znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 402/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 4 CoE 292/2010 z 27. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13.   septembra   2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 292/2010 z 27. mája 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou, ktorá sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 19. decembra 2007 poskytla dlžníkovi-fyzickej osobe úver vo výške 99,58 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný splatiť v 4 mesačných splátkach. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite splatným.   Sťažovateľka   opakovane   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru.   Keďže   dlžník neuhradil dlžné čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S., a. s., B., v súlade s rozhodcovskou dohodou uzavretou medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom.   Rozhodcovské   konanie   skončilo   vydaním   nálezu rozhodcovského súdu, ktorý má podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu.

3.   Následne   bol   29.   októbra   2008   spísaný   pred   súdnym   exekútorom   návrh sťažovateľky na vykonanie súdnej exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 2. decembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.   Okresný   súd   z   vlastného   podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 9 Er 592/2008 z 8. februára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 4 CoE 292/2010 z 27. mája 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

4. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a následne o jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť vykonaná na základe predloženého rozhodcovského rozsudku. Okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože dlžníka zaväzoval na právom nedovolené plnenie, ktoré je navyše aj v rozpore s dobrými mravmi. Krajský súd poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný potom, ako dlžník už zaplatil celý poskytnutý úver vrátane odplaty za poskytnutie úveru. Sťažovateľka uviedla, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie už preskúmal exekučný titul   (rozhodcovský   rozsudok).   Tým   nadobudla   sťažovateľka   právnu   istotu   a súčasne   aj legitímne očakávanie vykonania exekúcie, a tým ochrany jej majetku. Okresný súd však z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky či dlžníka začal konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytol možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom bola podľa sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy. Sťažovateľka na   podporu   svojich   tvrdení   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového protokolu,   poukázala   aj   na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva a ústavného súdu.

5.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví,   že napadnutým uznesením boli porušené jej označené práva, napadnuté uznesenie zruší, prizná jej   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

8. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka   sa   v sťažnosti   domáha   ochrany   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré mali byť porušené napadnutým uznesením krajského súdu.

9. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

11.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   námietok   sťažovateľky,   ako   aj   skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom uznesení krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Táto skutočnosť je dôvodom na jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   poukazuje   na odôvodnenia   svojich   predošlých   rozhodnutí   o skutkovo   totožných   sťažnostiach sťažovateľky, napr. I. ÚS 250/2011, I. ÚS 259/2011, I. ÚS 260/2011, III. ÚS 49/2011, III.   ÚS   56/2011,   IV.   ÚS   55/2011.   Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s odôvodnením   týchto rozhodnutí, ktoré boli sťažovateľke riadne doručené, preto na ne v plnom rozsahu odkazuje

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011