znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 402/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť MUDr. R.B., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na slobodnú   voľbu   povolania, právom   na   prácu, právom   na   ochranu   zdravia   a právom   na ochranu zdravia podľa čl. 35 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo Vš- 4/2007 z 2. júna 2008 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 19. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. R. B. na súdnu ochranu a právo na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na slobodnú voľbu povolania, právom na prácu a právom na ochranu zdravia podľa čl. 35 ods.   1   a 3   a čl.   40   Ústavy   Slovenskej   republiky b o l o   p o r u š e n é   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo Vš-4/2007 z 2. júna 2008.

2.   Základné   právo   MUDr.   R.   B.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   spojení   s   právom   na   slobodnú   voľbu povolania, právom na prácu a právom na ochranu zdravia podľa čl. 35 ods. 1 a 3 a čl. 40 Ústavy   Slovenskej   republiky b o l o   p o r u š e n é   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 19. apríla 2007.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   Vš-4/2007 z 2. júna 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 19. apríla 2007   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý uhradiť MUDr. R. B. trovy právneho   zastúpenia   v sume   248,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťosem   eur   a sedemdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Š. D. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

5. Sťažnosti MUDr. R. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 10. novembra   2008   doručená   sťažnosť   MUDr.   R.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   na spravodlivý   súdny   proces   a práva   na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na slobodnú voľbu povolania, právom na prácu a právom na ochranu zdravia podľa čl. 35 a čl. 40 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo Vš-4/2007 z 2. júna 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 19. apríla 2007.

2. Sťažovateľ v sťažnosti najskôr uviedol priebeh svojej trestnej veci: „Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“, pozn.) zo 7. decembra 2006... som bol uznaný za vinného z trestného činu prijímania úplatku... mi súd uložil trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov, výkon ktorého mi bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 rokov. Zároveň mi bol uložený aj trest zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania na 3 roky, a peňažný trest vo výmere 30.000,- Sk. Pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol   byť   úmyselne   zmarený   mi   súd   ustanovil   náhradný   trest   odňatia   slobody   na   tri mesiace. Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie ja a moja matka..., o ktorých Najvyšší súd... rozhodol rozsudkom z 19. apríla 2007, sp. zn. 1 Toš 5/2007 tak, že... rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vo výroku o treste a... uložil mi... trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, výkon ktorého odložil... na skúšobnú dobu 30 mesiacov.... Najvyšší súd... mi uložil aj trest zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania na dobu 18 mesiacov a... uložil mi   aj peňažný   trest vo výmere 20.000,-   Sk a   pre prípad,   že by   výkon tohto   trestu   bol úmyselne   zmarený   ustanovil   mi  ...   náhradný   trest   na   dobu   dvoch   mesiacov.   Proti... citovanému rozsudku Najvyššieho súdu... som podal... dovolanie, v ktorom som okrem iného namietal, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Najvyšší   súd...   2.   júna   2008   uznesením   č. 1 Tdo   Vš-4/2007   dovolanie   odmietol,   čím ponechal v platnosti rozsudok Najvyššieho súdu... z 19. apríla 2007... “

3. V ďalšom poukázal na články ústavy a dohovoru, ktoré boli podľa jeho názoru porušené: „V   predmetnom   súdnom   konaní   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy..., článku 6 ods. 1 Dohovoru..., pretože Najvyšší súd ako súd dovolací svojím konaním a rozhodnutím mne sťažovateľovi odoprel   poskytnúť   právnu   ochranu   v   rámci   dovolacieho   konania   v   dôsledku   ústavne nekomformnej interpretácii ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. následkom čoho mi neposkytol ochranu základných práv...

Okrem uvedeného došlo aj k porušeniu môjho základného práva na prerokovanie... veci v mojej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy..., pretože hoci podľa § 383 Tr. por. bol Najvyšší súd... povinný konať a rozhodnúť o mojom dovolaní na verejnom zasadnutí rozhodol na neverejnom zasadnutí....

Rozhodnutím Najvyššieho súd... ako dovolacieho súdu aj ako odvolacieho súdu bolo porušené   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania   a   právo   na   prácu   v   zmysle   článku   35 Ústavy... a to ponechaním v platnosti trestu zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania. Porušenie tohto práva stále trvá, pretože nemôžem vykonávať slobodne svoje povolanie ani v súčasnosti vzhľadom na podmienku bezúhonnosti, ktorú vzhľadom na výpis z registra trestov nespĺňam....“

4. Sťažovateľ namietal tiež hmotnoprávne posúdenie svojej trestnej veci: «Najvyšší súd...   uznesením...   odmietol   moje   dovolanie   s   právnym   názorom,   ktorý   odôvodnil   len siedmymi   vetami,   pričom   zásadným   spôsobom   zmenil   právny   názor   prvostupňového a druhostupňového   súdu.   Kým...   neprávne   odôvodnenie   rozhodnutia   Špeciálneho   súdu potvrdené bezobsažným rozsudkom Najvyššieho súdu... má za následok neprimerane tvrdú právom nepodloženú represiu voči mojej osobe tak uznesenie Najvyššieho súdu... má už nebezpečný rozmer vtom, že sa odchýlilo od skutkovej podstaty prípadu a zovšeobecňujúcim výkladom   ústavnoprávnych   noriem   rozširuje   trestnoprávnu   represiu   mimoriadne extenzívnym spôsobom bez náležitého odôvodnenia.

Rozsudky prvých dvoch stupňov súdov boli založené na výklade pojmu všeobecný záujem, ktorým chápali aj skrášľovanie ľudského tela. Najvyšší súd... takúto argumentáciu výslovne zamietol slovami „všeobecný záujem v tomto prípade nemožno odvodzovať z práva na   krásu“...   a   nahradil   ju   vlastnou   interpretáciou   pojmu   všeobecný   záujem,   keď skrášľovanie označil za liečenie. Inými slovami skrášľovanie ľudského tela nie je chránené právom na zdravie, ale skrášľovanie je liečením. Vychádza z toho, že zásah do telesnej integrity je „možné vykonať len súborom zdravotníckych a lekárskych úkonov“. Táto veľmi jednoduchá, ale pri zovšeobecnení mimoriadne nebezpečná, argumentácia vydáva nielen skrášľovanie za liečenie,   ale umožňuje každý zásah „do   telesnej integrity“ vykonávaný zdravotníckymi a lekárskymi úkonmi vydávať za liečenie (teda napríklad aj konzumáciu diétnej stravy v nemocničnom bufete za účelom nasýtenia sa) ako aj každý skrášľovací zákrok spojený so zásahom do telesnej integrity vydávať za liečenie, ak boli pri tom použité zdravotnícke či lekárske úkony (teda napríklad opakované niekoľkonásobné zväčšovanie ženského poprsia, ale aj iný „skrášľovací“ zdraviu nebezpečnejší zásah do telesnej integrity ako je zväčšenie ženského poprsia, alebo ku ktorému dochádza pri tetovaní či piercingu ako vpravovaní cudzorodých materiálov do podkožia a kože).

Zásadnú zmenu právneho názoru dovolací súd neodôvodnil, ale len ho konštatoval. Nevyžiadal si žiadny znalecký posudok, ktorý by podporil jeho tvrdenie, že skrášľovanie je liečením. Neoprel sa o žiadnu relevantnú odbornú literatúru z odvetvia zdravotníctva, ktorá by každú plastickú operáciu považovala za ochranu zdravia človeka.... Súd bez toho, aby sa čo   i   len   pokúsil   ovplyvniť   moje   odborné   vedomie   tvrdí,   že   zväčšením   poprsia   „obete trestného činu“ (O.) liečil jej chorobu. Navyše, keď sa ani len nepokúsil dokázať, že týmto „zdravotníckym   a   lekárskym   úkonom“   som   zachraňoval   zdravie   „pacientky“.   Túto skutočnosť jednoducho ani dokázať nemohol, pretože poškodená D. O. netrpela „chorobou malých pŕs“ a ani inou chorobou, ktorá by odôvodňovala úpravu, zväčšenie pŕs.

O   vrodenú   vývojovú   vadu   u   prsníkov   ide   len   napríklad   pri   úplnom   nevyvinutí, bilaterálne alebo unilaterálne, prípadne spojenú s nevyvinutím prsných svalov, napríklad v Polandovom   syndróme,   resp.   pri   výraznej   asymetrii   prsníkov,   kde   však   indikácia k operácii   býva   predmetom   posúdenia   odbornej   komisie,   spravidla   s   doporučením   od psychiatra k čomu u pani O. nedošlo. O zdravotnej indikácii môže komisia rozhodnúť aj v prípade transsexualizmu, kde ide o poruchu sexuálnej identifikácie pacienta, ktorá mu naozaj môže spôsobovať psychické problémy, čo tiež nie je prípad pani O. Rozdiel medzi liečbou   a   skrášľovaním   je   popísaný   v   základných   odborno-medicínskych   publikáciách (dokonca   je   bežne   prístupný   aj   na   internete).   Napríklad   v   diele   autorského   kolektívu Chirurgická propedeutika, Grada, 1993 je podrobne popísané kedy dochádza k plastickej operácii zo zdravotných dôvodov a v práci REES, T., D., WOOD-SMITH, D.: Cosmetic Facial   Surgery,   W.   B.   Saunders   Company,   1973   je   uvedené,   že   cieľom   kozmetickej chirurgie   je   to,   aby   pacient   bol   spokojný,   ale   nie   aby   bol   liečený.   Indikácia   estetickej chirurgie   je   principiálne   založená   na   želaní   „pacienta“   zmeniť   svoj   vzhľad   a   nie   je vykonávaná   zo   zdravotných   dôvodov.   Dovolací   súd   vlastnou   a   neodbornou   predstavou o liečení poprel základné notoriety medicínskej vedy bez toho, aby čo len náznakom túto hrubú ignoranciu odôvodnil....

Dovolací súd úplne ignoroval relevantné súdne precedensy Ústavného súdu..., ktoré bez   akýchkoľvek   pochybností   spájajú   „zdravotnícke   a   lekárenské   úkony“   so   zdravím človeka.   V   rozhodnutí   č.   PL.   ÚS   37/99   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   jednoznačne uviedol: „Bezpochyby možno konštatovať, že všeobecný a prioritný je verejný záujem daný zdravím   občana.   Tento   záujem   je   hlavným   záujmom   pre   celú   oblasť   právnej   úpravy   v oblasti zdravotníctva.“ Z tohto dôvodu bolo veľmi dôležité práve skúmanie otázky za akým účelom bola poskytnutá nenáležitá výhoda v podobe úplatku. Poškodená túto nenáležitú výhodu poskytla nie   s   cieľom   ochrany svojho zdravia,   ale   s cieľom   uspokojenia   svojej telesnej túžby. Nedávala úplatok preto, aby bola uzdravená, ale preto, aby mala väčšie prsia   a   aby   bola   pekná   v   jej   subjektívnom   pohľade.   Lenže   podľa   dovolacieho   súdu   v kľúčovej vete celého rozsudku (len v nej jedinej sa vyrovnával s podstatou argumentácie sťažovateľa) „v tomto smere sú argumenty obvineného uvedené v dovolaní nenáležité, lebo je súkromným právom človeka rozhodnúť sa či podstúpi takýto zákrok do svojej telesnej ingtegrity, ale je vo všeobecnom záujme, ak sa takýto úkon má vykonať, aby bol vykonaný bez poskytovania nenáležitej výhody v podobe úplatku“. Teda argumenty v dovolaní sú „nenáležité“ a bodka. Inými slovami zmena právneho názoru vyslovená Najvyšším súdom Slovenskej republiky bez odôvodnenia si plne zasluhuje označenie, že je arbitrárna.»

5.   V ďalšom   sťažovateľ   poukazoval   na   procesnoprávne   konzekvencie   zásadnej zmeny právneho názoru dovolacím súdom: „Porušuje právo na spravodlivý súdny proces, pretože odníma sťažovateľovi právo brániť sa právnym dôvodom svojho odsúdenia.   Ak chcel dovolací súd za každú cenu podporiť rozhodnutie Špeciálneho súdu mal vec vrátiť na nové konanie, ktorého predmetom by bolo skúmanie toho, či skrášľovanie (motív úplatku) je liečením v zmysle ochrany zdravia.

V   predmetnom   dovolaní...   sa   namieta   okrem   iného   jeden   relevantný   dôvod dovolania, ktorý je podraditeľný pod ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Podľa uvedeného ustanovenia dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Práve tomuto ustanoveniu zodpovedá dovolacia námietka, podľa ktorej moje konanie nebolo možné považovať za konanie vo všeobecnom záujme. Opačné posúdenie je nesprávnym hmotnoprávnym posúdením zisteného skutku.

Uvedené znamená, že jeden z uplatenených dovolacích dôvodov bol subsumovateľný pod § 371 a preto bol povinnosťou Najvyššieho súdu SR konať a rozhodnúť na verejnom zasadnutí a vec meritórne skúmať.

Z ústavnoprávneho hľadiska odmietnutie dovolania (teda rozhodnutie vydané bez preskúmania veci) pokiaľ k nemu došlo v rozpore so zákonom, treba považovať za odopretie súdnej   ochrany,   čo   zakladá   porušenie   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR.   Sekundárne   tým   boli porušené   aj   ďalšie   práva,   pretože   výrok   uznesenia   je   v   zrejmom   rozpore   s   jeho oddôvodnením,   keďže   z   odôvodnenia   vyplýva,   že   Najvyšší   súd   SR   skúmal   právoplatný rozsudok aj vecne z hľadiska namietaného právneho posúdenia.

Okrem uvedeného došlo aj k porušeniu môjho základného práva na prerokovanie veci v mojej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy SR, pretože bol Najvyšší súd SR   povinný   podľa   §   383   Tr.   por.   konať   a   rozhodnúť   o   mojom   dovolaní   na   verejnom zasadnutí pričom rozhodol na neverejnom zasadnutí.“

6. V tejto súvislosti ďalej uviedol: „Za situácie, keď ja sťažovateľ som namietal objekt a objektívnu stránku trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa   §   160a   ods.   l   Tr.   zák.,   ktorých   existenciu   treba   vyvodiť   právnym   posúdením   zo skutkových   zistení,   nešlo   len   o   námietku   smerujúcu   voči   skutkovým   zisteniam,   ale predovšetkým o námietku voči právnemu posúdeniu skutku popísaného vo výroku o vine. So záverom Najvyššieho súdu..., že moja námietka týkajúca sa právneho posúdenia môjho konania nenapĺňa dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. sa nie je možné sa stotožniť. Bolo na Najvyššom súde..., aby sa s mojou námietkou na podklade podaného dovolania meritórne vysporiadal. Podľa môjho názoru je vo svojej podstate... chybné   zistenie   skutkového   stavu   eo   ipso   z   pohľadu   hmotného   práva   aj   dôvodom nesprávneho právneho posúdenia bez toho, žeby tieto dve roviny procesnej činnosti bolo možné   vždy   striktne   oddeliť.   V   dôsledku   toho   sa   stalo,   že   dovolací   súd   vyložil   pojem všeobecného záujmu v rozpore s jeho obsahom vymedzeným v článku 40 Ústavy Slovenskej republiky. Tým zároveň porušil moje základné ľudské právo na slobodnú voľbu povolania a právo na prácu, pretože mi zakázal výkon činnosti lekárskeho povolania, ktoré aj po uplynutí   trestu   pretrváva   v   podobe   podmienky   bezúhonnosti   k   jeho   výkonu   v   plnom rozsahu.“

7. Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil takto: „... Som lekár špecialista s 15 ročnou praxou. Uznanie viny so spáchania trestného činu súdom mi spôsobila vážnu psychickú traumu v dôsledku poníženia a znehodnotenia mojej osobnosti lekára - odborníka.... súdne rozhodnutia boli... opakovane prezentované v médiách - či už v denníkoch alebo televíznych vysielaniach s uverejnením celého mena, veku, fotografie tváre s tendenčným opisom skutku, vždy jednostranne v môj neprospech. Tieto skutočnosti mali za následok poškodenie môjho dobrého mena rokmi budovaného na verejnosti   aj   u   pacientov,   poškodenie   dobrého   mena   v mieste   predchádzajúceho   aj terajšieho   bydliska.   Negatívny   dopad   mali   aj   návštevy   príslušníkov   polície   v   súvislosti s trestným konaním u mojich susedov pričom dochádzalo k tendenčným a jednostranným informáciám vo veci bez mojej prítomnosti. Uvedená trauma má za následok, že trpím nespavosťou, neurologickými ťažkosťami tzv. TOS syndróm, pre ktoré som bol opakovane vyšetrený   a   liečený,   a   ktoré   je   spojené   s   tŕpnutím   prstov   rúk   vyvolaných   na   podklade spazmov   krčných   svalov   následkom   stresu   a   následným   útlakom   nervov   pre   horné končantiny vystupujúcich z miechy v oblasti krčnej chrbtice. Negatívne následky sa prejavili aj   vo   forme   zvýšenia   hladiny   cholesterolu,   triglyceridov   a   kyseliny   močovej,   kolísavým krvným   tlakom   zrejme   ako   následok   chronickej   expozície   stresu   vyvolanej   trestným konaním. Vzhľadom na to, že som vyštudovaný lekár a následkom rozhodovania súdov som stratil   bezúhonnosť   navyše   mi   bol   uložený   trest   zákazu   činnosti   výkonu   lekárskeho povolania na 18 mesiacov a od tej doby nemôžem vykonávať svoje povolanie. Nakoľko som nemohol pracovať vo svojom obore a odbore nemohol som si zvyšovať svoju kvalifikáciu, zúčastňovať sa na kongresoch ani spolupracovať s farmaceutickými firmami ako tomu bolo predtým. Následkom odsúdenia som prestal učiť a prednášať na vysokej škole a nemohol som ani publikovať bez obavy z mediálnych útokov. Napriek tomu, že som odborne vyhovoval na výkon lekára - špecialistu a uchádzal som sa o prácu v zahraničí po pohovoroch pri ktorých som vyhovel odborným kritériám som bol informovaný, že nespĺňam kritérium bezúhonnosti a prácu som nedostal.... Ako som už uviedol   táto   skutočnosť   mala   za   následok   pre   mňa   stratu   zamestnania,   pravidelného mesačného príjmu (ktorý bol cca. 42.000,- sk), zníženie odvodov do sociálneho poistenia, čo sa odrazí v budúcnosti pri priznaní výšky dôchodku. Som toho názoru, že v danom prípade sú   splnené   podmienky   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia...   a   preto   si   uplatňujem nároky vo výške 500.000,- Sk.“

8. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„1.   Právo MUDr.   R.   B. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle článkov 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy..., článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru... v spojení s jeho právom na slobodnú voľbu povolania a právo na prácu v zmysle článku 35 a článku 40 Ústavy... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 2. 6. 2008 sp. zn. 1 Tdo Vš - 4/2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 19. 4. 2007 sp. zn. Toš 5/2007 bolo porušené.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   2.   6.   2008   sp.   zn.   č.   1   Tdo   Vš-4/2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 19. 4. 2007 sp. zn. 1 Toš 5/2007 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. MUDr. R. B. sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- Sk, ktorú mu vyplatí Najvyšší súd...

4. MUDr. R. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú mu vyplatí Najvyšší súd...“

9. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 402/08-16 z 26. novembra 2008 prijal podľa § 25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu a základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v spojení s právom na slobodnú voľbu povolania, právom na prácu a právom na ochranu zdravia podľa čl. 35 a čl. 40 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo Vš-4/2007 z 2. júna 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 19. apríla 2007.

10. Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 26. novembra 2008   I.   senát   ústavného   súdu   v zložení   Peter   Brňák   (predseda   senátu),   Marianna Mochnáčová a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009 účinného od 1. marca 2009 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Marianna Mochnáčová (predsedníčka   senátu),   Peter   Brňák a Milan Ľalík (sudcovia).   Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

11.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   najvyšší   súd listom z 15. decembra 2008 (KP 8/08-137) a k jeho vyjadreniu zaujal podaním z 20. januára 2009 stanovisko právny zástupca sťažovateľa.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   v stanovisku   iba   uviedla ...odôvodnenie uznesenia...   obsahuje v dostatočne širokom merítku argumentáciu päťčlenného senátu... dovolací súd zistil, že nie sú splnené dôvody dovolania... v súlade s ustanovením § 382 písm.   c)   Tr.   por.   rozhodol   o   odmietnutí   dovolania   na   neverejnom   zasadnutí,   bez preskúmania veci. Z tohto dôvodu nebol... porušený čl. 46 ods. 1 Ústavy... ani čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru. Preto navrhujeme, aby bola sťažnosť... odmietnutá.“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   potvrdil   prevzatie   stanoviska   najvyššieho   súdu a uviedol,   že „...vzhľadom   na   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd   navrhol   odmietnuť   podanú sťažnosť,   pričom   ohľadne   dôvodov   svojho   návrhu   poukázal   na   odôvodnenie   Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 02. júna 2008... a žiadne ďalšie dôvody neuviedol, ja poukazujem na dôvody mnou podanej sťažnosti v plnom rozsahu.“.

12.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.   Prerokovanie   sťažnosti   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

13. Ústavný súd z obsahu ostatného rozsudku špeciálneho súdu č. k. PK 2 Tš 6/2006-161 zo 7. decembra 2006 zistil, že sťažovateľ (obžalovaný) bol uznaný vinným z trestného činu prijímania úplatku podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) na tom skutkovom základe, že v presne nezistený deň sťažovateľ žiadal pre seba od pacientky D. O. za vykonanie operácie finančnú čiastku vo výške 18 650 Sk napriek tomu, že táto za chirurgický zákrok zaplatila 66 350 Sk, pričom 20. októbra 2005 v ambulancii Fakultnej nemocnice s poliklinikou v B. sťažovateľ prevzal od D. O. úplatok vo výške 19 000 Sk za operáciu, teda v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba žiadal a prijal úplatok. V tejto súvislosti bol odsúdený k trestu odňatia slobody na 24 mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu na 3 roky. Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania na 3 roky a peňažný trest v sume 30 000 Sk (s možnosťou uloženia náhradného trestu na 3 mesiace).

Po   zistení   a popísaní   skutkového   stavu   špeciálnym   súdom   tento   v podstatnom (v medziach dôvodov podanej sťažnosti, pozn.) uviedol, že „Obžalovaný svojím konaním naplnil   všetky   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   prijímania   úplatku...,   pretože v súvislosti   s   obstarávaním   veci   všeobecného   záujmu   priamo   pre   seba   žiadal   a   prijal úplatok. Z hľadiska naplnenia formálnych znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu možno konštatovať, že obžalovaný... tak konal pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, teda v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu.“.

V tejto súvislosti špeciálny súd ďalej uviedol, že „obstarávaním veci všeobecného záujmu sa rozumie nielen rozhodovanie orgánov štátnej moci a správy, ale aj iná činnosť pri uspokojovaní záujmov občanov a právnických osôb v oblasti materiálnych, sociálnych, kultúrnych,   zdravotných   a   iných   potrieb.   Ide   teda   o   plnenie   všetkých   úloh   na   ktorých riadnom a nestrannom plnení má záujem celá spoločnosť alebo určitá sociálna skupina. Konanie obžalovaného... možno jednoznačne považovať za činnosť vykonávanú v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, nakoľko zdravie, a to aj psychické, a bezúplatné poskytovanie zdravotnej starostlivosti je jednou z najdôležitejších hodnôt spoločnosti, na ktorej zachovaní a ochrane má záujem nielen konkrétny jednotlivec, o ktorého zdravotný stav priamo ide, ale aj celá spoločnosť. Dôvodom záujmu spoločnosti na zachovávaní aj psychického   zdravia   populácie sú   eticko   -   morálne   princípy   vychádzajúce   z postavenia európskej   civilizácie.   Je   možné   konštatovať,   že   činnosť   lekára   pri   výkone   zdravotnej starostlivosti je vykonávaná priamo v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, pričom nie je podstatné, či ide o výkon urgentnej, liečebnej alebo estetickej zdravotnej starostlivosti, nakoľko aj estetická zdravotná starostlivosť môže slúžiť na predchádzanie porúch zdravia,   a to jednak telesného,   ale najmä duševného,   resp.   citového prežívania pacientov, ktorí sa rozhodnú podstúpiť zákrok estetickej chirurgie.... Vzhľadom na obranu obhajcu   obžalovaného,   že operácia prsníkov   nemôže   byť   vecou   všeobecného   záujmu je potrebné tento názor poopraviť v tom zmysle, že nie operácia prsníkov a nie túto operáciu hodnotí   súd   ako   vec   všeobecného   záujmu,   ale   poskytovanie   bezúplatnej   zdravotnej starostlivosti, ako takej je vecou všeobecného záujmu, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o štátne zdravotnícke zariadenie, alebo neštátne, či sa jedná o poisťovňou hradený, alebo nehradený výkon, či sa jedná o výkon štandardný, alebo nadštandardný. Tu je treba uviesť aj to, že bezúplatná zdravotná starostlivosť, ako taká je vecou všeobecného záujmu s takým významom pre spoločnosť, že Trestný zákon jej poskytuje právnu ochranu pred korupčným konaním páchateľov. Naviac je treba uviesť, že estetický zákrok súd skúmal aj v súvislosti so zdravým psychickým stavom pacientky, ktorá jednoznačne uviedla, že po tomto výkone sa cíti   spokojnejšia,   je   vyrovnanejšia,   a   jej   uplatnenie   v   spoločnosti   v   celom   rozsahu   je omnoho lepšie a zároveň je dôležité, že komplexy, to znamená negatívny psychický stav viedol pacientku až k rozhodnutiu, aby absolvovala takýto radikálny zásah na svojom tele. To znamená, že to jednoznačne súvisí aj so zdravým psychickým stavom. Na tomto mieste je nutné   citovať   Zákon   č.   576/2004   Z. z.   o   zdravotnej   starostlivosti,   službách   súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého   v   zmysle   §   2   nazvanom   „vymedzenie   základných   pojmov"   odsek   1 zdravotnou starostlivosťou   je   súbor   pracovných   činností,   ktoré   vykonávajú   zdravotný   pracovníci, vrátane   poskytovania   liekov,   zdravotných   pomôcok,   dietetických   potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, ale zároveň aj zvýšenia kvality jej života. To znamená aj psychického života. Takže sa jedná aj v zmysle zákona o zdravotnú starostlivosť, aj keď sa jedná   o pacientom   hradený   zákrok   estetickej   plastickej   chirurgie,   pretože   ide   o princíp a tým je bezúplatné poskytovanie akejkoľvek zdravotnej starostlivosti, ktoré je všeobecným záujmom, ako aj vo všeobecnom záujme.... Stupeň spoločenskej nebezpečnosti činu pre spoločnosť je v zmysle § 3 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 okrem iného určovaný   aj   významom   chráneného   záujmu,   osobou   páchateľa   a   jeho   pohnútkou. Chráneným záujmom v   tomto prípade je záujem spoločnosti   na riadnom a   nestrannom obstarávaní   vecí   všeobecného   záujmu,   teda   aj   na   zabezpečení   bezúplatnej   zdravotnej starostlivosti občanov. Význam chráneného záujmu vyzdvihuje aj ustanovenie čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré okrem iného zakotvuje, že každý má právo na ochranu zdravia. Nemožno teda podmieňovať poskytovanie zdravotnej starostlivosti, do ktorej nepochybne patrí   aj   chirurgický   zákrok,   aj   keď   plne   hradený   pacientom,   žiadaním   a   prijímaním úplatkov...“.

14. Na odvolanie obžalovaného (sťažovateľa) a jeho matky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 19. apríla 2007 prvostupňový rozsudok zrušil vo výroku o treste a uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, ktorého výkon odložil na   skúšobnú   dobu   30   mesiacov. Zároveň   mu   uložil   aj   trest   zákazu   činnosti   výkonu lekárskeho   povolania   na   18   mesiacov   a   peňažný   trest   v sume   20   000   Sk.   Pre   prípad zmarenia   peňažného   trestu   mu   stanovil   náhradný   trest   odňatia   slobody   na   2   mesiace. V podstatnom sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu a k námietkam obžalovaného, že v prejednávanej veci nešlo o „vec všeobecného záujmu“, odvolací súd iba uviedol, že „okolnosť,   či   v   danom   prípade   -   pri   danom   druhu   zdravotného   zákroku   ide   o   vec všeobecného záujmu, podrobne rozobral v dôvodoch svojho rozsudku prvostupňový súd, pričom najvyšší súd si uvedené   závery osvojuje   a v   podrobnostiach na   ne   poukazuje“. V neposlednom rade najvyšší súd odôvodnil zmenu výšky trestu.

15.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   obžalovaný   (sťažovateľ)   dovolanie,   o ktorom rozhodol najvyšší súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 1 Tdo Vš-4/2007 z 2. júna 2008 tak, že ho odmietol. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol, že „Obvinený predovšetkým namietal... nesprávne posúdenie skutku... že sa dopustil trestného činu prijímania úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Obvinený sa domnieval,   že   obidva   súdy...   v   rozpore   s Ústavou...   vykladali   pojem   obstarávanie   veci všeobecného záujmu... Poukázal na to, že na ústavnej úrovni je zákonný pojem všeobecného záujmu stotožňovaný s pojmom verejného záujmu a týmto verejným záujmom nemôže byt' individuálny záujem konkrétneho človeka, aby sa psychicky cítil lepšie z dôvodu skrášlenia svojho tela... Obvinený poukazoval na to, že zákrok estetickej plastickej chirurgie nie je obsahom zdravotníckej starostlivosti podľa prílohovej časti zákona č. 577/2004 Z. z., a teda občan na takýto zákrok nemá ústavnoprávny nárok, čo znamená že jeho výkon je vecou dohody   medzi   lekárom   a   pacientom,   a   teda   nie   je   Inštitútom   verejného   práva,   ale súkromného práva. Špeciálny súd podľa jeho názoru v tejto súvislosti nerozhodoval medzi verejným právom a súkromným právom, ale vychádzal z unifikovaného chápania práva marxisticko-leninskej teórie, ktorá sa snažila o likvidáciu súkromného práva. Uviedol, že nie každý úkon, ktorý vykonáva lekár je zdravotným úkonom len preto, že ho vykonáva lekár a je vykonávaný v zdravotníckom zariadení. Estetický zákrok bol takýmto úkonom len ak by išlo   o   diagnózu   vystavenú   lekárom,   avšak   v   tomto   prípade   nedošlo   k estetickej   úprave poškodenej zo zdravotných dôvodov. Obvinený ďalej poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá má viesť súdy k tomu, aby trestnoprávne predpisy vykladali reštriktívnym   spôsobom.   Podľa   neho   extenzívny   výklad   pojmu   všeobecného   záujmu   by mohol   viesť   k   absurditám   a   kriminalizovaniu   súkromno-právneho   prostredia   a   tým   aj k likvidácii   súkromného   práva   a   návrat   do   spoločenského   systému   spred   roka   1989. Odvolací súd mal podľa obvineného napraviť pochybenie prvostupňového súdu v právnej kvalifikácii skutku a ak tak neurobil, porušil... ustanovenia Trestného poriadku citované v dovolaní obvineného....

Najvyšší súd... ako dovolací súd sa zaoberal otázkou, či sú dané dôvody dovolania... Žiaden z dôvodov uvedený v citovanom § 371 ods. 1 Tr. por. na podanie dovolania nebol zistený...   Dôvody,   ktoré   uvádzal   v   dovolaní   obvinený   boli   predmetom   skúmania   aj odvolacieho   súdu,   pretože   boli   obsahom   odvolania.   Už   v   odvolaní   obvinený   namietal právnu kvalifikáciu   skutku z pohľadu   toho,   že podľa   jeho názoru   nešlo   o žiadanie   ani o prijatie úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Prvostupňový súd sa detailne zaoberal právnou kvalifikáciou skutku a odvolacie námietky obvineného v tomto smere neakceptoval. Najvyšší súd... ako odvolací súd si osvojil úvahy súdu prvého stupňa, či v danom prípade pri danom druhu zdravotného zákroku ide o vec všeobecného záujmu a stotožnil   sa   s   tým,   že   i   v   takomto   prípade   plastickej   operácie   prijatie   úplatku   bolo v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu.

Päťčlenný senát Najvyššieho súdu... taktiež nezistil v tomto smere pochybenia súdov prvého a druhého stupňa. V tej súvislosti poukazuje na to, že nie je rozhodujúce to, čo uvádzal   obvinený,   či   takýto   úkon   je   alebo   nie   je   hradený   zdravotnou   poisťovňou, rozhodujúce je to, že v súvislosti s takýmto úkonom plastickej operácie ide o zásah do organizmu človeka a pri takomto zásahu musí byť poskytnutá zdravotná starostlivosť od predbežných   vyšetrení   počínajúc,   zdravotníckymi   úkonmi   v   priebehu   samotnej   operácie pokračujúc a takisto sledovaním pooperačného stavu pacientky končiac a všetky tieto úkony sú   zdravotníckymi   úkonmi,   aj   keď   neuvedenými   v   zozname   tých,   ktoré   sú   hradené z verejných zdrojov zdravotnej poisťovne. Je vo všeobecnom záujme, aby každý lekársky zákrok do organizmu človeka bol vykonaný v súlade s poznatkami lekárskej vedy a výklad pojmu všeobecný záujem v tomto prípade nemožno odvodzovať z práva na krásu ako to uvádza   mylne   obvinený   v   dovolaní,   že   z   tohto   práva   vychádzal   prvostupňový i druhostupňový súd, ale treba vychádzať z práva na zdravie človeka a z toho, aby lekárska starostlivosť bola poskytovaná bez závislosti od toho, či zo strany pacienta bude alebo nebude poskytnuté neoprávnené plnenie v podobe úplatku, teda plnenie nad rámec toho čo bolo   možné   v   súlade   s   právom   žiadať   ako   finančné   plnenie   za   vykonanie   lekárskych a zdravotníckych   úkonov.   Bolo   síce   súkomnoprávnou   záležitosťou   rozhodnutie   sa poškodenej D. O., či sa sama rozhodne o zásah do svojej telesnej integrity, o čom nemožno pochybovať, že o takýto zásah do jej telesnej integrity išlo, ale tento zásah bolo možné vykonať   len   súborom   zdravotníckych   a   lekárskych   úkonov,   ktorých   vykonanie   obvinený podmieňoval   poskytnutím   úplatku.   Zdravotnícke   úkony   zasahujúce   do   telesnej   integrity človeka, aj keď bol na to daný súhlas, a v danom prípade by sa bez žiadosti poškodenej o úkon plastickej chirurgie ani zdravotnícke úkony neuskutočnili, ešte neznamená, že by sa mal stierať rozdiel medzi súkromným a verejným právom. V tomto smere sú argumenty obvineného uvedené v dovolaní nenáležité, lebo je súkromným právom človeka rozhodnúť sa či podstúpi takýto zákrok do svojej telesnej integrity, ale je vo všeobecnom záujme ak sa takýto úkon má vykonať, aby bol vykonaný bez poskytovania nenáležitej výhody v podobe úplatku.   O   tom,   že   obvinený   v   tejto   súvislosti   peniaze   žiadal   a aj   peniaze   prijal   nieto pochybnosti,   toto   bolo   ustálené súdmi prvého   i druhého stupňa a dovolací   súd   nemôže preskúmavať skutkové záležitosti....

Za   obstarávanie   veci   všeobecného   záujmu   je   možné   považovať   nielen   takú činnosť, ktorá súvisí s plnením verejných úloh, ale sú tu aj činnosti pri uspokojovaní záujmov fyzických osôb v oblastiach materiálnych, sociálnych, kultúrnych a iných potrieb, teda aj   pri   zdravotníckych   úkonoch   spojených   s   plastickou   operáciou   telesných   orgánov človeka, pretože je vo všeobecnom zaujme, aby takéto úkony boli vykonané lége artis, v súlade   so   súčasnými   dostupnými   poznatkami   lekárskej   vedy   bez   toho,   aby   to   bolo podmieňované plnením, na ktoré nie je právny nárok.

V   spisovom   materiáli   sú   zadokumentované   smernice   Fakultnej   nemocnice s poliklinikou   R.   v B.   o   postupe   pri   platbách   za   zdravotnú   starostlivosť   poskytnutú   za úhradu a o spôsobe evidencie o vykazovaní úhrad. Z tejto i z ďalšej k nej pripojených listinných   dôkazov   je   zrejmé,   že   ide   o   poskytovanie   úkonov   zdravotnej   starostlivosti spojených s estetickým zákrokom na tele pacientky. Skutočnosť, že išlo o úkony za úhradu a o úkony na základe dohody medzi poskytovateľom a pacientkou a to úkony také, ktoré nie sú   výslovne   uvedené   v   prílohe   zákona   č.   577/2004   Z.   z.   ešte   neznamená,   že   by   nešlo o obstarávanie   veci   všeobecného   záujmu,   pokiaľ   sa   s   takýmto   estetickým   úkonom   má poskytnúť   zdravotnícka   starostlivosť,   teda   všetky   súvisiace   zdravotnícke   úkony   pred i pooperačné   ako   aj   samotný   lekársky   operačný   zákrok.   Preto   prvostupňový   súd i druhostupňový súd správne ustálili, že išlo v zmysle zákona č. 576/2004 Z. z. o poskytnutie zdravotnej starostlivosti, aj keď sa jednalo o pacientkou hradený zákrok estetickej plastickej chirurgie, pretože poskytovanie akejkoľvek zdravotnej starostlivosti je treba považovať za všeobecný záujem.“.

16.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala... a v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 35 ods. 1, 2 a 3 ústavy každý   má   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (1). Zákon môže ustanoviť   podmienky   a obmedzenia   výkonu   určitých   povolaní alebo činností   (2). Občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon (3).

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a   na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

17.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predstavuje   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených   základných   práv   a slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatou spočívajú v rovine podústavného práva.

18.   Ako   však ústavný súd vo svojej   judikatúre opakovane zdôraznil, nezávislosť rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v ústavnom   a zákonnom procesnoprávnom   a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní   je   aj   povinnosť   súdu   presvedčivo   a správne   vyhodnotiť   dôkazy   a   svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 163 a nasl. a § 176 a nasl. Trestného poriadku). Rovnako má právo každý, aby sa jeho vec verejne prerokovala, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a aby mal účinné právne prostriedky nápravy (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 13 dohovoru).

19.   Z odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   musí   vyplývať vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.   V prípade,   keď   sú   právne   závery   súdu   v extrémnom   nesúlade   s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu   ako   správne   zisteného   všeobecným   súdom,   a to   ani   vtedy,   ak   by   sa   s takým hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil.

20. Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a presvedčivé.   V prípade,   keď   sú   právne   závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   také   rozhodnutie   považovať   za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v tejto súvislosti uviedol, že súdne   rozhodnutia   musia   v   dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na ktorých   sú   založené (rozhodnutie ESĽP vo veci H. proti Belgicku z 30. novembra 1987), rozsah tejto povinnosti sa môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (rozhodnutie ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994).

22.   Ústavný   súd   v súlade   s opakovane   postulovaným   princípom   sebaobmedzenia svojej vlastnej rozhodovacej činnosti sa v tejto sťažnosti zaoberá len právnymi závermi najvyššieho súdu (ale tiež špeciálneho súdu), či najvyšší (dovolací) súd vzhľadom na jeho právne   závery   uvedené   v odôvodnení   rozhodnutia   mohol   rozhodovať   v procesnej   forme (o odmietnutí   dovolania)   a na   neverejnom   zasadnutí   (i)   a následne,   či   právne   závery všetkých zainteresovaných súdov (špeciálneho i najvyššieho), pokiaľ ide o výklad pojmu obstarávanie veci   všeobecného   záujmu (v   súvislosti   s §   160a   ods.   1   Trestného   zákona účinného do 31. decembra 2005), spĺňajú požiadavku ústavne konformného výkladu (ii). Kladné   posúdenie   oboch   otázok   najvyšším   (ale   i špeciálnym)   súdom   znamenalo,   že sťažovateľ bol v konečnom dôsledku uznaný za vinného z trestného činu prijímania úplatku a bol mu za to uložený trest. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že predmetné posúdenie je   zásadne   úlohou   všeobecných   súdov,   to   však   len   potiaľ,   pokiaľ   všeobecné   súdy nerozhodujú   v extrémnom   rozpore   so   zisteným   skutkovým   stavom   alebo   s princípom verejnosti, ústnosti, spravodlivosti alebo arbitrárne; opačný postup by bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušujú ústavne zaručené práva, a do tohto procesu ústavný súd musí zasiahnuť.

23. Ústavný súd k otázke formulovanej v bode 22(i) predovšetkým konštatuje, že dovolanie   ako   (ďalší)   mimoriadny   opravný   prostriedok   v rámci   trestného   konania   je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno   aplikovať   iba   v prípadoch,   ak   je   to   odôvodnené   závažnosťou   pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. V tomto smere ústavný súd plne akceptuje, že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného poriadku) predurčený k úplnému prieskumu rozsudkov nižších súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň   s plnou   jurisdikciou,   nestanovil   by   katalóg   dovolacích   dôvodov.   Už   samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku   ospravedlňuje reštriktívny prístup   najvyššieho   súdu   k dovolacím   dôvodom.   Z uvedených   dôvodov   vo všeobecnosti platí, že selektívne chápanie dovolania nepredstavuje ani odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru. Dohovor nežiada, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v slovenskom trestnom   súdnom   procese   inštitút   odvolania.   Slovenská   republika   teda   nemusí   mať v súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum ad maiori a minus) zriadenú len pre korekcie zákonodarcom určených chýb pri realizovaní trestnej represie.

24.   V okolnostiach   danej   veci   ale   ústavný   súd   na   otázku   uvedenú   v bode   22(i) odpovedá tak, že najvyšší (dovolací) súd tým, že vo veci podaného dovolania sťažovateľom rozhodoval   v procesnej   forme   uznesením   (o   odmietnutí   dovolania)   a na   neverejnom zasadnutí aj napriek tomu, že v odôvodnení uznesenia vyslovil právne závery meritórnej povahy,   navyše   odlišné   od   záverov   nižších   (špeciálneho   a odvolacieho)   súdov,   porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru.   Tieto   odlišné   právne   závery   sa   týkali   výkladu   pojmu obstarávanie veci   všeobecného   záujmu (v   súvislosti   s §   160a   ods.   1   Trestného   zákona účinného do 31. decembra 2005).

25. Z obsahu trestného spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ už v rámci podaného odvolania (jeho doplnenia z 30. marca 2007) proti rozsudku špeciálneho súdu poukazoval na skutočnosť, že „objektom trestného činu podľa § 160a Tr. zák. je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní vecí všeobecného záujmu“, pričom podľa jeho názoru „obstarávanie veci všeobecného záujmu je činnosť ktorá súvisí s plnením úloh ktoré sa týkajú vecí všeobecného záujmu. Do tejto oblasti však nepatrí činnosť ktorá je výlučne prejavom   osobných   práv   občanov.“. Tieto   námietky   ďalej   produkoval   právny   zástupca sťažovateľa aj na pojednávaní pred odvolacím súdom konanom 19. apríla 2007, keď okrem iného uviedol, že „... namietam použitú právnu kvalifikáciu, pretože podľa môjho názoru plastická operácia, zvýrazňujem skrášľovacia, nie jej vecou všeobecného záujmu, keďže nebola ani indikovaná od príslušného lekára. Vychádzajúc zo záveru špeciálneho súdu, by vecou všeobecného záujmu mohlo byť aj odsávanie tuku, zmena vizáže... atď. Vzhľadom na namietanú právnu kvalifikáciu sa potom ani nestotožňujeme s uloženým trestom čo do jeho druhu a výmery. Mám zato, že ide o pochybenia tak závažného charakteru, ktoré by nebolo možné napraviť v rámci odvolacieho konania, a preto žiadam zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie.“. V neposlednom rade uvedené námietky tvorili   (podrobne   argumentovanú)   obranu   sťažovateľa   v rámci   podaného dovolania z 31. mája 2007 (bod 15) a boli aj súčasťou podanej sťažnosti ústavnému súdu (bod 4).

26. Nižšie súdy namietané okolnosti sťažovateľa (bod 25) posudzovali rôzne. Podľa názoru   ústavného   súdu   právne   závery   špeciálneho   súdu   uvedené   v jeho   rozsudku   (č. k. PK 2 Tš   6/2006-161   zo   7.   decembra   2006)   v súvislosti   s   posudzovaním   objektu a objektívnej stránky trestného činu prijímania (žiadania) úplatku, t. j. týkajúce sa výkladu pojmu „obstarávanie veci všeobecného záujmu“, sú prima facie nepreskúmateľné, a to aj pri zohľadnení minima rozumnej dostatočnosti. Rozpornosti, predovšetkým z hľadiska logiky a konzistentnosti   špeciálnym   súdom   prezentovaných   záverov,   spočívajú   najmä   v mäteži použitých konštrukcii (v ucelenej podobe pozri bod 13). Špeciálny súd v tejto súvislosti uviedol: „zdravie, a to aj psychické, a bezúplatné poskytovanie zdravotnej starostlivosti je jednou   z   najdôležitejších   hodnôt   spoločnosti...“,   „dôvodom   záujmu   spoločnosti   na zachovávaní aj   psychického   zdravia populácie   sú   eticko   -   morálne princípy“,   „činnosť lekára   pri   výkone   zdravotnej   starostlivosti   je   vykonávaná   priamo   v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, pričom nie je podstatné, či ide o výkon urgentnej, liečebnej   alebo   estetickej   zdravotnej   starostlivosti,   nakoľko   aj   estetická   zdravotná starostlivosť môže slúžiť na predchádzanie porúch zdravia, a to jednak telesného, ale najmä duševného,   resp.   citového   prežívania   pacientov,   ktorí   sa   rozhodnú   podstúpiť   zákrok estetickej chirurgie“, „... nie operácia prsníkov a nie túto operáciu hodnotí súd ako vec všeobecného záujmu, ale poskytovanie bezúplatnej zdravotnej starostlivosti, ako takej je vecou   všeobecného   záujmu...“,   „Tu   je   treba   uviesť   aj   to,   že   bezúplatná   zdravotná starostlivosť, ako taká je vecou všeobecného záujmu“, „estetický zákrok súd skúmal aj v súvislosti so zdravým psychickým stavom pacientky“, „Na tomto mieste je nutné citovať Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého v zmysle § 2“,   „Takže   sa   jedná   aj   v zmysle   zákona   o   zdravotnú   starostlivosť,   aj keď   sa   jedná o pacientom hradený zákrok estetickej plastickej chirurgie, pretože ide o princíp a tým je bezúplatné   poskytovanie   akejkoľvek   zdravotnej   starostlivosti,   ktoré   je   všeobecným záujmom“,   „Stupeň   spoločenskej   nebezpečnosti   činu   pre   spoločnosť   je...   určovaný   aj významom chráneného záujmu, osobou páchateľa a jeho pohnútkou. Chráneným záujmom v tomto   prípade je záujem   spoločnosti   na   riadnom   a nestrannom   obstarávaní   vecí všeobecného   záujmu,   teda   aj   na   zabezpečení   bezúplatnej   zdravotnej   starostlivosti občanov“, „Význam chráneného záujmu vyzdvihuje aj ustanovenie čl. 40 Ústavy...), ktoré... zakotvuje, že každý má právo na ochranu zdravia“. Uvedené konštrukcie síce samy osebe majú určitú vypovedaciu hodnotu, ale na druhej strane nie je z nich dostatočne zrejmé, v čom   konkrétne   videl   špeciálny   súd   v rozsahu   posudzovaného   trestného   skutku   „vec všeobecného záujmu“; pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu prijatia či žiadania úplatku je nevyhnutné preukázať vzťah (súvislosť) medzi úplatkom a činnosťou, ktorá patrí do oblasti obstarávania veci všeobecného záujmu. Namiesto toho špeciálny súd ponúkol (aj vzájomne si odporujúce) názory o bezúplatnej a hradenej zdravotnej starostlivosti, etike, o psychickom zdraví a jeho kvalite, o zdraví ako takom a pod. (bod 13).

27. Uvedené nedostatky špeciálneho súdu (bod 26) zostali nepovšimnuté aj zo strany odvolacieho (najvyššieho) súdu napriek tomu, že v odvolacom konaní na to poukazoval aj právny   zástupca   sťažovateľa   („podľa   môjho   názoru   plastická   operácia,   zvýrazňujem skrášľovacia,   nie   jej   vecou   všeobecného   záujmu“).   Odvolací   súd   (na   škodu   veci)   iba uviedol, že „okolnosť, či v danom prípade - pri danom druhu zdravotného zákroku ide o vec všeobecného záujmu, podrobne rozobral v dôvodoch svojho rozsudku prvostupňový súd, pričom najvyšší súd si uvedené závery osvojuje a v podrobnostiach na ne poukazuje“. Ak si odvolací súd bez ďalšieho osvojil uvedené závery špeciálneho súdu, platí aj pre odvolací súd uvedené v bode 13 a 26.

28.   Právny   zástupca   sťažovateľa   v rámci   podaného   dovolania   proti   odvolaciemu rozhodnutiu   namietal   okrem   iného   skutočnosť,   že   „rozhodnutia   obidvoch   súdov   sú arbitrárne,   pretože   súdy   v   priamom   rozpore   s   ústavnými   zákonmi   vykladali   pojem obstarávanie veci   všeobecného záujmu“. Ďalej poukazoval   na skutočnosť,   že „...pojem všeobecného záujmu je na ústavnej úrovni stotožňovaný s pojmom verejného záujmu“, čo podporil názormi právnej teórie napr. SVÁK, J.: Verejný záujem a verejná prospešnosť v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky.   In: Právny   obzor,   2006,   č.   2,   s.   175   -   194. Namietal tiež rozsudok špeciálneho súdu ako taký, keď uviedol, že „rozsudok súdu by mal byť napísaný zrozumiteľne“. Ďalej uviedol, že „špeciálny súd nerozlišuje medzi verejným právom a súkromným právom, ale naopak vychádza z unifikovaného chápania práva, na ktorom bolo založené celé marxisticko-leninské učenie“.

29. Za situácie uvedenej v bodoch 26 a 27 bol v hre najvyšší (dovolací) súd, ktorý sa ale   meritórne   (z   hľadiska   jeho   rozhodnutia,   pozn.)   vecou   nezaoberal   a z procesných dôvodov na neverejnom zasadnutí 2. júna 2008 odmietol dovolanie sťažovateľa (bod 15). Pokiaľ sa najvyšší súd v rámci dovolacieho konania meritórne vecou nezaoberal a dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že podané dovolanie neobsahuje   žiadny   dôvod   v zmysle   §   371   Trestného   poriadku,   potom   ani   nemohol dopĺňať/meniť/inak   formulovať   právne   závery   nižších   súdov   (v   danom   prípade predovšetkým   špeciálneho   súdu).   Ak   tak   urobil,   nepochybne   porušil   sťažovateľom označené práva (bod 24), či už základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý proces   a ich   imanentné   súčasti   zásadu   verejnosti   a ústnosti.   V konečnom   dôsledku uvedeným   postupom   najvyšší   súd   odmietol   spravodlivosť   (denegatio   iustitie),   pretože uvádzať vecné názory v rámci procesného rozhodnutia, ktorým sa odmietlo dovolanie – nad rámec právnych názorov uvedených nižšími súdmi – a to navyše po neverejnom zasadnutí (kabinetným spôsobom) je neprípustné. Uvedené platí o to viac, ak namietané právne závery nižších   súdov   trpia   vadou   nepreskúmateľnosti.   Ústavný   súd   nemal   pochybnosti   o tom (zhodne   s tvrdením   sťažovateľa),   že   dovolací   súd   dopĺňal/menil/inak formuloval   právne závery v otázke výkladu pojmu „obstarávanie veci všeobecného záujmu“. Toto vyplýva napr. z jeho dovysvetľujúcich/iných záverov (bližšie bod 15) – „...rozhodujúce je to, že v súvislosti s takýmto úkonom plastickej operácie ide o zásah do organizmu človeka a pri takomto   zásahu   musí   byť   poskytnutá   zdravotná   starostlivosť   od   predbežných   vyšetrení počínajúc,   zdravotníckymi   úkonmi   v   priebehu   samotnej   operácie   pokračujúc   a   takisto sledovaním pooperačného stavu pacientky končiac a všetky tieto úkony sú zdravotníckymi úkonmi...“, „výklad pojmu všeobecný záujem v tomto prípade nemožno odvodzovať z práva na krásu ako to uvádza mylne obvinený v dovolaní“. Tu sa ústavnému súdu žiada dodať, že uvedená kategória vyplýva taktiež z odôvodnenia rozsudku špeciálneho súdu, keď rozvádzal svoje názory v súvislosti s „estetickou zdravotnou starostlivosťou“. Ďalej „tento zásah bolo možné vykonať len súborom zdravotníckych a lekárskych úkonov“, „Za obstarávanie veci všeobecného   záujmu   je   možné   považovať... aj   pri   zdravotníckych   úkonoch   spojených s plastickou operáciou telesných orgánov človeka, pretože je vo všeobecnom zaujme, aby takéto   úkony   boli   vykonané   lége   artis,   v   súlade   so   súčasnými   dostupnými   poznatkami lekárskej   vedy...“. V neposlednom   rade   dovolací   súd   vychádzajúc   z bližšie   uvedených nemocničných smerníc (teda nie zákona, pozn.) konštatuje, že aj na základe týchto „je zrejmé,   že   ide   o   poskytovanie   úkonov   zdravotnej   starostlivosti   spojených   s   estetickým zákrokom na tele pacientky...“.

30. Zhrnúc už uvedené ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach danej veci mal najvyšší (dovolací) súd procesne postupovať podľa § 383 a nasl. Trestného poriadku, teda mal určiť termín verejného zasadnutia (toto taktiež vytýkal sťažovateľ v podanej sťažnosti) a napokon   rozhodnúť,   či   už podľa   § 386, § 387,   §   389   alebo § 392 ods.   1 Trestného poriadku.

31. Inými slovami, ak najvyšší súd v rámci dovolacieho konania procesne odmietne dovolanie   preto,   že   neboli splnené dôvody   dovolania podľa   §   371   Trestného   poriadku, a zároveň   v odôvodnení   svojho   uznesenia   –   mimo   rámec   právnych   názorov preskumávaných   rozhodnutí   (t.   j.   menej/viac/inak)   –   uvedie   právne   názory   majúce relevanciu z hľadiska určenia viny a trestu, vždy sa vystaví riziku porušenia základných práv alebo slobôd dovolateľa spojených napr. so zásadou verejnosti, zásadou ústnosti či zásadou zákazu denegatio justitie.

32.   Ústavnému   súdu   neprislúcha   okrem   už   uvedených   úvah   akokoľvek   sa vyjadrovať ku skutkovému stavu veci, pretože bude na všeobecných súdoch, aby uviedli svoje   právne   závery   do   súladu   so   skutkovými   zisteniami.   Napriek   tomu   ústavný   súd považuje za potrebné uviesť toto:

33. Trestné právo (trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok,   ktorý   má   význam   predovšetkým   celospoločenský,   t.   j.   z hľadiska   ochrany základných   spoločenských   hodnôt.   V zásade   však   nemôže   slúžiť   ako   prostriedok nahradzujúci   ochranu   práv   a právnych   záujmov   jednotlivca   v oblasti   súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura), ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby   túto   ochranu   aktívne   preberali   orgány   činné   v trestnom   konaní,   ktorých   úlohou   je ochrana predovšetkým celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv   jednotlivca,   ktoré   svojou   povahou   spočívajú   v súkromnoprávnej   sfére.   Ako   už judikoval aj najvyšší súd, za prijatie úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu   nemožno   považovať   situáciu,   v ktorej   bol   úplatok   prijatý   v   súvislosti   so zabezpečovaním   individuálneho   záujmu   (pozri   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Tz 22/2000 z 18. októbra 2000). Ústavný súd k uvedenému dodáva, že v právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej   povahy,   ak   nie   sú   okrem   toho   splnené   všetky   predpoklady   vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľne zistené.

34. V okolnostiach posudzovanej veci neušla pozornosti ústavného súdu tiež kritická reakcia rešpektovaného predstaviteľa slovenskej právnej teórie na výklad pojmu „všeobecný záujem“ použitý špeciálnym súdom (pozri prof. JUDr. Ján Svák CSc.: Ústavné medzery a sudca   všeobecného   súdu.   In: Sborník   příspevku   z konference   Monseho   olomoucké právnické dny 2007. Olomouc: Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci 2008, s. 240 - 243; ďalej v bode 34 aj citované v úvodzovkách). Aj podľa názoru ústavného súdu pri výklade pojmu obstarávanie veci všeobecného záujmu treba predovšetkým rešpektovať, že   „zákonný   pojem   všeobecného   záujmu   je   na   ústavnej   úrovni   stotožnený   s pojmom verejného záujmu“, ktorý prináša prospech (majetkový alebo iný) všetkým občanom alebo mnohým občanom. Rovnako sú neudržateľné tie názory špeciálneho a najvyššieho súdu (i dovolacieho),   ktoré   zákrok   estetickej   (myslené   skôr   ako   opozitum   k   zdravotne indikovanej)   plastickej   chirurgie   bez   potrebnej   ústavnej   a zákonnej   dispozície   (čl.   40 a čl. 51   ústavy   v spojení   so   zákonne   vymedzeným   obsahom   zdravotníckej   starostlivosti v zmysle zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného   zdravotného   poistenia   a o úhradách   za   služby   súvisiace   s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov) spájajú s verejným záujmom, hoci „občan naň nemá ústavnoprávny nárok, čo znamená, že jeho výkon je vecou dohody medzi lekárom a pacientom, a teda nie je inštitútom verejného práva, ale súkromného práva“.

35. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd (ale aj špeciálny súd) rozhodli v danej veci arbitrárne   a zjavne   neodôvodnene   (z   hľadiska   vád   procesných,   nepreskúmateľnosti rozhodnutia a výkladu pojmu „obstarávanie veci všeobecného záujmu“). S ohľadom na to najvyšší (dovolací) súd svojím uznesením porušil práva vyplývajúce z ustanovení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 35 ods. 1 a 3 a čl. 40   ústavy   (sťažovateľovi   bol   okrem   iného   uložený trest   zákazu   činnosti   výkonu lekárskeho povolania a všeobecné súdy tiež nesprávne aplikovali právo na zdravie), a preto ústavný   súd   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu   zrušil   (výrok   1   a 3). Keďže v rámci ústavnoprávneho prieskumu ústavný súd zistil podobné pochybenia (vyjmúc porušenia   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   13   dohovoru)   aj   v rozhodovaní   špeciálneho a odvolacieho   súdu,   pričom   sťažovateľ   žiadal   v petite   sťažnosti   zrušiť   okrem   uznesenia najvyššieho (dovolacieho) súdu tiež rozhodnutie najvyššieho (odvolacieho) súdu, ústavný súd   rovnako   zrušil   aj toto   rozhodnutie a vrátil   vec najvyššiemu   (odvolaciemu) súdu   na ďalšie konanie (výrok 2 a 3).

36. Keďže ústavný súd rozhodol, že boli porušené práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia (bod 7). V nadväznosti na zrušenie dovolacieho a odvolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie považoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenia označených práv týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľovi, ktorý požadoval aj priznanie finančného zadosťučinenia, v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel (výrok 5 nálezu).

37.   Ústavný   súd   rovnako   nevyhovel   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sa   sťažovateľ domáhal vysloviť porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 13 dohovoru rozsudkom najvyššieho (odvolacieho)   súdu,   pretože   nezistil   súvislosť   medzi   označenými   článkami   a odvolacím rozhodnutím (výrok 5 nálezu).

38. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľovi,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním advokátom JUDr. Š. D. v úspešnom konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade   s   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a) a c)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), každý   úkon   po   98,59   €   (2   970   Sk)   a   2   x   5,91   €   režijný   paušál   (§   16   vyhlášky),   čo predstavuje spolu 208,99 €. Keďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o 19 % DPH, takže trovy konania predstavuje celková suma 248,70 €, ktorú najvyšší súd zaplatí na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa z 20. januára 2009, keďže nemalo vecný význam, ústavný súd pre účely tohto posudzovania neakceptoval.

39. Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal   rozhodnutie,   rozhodol   o opatrení   alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

41. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 1. apríla 2009