znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 400/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., v ktorej namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 239/2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2010   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v   ktorej   namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 239/2000.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 18. apríla 2000 na okresnom súde žalobu o neplatnosť platobného výmeru na nájomné za užívanie bytu a služby s tým spojené. Vec bola vedená pod sp. zn. 5 C 239/2000. Okresný súd rozhodol rozsudkom z 5. mája   2006,   ktorým   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Z dôvodu   odvolania   podaného sťažovateľom   rozsudok   okresného   súdu   preskúmal   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   ako   súd   odvolací,   ktorý   napadnutý   rozsudok   v celom   rozsahu   potvrdil rozsudkom sp. zn. 1 Co 19/07 z 18. apríla 2007. Sťažovateľ následne podal 29. mája 2007 proti rozsudku krajského súdu z 18. apríla 2007 dovolanie. Podľa názoru sťažovateľa vo veci   stále   nie   právoplatne   rozhodnuté,   pretože   jeho   dovolanie   nebolo   predložené   na rozhodnutie dovolaciemu súdu. Sťažovateľ vyjadril svoj názor, že „... je nemysliteľné, aby v demokratickom a právnom štáte sa takáto jednoduchá vec riešila a pritom nevyriešila s konečnou   platnosťou   ani   za   10   rokov,   ako   je   to   v tomto   mojom   prípade!“.   Podľa sťažovateľa   preto   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to „... nepružným a nedôsledným vedením tohto sporu najmä zo strany Okresného súdu v Bardejove, ktorý ani za 3 roky nedokázal formálne túto kauzu ošetriť a postúpiť ju na konečné vybavenie a rozhodnutie nášmu Najvyššiemu súdu SR!“.

3. Sťažovateľ navrhol vydať nález v takomto znení:„1. / Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2, čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky   v spojení   s ods.1,   čl.   6   Dohovoru   doterajším   nežiaducim   a vleklým   postupom najmä bardejovským súdom v dovolacom konaní v kauze sťažovateľa vedenej u neho pod č. k. 5C 239/2000 porušené boli a súd. 2./ Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v dovolacom konaní a súdnom spore pod č. k.   5C   239/00   konal   bez   prieťahov   a tak,   aby   Najvyšší   súd   SR   mohol   o celej   veci rozhodnúť čo najskôr. 3./ Priznáva I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo výške 3   tis.   EUR   /slovom tritisíceur/, ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu. 4./ Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

II.

4.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 obnovil stav pred porušením.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Ústavný   súd   požiadal   okresný   súd   o predloženie   spisu   sp.   zn.   5   C   239/2000. Po oboznámení sa s jeho obsahom ústavný súd zistil takýto priebeh konania:

Okresný   súd   vo   veci   samej   rozhodol   rozsudkom   5.   mája   2006,   ktorým   žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd po podaní odvolania sťažovateľom napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil rozsudkom sp. zn. 1 Co 19/07 z 18. apríla 2007. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie 29. mája 2007. Z toho dôvodu okresný súd vyzval sťažovateľa 31. mája 2007, aby v lehote 10 dní predložil súdu plnú moc na zastupovanie advokátom   v konaní o dovolaní.   Zároveň   ho súd   vyzval,   aby v uvedenej   lehote   zaplatil súdny poplatok za podané dovolanie v sume 6 000 Sk. Sťažovateľ nesúhlasil so súdnym poplatkom vzhľadom na svoje osobné a majetkové pomery, a preto požiadal, aby ho súd oslobodil od platenia súdneho poplatkov, a zároveň aby mu z týchto dôvodov ustanovil zástupcu z radov advokátov. Okresný súd ho preto následne vyzval, aby preukázal svoje osobné,   majetkové   a zárobkové   pomery   na   účely   rozhodnutia   o oslobodení   od   platenia súdnych poplatkov za podané dovolanie. Sťažovateľ sa 9. júla 2007 vyjadril k výzve súdu, podrobne objasnil svoje osobné pomery a zároveň predložil vyplnené tlačivo „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov“, ako   aj   rozhodnutie   S.   o výške   jeho   dôchodku.   Okresný   súd   zároveň   zisťoval   dopytom adresovaným   S.   aktuálnu   výšku   dôchodku   sťažovateľa   a jeho   manželky   a na   G.   B. vlastníctvo nehnuteľností. Okresný súd uznesením z 22. januára 2008 priznal sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov za podané dovolanie v rozsahu nad 3 000 Sk. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd uznesením z 27. marca 2008 pod sp. zn. 13 Co 11/2008 uznesenie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 22. mája 2008 dovolanie, ktoré bolo doručené okresnému súdu nasledujúci deň, teda 23. mája 2008.

Dňa   4.   júna   2008   bol   celý   spis   okresného   súdu,   ktorý   obsahoval   dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 18. apríla 2007 a dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 27. marca 2008 vo veci oslobodenia od súdnych poplatkov, predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd spis vrátil okresnému   súdu   ako   predčasne   predložený,   pretože   okresný   súd   nerozhodol   o žiadosti sťažovateľa   o   ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   pre   konanie   o dovolaní,   pretože okresný   súd   rozhodol   iba   o žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov. Okresný súd preto uznesením sp. zn. 5 C 239/2000 z 11. augusta 2008 ustanovil sťažovateľovi   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   JUDr.   V.   P.,   B.,   na   zastupovanie v dovolacom   konaní.   Okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   uznesením z 3. októbra   2008,   aby   svoje   dovolanie   z 29. mája   2007   proti   rozsudku   krajského   súdu z 18. apríla 2007 a dovolanie z 22. mája 2008 proti uzneseniu krajského súdu z 27. marca 2008   týkajúce   sa   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   doplnil   o náležitosti   vymedzené   v § 241 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Na uvedenú výzvu sa právny zástupca sťažovateľa nevyjadril, avšak reagoval na ňu sám sťažovateľ písomným podaním z 15. októbra 2008, ktorým však svoje dovolania nedoplnil o náležitosti podľa § 241 ods. 1 a 2 OSP tak, ako ho vyzval okresný súd. Okresný súd preto 22. októbra 2008 predložil   opätovne   celý   spis   vedený   pod   sp.   zn.   5   C   239/2000   najvyššiemu   súdu. Najvyššiemu súdu bol spis doručený 3. novembra 2008. Najvyšší súd spis opakovane vrátil okresnému súdu, pretože si sťažovateľ ako dovolateľ nesplnil poplatkovú povinnosť, ktorá mu podaním dovolania vznikla. Najvyšší súd však zároveň vydal uznesenie pod sp. zn. 3 Cdo 282/2008 zo 14. mája 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 27. marca 2008 vo veci oslobodenia od súdnych poplatkov. Uznesenie najvyššieho   súdu   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   1.   júna   2009   spolu s výzvou sťažovateľovi, aby zaplatil súdny poplatok za dovolanie vo výške 99,50 € v lehote 10 dní od jej doručenia s poučením, že ak nebude súdny poplatok v tejto lehote zaplatený, súd konanie zastaví. Na túto výzvu sa vyjadril sám sťažovateľ, v ktorej znovu požiadal, aby bol   od   tejto   povinnosti   oslobodený,   pretože   vyrubený   súdny   poplatok   nemôže   zaplatiť. Pretože v stanovenej lehote, teda do 11. júna 2009, nebol súdny poplatok zaplatený, vydal okresný   súd   16.   júna   2009   uznesenie,   ktorým   konanie   o dovolaní   zastavil.   Predmetné uznesenie   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   25.   júna   2009.   Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 11. júla 2009. Uvedeným dňom je konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 239/2000 právoplatne skončené.

7. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   zákonnej   lehoty odpustiť (porov. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (porov. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

8. Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 239/2000, ktoré sa právoplatne skončilo 11. júla 2009. Ústavný   súd   zároveň   zistil,   že   o dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 13 Co 11/2008 z 27. marca 2008 vo veci oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodol najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   282/2008   zo   14.   mája   2009,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť už 1. júna 2009.

9. Keďže sťažovateľ svoju sťažnosť podal na poštovú prepravu 15. marca 2010, je zrejmé, že tak urobil po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty (bod 7), preto ústavnému súdu nezostalo nič iné, len ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.

10. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako oneskorene podaná, ústavný súd sa ďalšími nárokmi uplatnenými v návrhu (prikázanie okresnému súdu konať bez prieťahov, priznanie finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania sťažovateľa) už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach dňa 27. októbra 2010