znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 402/2010

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   T.   S., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoP/13/2010, 10 CoP/14/2010 z 8. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. S., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoP/13/2010, 10 CoP/14/2010 z 8. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   č.   k.   7   P   21/2008-186   z   15.   decembra   2009   na   základe návrhu sťažovateľky (matky maloletých) zvýšil výživné otca na maloletého Lukáša zo sumy 3 500 Sk mesačne na sumu 6 000 Sk mesačne s účinnosťou od 1. septembra 2005 do 31. júla   2007,   na   sumu   9   037,80   Sk   mesačne   s účinnosťou   od   1.   augusta   2007   do 31. decembra 2008 a na sumu 300 € s účinnosťou od 1. januára 2009 a na maloletú Luciu zo sumy 2 800 Sk mesačne na sumu 5 000 Sk mesačne s účinnosťou od 1. septembra 2005 do 31.   júla   2007,   na   sumu   6   928,98   Sk   mesačne   s účinnosťou   od   1.   augusta   2007   do 31. decembra 2008 a na sumu 230 € mesačne s účinnosťou od 1. januára 2009, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 11 C 125/00 z 2. apríla 2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 68/04-194 z 3. júna 2004 v časti výšky vyživovacej povinnosti otca na maloletých. Súd určil, že otec nemá nedoplatok na zročnom výživnom na maloletých za obdobie od 1. septembra 2005 do 30. novembra 2009, návrh otca na zmenu zverenia maloletých detí zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie obaja rodičia   maloletých,   pričom   odvolanie   matky   (sťažovateľky)   smerovalo   proti   tej   časti rozsudku, v ktorej okresný súd rozhodol o výške výživného pre maloletých v období od 1. septembra 2005 ku dňu vydania rozsudku a o tom, že otec nemá nedoplatok na zročnom výživnom   za   obdobie   od   1.   septembra   2005   do   30.   novembra   2009.   Krajský   súd napadnutým rozhodnutím rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, uznesenie súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti matke zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie zrušil a žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Svoje rozhodnutie stručne odôvodnil s odvolaním sa na dôkazy vykonané okresným súdom, ktoré považoval za dostatočné a správne.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   napadnutým   rozhodnutím   k   porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými   a právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa,   čím   sa   dopustil   zásadného pochybenia, neposkytol sťažovateľke dostatočnú súdnu ochranu a nerešpektoval jej právo na spravodlivý proces. Taktiež tvrdí, že účinky výkonu právomoci napadnutého rozhodnutia v časti,   v ktorej   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   a v časti, v ktorej   okresný súd rozhodol o výživnom na maloletých od 1. septembra 2005 do 15. decembra 2009, ako aj v časti, v ktorej okresný súd určil, že otec nedoplatok na zročnom výživnom na maloletých za obdobie od 1. septembra 2005 do 30. novembra 2009 nemá, nie sú zlučiteľné s jej právom na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnosti rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   základného   práva   na   spravodlivé prejednanie veci pred súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 CoP/13/2010-160, 10 CoP/14/2010 z 8. apríla 2010, zrušil uvedený rozsudok Krajského súdu v Trnave a vec mu vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľke zaplatil trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   vo   veciach občianskoprávnych   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   súdom vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci   sústavy   všeobecných súdov.

Ak nie sú splnené uvedené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k záveru   o vecnej   spojitosti   medzi   označenými základnými   právami   alebo   slobodami   a napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov a postupom,   ktorý   im   predchádzal.   V takom   prípade   ústavný   súd   považuje sťažnosť   za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda   znamená,   že   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistí   žiadnu reálnu   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   napadnutým   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

7. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, a nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je   v právomoci   opravných všeobecných súdov v konaní o odvolaní. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

8.   Podstatou   sťažovateľkinej   námietky   obsiahnutej   v jej   sťažnosti   je   tvrdenie,   že krajský súd pri rozhodovaní o jej odvolaní neodôvodnene vyslovil, že dokazovanie vo veci určenia výšky výživného   a   jeho   odstupňovania   za obdobie od 1. septembra 2005 do 15. decembra 2009 vykonané okresným súdom je dostatočné, vychádza zo správnych skutkových a právnych zistení, v dôsledku čoho sa s ním krajský súd stotožnil. Namietala tiež zlyhanie okresného súdu a krajského súdu v tom, že nebol preukázaný nedoplatok na zročnom výživnom v dôsledku toho, že otec deťom reálne poskytoval plnenia nad rámec svojho   základného   výživného,   ktorého   zistenie   a preukázanie   by   bolo   možné   len s nepomernými   ťažkosťami.   Rozhodnutie   v tejto   časti   preto   sťažovateľka   považuje   za nepresvedčivé a rozporuplné.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj prvostupňového rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu v ňom obsiahnuté nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   vo   vzťahu   k sťažovateľkou označeným právam podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu   nemožno   výklad   a interpretáciu   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   36/2005   Z.   z.   o   rodine   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   znení   neskorších   predpisov,   ktorú   krajský   súd   v danom prípade zvolil, považovať za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

9. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a ich   vyhodnotení) skutkový   stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem   za predpokladu,   že skutkové   a právne   závery   nie   sú   svojvoľné,   neudržateľné   alebo   boli   prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, vo veci rozhodnú.

O napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   a jeho   odôvodnení   ústavný   súd   nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Odvolací   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu vysporiadal   s námietkami   sťažovateľky   uvedenými   v podanom   odvolaní,   pričom   svoje závery oprel o dôkazy vykonané už pred súdom prvého stupňa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   krajského   súdu   nemohlo dôjsť   k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru, pretože výsledkom tohto konania nebolo také právoplatné rozhodnutie alebo zásah, alebo také opatrenie, ktorým by mohol výrazným spôsobom   zasiahnuť   do   základných   práv   sťažovateľky.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Keďže sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010