znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 400/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   H.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 NcC 7/2013-233 z 15. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2013 doručená sťažnosť M. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 NcC 7/2013-233 z 15. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   odporca   v   konaní vedenom Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 P 148/2012 o zvýšenie   výživného   na   maloletú   L.   B.   na   návrh   matky   maloletej   vzniesol   námietku zaujatosti zákonného sudcu JUDr. V. D.

Sťažovateľ   svoju   námietku   zaujatosti   zákonného   sudcu   odôvodnil   tým,   že   dcéra zákonného sudcu bola zamestnaná ako advokátska koncipientka u advokáta JUDr. F. S., ktorý   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   P   148/2012   zastupuje navrhovateľku a táto skutočnosť podľa neho zakladá dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu vzhľadom na jeho pomer k právnemu zástupcovi navrhovateľky.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 P 148/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd „... pri rozhodovaní o tom, či vec pojednávajúci sudca JUDr. V. D. je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 15P/148/2012, sa vôbec nezaoberal obsahom námietky zaujatosti, ktorú podal sťažovateľ, žiadnym spôsobom nezohľadnil objektívnu skutočnosť, ktorú potvrdil aj vec pojednávajúci sudca JUDr. V. D., že jeho dcéra Mgr. V. D. bola zamestnaná ako advokátska koncipientka u advokáta JUDr. F. S. do 31. 1. 2012, pričom následne sa stala advokátkou.

S touto objektívnou skutočnosťou sa odporca v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym   spôsobom   nevysporiadal,   sťažovateľovi   nevysvetlil,   prečo   táto   objektívna skutočnosť nie je dôvodom pre vylúčenie vec pojednávajúceho sudcu JUDr. V. D... Z napadnutého uznesenia odporcu jednoznačne vyplýva, že jediným podkladom pre rozhodnutie odporcu bolo vyjadrenie vec pojednávajúceho sudcu JUDr. V. D. k námietke zaujatosti, v ktorom vyjadril len svoje osobné (subjektívne) presvedčenie, že sa v predmetnej veci necíti byť zaujatý, keďže k účastníkom konania, ako aj ich právnym zástupcom nie je v rodinnom, priateľskom ani kamarátskom vzťahu...“.

Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zdôraznil, že krajský súd opomenul vysporiadať sa s námietkou zaujatosti zákonného sudcu s prihliadnutím na tzv. teóriu zdania a uviedol: „Pracovný pomer   medzi   advokátom   ako   zamestnávateľom   a   advokátskym   koncipientom   ako zamestnancom   je   špecifickým   pracovnoprávnym   vzťahom   na   rozdiel   od   iných pracovnoprávnych   vzťahov,   kde   zamestnávateľ   zamestnáva   právnym   predpisom neobmedzený   počet   zamestnancov.   Advokát   voči   advokátskemu   koncipientovi,   ktorého zamestnáva,   vystupuje   ako   školiteľ,   pričom   je   povinný   mu   zabezpečiť   výchovu   a   prax na výkon   povolania   advokáta.   Z   tohto   dôvodu   je   vzťah   advokáta   k   advokátskemu koncipientovi, ktorého zamestnáva, oveľa užší oproti iným pracovnoprávnym vzťahom. Nepochybným je určitý vzťah zaviazanosti JUDr. V. D. k advokátovi JUDr. F. S. Nebyť totiž možnosti zamestnania sa dcéry JUDr. V. D. ako advokátskej koncipientky u advokáta   JUDr.   F.   S.   a   vykonania   koncipientskej   praxe   u   tohto   advokáta   po   dobu ustanovenú zákonom o advokácii, dcéra JUDr. V. D. by sa nemohla stať advokátkou a vykonávať advokátsku prax samostatne.

Táto objektívna skutočnosť preto zakladá závažnú obavu o nedostatku nestrannosti vec pojednávajúceho sudcu JUDr. V. D. v predmetnej veci. Existencia tejto objektívnej skutočnosti   vzbudzuje   dôvodnú   pochybnosť   o   nestrannosti   vec   pojednávajúceho   sudcu JUDr. V. D. v očiach sťažovateľa.

Na tomto mieste sťažovateľ opätovne zdôrazňuje závery vyššie citovanej judikatúry, podľa   ktorej   rozhodujúce   nie   je   stanovisko   sudcu   o   tom,   že   sa   necíti   byť   zaujatý,   ale existencia   objektívnych   skutočností,   ktoré   vzbudzujú   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti v očiach strán a verejnosti...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom: „Právo sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a... na prejednanie veci nestranným súdom zakotveného v článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3NcC/7/2013-233 zo dňa 15. 2. 2013, bolo porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3NcC/7/2013-233 zo dňa 15. 2. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým   uznesením,   ktorým   krajský   súd   nevyhovel   sťažovateľovi   (ako   odporcovi v súdnom konaní, ktorý vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu) a rozhodol, že sudca nie   je   vylúčený   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn. 15 P 148/2012 o zvýšenie výživného na maloleté dieťa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Zo   sťažnosti   možno vyvodiť,   že   sťažovateľ vidí   porušenie   ním   označených   práv v tom,   že   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   vyslovil   podľa   sťažovateľa   nesprávne a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide   o posúdenie ním vznesenej námietky zaujatosti zákonného sudcu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, ktorým krajský súd rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 P 148/2012, avšak nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Uznesenie krajského súdu je náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej právnej úpravy [(§ 14 až § 16 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)],   ktoré   upravujú   inštitút   vylúčenia sudcov. Zároveň z uznesenia vyplýva, že krajský súd tiež vychádzal z vyhlásenia sudcu o jeho vzťahu   k právnemu   zástupcovi   navrhovateľky   (u   ktorého jeho dcéra   vykonávala koncipientskú prax) a o tom, že sa vo veci necíti byť zaujatý. Krajský súd preto námietku zaujatosti   nepovažoval   za   dôvodnú   na   vylúčenie   sudcu   z   prerokúvania   a   rozhodovania v predmetnej veci.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že samotná skutočnosť, že v minulosti existoval zamestnanecký vzťah dcéry zákonného sudcu u právneho zástupcu navrhovateľky   v   pozícii   advokátskeho   koncipienta   (zamestnanecký   vzťah   má   podľa sťažovateľa osobitný charakter daný charakterom advokátskeho povolania), je dôvodom na vylúčenie zákonného sudcu.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska. Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že sudca neposkytuje garanciu nestrannosti.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Zásada   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednu   zo   základných   garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   a aby bol   vylúčený (pre   rôzne dôvody   a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   na   naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.

Podľa § 14 ods. 1 OSP, ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného práva   na   zákonného   sudcu,   sa   ustanovuje:   „Sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.“

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať   „sine   ira   et   studio“,   teda   nezávisle   a   nestranne.   Skutočnosti   uvádzané sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnému sudcovi a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou naďalej zastáva názor, že kolegiálne vzťahy (v tomto prípade medzi dcérou zákonného sudcu a právnym zástupcom   navrhovateľky),   ak nie   sú   ďalšie   okolnosti   signalizujúce   možnú   nestrannosť sudcu, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu,   v   zásade   nie   sú   dôvodom   na   spochybnenie   jeho   nestrannosti (m. m. IV. ÚS 124/2010).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   posudzovanom   prípade   sa   krajský   súd   dôsledne zaoberal a dostatočne vyhodnotil charakter a intenzitu vzťahu medzi zákonným sudcom a právnym zástupcom navrhovateľky a jeho advokátskou koncipientkou a ústavne súladným spôsobom   uzavrel,   či   tento   vzťah   nemohol   právne   relevantným   spôsobom   vyvolať pochybnosti o jej nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie ním označených práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti   na ďalšie konanie zistiť   a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv. Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013