastníkov konania je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Právny predchodca žalobca bol od uzavretia zmluvy dňa 1. 12. 2004 v postavení dodávateľa a dlžník v postavení spotrebiteľa, preto uvedený právny vzťah nie je vyňatý z režimu spotrebiteľského práva, aj keď nejde o spotrebiteľský úver.

Kogentné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nedovoľuje účastníkom spotrebiteľskej   zmluvy   platne   dojednať   zmluvné   podmienky,   ktoré   by   sa   odchyľovali od uvedeného zákona v neprospech spotrebiteľa, preto neobstojí argumentácia žalobcu, že dlžníci platne vyhlásili, že predlžujú zákonnú premlčaciu dobu na 10 rokov od doby, keď začne prvý raz plynúť a ručiteľ berie na vedomie, že sa voči nemu právo veriteľa nepremlčí pred   premlčaním   práva   voči   dlžníkovi   /čl.   VIII.   bod   4   Úverovej   zmluvy/.   Táto   dohoda účastníkov spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa je pre rozpor s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.

Dospel tak k záveru, že Žalobca účinne odstúpil od predmetnej úverovej zmluvy dňa 9. 6. 2006, čím bola zmluva od začiatku zrušená a každý z účastníkov bol povinný vrátiť druhému   všetko,   čo   podľa   nej   dostal.   Podľa   Občianskeho   zákonníka   odstúpením   bola zmluva zrušená od začiatku /ex tunc/ a momentom odstúpenia zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy a vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva. Odstúpením od zmluvy nastúpil medzi   účastníkmi   právny   režim,   bezdôvodného   obohatenia.   Prihliadol   na   námietku premlčania uplatnenej pohľadávky, ktorú vzniesol vedľajší účastník na strane žalovaných ako   ručiteľov   a   túto   posúdil   podľa   všeobecného   právneho   predpisu   upravujúceho spotrebiteľské právo, a to Občianskeho zákonníka. Uplatnená pohľadávka bola splatná dňa 9. 6. 2006... Žalobca podal žalobu dňa 28. 10. 2010, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník. Vznesenú námietku premlčania považoval súd za odôvodnenú, a žalobu veriteľa, zamietol...“

3

Podstatná časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľa spočíva v namietaní ústavne rozpornej   aplikácie Občianskeho zákonníka a posúdení   právneho vzťahu, od ktorého si sťažovateľ   odvíjal   svoje   nároky   uplatnené   v   súdnom   konaní   ako   spotrebiteľský   vzťah. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«V predmetnej veci poukazujeme najmä na tú skutočnosť, že právny vzťah medzi účastníkmi sporu pred všeobecnými súdmi vyplýva zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá patrí medzi tzv. absolútne obchody. Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase vzniku tohto právneho vzťahu (01. 12. 2004) „Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na   jednej   strane   dodávateľa   na   druhej   strane   spotrebiteľ,   ktorý   nemohol   individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.“ V zmysle citovaného   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   úverové   zmluvy   ako   zmluvy obchodnoprávne medzi zmluvy spotrebiteľské nepatrili. Až novelou Občianskeho zákonníka č.   568/2007   Z.   z.   účinnou   od   01.   01.   2008   sa   do   Občianskeho   zákonníka   v   súlade so smernicami Európskej únie zakomponovalo   znenie   súčasné,   a   to   že „spotrebiteľskou zmluvou   je   každá   zmluva   bez   ohľadu   na   právnu   formu,   ktorú   uzatvára   dodávateľ so spotrebiteľom“. Avšak v zmysle prechodného ustanovenia § 879i OZ k úpravám účinným od 01. 01. 2008 „Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“

Ako sme uviedli už v II. časti tejto sťažnosti, predmetný úverový vzťah, ako aj nároky Sťažovateľa uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi, vznikli pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka, účinnej od 01. 01. 2008. Napriek uvedenému a v priamom rozpore s   intertemporálnym   ustanovením   §   879i   OZ   však   všeobecné   súdy   (tak   Okresný   súd vo Svidníku ako aj Krajský súd v Prešove) uvedený vzťah ako aj všetky nároky Sťažovateľa posudzovali výlučne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, dôvodiac, že podľa právnej úpravy účinnej ku dňu vyhlásenia rozhodnutia úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou podľa   §   52   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Máme   za   to,   že   uvedený   výklad   právnych noriem   aplikovaný   všeobecnými   súdmi   je   v   právnom   štáte   neakceptovateľný,   nakoľko hrubým   spôsobom   narúša princíp právnej   istoty,   predvídateľnosti práva ako aj   princíp legitímneho očakávania!!!...

4

V priebehu celého súdneho konania Sťažovateľ vo svojich vyjadreniach poukazoval na to, že v súdnej praxi, ako aj v teórii je zastavaný právny názor, že v prípade odstúpenia od obchodnej zmluvy je potrebné premlčanie (tak dĺžku ako aj začiatok plynutia premlčacej doby)   posudzovať   podľa   ustanovení   Obchodného   zákonníka.   Tento   názor   Sťažovateľ podporil uznávanou právnou teóriou... judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... ako aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 214/04 z 13. 12. 2005... Krajský súd v Prešove sa svojím výkladom ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, osobitne ustanovenia § 54 ods. 1 OZ., natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že tým zásadne poprel ich účel a význam...

Podľa § 54 ods. 1 OZ v znení neskorších predpisov „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.“

Odhliadnuc od skutočnosti, že predmetné ustanovenie v čase dojednania a vzniku úverového   vzťahu   sa   na   zmluvy   o   úvere   nevzťahovalo   a   v   zmysle   intertemporálneho ustanovenia § 879i OZ ho nie je možné na prejednávanú vec aplikovať, výklad citovaného ustanovenia   Krajským   súdom   v   Prešove   sa   odchyľuje   od   jeho   znenia   tak,   že   zásadne popiera   účel   a   význam,   s   ktorým   bolo   predmetné   ustanovenie   do   právneho   poriadku zákonodarcom zakomponované.

Na   tomto   mieste   si   dovoľujeme   upozorniť,   že   výklad   použitý   Krajským   súdom v Prešove absolútne, ignoruje skutočnosť, že obsah zmluvy, ako dvojstranného právneho úkonu, je tvorený jednak právami a povinnosťami stanovenými priamo zákonom, ktorý daný zmluvný typ upravuje (v prejednávanej veci nepochybne zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník) a jednak právami a povinnosťami, ktoré si zmluvné strany dojednali nad rámec zákonom stanovených práv a povinností resp. spôsobom odlišným od zákona, ak to zákon v danom prípade dovoľuje.

Pri gramatickom, logickom i systematickom výklade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ je zrejmé,   že   úmyslom   zákonodarcu   nebolo   podriadiť   celý   obsah   spotrebiteľskej   zmluvy pod režim   Občianskeho   zákonníka   tak,   ako   to   interpretuje   Krajský   súd   v   Prešove,   ale účelom bolo aby sa len tá časť zmluvy, ktorú si strany dojednali (viď text zákona.. „zmluvné podmienky   upravené   spotrebiteľskou   zmluvou“),   neodchyľovala   od   tých   ustanovení

5

Občianskeho   zákonníka,   ktoré   zabezpečujú   ochranu   spotrebiteľa,   obsiahnutých   v   piatej hlave Občianskeho zákonníka!

Nesprávnosť výkladu dotknutého ustanovenia zo strany Krajského súdu v Prešove preukazuje   aj   dôvodová   správa   k   predmetnému   ustanoveniu,   v   ktorej   sa   v   spojitosti s dotknutým ustanovením uvádza, že „Ustanovenie v ods. 1 v súlade so Smernicou vyjadruje kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že spotrebiteľských zmluvách nie je možné dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa.“ Z obsahu dôvodovej správy teda bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že zákonodarca chcel novou právnou úpravou limitovať výlučne obsah zmluvy dojednaný zmluvnými stranami a nie obsah zmluvy daný zákonom!

Ak   dôvodí   Krajský   súd   v   Prešove,   že   právna   úprava   premlčania   v   Občianskom zákonníku   je   pre   spotrebiteľa   výhodnejšia,   pretože   stanovuje   kratšiu   premlčaciu   lehotu oproti právnej úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku, mohlo by ísť o výhodu iba v prípade, že spotrebiteľ je v postavení dlžníka. Ak by bol v postavení veriteľa (napr. ak by žaloval   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia),   potom   by   podľa   logiky   Krajského   súdu v Prešove už kratšia premlčacia lehota výhodou nebola. Výklad ustanovenia § 54 ods. 1 OZ, použitý Krajským súdom v Prešove, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa práva či v pozícii osoby majúcej povinnosť, a podľa toho umožňoval použitie príslušného ustanovenia o premlčaní v občianskom alebo obchodnom kódexe podľa konkrétnej situácie, je z právneho hľadiska, osobitne s ohľadom na zásadu zachovania právnej istoty, absolútne neprijateľný a ústavne nekonformný. Nesprávnosť výkladu Krajského súdu v Prešove sa zreteľne prejavuje aj v prípade dĺžky premlčacej doby v prípade uznania záväzku podľa občianskeho a obchodného zákonníku. Podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorá je podľa názoru Krajského súdu v Prešove „výhodnejšia“, je v zmysle ust. § 110 ods. 1 premlčacia doba desaťročná, pričom podľa právnej úpravy obsiahnutej v ust. 407 ods. 1 Obchodného zákonníka je premlčacia doba štvorročná. V prípade uznania záväzku   dlžníkom   je   teda   úprava   premlčania,   pokiaľ   ide   o   dĺžku   premlčacej   doby,   z hľadiska „výhodnosti“ pre spotrebiteľa úplne opačná.

S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v   občianskom   a   obchodnom   zákonníku   je   výsledkom   rôznych   legislatívnych   procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov

6

nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa a tieto aplikovať svojvoľne   podľa   úvahy   súdu.   Takémuto   záveru   nemožno   prisvedčiť   už   len   preto,   že   by vnášal do právnych vzťahov zásadnú neistotu a znamenal by práve závažný zásah do jednej zo základných   zásad   súkromnoprávnych   vzťah,   a   to   zásady   rovnosti   účastníkov   týchto vzťahov upravenej v ust. § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na podporu nášho názoru poukazujeme   aj   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   ako   súdu   dovolacieho zo dna 24. 07. 2012 pod sp. zn. 32 Cdo 3337/2010, ktorého závery sú použiteľné aj v našich právnych podmienkach...

Ústavne nekonformným výkladom ustanovenia § 54 ods. 1 OZ Krajský súd v Prešove prekračuje   rámec   účelu   a   významu   predmetného   zákonného   ustanovenia,   ktoré   bolo zakotvené   do   právneho   poriadku   za   účelom   ochrany   spotrebiteľa   pred   neprijateľnými podmienkami. Výklad a aplikácia ustanovenia § 54 ods. 1 OZ, použitý Krajského súdom v Prešov, naviac v jednoznačnom rozpore s intertemporálnym ustanovením § 879i OZ, tak v prejednávanej veci nesmerujú k ochrane spotrebiteľa ako „slabšieho“ účastníka zmluvy, ale   sú   neskrývaným   prostriedkom   jednostranného   zvýhodnenia   spotrebiteľa   na   úkor veriteľa,   ktoré   neprijateľným   spôsobom   prelamuje   základnú   zásadu   rovnosti   účastníkov súkromnoprávnych vzťahov upravenej v ust. § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka a narušuje jeden zo základných princípov právneho štátu, a to princíp právnej istoty.

Osobitne si záverom dovoľujeme dať do pozornosti Ústavného súdu SR, že právny predchodca sťažovateľa v právach veriteľa – Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. určite nepatrí do   skupiny   tzv.   nebankových   spoločností,   ktoré   často   poskytujú   úvery   spotrebiteľom pokútnym   spôsobom   a   ktoré   pri   svojej   činnosti   v   zmluvných   vzťahoch   so   spotrebiteľmi používajú zákonom zakázané neprijateľné podmienky. Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. pri svojej podnikateľskej činnosti vždy postupovala v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky a pri uzatváraní zmlúv s klientmi vždy dodržiavala svoje povinnosti vyplývajúce z platnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, pri čom pri riešení zmluvných vzťahov napr. v prípade omeškania klienta pristupovala k veci vždy individuálne s ohľadom na konkrétne okolnosti a situáciu klienta. Produkty stavebného sporenia a s tým spojené poskytovanie stavebných úverov, boli svojimi podmienkami (najmä splatnosti, úrokovými podmienkami alebo podmienkami vyžadovaného zabezpečenia a pod.) nastavené výrazne výhodnejšie ako obdobné produkty komerčných bánk a aj z tohto pohľadu možno označiť

7

prístup právneho predchodcu sťažovateľa v právach veriteľa v rámci svojej podnikateľskej činnosti za výrazne prospotrebiteľský.

Avšak   aj   spotrebitelia   si   musia   plniť   svoje   povinnosti   vyplývajúce   zo   zmluvných vzťahov,   do   ktorých   dobrovoľne   vstúpili.   Podľa   nášho   názoru   neprípustne   retroaktívna aplikácia ustanovenia § 54 ods. 1 OZ a tiež jeho nesprávny, ústavne nekonformný výklad zo strany   Krajského   súdu   v   Prešove,   v   prejednávanej   veci   porušuje   základné   právo Sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   nemá   nič   spoločné   s   ochranou   spotrebiteľa   proti neprijateľným   podmienkam   tak,   ako   je   táto   vo   svojej   podstate   chápaná.   Naopak jednostranným   a   ničím   nepodloženým   zvýhodnením   dlžníkov   spotrebiteľov,   umelo prezentovaným ako „ochrana spotrebiteľa“, vytvára absolútne nebezpečný precedens, ktorý svojim judikatórnym dosahom v podmienkach slovenského súdnictva závažným spôsobom zasahuje   do   právnej   istoty   všetkých   serióznych   bankových   veriteľov,   ktorí   svoju podnikateľskú činnosť realizujú v súlade splatným právnym poriadkom...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ľudských   právach   a základných slobodách   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   14.   02.   2013,   pod   sp. zn. 6Co/81/2012 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 02. 2013, pod sp. zn. 6Co/81/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť spoločnosti M., a. s. náhradu trov konania vo výške 548,59 Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok

9

okresného   súdu,   ktoré   sú   podľa   neho   arbitrárne,   založené   na   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné

10

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní   proti rozsudku   okresného súdu   a svoj   rozsudok   náležite   odôvodnil,   keď   po   zhrnutí dôvodov rozhodnutia okresného súdu a dôvodov odvolania sťažovateľa uviedol:

«Prvostupňový   súd   rozhodol   vo   výroku   správne.   Odvolací   súd   sa   stotožňuje s odôvodnením a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Žalobca v odvolaní poukázal na to, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodno- právnym, preto sa naň budú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol 1. 1. 2004 a definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa upravoval zákon č. 534/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 2 ods.1 tohto zákona v znení ku dňu vzniku zmluvy „(1) Na účely tohto zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, § 23a ods. 1 (1) Typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje“.

11

Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že   žalovaný   nepoužil   predmet   plnenia   na   podnikanie.   Rovnako   by   nemali   existovať pochybnosti,   že   pôvodný   veriteľ   je   podnikateľom   a   predmet   konania   sa   týka   jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila.

S účinnosťou novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 153/2004 Z. z. od 1.   4.   2004   sa   posilnila   právna   ochrana   aj   na   vzťahy   spred   účinnosti   a   teda   aj na predmetnú právnu vec.

Podľa   §   54   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   zmluvné   podmienky   upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 879f ods. 3/, 4/ OZ, spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o právo užívať   budovu   alebo   jej   časť   v   časových   úsekoch,   ktorá   nie   je   podľa   odseku   3   daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3.

Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. § 54 OZ. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy   vzhľadom   na   vzťah   medzi   podnikateľom   a   nepodnikateľom   (B2C,   biznismen   to consumer) a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskorávne vzťahy. Žalobca v odvolaní poukazuje na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva ale podľa obchodného práva.

Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver   dopadá   tretia   časť   Obchodného   zákonníka   bez   ohľadu   na   povahu   účastníkov

12

úverovej   zmluvy.   Predmetná   vec   je   však   o   spotrebiteľskej   zmluve,   ktorá   je   regulovaná osobitnou   právnou   úpravou   (zákon   č.   634/1992   Z.   z.   a   ustanoveniami   Občianskeho zákonníka).   Ide   o vzťah   medzi   obchodníkom   a   spotrebiteľom,   ktorý   prijíma   úver   na spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy.

Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej   úpravy   rovnakých   inštitútov   súkromného   práva   je   dôvodné   aplikovať   právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61 Cb 221/09). S účinnosťou zákona č. 150/2004   Z.   z.   (1.   1.   2004)   došlo   k zásadnej   zmene   spotrebiteľského   práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým   ustanovením   §   54   ods.   1   „spotrebiteľovi   sa   ani   inak   nesmie   zhoršiť   jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa.

O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, odvolací súd nepochyboval a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ sa spotrebiteľom (predtým porov.   §   23a   zákona   č.   634/1992   Z.   z.,   ktorý   za   spotrebiteľskú   zmluvu   neskôr   označil explicitne   aj   zmluvu   podľa   Obchodného   zákonníka   (...   „za   spotrebiteľskú   zmluvu   sa považuje zmluva podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a...“).

Dualistický   systém   záväzkového   práva   na   Slovensku   je   určitá   anomália   medzi právnymi   poriadkami   (dve   kúpne   zmluvy,   dvojaká   úprava   premlčania,   dvojaká   úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna úprava zmluvných pokút a pod). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1. 1. 1992), avšak niet rozumného dôvodu   na   skonštatovanie,   že   na   plynutie   času   a   jeho   dôsledky   vrátane   premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi   biznismenmi,   ak   Občiansky   zákonník   ako   kódex   občianskeho   súkromného   práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09, rozsudok KS   v   Prešove   vo   veci   6Co   26/12).   V   bežných   medziľudských   vzťahoch   použitie podnikateľského   práva   na   spotrebiteľský   vzťah   môže   s   nepochopením   a   v   rozpore

13

s princípom právnej istoty a dôvery v objektívne právo narážať na predstavy spotrebiteľov, že na nich dopadá občianske právo a nie Obchodný zákonník.

Odvolací   súd   preto   odmieta   názor   žalobcu,   podľa   ktorého   na   predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá   právna   úprava občianskeho   práva ale   obchodného práva. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žalobca   uplatnil   právo   premlčané,   odvolací   súd   v   zmysle zásady   hospodárnosti   občianskeho   súdneho   konania   nepristúpil   k   súdnej   kontrole zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

Odvolací súd sa teda nestotožňuje s odvolateľom, že ochrana spotrebiteľov vo svetle § 54 ods. 1 OZ prichádza do úvahy až od 1. 1. 2008 v súvislosti s novelou Občianskeho zákonníka   vykonanou   zákonom   č.   563/2007   Z.   z.   Aj   na   predchodcu   žalobcu   dopadalo ustanovenie § 879f ods. 3, 4 OZ a všetci dodávatelia mali rovnakú trojmesačnú dobu na zosúladenie zmluvných podmienok s § 54 ods. 1 OZ. To platí aj na neprijateľnú klauzulu o predĺžení   premlčania   na   desať   rokov,   ktorá   podľa   odvolacieho   súdu   úplne   jasne spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (porov. rozsudok OS Nové mesto nad Váhom vo veci 10C/47/2010). Takáto klauzula je absolútne neplatná (§ 53ods. 1 v spojení s § 779f/ ods. 3, 4 OZ, porov. 5MCdo 20/2009).

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície ako   ako   aj   z   dôvodu   informovanosti   (C-240/98   až   C-244/98   Océano   grupo   editoriale, C. Mostaza Claro, C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné). Odvolaciemu súdu je známa judikatúra, na   ktorú   poukazuje   odvolateľ   a rovnako   literatúra   prof.   Oľgy   Ovečkovej   pôsobiacej predovšetkým v oblasti obchodného práva, no zároveň prichodí poznamenať, že sa v tejto literatúre   takmer   žiadnym   spôsobom   autor   nevyrovnáva   s   pomerne   novým   zákonným ustanovením   §   54   ods.   1   OZ.   Vo   vzťahu   k   českej   judikatúre   odvolací   súd   pre   zmenu pripomína   odlišnú   českú   právnu   úpravu.   Niet   dôvod   nechrániť   dobromyseľnosť spotrebiteľov   vychádzajúcu   z dôvery   v   objektívne   občianske   právo   a   prehnane   chrániť dodávateľa,   ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a odsúval uplatnenie práva na súde.

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej „smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že   ak   sa   neberie   do   úvahy   výber   programu   a   podpis,   tak   spotrebiteľ   takmer   žiadnym

14

spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana   spotrebiteľov,   ktorú   slovenský   zákonodarca   zakotvil   v   ustanovení   §   54   OZ. Faktická   nerovnosť   medzi   dodávateľom   a   spotrebiteľom   pri   vzájomnej   kontraktácii   je zjavná a viaceré rozhodnutia súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25, 26, 27),

Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 ÚZ s právom Európskej   únie,   ktoré   umožňuje   členským   štátom   prijať   na   ochranu   spotrebiteľov   aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13 /EHS (čl. 8 smernice). Žalobca v odvolaní odkazuje na literatúru, podľa ktorej vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení   záväzkov   z   úverovej   zmluvy,   sa   spravujú   ustanoveniami   Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje a ako už uviedol, postavenie spotrebiteľa   nie   je   prípustné   zhoršiť   oproti   právnej   úprave   v Občianskom   zákonníku a vrátane   zabezpečenia   úveru,   ktorý   odvolací   súd   nespochybňuje,   že   je   absolútnym obchodom.   V rámci   kolízie   dvoch   noriem   na   ten   istý   inštitút   sa   však   použije občianskoprávna úprava. Iná vec by bola, ak by išlo o úver medzi dvomi nepodnikateľmi (C2C), alebo dvoma podnikateľmi (B2B), resp. ak by nešlo o spotrebiteľskú zmluvu. Treba pripomenúť,   že   ide   o formulárovú   zmluvu,   ktorej   predformulované   zmluvné   podmienky spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť.

Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ resp. ich nedá do súladu s § 54 ods. 1 OZ v zmysle § 879f ods. 3, 4 OZ, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39 OZ).   O   takýto rozpor ide   aj   vtedy,   ak by   sa postavenie spotrebiteľa   zo   spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 Obchodného   zákonníka   zhoršilo   napriek   tomu,   že   Občiansky   zákonník   upravuje   pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie.»

Ústavný súd konštatuje, že aj podľa neho sa okresný súd veľmi podrobne a dôsledne vysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami   podstatnými   pre   posúdenie   sťažovateľom uplatnených nárokov vrátane skutočností, ktoré tvorili podstatnú časť odvolacích dôvodov sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu aj podstatnú časť dôvodov jeho sťažnosti.

15

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   v celom   rozsahu sa   ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013

16