znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 400/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp   2264/2011   a sp.   zn.   Rvp   2526/2011,   vo veci   namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 13 CoE 409/2010 zo 17. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 169/2011 z 25. mája 2011 a sp. zn. 2 CoE 59/2011 z 29. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2264/2011 a sp. zn. Rvp 2526/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2264/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. augusta 2011 a 27. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 409/2010 zo 17. januára 2011, sp. zn. 43 CoE 169/2011 z 25. mája 2011 a sp. zn. 2 CoE 59/2011 z 29. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou, ktorá sa   v rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období apríli 2004 a auguste 2004 poskytla dlžníkom-fyzickým osobám úvery vo výške od 531,1 € a 232,36 €, ktoré spolu   s ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   v 10   mesačných   splátkach.   Na zabezpečenie úveru bolo priamo v zmluve o úvere dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol v zmluve priamo určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník nesplní svoje povinnosti,   vykonať   právne   úkony,   a to   najmä   podpísať   za   dlžníka   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, dostali sa do omeškania so   splácaním   úveru,   čím   sa   tento   stal   v zmysle   podmienok   úveru   okamžite   splatným. Následne   boli   12.   júna   2005   a 13.   februára   2005   spísané   notárske   zápisnice,   ktoré   za dlžníkov podpísal splnomocnený zástupca.

2.1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2264/2011 bol 6. októbra 2005 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec 15. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Súdny exekútor   podaním   z 26.   mája   2010   dal   podnet   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú. Okresný súd Lučenec ako vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende uznesením sp. zn. 13 Er 1028/2005 z 8. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením zo 17. januára 2011 odvolanie sťažovateľky odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.   Následne   okresný   súd   uznesením   z 15.   marca   2011   exekúciu   zastavil.   Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp.   zn.   43   CoE   169/2011   z 25.   mája   2011   tak,   že   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu Lučenec ako vecne a právne správne.

2.2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2526 bol 26. apríla 2005 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom 18. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd Žiar nad Hronom ako vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende z vlastného podnetu bez akéhokoľvek podnetu uznesením sp. zn. 11 Er 799/2005 z 18. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoE 59/2011 z 29. apríla 2011.

3. Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl.   1   dodatkového   protokolu.   Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia prvostupňových súdov o neprípustnosti exekúcie a následne o jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť vykonaná na základe predložených notárskych zápisníc. Súdy prvého stupňa dospeli k záveru, že dohody o splnomocnení uzavreté medzi dlžníkmi sťažovateľky a zástupcom (priamo určeným), ktoré boli súčasťou zmlúv o úvere, sú absolútne neplatné. Preto neboli ani notárske zápisnice, ktoré za dlžníkov podpísal splnomocnený zástupca, spôsobilým   exekučným   titulom,   pretože   neobsahovali   materiálne   podmienky vykonateľnosti,   najmä   súhlas dlžníka   s   vykonateľnosťou.   Podľa   krajského   súdu   dlžníci nemali na výber zvoliť si iného zástupcu, pretože tento už bol priamo uvedený na tlačive zmluvy o úvere. Sťažovateľka poukázala na to, že súdy prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   už   preskúmali   exekučné   tituly   (notárske zápisnice). Tým nadobudla sťažovateľka právnu istotu a súčasne aj legitímne očakávanie vykonania exekúcie, a tým ochrany jej majetku. Súdy prvého stupňa z podnetu súdneho exekútora,   resp.   z vlastného   podnetu   začali   konanie   o zastavenie   exekúcie,   pričom   pred začatím   tohto   konania   neposkytli   možnosť   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom bola podľa sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy.   Sťažovateľka   na   podporu   svojich   tvrdení interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu,   poukázala   aj   na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

4.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví,   že napadnutými uzneseniami boli porušené jej označené práva, napadnuté uznesenia zruší, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

uznesením krajského súdu zo 17. januára 2011

8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   dopytom   na   Okresnom   súde   Lučenec,   ako   aj z odtlačky   prezenčnej pečiatky   navrhovateľky   na   kópii   uznesenia   krajského   súdu   zo   17.   januára   2011,   ktoré sťažovateľka   pripojila   k sťažnosti,   zistil,   že   toto   uznesenie   bolo   doručené   sťažovateľke a zároveň   aj   nadobudlo   právoplatnosť   7.   februára   2011.   Sťažovateľka   podala   sťažnosť ústavnému súdu, ktorá smerovala aj proti tomuto uzneseniu krajského súdu, na poštovú prepravu 26. augusta 2011, čo je zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty.

Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu krajského súdu zo 17. januára 2011, podaná oneskorene, čo je dôvodom na jej odmietnutie.

Spoločné prerokovanie veci

9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2264/2011 v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu krajského súdu z 25. mája 2011 a sp.   zn. Rvp   2526/2011,   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť uvedených sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

13. Po oboznámení sa s obsahom námietok sťažovateľky, skutkovým stavom v oboch prejednávaných   sťažnostiach,   ako   aj   skutkovými   a právnymi   závermi   obsiahnutými v napadnutých   uzneseniach   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosti   sú   zjavne neopodstatnené. Táto skutočnosť je dôvodom na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenia svojich predošlých rozhodnutí o skutkovo totožných sťažnostiach sťažovateľky, napr. I. ÚS 261/2011, III. ÚS 90/2011, III. ÚS 91/2011, II. ÚS 48/2011, III. ÚS 75/2011, IV. ÚS 151/2011 a IV. ÚS 159/2011. Ústavný súd sa stotožňuje s odôvodnením týchto rozhodnutí, ktoré boli sťažovateľke riadne doručené, preto na ne v plnom rozsahu odkazuje.

14. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti v nich uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011