znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 40/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka,   zo sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a   sudcu Petra Brňáka   prerokoval   podanie   JUDr.   Štefana   Harabina,   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, č. k. KP 3/2013-58 z 26. novembra 2013 o predpojatosti sudcov Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Ladislava   Orosza,   JUDr.   Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10185/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Ladislav   Orosz,   Ľudmila Gajdošíková   a   Ján   Luby n i e   s ú   vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10185/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 29. novembra 2013 doručené podanie JUDr. Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), č. k. KP 3/2013-58 z 26. novembra 2013, ktorým vzniesol námietku predpojatosti proti sudcom ústavného súdu (ďalej len „ústavný súd“) JUDr. Ladislavovi Oroszovi, JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej a JUDr. Jánovi Lubymu vo veci   sťažnosti   T.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   proti   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10185/2013. Sťažovateľ v tomto konaní namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom na zdravé   životné prostredie   podľa   čl.   44   ods.   1   ústavy   ako   aj   práva   na účasť   ako   člena zainteresovanej   verejnosti   na   rozhodovaniach   o   vymedzených   činnostiach   podľa   čl.   6 Aarhuského dohovoru (ďalej len „dohovor“) a práva na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 10/2012 z 21. novembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom.

Námietku   predpojatosti   proti   sudcovi   spravodajcovi   Ladislavovi   Oroszovi navrhovateľ   v   podstatnom   odôvodnil   tým,   že «Na   sudcu   som   podal   22.   februára   2013 trestné   oznámenie   z   dôvodu,   že   ako   vylúčený   sudca   konal   a   rozhodoval   v   mojej disciplinárnej veci, vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, hoci vedel, že je proti mojej osobe zaujatý. Jeho zaujatosť spočíva v našej vzájomnej nevraživosti, ktorej dôkazom je   skutočnosť,   že   sudca   Ladislav   Orosz   sa   prostredníctvom   médií   opakovane   negatívne vyjadril k mojej odbornosti a kvalifikovanosti, najmä v súvislosti s legitimitou zastavania funkcie predsedu Najvyššieho súdu (v rokoch 1998-2003). Možno uviesť napríklad správu vydanú SITA (tlačová agentúra) 15. októbra 2000, kde Ladislav Orosz vtedy ako predseda Ústavnoprávneho výboru parlamentu uviedol, že „spôsob konania predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Harabina je taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby ho vo funkcii nahradil niekto iný“. V ďalšej správe pre SITA Ladislav Orosz uviedol okrem iného, že Štefana Harabina možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a   bude   to   aj   v   súlade   s   Ústavou   Slovenskej   republiky.   Vzhľadom   na   tieto   vyjadrenia Ladislava Orosza sa dalo tiež očakávať, že bude rovnako negatívne pristupovať k mojej osobe aj v tomto konaní. Opodstatnenosť týchto obáv odôvodňuje aj rozhodnutie samotného Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 352/2010-6 z 20. októbra 2010, ktorým senát Ústavného   súdu   vylúčil   sudcu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní vedenom pod č. IV. ÚS 345/09 vo vzťahu k mojej osobe ako účastníkovi iného konania pred Ústavným   súdom,   a   to   bezprostredne   už   pred   prejednávaním   mojej   disciplinárnej   veci. Sudca   Ladislav   Orosz   bol   vylúčený   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   aj   v   ďalšom   konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 287/2013, týkajúcej sa sťažnosti JUDr. P. P. vedenej proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky...

Objektívnosť sudcu Ladislava Orosza v ostatnom čase je spochybnená aj v dôsledku ním samým vymysleného nátlaku na jeho osobu (prostredníctvom manželky), v súvislosti s konaním   o   ústavností   Špeciálneho   súdu   (voči   zriadeniu   ktorého   sťažovateľ   mal   od začiatku   námietky).   Nepravdivosť   nátlaku   sa   potvrdila   právoplatným   uznesením Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru   kriminálnej   polície   v   Košiciach, ČVS: ORP-97/4-OVK-KE-2011   zo   14.   júna   2011,   ktorým   sa   zastavilo   trestné   stíhanie vo veci narkotického útoku na manželku sudcu Orosza s tým, že po rozsiahlom dokazovaní bolo   preukázané,   že   narkotický   útok   sa   na   jeho   manželku   nestal.   Nemožno   mať   istotu o nestrannosti sudcu, ktorý mystifikuje verejnosť a prispôsobuje fakty svojmu záujmu... Okrem   všetkých   týchto   dôkazov   poukazujem   aj   na   obsah   mojich   mediálnych vystúpení na adresu sudcu JUDr. Ladislava Orosza, z ktorých jednoznačne vyplýva, že môj zverejňovaný postoj k jeho osobe vzbudzuje vážne pochybnosti o tom, že sudca JUDr. Orosz bude nestranne a nezaujato rozhodovať v danej veci.

Práve   na   základe   trestného   oznámenia   predsedu   Najvyššieho   súdu   SR   Štefana Harabina z 22. februára 2013 začala polícia 16. augusta 2013 trestné stíhanie pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa, kde okrem JUDr. Kohuta a JUDr. Horvátha je hlavne podozrivý aj JUDr. Orosz, čo potvrdil hovorca prezídia Policajného zboru Michal Slivka.“.

V   súvislosti   s   námietkou   predpojatosti   vznesenej   proti   sudkyni   ústavného   súdu Ľudmile   Gajdošíkovej,   sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   a   sudcovi   Jánovi   Lubymu navrhovateľ vo svojom podaní uviedol:

«Na   sudcov   celého   senátu,   teda   na   JUDr.   Ladislava   Orosza,   JUDr.   Ľudmilu Gajdošíkovú a JUDr. Jána Lubyho som podal 23. augusta 2013 trestné oznámenie. Z jeho obsahu vyplýva, že IV. senát Ústavného súdu SR zložený z predsedu Jána Lubyho a sudcov Ľudmily   Gajdošíkovej   a   Ladislava   Orosza   na   verejnom   zasadnutí   13.   augusta   2013 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 o sťažnosti obchodnej spoločnosti GEN MAN VENTURES AG, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   čl.   38   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 MObdo V 4/2010   z   25.   augusta   2011“   nálezom   tak,   že   vyslovil   porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a namietané rozhodnutie   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Navrhovateľ   ďalej   argumentoval, že uvedeným   postupom   a   rozhodnutím   IV.   senát   ústavného   súdu   ignoroval   skutočnosť, že v porovnateľnej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi porušené nebolo. Z uvedeného postupu sudcov IV. senátu ústavného súdu navrhovateľ odvodzuje arbitrárnosť rozhodnutia IV. ÚS 459/2012, ktorá považuje za „typicky účelové“, pričom „Účelovosť konania spočíva v tom, že v dôsledku nevraživého vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu SR Štefanovi Harabinovi, úmyselne vykonštruovali nedostatky v jeho práci s cieľom znevážiť ho ako   predsedu   súdu   a   zároveň   sa   mu   tým   revanšovať   za   kritiku,   ktorú   im   ako   sudcom Ústavného súdu SR v minulosti opakovane vecne adresoval...»

Podľa navrhovateľa negatívny vzťah namietaných sudcov IV. senátu ústavného súdu k nemu ako k fyzickej osobe existuje aj vo vzťahu k nemu ako predsedovi najvyššieho súdu, teda k štatutárnemu orgánu sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného navrhovateľ poukazujúc na Bangalórske zásady   správania sudcov   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vylúčil   sudcov   ústavného   súdu   JUDr.   Ladislava Orosza,   JUDr.   Ľudmilu   Gajdošíkovú   a   JUDr.   Jána   Lubyho   pre   ich   predpojatosť z výkonu sudcovskej   funkcie   v   konaní   o   sťažnosti   vedenej   ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10185/2013   (navrhovateľ   v   petite   nesprávne   uviedol sp zn. Rvp 16914/2013, pozn.).

Predsedníčka   ústavného   súdu   v   zmysle   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   platného od 1. marca 2013 do 28. februára 2014 predložila podanie navrhovateľa podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   I.   senátu   ústavného   súdu   na   jeho prerokovanie a rozhodnutie.

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho   pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2013 (platného v rozhodnom čase, pozn.) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov štvrtého senátu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje   všetkým   účastníkom   konania   rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Sudca   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   k   námietke   predpojatosti   podanej navrhovateľom uviedol:

«Z prípisu JUDr. Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   č.   KP   3/2013-58   z   26.   novembra   2013   vyplýva,   že   svoju námietku predpojatosti proti mojej osobe zakladá najmä na nasledovných dôvodoch:

a) že som sa negatívne vyjadroval k jeho odborným schopnostiam a osobnostným vlastnostiam   v   čase,   keď   som   vykonával   funkciu   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej republiky,

b) že moju nestrannosť spochybňuje aj skutočnosť, že som si podľa jeho tvrdenia mal vymyslieť   nátlak   na   svoju   osobu   prostredníctvom   útoku   na   moju   manželku   v   súvislosti s rozhodovaním o veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 (Špeciálny súd),

c) že obsah jeho medializovaných výrokov (útokov) z ostatného obdobia, ako trestné oznámenie z 22. februára 2013 smerujúce proti mojej osobe vzbudzuje vážne pochybnosti o mojej spôsobilosti rozhodovať nezaujato a nestranne aj v danej veci,

d) že 23. augusta 2013 podal proti mojej osobe ďalšie trestné oznámenie súvisiace s mojím rozhodovaním o veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

JUDr.   Štefan   Harabin   uplatnil   v   období,   v   ktorom   pôsobím   vo   funkcii   sudcu ústavného   súdu,   proti   mne   námietky   predpojatosti   vo   viac   ako   30   veciach   vedených ústavným   súdom,   ktoré   odôvodňuje   v   zásade   identickým   spôsobom.   Keďže   potreba vyjadrovať   sa   k týmto   námietkam   predstavuje   vážny   zásah   do   pracovného   času   sudcu, odkazujem v záujme hospodárnosti na svoje predchádzajúce vyjadrenia k jeho námietkam (z ostatných najmä vedenej pod sp. zn. Rvp 10669/2013 a vyjadrenie z 9. októbra 2013 k námietke uplatnenej vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013).

Sumarizujúc môj postoj k námietkam uplatneným predsedom najvyššieho súdu v tejto veci, ako aj v ostatných veciach považujem za potrebné na jednej strane zdôrazniť, že ich podľa môjho názoru možno, vzhľadom na ich nedôvodnosť, resp. zjavnú účelovosť, hodnotiť ako učebnicový príklad zneužívania inštitútu námietky predpojatosti, ale na druhej strane musím   konštatovať,   že   sa   predsedovi   najvyššieho   súdu   prostredníctvom   nich   objektívne „podarilo“   vytvoriť   stav,   ktorý   môže   vyvolávať   pochybnosti   o   mojej   spôsobilosti rozhodovať o veciach, ktoré sa ho priamo alebo nepriamo dotýkajú, nezaujato a nestranne. Za týchto okolností nepovažujem (napriek tomu, že subjektívne sa cítim spôsobilý o predmetnej veci rozhodnúť nestranne a nezaujato) za vhodné formulovať môj jednoznačný postoj   k otázke,   či   mám byť   z rozhodovania veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp 10185/2013 vylúčený, a očakávam, že príslušný senát ústavného súdu objektívne a nestranne vyhodnotí všetky   súvisiace   skutočnosti,   a   na   tomto   základe   o   námietke   predpojatosti   racionálne a spravodlivo rozhodne.»

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková k námietke vznesenej navrhovateľom uviedla: „1.   Podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sudca   je   vylúčený   z   výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

2. Sudcu nemožno vylúčiť z dôvodu rozhodovania v iných veciach napríklad preto, lebo v inom konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodol v neprospech účastníka, ktorý ho namieta tak, ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

Na tomto výklade sa nedá zmeniť nič ani z dôvodu, že na základe výsledku tohto konania predseda najvyššieho súdu podal trestné oznámenie; po prvé, platí prezumpcia neviny, po druhé, v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo je absolútne vylúčené, a, napokon, ja ako sudkyňa ústavného súdu som sa už vyjadrila, že takýto postup – trestné oznámenie považujem iba za účelový prostriedok ako dosiahnuť moje vylúčenie z vecí,   ktoré   sa   týkajú   predsedu   najvyššieho   súdu   alebo   najvyššieho   súdu   ako   takého (pozri moje vyjadrenie pre plénum ústavného súdu z 27. augusta 2013 vo veciach vedených pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   93/2011,   sp.   zn.   PL.   ÚS   116/2011,   sp.   zn.   PL.   ÚS   6/2012 a sp. zn. PL. ÚS 6/2013).

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 mal senát IV. ÚS podľa predsedu najvyššieho súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Predseda najvyššieho súdu si však nevšimol, že senát IV. ÚS nemohol postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona o   ústavnom   súde.   Senát   IV.   ÚS   totiž   vychádzal   z   prejudikatúry,   ktorá   vyplývala   z posledného relevantného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, pričom s právnym názorom vysloveným v tomto náleze sa senát IV. ÚS stotožnil, resp. nedospel   k odchylnému   právnemu   názoru.   Všetky   ostatné   rozhodnutia   ústavného   súdu predchádzali dátumu 18. október 2011 a nemali žiaden dopad na postup podľa § 6 zákona o ústavnom súde v konaní sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

4.   Navrhujem,   aby   sa   o   námietke   predpojatosti   vznesenej   vo   veci sp. zn. Rvp 10185/2013 vôbec nerozhodovalo, lebo obsahuje len skutočnosti, na ktoré sa nesmie prihliadať (postup vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012).

5.   V   prípade   rozhodovania   o   námietke   zaujatosti   vo   veci   vedenej pod sp. zn. Rvp 10185/2013   navrhujem,   aby   príslušný   senát   ústavného   súdu   rozhodol na základe   môjho   vyjadrenia   pre   plénum   ústavného   súdu,   ktoré   viedlo   k   tomu,   že v pléne nevznikli   žiadne   pochybnosti   o   mojej   nezaujatosti   vo   veci   vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013.“

Sudca Ján Luby k námietke vznesenej navrhovateľom vo svojom vyjadrení uviedol: „Po oboznámení sa s pripojenými námietkami predsedu najvyššieho súdu som zistil, že   sú   obsahovo   identické   s   tými,   ktoré   uplatnil   napr.   už   vo   veci   vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013,   o   ktorých   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením č. k. I. ÚS 664/2013-28 zo 6. novembra 2013 tak,   že ma nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v uvedenom konaní. Rovnako rozhodol príslušný senát ústavného súdu aj v ďalšej obdobnej veci uznesením č. k. I. ÚS 652/2013-28 zo 6. novembra 2013.

Vzhľadom   na   uvedené   nepovažujem   za   potrebné   sa   k   predmetným   námietkam opätovne   podrobnejšie   vyjadrovať   a   poukazujem   na   svoje   stanovisko   vo   veci   vedenej pod sp. zn. I. ÚS 664/2013, ktorého kópiu pripájam.

Napokon   dodávam,   že   mi   vo   veci   vedenej   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 10185/2013 nie sú známe dôvody vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   navrhujem,   aby   príslušný   senát ústavného súdu rozhodol, že nie som vylúčený z prerokúvania a rozhodovania tejto veci.“

Hoci sa úprava vylúčenia sudcu v základných rysoch zhoduje s úpravou obsiahnutou v iných procesných predpisoch, v jednotlivých typoch konania pred ústavným súdom však môžu nastať situácie, na ktoré nemožno celkom mechanicky aplikovať poňatie nestrannosti a nepredpojatosti, tak ako je uplatňované (i) v konaniach, ktorých predmetom je ochrana individuálnych   subjektívnych   práv   (tak   to   je   napr.   pri   abstraktnej   kontrole   právnych noriem), alebo (ii) v konaniach, kde je postavenie účastníka konania (jeho zástupcu) iné ako v klasickej procesnej schéme účastníctva (pozri napr. § 21 ods. 1, 3 a 4, § 49 a § 51 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na zdravé životné prostredie podľa čl. 44   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na   účasť   ako   člena   zainteresovanej   verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach podľa čl. 6 dohovoru a práva na prístup k spravodlivosti   podľa   čl.   9   ods.   2   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžp 10/2012 z 21. novembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom.

Z   tohto   pohľadu   je   potrebné   vnímať   aj   oprávnenie   „zástupcu   účastníka“   podať námietku predpojatosti proti vec prerokovávajúcim sudcom ústavného súdu vo veci vedenej pod   sp.   zn.   Rvp   10185/2013,   najmä   pokiaľ   ide   o   dôvody   uvádzané   v   tejto   námietke. Postavenie predsedu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. Rvp 10185/2013, ktorého osoby sa námietky predpojatosti uvedené v podaní navrhovateľa výlučne týkajú, je prima facie iné/slabšie, ako je postavenie vec prerokovávajúceho senátu najvyššieho súdu (o ktorého vec v skutočnosti ide) alebo ako je postavenie priamych účastníkov uvedeného konania pred všeobecným súdom. Za takejto situácie spravidla nemôže obstáť námietka predpojatosti vznesená predsedom najvyššieho súdu, ktorá sa týka výlučne vzťahu namietaných sudcov ústavného súdu k osobe predsedu najvyššieho súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž nie je účastníkom pôvodného pred ústavným   súdom   napadnutého   konania,   pričom   podané   námietky   neobsahovali   také skutočnosti,   ktoré   potencionálne   mohli   nejakým   spôsobom   súvisieť   s   predpojatosťou sudcov Ladislava Orosza, Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho (členov IV. senátu) vo veci ústavného   prieskumu   postupu   a   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžp   10/2012 z 21. novembra 2012.

Po   preskúmaní   podnetu   navrhovateľa   I.   senát   ústavného   súdu   nezistil   také skutočnosti,   ktoré   by   podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   viedli   k   vylúčeniu uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom pod   sp.   zn.   Rvp   10185/2013.   Ústavný   súd   aj   v   iných   prípadoch   nepripustil   námietky navrhovateľa podobného charakteru (III. ÚS 30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011, I. ÚS   622/2012,   I.   ÚS   36/2013,   I.   ÚS   652/2013).   Výrokom   svojho   rozhodnutia   preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú   vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 10185/2013.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014