znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 40/2016-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňákaprerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na priekope 174/13, Žilina, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomKrajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 976/2015 (pôvodne vedenompod sp. zn. 10 Co 61/2010, sp. zn. 10 Co 62/2010 a sp. zn. 11 Co 356/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 976/2015(predtým sp. zn. 10 Co 61/2010, 10 Co 62/2010 a sp. zn. 11 Co 356/2013) p o r u š e n éb o l i.

2. Krajskému súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 976/2015p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet advokátky

, číslo účtuvedený v ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.

5. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenompod sp. zn. 11 Co 976/2015, pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 Co 61/2010, 10 Co 62/2010a sp. zn. 11 Co 356/2013 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľ dňa 19.08.2003 na Okresnom súde Žilina podal žalobu o ochranu osobnosti, ktorá vec bola vedená pod sp. zn. 6C/234/2003. Rozhodnutiami príslušných súdov bola vec prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Senica, ktorý vo veci konal pod sp. zn. 5C/14/2004.

Okresný súd Senica rozsudkom č. k. 5C/14/2004 - 350 z 18.09.2009 vo veci rozhodol v prevažujúcej časti v prospech sťažovateľa (žalobcu), pričom rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože žalovaná strana v treťom rade Ministerstvo Slovenskej republiky podala odvolanie, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa 30.10.2009.

O odvolaní konal Krajský súd v Trnave, ktorý rozsudkom č. k. 10Co/61/2010-475, 10Co/62/2010 zo 06.10.2010 zmenil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.

Na dovolanie sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Cdo/54/2012 z 30.04.2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 06.10.2010 sp. zn. 10Co/61/2010 v jeho zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 11Co 356/2013-591 z 20.11.2013 znovu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol. Na dovolanie sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Cdo/253/2015 z27.08.2015 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave z 20.11.2013 sp. zn. 11Co/356/2013 a vec vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie.

Podľa poznatkov sťažovateľa je v súčasnosti jeho vec vedená na odvolacom súde (odporca) pod sp. zn. 11Co/976/15, pričom sťažovateľ aktuálne nemá žiadne poznatky o prípadných procesných úkonoch odvolacieho súdu.“

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu v namietanom odvolacomkonaní je porušované jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ k základným kritériám, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri posudzovaníotázky existencie zbytočných prieťahov v konaní, uviedol, že predmetom konania je žalobasťažovateľa o ochranu osobnosti, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej činnostivšeobecných súdov; správanie sťažovateľa nespôsobilo predĺženie namietaného konania;zbytočné prieťahy sú podľa jeho názoru vyvolané nesprávnou činnosťou krajského súdu,ktorý„opakovane porušuje základné procesné pravidlá pre odvolacie konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu upravené Občianskym súdnym poriadkom a všeobecne aplikovateľné odvolacími súdmi. Táto skutočnosť vyplýva z rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorý opakovane zrušil rozhodnutia odporcu...“.

Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že od podania žaloby uplynulo viac ako dvanásť rokov,pričom samotné odvolacie konanie trvá už viac ako šesť rokov, čo v žiadnom prípadenemožno považovať za postup, ktorý zodpovedá ústavou priznanému právu na súdnuochranu poskytovanú bez zbytočných prieťahov.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„1/ Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súd v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 11Co/976/2015 (predtým 10Co/61/2010, 10Co/62/2010, 11Co/356/2013 porušené bolo.

2/ Krajskému súdu v Trnave prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 11Co/976/2015 konať bez zbytočných prieťahov.

3/ ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR..., ktoré je Krajský súd v Trnave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4/ Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 40/2016 z 3. februára 2016 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konaniev senáte ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), PeterBrňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2016účinného od 1. marca 2016 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Milan Ľalík(predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa). Z uvedenéhodôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré jeuvedené v záhlaví tohto nálezu.

Predseda krajského súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.Spr 115/16 z 18. februára 2016 (doručenom ústavnému súdu 24. februára 2016) okreminého uviedol:

„Rozsudkom zo dňa 18. septembra 2009, č. k. 5C/14/2004-350 Okresný súd Senica žalovanému 3. uložil zaplatiť žalobcovi sumu 82.984,80 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu žalobcu voči žalovaným 1. a 2. v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalovanému 3. uložil zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 10.074,23 eur právnej zástupkyni žalobcu, žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému 1. náhradu trov konania v sume 113,60 eur a žalovanému 2. v sume 473 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej rozsudkom napadnutým odvolaním súd uložil žalobcovi zaplatiť trovy štátu v sume 47,86 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku bolo v zákonnej lehote podané odvolanie zo strany žalovaný 3., na základe ktorého Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 6. októbra 2010 č. k. 10Co/61/2010-475 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 3. zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému 3. náhradu trov konania vo výške 364,08 eur do 3 dní.

Odvolací súd vo veci nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom čiastočne zopakoval dokazovanie a následne vo veci rozhodol. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal námietkou premlčania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v prípade opodstatnenia tejto námietky by bolo nehospodárne zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou nároku žalobcu.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má na rozdiel od iných prostriedkov ochrany osobnosti výrazný majetkový charakter, nakoľko ide o peňažnú náhradu v podobe sankcie. Ide o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých základom je nemajetková rovina, napr. právo na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, či náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 444 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podlieha režimu premlčania. V tejto súvislosti nemožno nevidieť, že aj keď sú práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a práva na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a odškodnenia podľa § 444 ods. 3 Občianskeho zákonníka celkom rozdielneho charakteru, v praxi a najmä v súdnych sporoch na ochranu osobnosti v jeho zložke a na ochranu života a zdravia si podľa zmyslu značne konkurujú a vzájomne sa dopĺňajú, čo by mohlo viesť k nepriaznivým dôsledkom spočívajúcich v nerovnom postavení fyzických osôb. Na základe uvedeného je potrebné dospieť k záveru, že právo na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát.

Z obsahu spisového materiálu celkom nepochybne vyplynulo, že žalobca sa dozvedel o skutočnosti, že autorka článku čerpala vo svojom článku v týždenníku č. 47 z novembra 1999 z úradného záznamu k akcii, ako aj o tom, kto predmetný úradný záznam vyhotovil a čo bolo jeho obsahom, na pojednávaní Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 27C/11/2000 dňa 28.11.2001, teda už dňom nasledujúcim mohol žalobca uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva žalobcu uplynula dňa 29.11.2004. Žalobca však podal návrh na pripustenie pristúpenia žalovaného 3. do konania až dňa 19.5.2005, teda po uplynutí premlčacej lehoty.

Na tomto závere nič nemení, že Ministerstvo vnútra SR sa konania zúčastňovalo už predtým, a to ako orgán vystupujúci za žalovaného 1. Slovenskú republiku, nakoľko až do rozhodnutia o pripustení pristúpenia žalovaného 3. do konania tento nebol účastníkom konania, ale účastníkom konania bol štát - Slovenská republika, pričom v prípade označenia Ministerstva vnútra SR išlo len o označenie orgánu, ktorého sa vec týka, a ktorého pracovník za štát pred súdom koná.

Vzhľadom na to, že žalovaný 3. sa dovolal premlčania nároku žalobcu, nebolo možné žalobcovi premlčané právo priznať a bolo dôvodné žalobu žalobcu voči žalovanému 3. zamietnuť.

Ďalej odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že podmienkou práva subjektu ochrany osobnostných práv na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je taký zásah do jeho práv, ktorý v značnej miere (nielen v bežnej miere) znižuje jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je teda opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje, a kde zmenšenie a vyvážanie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Predpokladom vzniku tohto práva je preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nielen jazykovým, ale i systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevyhnutne treba dospieť k tomu, že primárne účelu nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti slúži forma morálnej satisfakcie, a len podporne zákon uvažuje i o možnosti inej formy zadosťučinenia, teda i satisfakcie materiálnej. Nevyhnutnou podmienkou priznania aj materiálnej satisfakcie je však nielen nedostatočnosť do úvahy pripadajúcej inej formy satisfakcie (nemateriálnej s prihliadnutím na okolnosti uvedené v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale aj viazanosť prípadného uplatnenia (v žalobe) a tiež priznania (následne v rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. Uvedené je treba vyvodiť nie len z použitia obratu „tiež“ v ustanovení zákona, ale aj z primárnej konštrukcie príslušného práva majúceho sa tu chrániť práve ako práva osobnostného (teda práva nehmotnej povahy zásadne nemerateľného všeobecným trhovým ekvivalentom - predstavovaným peniazmi). Hoci totiž nemôže byť pochýb o tom, že dať porušovateľovi práva na ochranu osobnosti možnosť pocítiť nepríjemnosť dopadov pre osobu zásahom dotknutú (žalobcu) i ujmou v majetkovej sfére (v podobe povinnosti žalovaného zaplatiť niekedy i nemalú peňažnú sumu) je osobitne v dnešnej dobe (často bagatelizujúcej morálny rozmer problému) dosť účinné, nemožno pripustiť, aby sa v konkrétnej situácii mohlo odstránenie následkov porušenia práva na ochranu osobnosti udiať výlučne v rovine finančného odškodnenia ujmy. Opačný názor by bol pri tom nielen pokusom o zadefinovanie ceny cti a ďalších atribútov osobnosti fyzickej osoby, ale často zvlášť v prípade, tzv. tlačových deliktov aj možným prostriedkom pre faktickú likvidáciu porušovateľa práva na ochranu osobnosti, a tým by viedol aj k faktickému potlačeniu iných ústavou zaručených práv (sloboda prejavu, právo na informácie).

V tomto prípade pritom nejde len o nepodložený názor odvolacieho súdu, ale o výklad rozhodnej právnej úpravy i za pomoci prameňov, z ktorých táto vychádza (historický výklad), nakoľko na vyššie opísanej koncepcii kumulácie bola založená i úprava nárokov v súvislosti s ujmami na cti podľa Československého občianskeho práva až do nadobudnutia účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (v tejto súvislosti porovnaj najmä ustanovenie § 1330 vety druhej Všeobecného občianskeho zákonníka a príslušnú časť komentára k nemu - komentár k Československému všeobecnému zákonníku občianskemu a občianske právo platné na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Rouček - Sedláček, diel V., str. 945, bod 10), a to napriek určitej odchylnosti skoršej právnej konštrukcie predpokladajúcej výslovne len právo na náhradu škody (nie dnešnej nemajetkovej ujmy v peniazoch), nakoľko i v prípade úpravy platnej za tzv. prvej republiky sa rozlišovala škoda hmotná a nehmotná.

Na základe v zákonnej lehote podaného dovolania zo strany žalobcu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. apríla 2013, sp. zn. 2Cdo/54/2012 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave v jeho zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd považoval rozsudok odvolacieho súdu za vnútorne nekompaktný a protirečivý (vnútorná rozpornosť dôvodov). Ak mal odvolací súd za to, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, bolo potrebné podrobne sa touto skutočnosťou zaoberať, svoje úvahy ďalej premietnuť do samotného rozhodnutia a nezaoberať sa právnym posúdením oprávnenosti nároku žalobcu. Dovolací súd nevylúčil možnosť pre úplnosť uviesť aj prípadný názor odvolacieho súdu na danú vec, nie však spôsobom, že toto posudzovanie bude tvoriť prevažnú časť odôvodnenia rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia, pričom účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Vzhľadom na to, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f) O. s. p., dovolací súd v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave na základe toho vec opätovne na nariadenom odvolacom pojednávaní prejednal, pričom už dokazovanie neopakoval, nakoľko to urobil v predchádzajúcom odvolacom konaní a vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 20. novembra 2013, č. k. 11Co/356/2013-591, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov tohto konania vo výške 393,45 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v prvom rade zaoberal námietkou premlčania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenou žalovaným 3., nakoľko v prípade opodstatnenia tejto námietky by bolo nehospodárne zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou nároku žalobcu.

Podľa § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má na rozdiel od iných prostriedkov ochrany osobnosti výrazný majetkový charakter, nakoľko ide o peňažnú náhradu v podobe sankcie. Ide o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých základom je nemajetková rovina, napr. právo na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, či náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 444 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podlieha režimu premlčania. V tejto súvislosti nemožno nevidieť, že aj keď sú práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a práva na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a odškodnenia podľa § 444 ods. 3 Občianskeho zákonníka celkom rozdielneho charakteru, v praxi a najmä v súdnych sporoch na ochranu osobnosti v jeho zložke a na ochranu života a zdravia si podľa zmyslu značne konkurujú a vzájomne sa dopĺňajú, čo by mohlo viesť k nepriaznivým dôsledkom spočívajúcich v nerovnom postavení fyzických osôb. Na základe uvedeného je potrebné dospieť k záveru, že právo na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát.

Z obsahu spisového materiálu celkom nepochybne vyplynulo, že žalobca sa dozvedel o skutočnosti, že autorka článku čerpala vo svojom článku v týždenníku č. 47 z novembra 1999 z úradného záznamu k akcii, ako aj o tom, kto predmetný úradný záznam vyhotovil a čo bolo jeho obsahom, na pojednávaní Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 27C/11/2000 dňa 28.11.2001, teda už dňom nasledujúcim mohol žalobca uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva žalobcu uplynula dňa 29.11.2004. Žalobca však podal návrh na pripustenie pristúpenia žalovaného 3. do konania až dňa 19.5.2005, teda po uplynutí premlčacej lehoty.

Na tomto závere nič nemení, že Ministerstvo vnútra SR sa konania zúčastňovalo už predtým, a to ako orgán vystupujúci za žalovaného 1. Slovenskú republiku, nakoľko až do rozhodnutia o pripustení pristúpenia žalovaného 3. do konania tento nebol účastníkom konania, ale účastníkom konania bol štát - Slovenská republika, pričom v prípade označenia Ministerstva vnútra SR išlo len o označenie orgánu, ktorého sa vec týka, a ktorého pracovník za štát pred súdom koná.

Vzhľadom na to, že žalovaný sa dovolal premlčania nároku žalobcu, nebolo možné žalobcovi premlčané právo priznať a bolo dôvodné žalobu žalobcu voči žalovanému zamietnuť.

V dôsledku v zákonnej lehote podaného dovolania zo strany žalobcu Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením zo dňa 27. augusta 2015, sp. zn. 2Cdo/253/2015 napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol, že postupom krajského súdu nedošlo k žalobcom namietanému odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, keď krajský súd mohol vec prejednať a rozhodnúť na odvolacom pojednávaní v neprítomnosti žalobcu a jeho právnej zástupkyne. Dovolací súd však krajskému súdu vytkol, že odvolací súd z dokazovania vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe právne závery ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie.

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čí. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co/976/2015 (pôvodne sp. zn. 10Co/61,62/2010 a 11Co/356/2013) uvádzam nasledovné:

Vec bola po prvýkrát Krajskému súdu v Trnave predložená Okresným súdom Senica v dôsledku odvolania žalovaného 3. dňa 22. februára 2010 a vec bola vedená pod sp. zn. 10Co/61/2010. Vzhľadom na to, že sa nejednalo o prednostnú vec a s prihliadnutím na počet nevybavených vecí v senáte 10 Co, na základe úpravy zo dňa 2. septembra 2010 bol vo veci vytýčený termín odvolacieho pojednávania na deň 6. októbra 2010, na ktorom pojednávaní bola vec i rozhodnutá, rozsudok bol v zákonnej lehote vyhotovený a spis odoslaný na okresný súd.

Po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom (uznesenie zo dňa 30. apríla 2013, sp. zn. 2Cdo/54/2012) bola vec Okresným súdom Senica krajskému súdu predložená dňa 9. septembra 2013 a vzhľadom na, že sa jednalo už o prednostnú vec (zrušenú najvyšším súdom), dňa 7. októbra 2013 bol vo veci nariadený termín odvolacieho pojednávania na deň 20. novembra 2013. na ktorom pojednávaní bola vec i rozhodnutá, rozsudok bol v zákonnej lehote vyhotovený a spis odoslaný na okresný súd.

Po opätovnom zrušení a vrátení veci dovolacím súdom (uznesenie zo dňa 27. augusta 2015, sp. zn. 2Cdo/253/2015) bola vec Okresným súdom Senica krajskému súdu predložená dňa 30. novembra 2015 a dňa 25. januára 2016 bol vo veci nariadený termín odvolacieho pojednávania na deň 17. februára 2016. ktoré pojednávanie muselo byť z dôvodu nepreukázania doručenia predvolania žalobcovi odročené na deň 23. marca 2016. Poukazujem zároveň aj na to, že judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky je rešpektovaná dĺžka konania pred odvolacím súdom cca 13 mesiacov (napr. uznesenie I. ÚS 169/2014 - 38 zo dňa 7. mája 2014), pričom ani v jednom z odvolacích konaní v prejednávanej veci tomu tak nebolo.

V predmetnej právnej veci s prihliadnutím na počet nevybavených vecí v senáte (k 1.1.2016 - 1253, k 1.2.2016 - 1303) odvolací súd konal bez zbytočných prieťahov a postupom súdu nedošlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľa, a preto považujem sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.

Som toho názoru, že Krajský súd v Trnave v predmetnej právnej veci postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a jeho postupom nedošlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľa, a preto považujem sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.

Na základe uvedených skutočností preto postup odvolacieho súdu v predmetnom konaní považujem za vecne správny a sťažnosť sťažovateľa navrhujem posúdiť ako nedôvodnú a ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť, pretože sa nestotožňujem s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v jeho ústavnej sťažnosti.“

Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že súhlasí, aby ústavný súd upustilod ústneho pojednávania prijatej sťažnosti, keďže od ústneho pojednávania nemožnoočakávať ďalšie objasnenie veci.

Súčasťou vyjadrenia krajského súdu bol prehľad úkonov odvolacieho súdu v konanívedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 14/2004:

„22.02.2010 - spis OS Senica predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní odporcu v 3. rade proti rozsudku č.k. 5C/14/2004-350 zo dňa 18. septembra 2009 vec bola prostredníctvom elektronickej podateľne zapísaná pod sp. zn. 10Co/61/2010 a na rozhodnutie o odvolaní odporcu v 3. rade proti uzneseniu č.k. 5C/14/2004-443 zo dňa 10. decembra 2009 - vec bola prostredníctvom elektronickej podateľne zapísaná pod sp. zn. 10Co/62/2010. Obidve veci bolí pridelené sudcovi spravodajcovi ⬛⬛⬛⬛.

05.03.2010 - vyššou súdnou úradníčkou vyhotovená správa o doterajšom priebehu konania, spis bol predložený sudcovi spravodajcovi.

06.09.2010 - vo veci bol určený termín pojednávania na deň 06.10.2010 s tým, že na toto pojednávanie boli predvolaní: žalobca, právna zástupkyňa žalobcu a žalovaný v 3. rade.

06.10.2010 - na pojednávaní bol vo vecí vyhlásený rozsudok.

15.10.2010 - po realizácii písomného vyhotovenia rozsudku bol spis expedovaný na Okresný súd Senica.

09.09.2013 - v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo/54/2012-567 zo dňa 30.04.2013, ktorým Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 06.10.2010 sp. zn. 10Co/61/2010 v jeho zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania a vec vrátil tunajšiemu súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie, bol spis OS Senica sp. zn. 5C/14/2004 opätovne predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní odporcu v 3. rade proti rozsudku č.k. 5C/14/2004-350 zo dňa 18. septembra 2009 - vec bola prostredníctvom elektronickej podateľne zapísaná pod sp. zn. 11Co/356/2013, sudca spravodajca ⬛⬛⬛⬛.

17.09.2013 - vyššou súdnou úradníčkou vyhotovená správa o doterajšom priebehu konania, spis bol predložený sudcovi spravodajcovi.

07.10.2013 - vo veci bol určený termín pojednávania na deň 20.11.2013 s tým, že na toto pojednávanie boli predvolaní: právna zástupkyňa žalobcu a žalovaný v 3. rade 20.11.2013 - na pojednávaní bol vo veci vyhlásený rozsudok.

17.12.2013 - po realizácii písomného vyhotovenia rozsudku bol spis expedovaný na Okresný súd Senica.

09.09.2013 (správne 30.11.2015, pozn.) - v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo/253/2015-617 zo dňa 27.08.2015, ktorým Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave z 20.11.2013 sp. zn. 11Co/356/2013 a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie, bol spis OS Senica sp. zn. 5C/14/2004 opätovne predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní odporcu v 3. rade proti rozsudku č.k. 5C/14/2004- 350 zo dňa 18. septembra 2009

- vec bola prostredníctvom elektronickej podateľne zapísaná pod sp. zn. 11Co/976/2015, sudca spravodajca ⬛⬛⬛⬛.

25.01.2016 - vo veci bol určený termín pojednávania na deň 17.02.2016 s tým, že na toto pojednávanie boli predvolaní: žalobca a žalovaný.

17.02.2016 - na pojednávanie sa nedostavil žalobca, ktorý nemá vykázané doručenie predvolania, nakoľko sa nevrátila podpísaná doručenka a ani neprevzatá zásielka. Z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na termín 23.03.2016. Na uvedený termín bol volaný žalobca, poverená zamestnankyňa žalovaného zobrala termín na vedomie na pojednávaní a z Okresného súdu Bratislava III bude vyžiadaný spis sp. zn. 27C/11/2000.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 9. marca 2016 doručenomústavnému súdu 10. marca 2016 uviedla:

„Doručené stanovisko odporcu konštatuje fakty, ktoré sú sťažovateľovi dostatočne známe vrátane obsahu rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu.

S poukazom na tvrdenie odporcu o nariadenie termínu pojednávania na 17.02.2016 sťažovateľ na podklade dodatočnej informácie, o ktorú požiadal odvolací súd po doručení jeho vyjadrenia k ústavnej sťažnosti, zistil, že úradná zásielka mu bola zasielaná na adresu, ktorá nie je uvedená v samotnej žalobe a ani v rozhodnutiach okresného, odvolacieho a dovolacieho súdu. O nariadení termínu odvolacieho pojednávania na 17.02.2016 sa takto sťažovateľ dozvedel až z obsahu vyjadrenia odporcu z 18.02.2016. Ďalší termín pojednávania na 23.03.2016 bol už sťažovateľovi doručený na jeho adresu trvalého bydliska, ktorá je uvádzaná na všetkých rozhodnutiach súdov, pričom úradnú zásielku si sťažovateľ riadne prevzal.

K vysvetleniu odporcu, ktoré súvisí s počtom nevybavených vecí (strana č. 8 vyjadrenia odporcu) sťažovateľ poukazuje na to, že v sťažnosti namieta zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú dôsledkom nesprávneho postupu odvolacieho súdu, o čom svedčí opakované zrušenie jeho rozhodnutí dovolacím súdom. Na tieto dôvody sťažnosti odporca nereaguje.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa súčasne uviedla, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania a uplatnila si náhradu trov konania za tri úkony právnej služby v celkovejvýške 454,74 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosťprerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, lenna základe písomne podaných stanovísk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, súvo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej lenOSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada ajna predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, žev danej veci ide o konanie o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy,v ktorom sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení navrhovateľa. Ústavný súdkonštatuje, že konanie o ochranu osobnosti nie je vo všeobecnosti po právnej a skutkovejstránke zložitým konaním a patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecnéhosúdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanejveci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitnezohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomtokonaní k zbytočným prieťahom.

3. V súvislosti s posudzovaním postupu krajského súdu ako odvolacieho súduv napadnutých konaniach ho ústavný súd hodnotí v zásade ako plynulý, no zároveňpoznačený neefektívnosťou.

O neefektívnosti postupu krajského súdu svedčí najmä skutočnosť, že Najvyšší súdSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Cdo 54/2012z 30. apríla 2013 dovolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.10 Co 61/2010 zo 6. októbra 2010 zrušil v jeho zmeňujúcej časti a vec vrátil krajskémusúdu na ďalšie konanie z dôvodu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f)OSP, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„S poukazom na vyššie uvedené pokladá dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu za vnútorne nekompaktný a protirečivý (vnútorná rozpornosť dôvodov). Ak má odvolací súd za to, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, je potrebné podrobne sa touto skutočnosťou zaoberať, svoje úvahy ďalej premietnuť do samotného rozhodnutia a nezaoberať sa právnym posúdením oprávnenosťou nároku žalobcu.“

Postup krajského súdu bol poznačený aj ďalšou neefektívnosťou, keď najvyšší súduznesením sp. zn. 2 Cdo 253/2015 z 27. augusta 2015 dovolaním sťažovateľa napadnutýv poradí druhý rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 Co 356/2013 z 20. novembra 2013opätovne zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodneníkonštatujúc existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP okreminého uviedol:

„Obsah zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom z 20. novembra 2013 (č. l. 588-590) svedčí o tom, že odvolací súd v skutočnosti nevykonal žiadne dokazovanie. Doplnenie dokazovania alebo jeho zopakovanie, nie je totiž podanie správy o doterajšom priebehu konania povereným členom senátu, oboznámenie s napadnutým rozsudkom, odvolaním žalovaného 3/, rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. l. 475, dovolaním žalobcu a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. apríla 2013, ani vyjadrenie žalovaného 3/ k veci na odvolacom pojednávaní. Odvolací súd tak nezadovážil rovnocenný procesný podklad pre odlišné hodnotenia dôkazov, a preto súd jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.“

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu tiež vyplýva, že v súčasnosti je odvolaciekonanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 976/2015, vo veci bol nariadený termínpojednávania na 17. február 2016, ktoré sa však z dôvodu nevykázaného doručeniapredvolania sťažovateľovi neuskutočnilo a bolo odročené na 23. marec 2016. Vo veci tedadosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté napriek tomu, že spis okresného súdu bol prvýkrátpredložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu v 3. rade 22. februára 2010,teda pred viac ako šiestimi rokmi. Celé konanie vo veci sťažovateľa, ktoré začalo podanímžaloby 19. augusta 2003, trvá už dvanásť a pol roka.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vo svojej predchádzajúcej judikatúre užpoukázal na to, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátnehoorgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovalak odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátilna štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08,III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011). Ústavný súd konštatuje, že nerešpektovaním právneho názorunajvyššieho súdu nepochybne došlo k predĺženiu napadnutého konania, a teda ajk prieťahom v konaní.

Na základe uvedeného ústavný súd po posúdení všetkých okolností danej vecidospel k záveru, že postupom krajského súdu v namietanom konaní došlo u sťažovateľak porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu,prikázal mu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnomsúde, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty,v ktorom sa nachádza sťažovateľ.

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, ajprimerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnomsúde). Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoréodôvodňuje„pretrvávajúcim pocitom neistoty, pocitmi márnosti a nespravodlivosti, ktoré vyplývajú z nesprávnej činnosti odporcu“. Súčasne sťažovateľ poukázal na celkovú dĺžkusúdneho konania, ktorá presiahla 12 rokov, pričom odvolacie konanie trvá už viac ako6 rokov.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Pri rozhodovaní o priznanífinančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovanýchESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznávaso zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku namietaného konania krajského súdu a zároveňberúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä jeho neefektívny postup,ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučineniepodľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a vo zvyšnej časti uplatneného nárokusťažovateľovi nevyhovel.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovanímadvokátkou, ktorá si uplatnila úhradu trov konania za tri úkony právnej služby v sume454,74 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dvaúkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia a podaniesťažnosti ústavnému súdu) v sume 303,16 € vrátane režijného paušálu.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 10. marca 2016(stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jehoobsah (sumarizáciu dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutievo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016