znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-

I. ÚS 400/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A. R.,   zastúpenej   euroadvokátom   JUDr.   Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s porušením čl. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 205/2013-58 z 28. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. septembra 2013 doručená sťažnosť A. R.   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 205/2013-58 z 26. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že «Rozsudkem   Vojenského   obvodového   soudu   Bratislava ze dne 14. 1. 1960 sp. zn. 2 T 212/59 byl stěžovatelčin zemřelý manžel J. R. uznán vinným trestným činem nenastoupení služby v branné moci podle § 265 odst. I trestního zákona, v tehdy platném znění, a byl za to odsouzen k trestu odnětí svobody v trvání 14 měsíců nepodmíněně....

Stěžovatelčin   manžel   zemřel   dne   26.   6.   2003.   Schválenou   dohodou   pozůstalých dědiců   bylo   dojednáno,   že   dědictví   přechází   na   stěžovatelku   jakožto   pozůstalou   vdovu. (Osvědčení o dědictví ze dne 18. 11. 2003 sp. zn. D 1286/2003)...

Usnesením   Vojenského   obvodového   soudu   Bratislava   I   ze   dne   22. 11. 2010 sp. zn. 5 Nt 13/2009 byla ve věci uvedené v bodě I. povolena obnova řízení a zde zmíněný rozsudek   byl   zrušen.   Následným   usnesením   téhož   soudu   ze   dne   18. 1. 2011 sp. zn. VOS Bratislava 2 T 212/1959 bylo trestní stíhání stěžovatelčina manžela zastaveno, neboť žalovaný skutek není trestným činem....

Podáním ze dne 18. 3. 2011 požádala stěžovatelka Ministerstvo spravedlnosti SR o odškodnění, mj. v položce náhrada nákladů obhajoby ve výši 947,67 Euro.

Ministerstvo spravedlnosti SR v zákonné šestiměsíční lhůtě neodpovědělo.... Po   marném   uplynutí   šestiměsíční   lhůty   k   předběžnému   projednání   nároku   se stěžovatelka rozhodla obrátit se na soud. S ohledem na to, že Ministerstvo spravedlnosti SR někdy   vydává   samostatná   rozhodnutí   o   náhradě   ušlého   výdělku,   o   nákladech   obhajoby a o ostatních položkách, a také s přihlédnutím k praxi některých soudů, které v obdobných kauzách   vyčleňují   jednotlivé   nároky   k   samostatnému   řízení,   podala   stěžovatelka u Okresního soudů Bratislava I. samostatné žaloby k jednotlivým nárokům. (Předmětem této ústavní stížnosti je pouze řízení ve vztahu k náhradě nákladů obhajoby.)

Dne 3. 4. 2012 podala stěžovatelka k Okresnímu soudu Bratislava I. žalobu, v níž se domáhala náhrady nákladů obhajoby ve výši 947,97 Euro s příslušenstvím.

Dne   22.   8.   2012   (ještě   než   soud   o   žalobě   rozhodl)   přiznalo   Ministerstvo spravedlnosti SR stěžovatelce požadovanou náhradu nákladů obhajoby ve výši 947,97 Euro. Dne   1.   10.   2012   stěžovatelka   navrhla   částečné   zastavení   řízení   s   tím,   že   jistinu žalovaná strana dobrovolně stěžovatelce přiznala, a tak zbývá rozhodnout jen o úrocích z prodlení a náhradě nákladů řízení.

Dne   5.   12.   2012   Ministerstvo   spravedlnosti   SR   přiznalo   stěžovatelce   i   úrok z prodlení.

Dne   21.   1.   2013   stěžovatelka   proto   navrhla   úplné   zastavení   řízení   s   tím,   aby stěžovatelce byla přiznána náhrada nákladů tohoto řízení.

Usnesením Okresního soudu Bratislava I ze dne 1. 3. 2013 č. j. 21 C 87/2012-32 bylo řízení zastaveno s tím, že Ministerstvo spravedlnosti SR má stěžovatelce zaplatit náhradu nákladů řízení ve výši 236,50 Euro.

Proti výroku o nákladech řízení podalo Ministerstvo spravedlnosti SR odvolání. Usnesením Krajského soudu Bratislava ze dne 28. 6. 2013 č. j. 8Co/215/2013-58 bylo odvolání vyhověno a odvolací soud napadený výrok změnil tak, že stěžovatelce se náhrada nákladu řízení nepřiznává.

V   odůvodnění   se   praví,   že   stěžovatelka   uplatnila   nárok   v   rozporu   se   zásadou hospodárnosti,   účelnosti   a   rychlosti   řízení   více   samostatnými   návrhy,   přičemž   nárok vychází   ze   stejných   skutkových   okolností   a   má   zákonný   podklad   ve   stejném   právním předpise. Podle odvolacího soudu nejde o efektivní poskytování právní pomoci, ale umělé navyšování nákladů řízení, což představuje zneužívání práva na poskytování právní pomoci advokátem a blíží se svou intenzitou až k šikanóznímu výkonu práva.

V odůvodnění soud ale uvádí, že již v jiném řízení u Okresního soudu Bratislava I. pod sp. zn. 11C/80/2012 uplatnila stěžovatelka náhradu nákladů řízení ve výši 92,61 Euro, přičemž   na   věci   nic   nemění   ani   skutečnost,   že   tyto   náklady   byly   soudem   pokráceny o 30,87 Euro....

Podle odvolacího soudu stěžovatelka neuvedla žádné zásadní argumenty, které by odůvodňovaly vést více soudních řízení, která vyplývají ze stejného skutkového stavu a řeší se   podle   téhož   právního   předpisu.   Odvolací   soud   v   tom   nevidí   „nic   jiného   než   snahu o navýšení nákladů právního zastoupení“.».

Sťažovateľka podáva sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) výlučne proti namietanému uzneseniu krajského súdu z 28. júna 2013.

Podľa názoru sťažovateľky kľúčovými otázkami v danej veci sú:

1. či sa skutočne všetky odškodňovacie nároky z jedného nezákonného odsúdenia posudzujú   podľa   jedného   právneho   predpisu,   čo   podľa   názoru   sťažovateľky   v   danom prípade nie je pravdou;

2. podľa akých kritérií sa má posudzovať efektivita, rýchlosť a účelnosť konania, aby sťažovateľke vznikol nárok na náhradu nákladov konania. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)   vydalo   vo   veci   uplatnenia   nárokov   z   nezákonného   odsúdenia   manžela sťažovateľky   postupne   tri   rozhodnutia,   pričom   jedno   z   nich   sa   samostatne   zaoberalo priznaním náhrady nákladov obhajoby. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka postupovala najefektívnejším spôsobom tak, aby žaloba bola jednoduchá, žalovanú položku bolo možné jednoducho   individuálne   posúdiť,   konanie   nebolo   komplikované   rôznymi   prístupmi žalovaného k jednotlivým položkám a tým, že by ich bolo potrebné posúdiť podľa rôznych právnych predpisov, nehrozilo by vylúčenie jednotlivých položiek na samostatné konanie a žalobu   by   bolo   možné   vybaviť   čo   najskôr.   V   danom   prípade   je   potrebné podľa sťažovateľky zohľadniť najmä skutočnosť,   že vôbec nemusela podávať jednotlivé žaloby, pokiaľ by si ministerstvo splnilo svoju zákonnú povinnosť a jej nároky prerokovalo v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote;

3.   otázka   či   priznanie   nákladov   konania   v   inom   konaní   je   dôvodom   odopretia priznania nákladov konania v danom konaní. Sťažovateľka argumentovala, že krajský súd ju podľa jej názoru v skutočnosti trestá za úspech v tomto konaní, keď jej ukladá, aby hradila náklady konania „zo svojho“ po tom, ako žalobu podala dôvodne, a to len preto, že žalovaná strana po podaní žaloby postupne splnila všetko ešte predtým, ako súd rozhodol vo veci samej;

4. a ako je potrebné sa pozerať na prvotnú príčinu celého sporového konania, ktorou sa krajský súd nezaoberal.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   uviedla,   že   všeobecné   súdy   posudzujú   jednotlivé položky niekedy odlišne, rovnako tak existujú prípady, keď žalobcovia podali jednu žalobu a   súdy   následne   niektoré   položky   vyčlenili   na   samostatné   prerokovanie   (rozsudky Okresného   súdu   České   Budějovice   č.   k.   12   C   30/2001-43   z   12.   septembra   2001 a Obvodného súdu Praha, sp. zn. 6 sp. zn. 7 C 66/2001 z 13. augusta 2003). Sťažovateľka tiež tvrdí, že v takýchto prípadoch sa konanie neúmerne predlžuje.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že v obdobných sporoch krajský súd priznal úplnú náhradu   trov   konania,   pričom   poukazuje   na   jeho   uznesenia   č.   k.   5   Co   434/2012-24 z 28. septembra 2012, č. k. 5 Co 492/2012-91 z 30. novembra 2012, č. k. 6 Co 18/2013-42 z 28. februára 2013, č. k. 5 Co 213/2013-6 z 30. apríla 2013 a č. k. 5 Co 259/2013-34 z 30. apríla 2013. Sťažovateľka odkazuje na odôvodnenia týchto uznesení s tým, že tam vysvetlené zásady by sa mali uplatniť aj v jej prípade.

Krajský   súd   však   v   porovnateľnom   prípade   sťažovateľky   postupoval   podľa   jej tvrdenia celkom inak, čím proti nej konal diskriminačne.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov listiny a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 205/2013 z 28. júna 2013 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené. Domáha sa aj náhrady trov konania v sume 275,94 €.

II.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutia krajského súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľka v sťažnosti, a v súvislosti s tým považuje za potrebné uviesť:

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   434/2012-24   z   28.   septembra   2012   bolo zmenené   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené, že sa náhrada trov konania navrhovateľovi nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo zaviazané zaplatiť   navrhovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   72,69   €.   Podľa   názoru krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   nie   je   a   nemôže   byť   pravidlom   pri   rozhodovaní o sporoch s nízkou hodnotou sporu. Súd pri tomto rozhodovaní musí vyhodnocovať nielen výšku hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom riadne a presvedčivo zdôvodniť,   prečo   v   konaní   nepriznal   úspešnému   účastníkovi   náhradu   trov.   Na   použitie § 150 ods. 2 OSP nestačí konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané voči uplatnenej pohľadávke, aj keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným predpokladom. V   tomto   prípade   krajský   súd   okrem   iných   dôvodov   vyplývajúcich   z   charakteru   sporu ani nepovažuje   uplatnenú   náhradu   trov   konania   za   neprimeranú   k   výške   uplatnenej pohľadávky. Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa ustanovení o náhrade   trov   na   základe   úspechu   v   konaní   a   len   v   osobitných   zvlášť   odôvodnených prípadoch aj podľa § 150 OSP.

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   492/2012-91   z   30.   novembra   2012   bolo potvrdené   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   rehabilitačné odškodnenie v sume 39,18 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť navrhovateľke   trovy   konania   vo   výške   87,72   €.   Podľa   názoru   krajského   súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle § 150 ods. 2 OSP daná povinnosť primerane   znížiť   náhradu   trov   konania.   Znížiť   ich   možno   až   po   zhodnotení   všetkých skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom na výšku uplatnenej istiny.

Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 259/2013-34 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   rehabilitačné   odškodnenie v sume   7,44   €   bolo   konanie   zastavené   a   ministerstvo   bolo   zaviazané   nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 72,96 €. Krajský súd v predmetnej veci nevzhliadol dôvody na aplikáciu § 147 ods. 1 OSP alebo § 150 ods. 2 OSP. Aplikáciu moderačného oprávnenia   podľa   §   150   ods.   2   OSP   nepovažoval   za   potrebnú,   pričom   prihliadol na charakter sporu, ktorého základom je odškodnenie navrhovateľa za nezákonné väznenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   119/1990   Zb.“).   Výška   priznanej   náhrady   trov   konania   vo   vzťahu   k   výške uplatnenej istiny sa krajskému súdu nejavila ako neprimeraná aj s prihliadnutím na to, že k navyšovaniu trov právneho zastúpenia došlo aj v dôsledku správania ministerstva, ktoré dodatočne priznávalo nároky navrhovateľa. Trovy konania nevznikli výlučne zavinením navrhovateľa,   pritom   túto   skutočnosť   nemení   ani   to,   že   navrhovateľ   si   viaceré   nároky podľa zákona   č.   119/1990   Zb.   uplatnil   samostatnými   žalobami,   keďže   týmto   konaním neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, len využil svoje dispozičné právo. Pokiaľ ministerstvo tvrdí, že ak by boli všetky nároky na odškodnenie uplatnené jedným návrhom, predišlo by sa tým zbytočným súdnym konaniam a trovám právneho zastúpenia, krajský súd na tomto mieste konštatoval, že týmto by sa predišlo aj včasným uspokojením zákonného nároku navrhovateľa.

Uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 18/2013-42 z 28. februára 2013 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie otca navrhovateľa v sume 27,66 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť navrhovateľovi   trovy   konania   v   sume   36,36   €.   Krajský   súd   poukázal   na   to,   že   okrem prípadov nerozlučného spoločenstva účastníkov konania vystupujúcich v konaní na jednej strane v zmysle § 91 ods. 2 OSP nemožno nikoho nútiť, aby podal žalobu spoločne s inými osobami.   Žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   neukladá   žalobcom,   ktorí majú   určité   nároky   voči   tomu   istému   žalovanému,   aby   si   tieto   uplatňovali   spoločnou žalobou. Rovnako tak jedine žalobca ako „pán sporu“ je taktiež oprávnený určovať rozsah, v akom si uplatní svoje nároky voči žalovanému. S výnimkou obligatórne spojených konaní uvedených v § 113 OSP si žalobca môže slobodne vybrať, či si viacero nárokov uplatní voči tomu istému žalobcovi v rámci jedného konania alebo či bude iniciovať viacero súdnych konaní, prípadne sa môže rozhodnúť, že si niektoré nároky neuplatní vôbec. Uviedol tiež, že ak si navrhovateľ uplatnil svoje nároky voči ministerstvu dvomi samostatnými návrhmi, nemožno   to   považovať   za   konanie   navrhovateľa   vedené   s úmyslom   spôsobiť   škodu protistrane. Navrhovateľ týmto konaním len využil svoje právo určovať predmet a rozsah konania   pri   uplatňovaní   svojich   nárokov.   Krajský   súd   bol   tiež   toho   názoru,   že   právny zástupca   navrhovateľa   svojím   konaním   nepostupoval   v   rozpore   s profesijnou   etikou advokáta, neporušil žiadne právne predpisy a jeho konanie nevykazuje ani znaky zneužitia práva alebo jeho šikanózneho výkonu.

Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 213/2013-66 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   zaplatenie   rehabilitačného odškodnenia   vo   výške   995,82   €   bolo   konanie   zastavené   a   ministerstvo   bolo   zaviazané nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 354,84 €. Podľa názoru krajského súdu okresný   súd   správne   rozhodol,   keď navrhovateľovi   priznal plnú náhradu   trov   právneho zastúpenia. Žiadne dôvody na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 2 OSP nezistil. Prihliadol pritom na charakter sporu (rehabilitačné odškodnenie za nezákonné väznenie), ako aj výšku priznanej náhrady trov konania, ktorá sa vo vzťahu k výške istiny nejaví ako neprimeraná, resp. vyžadujúca uplatnenie moderačného práva podľa § 150 ods. 2 OSP.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že jej ako úspešnému účastníkovi konania mala byť priznaná náhrada trov konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu, ako aj odvolacie dôvody ministerstva uvádzajúc:

„V posudzovanej veci je nepochybne zrejmé, že navrhovateľka zobrala návrh späť, nakoľko   odporca   zaplatil   žalovanú   istinu   spolu   s   požadovaným   úrokom   z   omeškania po podaní návrhu, z čoho možno dôvodiť, že návrh bol vzatý späť pre správanie odporcu, a preto vznikol navrhovateľke nárok na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p., účelne vynaložených na uplatňovanie jej práva (§ 142 ods. 1 O. s.p.). Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   je   možnosť   každého   na   základe   vlastnej   úvahy   zvoliť   si   zástupcu   v   konaní pred súdom,   vyjmúc   prípady   obligatórneho   zastúpenia.   Je   totiž   výsostným   (slobodným) právom   účastníka   rozhodnúť,   koho   ustanoví   za   svojho   zástupcu   v   konaní   pred   súdom. Možnosť tejto voľby (úvahy) neobmedzuje ani iným spôsobom nevymedzuje. Jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania.

Právna   úprava   príkladne   uvádza,   že   trovami   konania   sú   najmä   hotové   výdavky účastníkov   konania   a   ich   zástupcov   (§   137   O.   s.   p.).   Takými   sú   aj   odmena   advokáta, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času spojená s jeho činnosťou, obsahovo vymedzené   príslušnými   predpismi.   Súd rozhodujúci   o priznaní   náhrady   trov   konania   je povinný   vždy   skúmať   účelnosť   vynaložených   trov   konania   uplatnených   úspešným účastníkom   konania   v spore.   Vo   všeobecnosti   predstavuje   účelnosť   vlastnosť   procesu spočívajúcu v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a kritérií a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. nevyplýva, že by odmena za zastupovanie advokátom v civilnom   konaní   bola   sama   osebe   vždy   trovami   potrebnými   k   účelnému   uplatňovaniu alebo   bráneniu   práva.   Je   potrebné   prihliadnuť   aj   na   samotný   výber   procesných prostriedkov   zvolených   účastníkom   v   každom   konkrétnom   prípade   na   uplatnenia   alebo bránenie práva, ktoré ovplyvňujú aj rozsah trov, na ktorých náhradu môže, ale tiež rovnako nemusí,   účastníkovi   vzniknúť   nárok,   a preto účastník   konania   musí znášať   aj   procesnú zodpovednosť za voľbu konkrétneho prostriedku uplatňovania práva alebo jeho bránenia v súdnom konaní, ako aj procesné dôsledky spojené s prípadnou nevhodnosťou jeho výberu, a to aj v podobe nepriznania náhrady trov konania. Jednotlivé úkony právnej služby je preto potrebné posúdiť z hľadiska dosiahnutia rýchlostí, efektívnosti a účinnosti súdnej ochrany, ako aj z hľadiska hospodárnosti konania. Zákonná požiadavka dbať z hľadiska priznania náhrady trov konania, na účelnosť ich vynaloženia, nijako neobmedzuje právo účastníka na poskytnutie právnej pomoci (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR) a nie je ani v rozpore s podstatou dispozičnej zásady rozhodnúť sa začať súdne konanie podaním jednej či viacerých žalôb na súde voči určitému subjektu.

Odvolací súd si tak v danej veci v plnom rozsahu osvojil argumentáciu odporcu a dospel   v   danom   prípade   k   záveru,   že   uplatnenie   jedného   nároku   na   náhradu   škody navrhovateľkou viacerými návrhmi, ktorými sú samostatne uplatňované jednotlivé položky, z ktorých celkový nárok na náhradu škody pozostáva, vychádzajúce z rovnakých skutkových okolností   a   majúce   zákonný   podklad   v   rovnakom   právnom   predpise,   predstavuje   taký spôsob uplatňovania pohľadávky, ktorý je v rozpore so zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania a s požiadavkou účelnosti vynaložených trov konania, nakoľko účelom právneho zastúpenia   v   takomto   prípade   nie   je   efektívne   poskytovanie   právnej   pomoci,   ale   umelé navyšovanie trov právneho zastúpenia, ktoré predstavuje zneužívanie práva na poskytnutie právnej pomoci advokátom v konaní, blížiace sa svojou intenzitou až ku šikanózneho výkonu práva, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci by aj mala navrhovateľka na ne zákonný   nárok.   Nejde   o   bezpodmienečne   nevyhnutné   trovy,   ktoré   by   bola   musela navrhovateľka vynaložiť na dosiahnutie súdnej ochrany svojho porušeného práva práve podaním   samostatného   návrhu,   keď   jedným   návrhom,   týkajúcim   sa   všetkých   položiek, z ktorých   odškodnenie   pozostáva,   by   sa   jednoduchším   (menej   zaťažujúcim   protistranu) a hospodárnejším (úspornejším) spôsobom dosiahol rovnaký cieľ, teda súdnej ochrany by sa   navrhovateľka   rovnako   účinne   dovolala   bez   potreby   rozdelenia   nároku   na   viaceré položky   a   ich   uplatňovanie   si   viacerými   návrhmi,   založenými   na   rovnakom   skutkovom a právnom podklade, vo viacerých súdnych konaniach.

Za   účelné   preto   nemožno   považovať   trovy   právneho   zastúpenia   za   také   úkony právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   podanie   návrhu,   späťvzatie   návrhu), na ktoré už vznikol   navrhovateľke   nárok   v   sume   92,61   eur   v   inom   obdobnom   konaní pod sp. zn. 11 C/80/2012 vedenom medzi totožnými účastníkmi konania o jednom (v poradí prvom) z viacerých nárokov navrhovateľky, založenom na totožnom skutkom a právnom podklade,   bez   preukázania   takých   relevantných   dôvodov   v   tomto   konaní,   pre   ktoré   by nevyhnutne museli byť tieto úkony právnej služby vykonané v samostatnom konaní o tomto nároku; na uvedenom nič nemení skutočnosť, že v tomto inom konaní boli trovy právneho zastúpenia krátené o 30,87 eur. Pokiaľ nebol daný právny základ pre priznanie odmeny za prevzatia a prípravu zastúpenia, nebolo možné navrhovateľke priznať v tomto konaní ani odmenu za späťvzatie návrhu.

Navrhovateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne zásadné argumenty, ktoré by odôvodňovali potrebu viacerých súdnych konaní vychádzajúcich z toho istého skutkového stavu preukázaného listinnými   dôkazmi a vyplývajúcich priamo   z   toho   istého právneho predpisu, a preto v takomto postupe jej právneho zástupcu nemožno vidieť nič iné, ako snahu   o   navýšenie   trov   právneho   zastúpenia.   Uvedené   závery   nie   sú   v   rozpore   ani s dispozičnou zásadou občianskeho súdneho konania a nijako neobmedzujú navrhovateľke na podanie návrhu a na ďalšie disponovanie návrhom a predmetom konania, ktorých voľba však podlieha princípom občianskeho súdneho konania, ktoré treba aj v tomto prípade vykladať tak, aby sa dosiahol jeho účel, ktorým je spravodlivá, rýchla a účinná ochrana práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania (§ 1, § 6 O. s. p.).

Po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, z hľadiska relevantných   ustanovení   zákona,   odvolací   súd   uznal   opodstatnenosť   dôvodov   odporcu, na ktoré   poukazoval   vo   svojom   odvolaní,   a   preto   uznesenie   súdu   prvého   stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, že navrhovateľke nepriznal náhradu trov prvostupňového konania.“

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   krajského   súdu   možno   považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   malo   byť   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru, pretože jej odlišný právny názor nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie označených práv garantovaných listinou a dohovorom.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v danej veci sa má postupovať v zmysle § 146 ods. 2 OSP, keďže zastavenie konania zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej lehote   nerozhodlo,   čím   vznikla   na   strane   sťažovateľky   nutnosť   uplatniť   nárok   súdnou cestou.   Sporná   bola   vo   veci   naproti   tomu   interpretácia   a   aplikácia   §   142   ods.   1   OSP v spojení s § 150 ods. 1 OSP krajským súdom týkajúca sa účelnosti postupu sťažovateľky, ktorá uplatnila viacero nárokov proti ministerstvu samostatnými návrhmi.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril (to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť).

Vo   všeobecnosti   platí,   že   pochybenia   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania spravidla   nedosahujú   samy   osebe   takú   intenzitu,   na   základe   ktorej   možno   vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t. j.   problematiky   vo   vzťahu k predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   extrémnym   spôsobom   alebo   že   bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013).

Základnou zásadou uplatňovanou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu). Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Výnimku z uvedeného pravidla ustanovuje § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého ak sú   tu dôvody   hodné osobitného zreteľa, nemusí súd úspešnému účastníkovi náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   V   §   150   ods.   1   OSP   sa   uvádzajú podľa názoru ústavného súdu dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v jednotlivom prípade. Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí (II. ÚS 577/2013).

Z pohľadu   ústavného súdu   treba považovať za rozhodujúce,   že krajský súd svoj právny   názor   primerane   odôvodnil   a   pri   aplikácii   §   142   ods.   1   a   §   150   ods.   1   OSP nepostupoval   arbitrárne,   rešpektoval   zmysel   a   účel   uvedených   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku.   Argumentácia   krajského   súdu   rešpektuje   pravidlá   logiky   a   nie   je vnútorne   rozporná,   predstavuje   tak   jeden   z   možných   spôsobov   právneho   posúdenia uvedeného skutkového stavu.

Podľa názoru ústavného súdu § 150 ods. 1 OSP je takým ustanovením, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Takúto povahu tohto ustanovenia zreteľne dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského súdu,   na   ktoré   sťažovateľka   poukázala.   Kým   v   niektorých   sa   dospieva   k   záveru o neúčelnosti takého postupu, keď účastník uplatní viaceré nároky vyplývajúce z rovnakého právneho predpisu samostatnými návrhmi (napr. aj v teraz skúmanom uznesení krajského súdu), v iných rozhodnutiach krajský súd takýto postup hodnotí tak, že neporušuje zásady účelnosti a hospodárnosti konania (napr. vo veciach krajského súdu sp. zn. 5 Co 259/2013 a sp. zn. 6 Co 18/2013).

K namietanej odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd uvádza, že   mu   zásadne   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   ďalej   dodáva,   že   nespochybňuje,   že   za   určitých   okolností   možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   dospieť   aj   v   súvislosti s námietkami   sťažovateľky   smerujúcimi   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania.

Berúc   však   do   úvahy   všetky   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014