znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 400/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Tiborom   Timárom,   advokátska   kancelária   TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 875/42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 19/2015 z 30. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 19/2015 z 30. júla 2015 (ďalej len „uznesenie z 30. júla 2015“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   senátu   Okresného   súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 4/2015 zo 17. júna 2015 v spojení s uznesením krajského súdu z 30. júla 2015 bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby   na   slobodu   a   nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   a   dohľadom   probačného a mediačného úradníka za uloženia primeraných povinností a obmedzení (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   poukázal   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu sa zákonného sudcu, obsahu ústavnej ochrany základných práv a slobôd a rozhodovania vo veci pozbavenia osobnej slobody (II. ÚS 283/09, III. ÚS 199/08, I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03, II. ÚS 76/02, I. ÚS 331/09, II. ÚS 55/98, IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06 a iné)

Vo vzťahu k odôvodneniu svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že o jeho žiadosti o prepustenie   z   väzby „nebolo   rozhodnuté   zákonným   súdnym   orgánom,   a   preto   nie   je o väzbe sťažovateľa zákonne rozhodnuté už neprimerane dlhú dobu (ústavne konformná je lehota 45 dní od podania žiadosti), čo zároveň predstavuje neprípustný zásah do jeho v navrhovanom petite tejto ústavnej sťažnosti označených práv. Ak preto – či už okresný súd alebo   o   sťažnosti   rozhodujúci   krajský   súd   –   mali   akékoľvek   pochybnosti   smerujúce k právomoci senátu, mali sa tieto odstrániť v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu takým výkladom príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.“.

Uznesenie senátu okresného súdu zo 17. júna 2015 je podľa sťažovateľa nezákonné, vydané vecne nepríslušným orgánom (súdom v nezákonnom zložení), pretože ho mala vydať sudkyňa pre prípravné konanie, a nie senát okresného súdu.

Vec sťažovateľa sa v čase rozhodovania okresného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby nachádzala v štádiu prípravného konania, a preto mal o nej v zmysle § 2 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 72 a § 79 a § 80 Trestného poriadku rozhodnúť sudca pre prípravné konanie.

Uvedená   vada   uznesenia   okresného   súdu   zo   17.   júna   2015   podľa   sťažovateľa „spôsobuje   jeho   procesnú   nulitu,   nakoľko   uznesenie   vydal   neoprávnený   súdny   orgán, pričom v tomto prípade nerozhodol súd v nezákonnom zložení (to by bolo v prípade, ak by rozhodol samosudca namiesto senátu alebo naopak), ale súd nerozhodol vôbec, nakoľko nerozhodol oprávnený súdny orgán. Vzhľadom na to neexistuje žiadne súdne rozhodnutie oprávneného súdneho orgánu zákonom (Trestným poriadkom) povolaného súdneho orgánu na rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, a preto nebolo o tejto žiadosti obvineného od 04. 06. 2015 vôbec rozhodnuté.“.

Sťažovateľ následne poukázal na odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 30. júla 2015 týkajúce sa jeho námietky nesprávneho obsadenia súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, z ktorého vyplýva, že krajský súd postup, v ktorom namiesto   zákonného   sudcu   pre   prípravné   konanie   rozhodol   senát,   považuje   síce za nekonformný a procesne nadbytočný, avšak vzhľadom na to, že vo veci rozhodujúca predsedníčka senátu JUDr. Mária Képessyová bola a je v danej veci zákonnou sudkyňou, nemôže tento postup podľa názoru krajského súdu spôsobiť nezákonnosť a nulitu uznesenia okresného súdu zo 17. júna 2015.

Uvedený právny názor krajského súdu je podľa sťažovateľa nesprávny a ústavne neudržateľný, pretože „nie je možné svojvoľne zamieňať súdne orgány Trestným poriadkom povolané na rozhodovanie o väzbe pre jednotlivé štádiá súdneho konania. Pre štádium prípravného konania je to sudca pre prípravné konanie a pre štádium súdneho konania, po podaní obžaloby je to samosudca alebo senát v závislosti od právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý je podaná obžaloba. JUDr. Képessyová nie je a ani v čase rozhodovania nebola samosudcom,   nakoľko   vo   veci   nebola   podaná   ešte   obžaloba,   a   súčasne   skutok   bol kvalifikovaný   ako   zločin,   takže   po   prípadnom   podaní   obžaloby   by   bol   príslušný na rozhodnutie o súdnej väzbe v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku senát.“.

V predmetnej veci už medzičasom bola podaná obžaloba a zákonným senátom je senát 1T okresného súdu, ktorého predsedom je JUDr. Ladislav Piros, a nie JUDr. Mária Képessyová.

Názor krajského súdu, podľa ktorého JUDr. Mária Képessyová, keďže bola v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa do väzby sudcom pre prípravné konanie, mohla rozhodnúť o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu aj v senáte ako predsedníčka senátu, je podľa   sťažovateľa   nesprávny,   pretože „rozhodovanie   senátu   je   možné   iba   po podaní obžaloby.   Trestný   poriadok   nepripúšťa   rozhodovanie   v   prípravnom   konaní   o väzbe v senátnom   zložení   súdneho   orgánu,   ale   tieto   formy   rozhodovania   ponecháva   výlučne súdnemu orgánu povolanému sui generis (od 01. 01. 2006) a to sudcovi pre prípravné konanie,   ktorý   rozhoduje   o   základných   právach   a   slobodách   obvineného   v prípravnom konaní vrátane rozhodovania o obmedzení osobnej slobody väzbou.“.

Nad rámec uvedených záverov sťažovateľ ďalej poukázal na to, že k zápisnici senátu okresného súdu je pripojená aj zápisnica o hlasovaní, avšak v jeho prípade by právne relevantným malo byť iba hlasovanie predsedníčky senátu JUDr. Márie Képessyovej ako samosudkyne, resp. sudkyne pre prípravné konanie, avšak v realite mohla byť v jeho veci predsedníčka senátu prehlasovaná ďalšími členmi senátu.

Podľa   sťažovateľa   uvedený   právny   názor   krajského   súdu   je „právne   absurdný a nesprávny a nezákonný a   úplne svojvoľný“, pretože ak by sa mu prisvedčilo, potom „by senát s predsedom senátu, ktorý by inak bol aj samosudcom v trestnej veci mohol rozhodovať prečiny, kde rozhoduje výlučne samosudca, a išlo by len o nadbytočnosť členov senátu“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 30. júla 2015 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a prizná náhradu trov konania v sume 338,38 €.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že uznesenie krajského súdu z 30. júla 2015, ktorým malo dôjsť k porušeniu ním označených práv, je arbitrárne, svojvoľné, pretože v ňom tento súd dospel k nesprávnemu   záveru   pri   preskúmaní   postupu   okresného   súdu   pri   vydaní   uznesenia okresného súdu zo 17. júna 2015, v dôsledku ktorého uvedené uznesenie vydal vecne nepríslušný   súdny   orgán   v   nezákonnom   zložení,   keďže   v   štádiu   prípravného   konania v predmetnej   veci   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   rozhodoval   namiesto   sudcu v prípravnom konaní senát.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Krajský súd v uznesení krajského súdu z 30. júla 2015 v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uviedol:

«Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm.   b/   Tr.   por.   preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   ako   aj   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom napadnutého uznesenia a tak zistil, že sťažnosť obvineného ⬛⬛⬛⬛ nie je dôvodná. Zo spisového materiálu je zrejmé, že uznesením Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 19. februára 2015, č. k. Tp 4/2015-13 bol obvinený ⬛⬛⬛⬛ podľa § 72 ods. 2 Tr. por. z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. vzatý do väzby so stanovením jej zápočtu odo dňa 17. februára 2015 od 11.00 hod. a určením výkonu v

. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 26. februára 2015, kedy senát Krajského súdu v Trnave uznesením č. k. 6 Tpo 8/2015-33 podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obvineného ⬛⬛⬛⬛ zamietol (v tomto štádiu konania v prvom stupni rozhodovala ako zákonná sudkyňa pre prípravné konanie ⬛⬛⬛⬛ ). Zo zápisnice z č. l. 61 – 63 spisu vyplýva, že Okresný súd v Dunajskej Strede rozhodoval o žiadosti obvineného ⬛⬛⬛⬛ o jeho prepustenie z väzby na slobodu dňa 17. júla 2015 v čase od 9.00 do 9.45 hod., keď v zápisnici o výsluchu sa uvádza konajúci   predseda   senátu   JUDr.   Mária   Képessyová   a   prísediace a ⬛⬛⬛⬛. Na č. l. 64 spisu je pripojená aj zápisnica o hlasovaní. Samotné napadnuté uznesenie je v konečnom dôsledku vypracované a podpísané JUDr. Máriou Képessyovou s dovetkom a označením, že ide o predsedníčku senátu.

Zo všetkých vyššie popísaných skutočností vyplýva, že ⬛⬛⬛⬛ je sudkyňou pre prípravné konanie Okresného súdu v Dunajskej Strede, pričom v tejto pozícii rozhodovala aj ku dňu 19. februára 2015 o návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby. Je faktom, že namietaného úkonu zo dňa 17. júna 2015 sa okrem tejto sudkyne pre prípravné konanie zúčastnili aj ďalšie dve menované prísediace, pričom tento postup je nekonformný a procesne nadbytočný. Nemožno ho však považovať za nulitný len s ohľadom   na   pôsobenie   prísediacich,   pretože ⬛⬛⬛⬛ bola   a   je za každých okolností vo veci zákonnou sudkyňou (vo svojej podstate samosudcom). Z týchto dôvodov   senát   sťažnostného   súdu   neakceptoval   námietky   obvineného   z   rozhodovania nezákonného súdu a vychádzal zo statusu, že vo veci rozhodovala zákonná sudkyňa pre prípravné konanie (ďalej len sudca).

Za týchto okolností sudca miestne a vecne príslušného okresného súdu postupoval v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď na podklade doposiaľ zhromaždeného a dokumentovaného   spisového   materiálu   (vrátane   originálu   vyšetrovacieho   spisu) v zákonom   predpísanej   lehote   a   v   podstate   bez   neprimeraného   meškania   určil   termín procesného úkonu na deň 17. júna 2015, úkon procesné správne zrealizoval a napokon dospel k správnym skutkovým i právnym záverom. V súlade so skutkovým stavom dôvodne zistil, že sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu, aby postupom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obvineného ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzby na slobodu zamietol   a   tým   rozhodol   o   jeho   ponechaní   vo   väzbe   v   rozsahu   dôvodov   uvedených v ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   Rozhodnutie   i   procesný   postup   v   súlade so zákonom aj odôvodnil a tento je preskúmateľný. Sťažnostný súd dodáva, že obvinený je zákonne   trestne   stíhaný   pre   vysoko   spoločensky   nebezpečný   zločin,   za   ktorý   mu   hrozí citeľná sankcia vo výmere od štyroch do desať rokov odňatia slobody. S poukazom na zhromaždený spisový materiál a dôkazy v ňom produkované sú plne odôvodnené závery o trvaní tzv. pokračovacích, resp. predstihových dôvodov väzby obvineného ⬛⬛⬛⬛. V naznačených smeroch si senát krajského súdu ako sťažnostný súd závery sudcu osvojuje, ako na správne na ne odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom sťažnostnom   uznesení.   V   stručnosti   k   sťažnostným   námietkam   obvineného   dodáva,   že dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku je daná vtedy, ak sú zadovážené také fakty, informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logický úsudok o tom, že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky známe okolnosti prípadu. Nevyžaduje sa, aby spáchanie trestného činu obvineným bolo pritom nezvratne preukázané už   v   tomto   štádiu   trestného   konania,   keďže   preukazovanie,   či   vyvracanie   podozrenia zo spáchania   trestného   činu   je   cieľom   vyšetrovania   a   neskôr   najmä   dokazovania   pred súdom.

Napokon   senát   sťažnostného   súdu   k   posudzovaniu   okolností   väzby   v   predmetnej trestnej veci dáva do pozornosti aktuálnosť posúdenia dôvodov väzby obvineného aj zo svojho predchádzajúceho rozhodnutia, publikovaného dňa 26. februára 2015 pod č. k. 6 Tpo 8/2015-33 s konštatovaním, že k zmene nedošlo.

Konajúci sudca nepochybil ani žiadnym z ďalších postupov uvedených v následných výrokoch bodov II. a III. napadnutého uznesenia, pričom aj v týchto záveroch sa sťažnostný súd s jeho postupom i dôvodmi tohto postupu stotožňuje. Sťažnostný súd pritom nezistil vo veci žiadne subjektívne prieťahy orgánov prípravného konania.

Nezistiac   podmienky   pre   zmenu   napadnutého   prvostupňového   uznesenia   senát Krajského súdu v Trnave sťažnosť obvineného ⬛⬛⬛⬛ ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol...»

Z obsahu uznesenia krajského súdu z 30. júla 2015 je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že krajský súd sa argumentáciou predloženou sťažovateľom v tomto konaní zaoberal a reagoval na ňu, pričom dospel k záveru, že postup, v dôsledku ktorého vo veci rozhodoval senát namiesto sudcu v prípravnom konaní, je síce procesne nadbytočný a nekonformný, avšak nie protiústavný, resp. protizákonný.

Z hľadiska princípu materiálnej ochrany ústavnosti, z ktorého ústavný súd v rámci svojej judikatúry vychádza, možno podľa ústavného súdu konštatovať, že v danom prípade bola ochrana práv sťažovateľa ešte posilnená, resp. poskytnutá v širšom rozsahu, keďže rozhodovanie senátu je kvalitatívne vyššie postavené ako rozhodnutie samosudcu, resp. sudcu v prípravnom konaní. Z tohto pohľadu sa potom podľa názoru ústavného súdu možno plne stotožniť s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej v predmetnej veci rozhodovala zákonná   sudkyňa,   a   napriek   tomu,   že   rozhodovala   ako   členka   senátu,   nemožno   toto rozhodnutie považovať za nulitné.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého spomínané procesné pochybenie okresného súdu v predmetnej veci nedosiahlo takú intenzitu,   aby   nadobudlo   ústavnoprávny   rozmer   a   mohlo   viesť   k   záveru   o   porušení označených práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015