znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 401/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B., ktorou   namieta porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 8 C 56/2006 z 3. júna 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 325/2009 z 30. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr. D. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 24. mája 2010 doručená   sťažnosť   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 56/2006   z   3. júna 2009   a   rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 325/2009 z 30. marca 2010 (ďalej len „krajský súd“).

2. Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť takto: „Žaloba bola podaná dňa 03.09.2005. Uznesením   8C/56/2006-37   bolo   konanie   zbytočne   prerušené   pre   iné   konanie   Ps   12/04, v ktorom   bol   sťažovateľ   úspešný   a tak   doba   prerušenia   je   iba   zlomyselným   prieťahom. Podnet na konanie Ps 12/04 podal OS Žilina pre to, že prehrali so sťažovateľom na ÚS SR 4 x ! Sťažovateľ podal sťažnosť na subjektívne a zbytočné prieťahy predsedovi súdu dňa 27.07.2007, ale prieťahy neboli odstránené, Ďalšiu sťažnosť podal dňa 14.04.2009. Sťažovateľ predkladá dôkazy o skutočnosti, že podával sťažnosti MS SR na nečinnosť súdneho exekútora, rovnako Slovenskej komore exekútorov, ktorý však falošne kolegiálne kolegu ochránili.

Sťažovateľ podal námietku zaujatosti sudcu Mgr. D. Ch., ktorý v krátkej dobe zmaril konania 8C/145/2002 a 8C/7/2005, všetky sú v prieťahoch a dodnes neukončené.

Napokon   zákonný   sudca   rozhodol   bez   verejného   prerokovania   veci   svojvoľne rozsudkom 8C/56/2006-bez čísla dňa 03.06.2009. Jeho chybné rozhodnutie potvrdil Krajský súd   ďalším   chybným   rozhodnutím,   čo   je   neúnosné   konanie,   nemorálne,   nečestné, neobjektívne a proti obsahu súdneho spisu – teda súdy rozhodli aj protizákonne.

V čase exekúcie exekútorom JUDr. J. K. pohľadávka bola vo výške 469.601,- Sk, čo je menej ako bola výška majetku A. B., ktorá si dokonca dokázala kúpiť byt, ktorý bol vydražený na sumu 32.300,- EUR, iným exekútorom JUDr. M., v roku 2009.“

3. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ formuloval petit sťažnosti: „Okresný súd   v   Žiline v konaní 8C/56/2006 porušoval základné práva   D. B. garantované čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Krajský   súd   v Žiline   porušuje   základné   práva   D.   B.   v konaní   8Co/325/2009-114 garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdzuje, že pohľadávka D. B. voči povinnej A. B. bola vymožiteľná a súdna exekúcia proti A. B. bola exekútorom zmarená.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline 8Co/325/2009-114 z dňa 30.03.2010 aj rozsudok Okresného súdu v Žiline 8C/56/2006 z dňa 03.06.2009 ako protizákonné, protiústavné a proti Dohovoru.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Žiline vyplatiť satisfakciu D. B. vo výške 20.000 EUR a Krajskému súdu v Žiline zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške 40.000,- EUR v lehote 15 dní odo dňa doručenia nálezu.

V prípade omeškania má D. B. právo vymáhať úroky z omeškania vo výške 17,6 % z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy advokáta v lehote 15 dní. Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   konať   vo   veci   8C/56/2006   bez   ďalších prieťahov a machinácii.

Ústavný   súd   prikazuje   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   preskúmať   výkon   exekúcie proti povinnej A. B. a vyvodiť dôsledky voči exekútorom, ktorí uvedenú exekúciu marili od roku 2000 naďalej. Ide o JUDr. P. M., JUDr. J. K. a Ing. F. S. s doručením vyriešnia veci Ústavnému súdu a D. B., vykonať preskúmanie v zákonnej lehote.

4. V závere sťažovateľ žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ustanovený právny zástupca.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   predmetom sťažovateľom označeného konania na okresnom súde a odvolacom krajskom súde   bola náhrada škody v sume 15 587,90 €, uplatňovaná sťažovateľom voči Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažovateľ žalobu dôvodil tým, že exekútor JUDr. J. K. v konaní sp. zn. EX 1526-27/2004 úmyselne konal chybne, robil   žalobcovi   obštrukcie,   čím   znemožnil   výkon   exekúcie   a uspokojenie   pohľadávky žalobcu.   Takýmto   konaním   podľa   názoru   sťažovateľa   vznikla   škoda,   ktorej   náhradu požadoval v konaní.

9. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že okresný súd a krajský súd aplikovali v predmetných konaniach zákon ústavne nekonformným spôsobom, čo viedlo k vyneseniu rozsudkov,   ktoré   sú   podľa   názoru   sťažovateľa   arbitrárne.   Krajskému   súdu   zároveň sťažovateľ vytýka porušenie základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľ napokon   namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neodôvodnenými prieťahmi v označených konaniach.  

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutými rozsudkami

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. 1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

12. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv   rozsudkom   okresného   súdu,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu   subsidiarity   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ   má   právo   sa   domáhať   ochrany   základného   práva   na   ústavnom   súde   iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

13. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

1. 2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

14.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli, ktorú napáda sťažovateľ.

15. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a poukázal aj na jeho odôvodnenie: „... pokiaľ sa navrhovateľ domáhal nároku na náhradu škody spôsobenej   pri   výkone   verejnej   moci   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.z.,   nemal   súd   pre priznanie takejto náhrady splnené podmienky. Konštatoval, že v tomto konaní nemal zistený vznik škody pre účely uplatnenia náhrady škody, ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Z návrhu nie je zrejmé, ako navrhovateľ vypočítal resp. určil   výšku   škody   a preto   nebol   daný   ani   len   základ   takéhoto   nároku.   Poznamenal,   že navrhovateľ má pohľadávku voči ním uvádzanej povinnej v exekučnom konaní, čo však nie je dôvodom na priznanie ďalších plnení v prospech navrhovateľa zo strany iných subjektov, ktoré   sa   vecou   zaoberali   pre   tejto   pohľadávke.   Súd   videl   príčinu   sporu   v tom,   že pohľadávka navrhovateľa je ťažko vymáhateľnú, ale na tejto skutočnosti sa predmetnou činnosťou súdneho exekútora JUDr. J. K. nič nezmenilo.“. Krajský súd v závere doplnil: „Pre   úplnosť   odvolací   súd   dodáva,   že   ani   preskúmaním   spisu   vedeného   pod   sp.   zn. EX/1526/2004 neboli zistené žiadne porušenia pravidiel ustanovených právnymi normami pre výkon exekútorskej činnosti. Je pravdou, že nárok navrhovateľa ako oprávneného nebol uspokojený, ale správne konštatoval prvostupňový súd, že za nevymožiteľnosť pohľadávky oprávneného nenesie zodpovednosť súdny exekútor, a to zodpovednosť, ktorá by zakladala náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.“

16.   Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v podstate   požaduje   revíziu napadnutých rozsudkov, ktorými bola jeho žaloba o náhrade škody zamietnutá. Ústavný súd k tomu konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

17. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok   krajského súdu jasne   a zrozumiteľne   podáva   výklad   použitého   právneho   predpisu   a dôvodí   svoje rozhodnutie. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil nič, čo by rozsudok krajského   súdu   robilo   ústavne   neakceptovateľným.   Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu   ochranu neznamená procesný   úspech   sťažovateľa vo veci   (podobne II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

18. Ústavný súd preskúmal aj oprávnenosť tvrdenia sťažovateľa, že: „zákonný sudca rozhodol bez verejného prerokovania veci svojvoľne rozsudkom 8C/56/2006-bez čísla dňa 03.06.2009.   Jeho   chybné   rozhodnutie   potvrdil   Krajský   súd   ďalším   chybným rozhodnutím...“. K tejto námietke ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ sa na   pojednávanie   pred   okresným   súdom   nedostavil   napriek   vykázanému   doručeniu predvolania. Ústavný súd aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania tak nezistil prekážku, ktorá by okresnému súdu bránila vo veci konať a meritórne rozhodnúť bez prítomnosti   sťažovateľa. Sťažovateľovi nebolo ani odňaté právo na riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil, a o ktorom rozhodol príslušný krajský súd. Ústavný súd preto uzatvára,   že   ani   z hľadiska   dodržania   procesných   záruk   nemožno   hovoriť   o porušení sťažovateľom označených základných práv.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

19.   Porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v neprimerane dlhom trvaní súdneho konania vedeného okresným súdom a krajským súdom v spojení s nedôvodným prerušením súdneho   konania   vedeného   okresným   súdom   (uznesením   okresného   súdu   o   prerušení konania z 21. júna 2006 a uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 417/2006 z 31. októbra 2006, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu).

20.   Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ústavy   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (napr.   I.   ÚS   41/02). Zároveň z tejto judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže   dochádzať   a   nečinnosť   orgánu   verejnej   moci   v   tom   čase   ešte   môže   trvať   (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).

21. Zo sťažnosti a z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté konania pred okresným súdom a krajským súdom boli v merite veci právoplatne skončené rozsudkom krajského súdu, ktorý bol účastníkovi doručený 14. mája 2010. Z uvedeného je zrejmé, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. mája 2010) už okresný súd ani krajský súd vo veci sťažovateľa   nekonali,   a   preto   nemohli   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07). Účel základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   bol   už   ku   dňu   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   v okolnostiach daného prípadu zavŕšený.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu a krajského súdu   v   napadnutom   konaní   kvalifikoval   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

23.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký   prípad   išlo   aj   v prerokovávanej   veci   vo   vzťahu   ku všetkým   sťažovateľom označeným   právam,   preto   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   z už   uvedených   dôvodov   za zjavne neopodstatnenú.

24. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide zrejme   o   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavných   práv.   Ústavný   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z petitu sťažnosti, ako aj jej odôvodnenia a príloh.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na prikázanie vo veci konať a o určení primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010