znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 402/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. J., M., zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 3/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012 faxom   doručená   a 9.   júla   2012   písomne   doplnená   sťažnosť   B.   J.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 3/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si 24. augusta 2011 uplatnila na   Obvodnom   pozemkovom   úrade   v   Martine   (ďalej   len   „pozemkový   úrad“)   právo na vyplatenie finančnej náhrady za pozemky v záhradkárskej osade podľa § 18b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 64/1997 Z. z.“). Pozemkový úrad vedie konanie o sťažovateľkou uplatnených nárokoch pod sp. zn. ObPÚ-2011/00986-I.-URB (ďalej len „správne konanie“) a konanie doteraz nie je právoplatne skončené.

Podľa   sťažovateľky   postup   pozemkového   úradu   sa   vyznačuje   nečinnosťou,   keď pozemkový úrad vo veci nekoná a namiesto toho bez danosti zákonných dôvodov prerušil konanie vo veci.

Sťažovateľka   využila   rôzne   prostriedky   nápravy   smerujúce   proti   nečinnosti pozemkového   úradu   a   následne   11.   januára   2012   podala   krajskému   súdu   žalobu   proti nečinnosti pozemkového úradu v namietanom konaní podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   21   S   3/2012-71 z 25. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky.

Sťažovateľka   samostatnou   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   4.   júla   2012 namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k dohovoru postupom pozemkového úradu v správnom konaní, o ktorej je ústavným súdom vedené konanie pod sp. zn. Rvp 6432/2012.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21S/3/2012 porušil základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa 25. 04.   2012,   sp.   zn.:   21S/3/2012,   zrušuje v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   B.   J...   priznáva právo na   náhradu   trov právneho   zastúpenia vo   výške 269,58 EUR..., ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet JUDr. G. K., advokátky…“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   krajským   súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 21 S 3/2012.

Predmetom   namietaného   konania   a   uznesenia   krajského   súdu   bolo   rozhodovanie krajského   súdu   o   návrhu   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   ochrany   proti   nečinnosti pozemkového úradu podľa § 250t ods. 1 OSP v správnom konaní vedenom o sťažovateľkou uplatnenom nároku na vyplatenie finančnej náhrady za pozemky v záhradkárskej osade podľa § 18b zákona č. 64/1997 Z. z.

Krajský súd v namietanom konaní preskúmal návrh sťažovateľky „a dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, a preto ho v zmysle ust. § 250t ods. 4 O. s. p. posledná veta zamietol ako nedôvodný“ uznesením z 25. apríla 2012.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi krajského súdu, na základe   ktorých   jej   návrh   smerujúci   proti   nečinnosti   pozemkového   úradu   svojím uznesením zamietol.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa poslednej vety § 250t ods. 4 OSP nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:„V predmetnej veci je súd toho názoru, že navrhovateľka vyčerpala všetky právne prostriedky na odstránenie nečinnosti odporcu, pred tým ako podala návrh na súd. Súd po oboznámení sa so všetkými relevantnými okolnosťami v danej veci došiel k záveru, že na strane   odporcu   nevznikla   nezákonná   nečinnosť,   a   preto   mu   súd   ani   nemohol   uložiť povinnosť konať a rozhodnúť v tom smere, ako sa domáhala navrhovateľka.

Súd mal preukázané, že navrhovateľka si dňa 24. 08. 2011 u odporcu uplatnila právo na vyplatenie finančnej náhrady v zmysle § 18b zákona č. 64/1997 Z. z.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. účastník konania, o ktorého právach bolo právoplatne rozhodnuté schválením vykonania projektu pozemkových úprav do 31. marca 2011 má právo na finančnú náhradu za pozemky v peniazoch, a to v sume zodpovedajúcej rozdielu náhrady v peniazoch podľa tohto zákona a náhrady v peniazoch účastníkovi už poskytnutej,   ak   o   poskytnutie   finančnej   náhrady   požiada   do   31.   decembra   2011 na obvodnom pozemkovom úrade, ktorý schválil vykonanie projektu pozemkových úprav, inak toto právo zaniká...

Podľa   §   18   ods.   2   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   Finančná   náhrada   podľa   odseku   1 sa vyplatí   z   prostriedkov   Slovenského   pozemkového   fondu,   na   základe   rozhodnutia obvodného pozemkového úradu.

Novela zákona č. 64/1997 Z. z... vykonaná zákonom č. 57/2011 Z. z. bola zavedená v dôsledku výkonu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva...

Pôvodní vlastníci touto novelou získali právo na finančnú náhradu (doplatok ceny), ak v konaní o vyporiadení vlastníckych práv v zriadenej záhradkovej osade bolo rozhodnuté do   31.   03.   2011.   Napriek   tomu,   že   novelizácia   presne   neupravuje   postup   obvodných pozemkových úradoch pri uplatnení tejto dodatočnej náhrady, tieto postupujú ako v rámci samotného konania o vyporiadenie vlastníctva v zriadených záhradkových osadách podľa § 8 ods. 2 zákona č. 64/1997 Z. z... Obstaranie znaleckých posudkov zabezpečuje na základe požiadaviek obvodných pozemkových úradov Slovenský pozemkový fond, pričom podľa § 18 ods. 6 zákona č. 64/1997 Z. z. SPF uhrádza aj náklady spojené s vyhotovením znaleckých posudkov. Znalecké posudky vyhotovujú súdni znalci v odbore stavebníctvo, v odvetví odhad hodnoty nehnuteľností, s ktorými má SPF uzatvorenú dohodu o vzájomnej spolupráci pri vyhotovovaní   znaleckých   posudkov.   Slovenský   pozemkový   fond   môže   vyplácať   finančné náhrady až na základe právoplatného rozhodnutia obvodného pozemkového úradu o výške doplatku ceny, na účet účastníka konania a v lehote 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   ďalší   postup   po   podaní   žiadosti   o   poskytnutie finančnej náhrady je delený medzi obvodný pozemkový úrad a SPF.

Súd   mal   ďalej   za   preukázané,   že   odporca   právoplatne,   rozhodnutím   č.   ObPU- 2011/00986-1.-URB zo dňa 27. 09. 2011 v spojení s opravou vykonanou pod č. 2011/00986- 1.-URB zo dňa 04. 10. 2011, prerušil konanie o poskytnutie finančnej náhrady za pozemky v peniazoch až do doby doručenia znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečuje SPF.   Napriek   tomu,   že   toto   rozhodnutie   bolo   napadnuté   protestom   prokurátora, Ministerstvo   pôdohospodárstva   a   rozvoja   vidieka   SR   rozhodnutím   č.   744/2012-430 zo dňa 09.   03.   2012   (právoplatným   dňa   15.   03.   2012)   rozhodlo   o   zamietnutí odvolania navrhovateľky a potvrdilo rozhodnutie Krajského pozemkového úradu v Žiline č. KPÚ-2012/00005-1/K zo dňa 04. 01. 2012 o nevyhovení protestu prokurátora Okresnej prokurátorky Martin č. Pd 76/11-8 zo dňa 06. 12. 2011.

Krajský súd musí rešpektovať toto rozhodnutie a nemôže vstupovať do správneho konania   v   prípade,   že   je   správne   konanie   právoplatne   prerušené.   Napriek   tomu,   že navrhovateľka v návrhu namietala aj zákonnosť tohto rozhodnutia, krajský súd v konaní proti nečinnosti nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie o prerušení konania z hľadiska jeho zákonnosti (napr. navrhovateľkou namietaná chýbajúca lehota trvania prerušenia). Súd v tomto postupe prebiehajúcom v rámci Správneho poriadku nezistil, že by odporca nevykonal   zákonom   predpísané   úkony,   alebo   ich   opomenul,   resp.   odmietol   vykonať, prípadne že vykonal chybný úkon. Odporca konal a v dôsledku právoplatného rozhodnutia o prerušení konania nemožno jeho momentálnu nečinnosť považovať za nezákonnú, ktorá by vznikla bez vážneho dôvodu. Práve naopak, odporca postupoval zákonne, keď v podstate prerušením konania požiadal SPF o zabezpečenie vyhotovenia znaleckého posudku. V tomto štádiu konania sa presunula zodpovednosť za správne konanie bez prieťahov v podstatnej miere   na   SPF   (aj   keď   odporca   môže   stále   dopytmi   a   urgenciami   vplývať   na   rýchlosť konania) a práve tu súd vidí priestor, aby si navrhovateľka uplatnila svoje zákonné práva účastníka konania na tomto správnom orgáne, prípadne sa uňho domáhala ochrany pred nečinnosťou napr. prostredníctvom sťažnosti. Odporca nemôže konať a rozhodnúť tak, ako požaduje   navrhovateľka   v   žalobnom   petite,   ak   nemá   k   dispozícií   vyhotovený   znalecký posudok.

V prípade, že sa navrhovateľka domnieva, že pri vyhotovovaní znaleckého posudku nastávajú prieťahy v konaní, je nutné v prvom rade obrátiť sa na SPF, ako správny orgán zodpovedný   za   obstaranie   znaleckých   posudkov,   až   potom   sa   môže   úspešne   domáhať žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy uloženia povinnosti konať a rozhodnúť, ktorá v zmysle judikatúry ÚS SR predstavuje súdnu ochranu základného práva účastníkov konania   na   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov   (uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 317/04 z 21. októbra 2004).

Ďalšie   námietky   navrhovateľky   uvedené   v   návrhu   –   spôsob   vybavenia   sťažností, nariadenie ústneho prejednania veci, považoval súd na nesúvisiace s predmetom konania, t. j. s posúdením zákonnosti dôvodu nečinnosti.

Uvedené zistenia a závery boli podkladom pre rozhodnutie súdu. Súd v konaní podľa IV. hlavy, V. časti O. s. p. preskúmal návrh navrhovateľky a dospel k záveru, že tento nie je dôvodný   a   preto   ho   v   zmysle   ust.   §   250t   ods.   4   O.   s.   p.   posledná   veta   zamietol   ako nedôvodný.“

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po preskúmaní napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil,   že   by   posudzovaný   postup   a   uznesenie   krajského   súdu   boli   svojvoľné   alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou úpravou. Naopak, krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými okolnosťami danej veci a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Argumentáciu sťažovateľky   nevyhodnotil   ústavný   súd   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť záverov krajského súdu.

Krajský súd síce rozporne uvádza, že „V prípade, že sa navrhovateľka domnieva, že pri vyhotovovaní znaleckého posudku nastávajú prieťahy v konaní, je nutné v prvom rade obrátiť sa na SPF, ako správny orgán zodpovedný za obstaranie znaleckých posudkov, až potom   sa   môže   úspešne   domáhať   žalobou   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy uloženia   povinnosti   konať   a   rozhodnúť...“,   avšak   zároveň   konštatuje,   že   sťažovateľka „vyčerpala všetky právne prostriedky na odstránenie nečinnosti odporcu, pred tým ako podala   návrh   na   súd“,   a   jej   návrh   zamieta   pre   jeho   nedôvodnosť,   nie   pre   jeho neprípustnosť.

Ústavný   súd   preto   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   tvrdenie   sťažovateľky o zamietnutí   jej   návrhu   pre   nevyužitie   prostriedkov   nápravy   (a   teda   pre   neprípustnosť návrhu)   nemá   oporu   v   napadnutom   uznesení.   Pričom   samotná   označená   rozpornosť v odôvodnení napadnutého uznesenia vzhľadom na ostatné časti odôvodnenia (z ktorých sú zrejmé dôvody odmietnutia návrhu pre jej nedôvodnosť) nemá taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by zakladal možnosť porušenia označených práv sťažovateľky.

Pokiaľ ide o závery krajského súdu v tom smere, že pozemkový úrad nie je nečinný bez vážneho dôvodu, ale naopak, práve nutnosť zadania vypracovania znaleckého posudku na   ustálenie   trhovej   ceny   nehnuteľností   Slovenskému   pozemkovému   fondu   mu   bráni vykonávať v konaní ďalšie úkony, tieto ústavný súd vyhodnotil ako ústavne konformné a relevantne odôvodnené.

Ústavný súd preto konštatuje, že je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012