znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 40/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. J., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 132/2010 zo 16. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená sťažnosť M. T., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. J., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 132/2010 zo 16. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva: „Krajský   súd   v   Prešove napadnutým   rozsudkom   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   rozhodol   tak,   že   potvrdil   rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1.-5. rade a okrem iných žalovanou v 12. rade – sťažovateľkou. Taktiež rozhodol, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

Krajský   súd   v   Prešove   takto   rozhodol   na   základe   odvolania   sťažovateľky   proti Rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 12C 19/1993 zo dňa 12. 02. 2010 –   výroku o trovách konania.   Prvostupňový súd rozhodol   tak,   že vo vzťahu žalobcov v 1.-5.   rade a žalovanou v 12. rade žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, a to s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p., bez bližšieho odôvodnenia.

Odvolací súd svoje rozhodnutie rovnako odôvodnil poukazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p...

rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a   jeho   odôvodnenie   považujeme   za   arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, svojvoľné, nerešpektujúce zákonnú úpravu i doterajšiu súdnu prax, a teda podľa nášho názoru z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.

V   danom   prípade   sa   žalobcovia   v   1.-5.   rade   domáhali   od   sťažovateľky   vydania bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   ich   nehnuteľnosti,   na   ktorej   mala   sťažovateľka zriadenú záhradku v rámci záhradkovej osady.

V konaní bolo preukázané, že záhradka sťažovateľky sa nachádzala na parcele... ktorá je v podielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1., 4. a 5. rade... Žalobcovia sa voči nej domáhali   zaplatenia   sumy...   1.112,13   €.   Sťažovateľka   bola   nakoniec,   aj   vzhľadom   na vznesenú námietku premlčania, zaviazaná na zaplatenie 34,04 €.

Z uvedeného je zrejmé, že úspech žalobcov, aj to len žalobcov v 1., 4. a 5. rade (ktorí mali   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   aktívnu   legitimáciu)   bol   3,01   %,   úspech   sťažovateľky (a neúspech žalobcov v 1., 4. a 5. rade) tak predstavoval 96,9 %. Napriek tomuto zjavnému úspechu sťažovateľky Krajský súd v Prešove náhradu trov konania sťažovateľke nepriznal. Takéto   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   podľa   nášho   názoru   neakceptovateľné, vzhľadom   na   len   nepatrný   neúspech   sťažovateľky,   v   dôsledku   čoho   mal   Krajský   súd v Prešove správne rozhodovať o náhrade trov konania použitím § 142 ods. 3 O. s. p., čo sa však nestalo...

Všeobecným   zákonným   pravidlom   (lex   generalis),   upravujúcim   náhradu   trov občianskeho súdneho konania v prípadoch, keď mal účastník konania vo veci úspech len čiastočný, je ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p.   Z ustanovenia § 142 ods. 3 O. s p. však vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 O. s. p.   Ide o prípad, ak mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ustanovenie § 142 ods. 3 treba v pomere   k   ustanoveniu   §   142   ods.   2   O.   s.   p.   považovať   za   lex   generalis,   pričom vo vzájomnom   vzťahu   týchto   dvoch   ustanovení   platí   všeobecné   pravidlo,   podľa   ktorého špeciálna   úprava   má   prednosť   pred   všeobecnou   úpravou   –   lex   specialis   derogat   legi generali (II. ÚS 82/09).

Neúspech   v   pomerne   nepatrnej   časti   teda   zakladá   nárok   na   celú   náhradu   trov konania, pričom podľa zaužívanej praxe sa pomerne nepatrná časť môže týkať nároku na príslušenstvo alebo časti uplatneného nároku, ktorý je v rozmedzí 5-10 % uplatneného nároku   vyjadreného   v   peniazoch   (podobne   prof.   Mazák,   Základy   občianskeho   práva procesného,   In:   Iura   edition).   Poukazujeme   na   to,   že   v   danom   prípade   nie   je   možné prehliadnuť   ani   skutočnosť,   že   žalobcovia   žalobou   žiadali   aj   plnenie   do   budúcna,   pri zohľadnení čoho by bol úspech sťažovateľky ešte vyšší.

Ak teda súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ust. § 142 ods. 2 namiesto aplikácie ust. § 142 ods. 3 O. s. p., napriek tomu, že neúspech sťažovateľky je možné   hodnotiť,   vzhľadom   na   uplatnený   nárok,   iba   ako   neúspech   v   nepatrnej   časti, postupoval   v   rozpore   so   zákonom.   Je   možné   konštatovať,   že   takýmto   postupom   sa   súd natoľko   odchýlil   od   znenia   dotknutých   ustanovení   zákona,   že   zásadne   poprel   ich   účel a význam.   Jeho   rozhodnutie   o   náhrade   trov   konania   je   preto   potrebné   považovať za arbitrárne, a teda rozporné s ust. čl. 6 Dohovoru.

Aj v prípade aplikácie ust. § 142 ods. 2 O. s. p.   neobstojí podľa nášho názoru argumentácia súdu, že zákon výslovne neuvádza, aká veľká časť úspechu je potrebná pre vyslovenie záveru, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Takýto záver je v rozpore s doterajšou súdnou praxou i názormi obsiahnutými v právnej literatúre. Čiastočný úspech zakladá nárok na čiastočnú náhradu trov konania za predpokladu, že ide o   prevažujúci   úspech.   Len   pri   zásadne   rovnakých   čiastkových   úspechoch   sa   žiadnemu z účastníkov   neprizná   právo   na   náhradu   trov   konania.   Pre   takéto   rozhodnutie   je   opäť rozhodujúci len pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania. Zákon v tomto prípade nedáva   súdu   možnosť   rozhodnúť,   že   aj   v   prípade   jednoznačne   prevažujúceho   úspechu sťažovateľky rozhodne, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. Ide o postup súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantou rozhodovacou praxou, a takýto postup treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (I. ÚS 335/06)

Neakceptovateľné je aj odôvodnenie súdu, poukazujúce na zmenu právnych vzťahov, nejednotný   výklad   či   judikatúru,   ako   aj   podiel   Zväzu   záhradkárov   na   nedostatočnej orientácii v právnych vzťahoch. Nie je zrejmé, prečo by uvedené skutočnosti, ktoré žiadnym spôsobom sťažovateľka nemala možnosť ovplyvniť ani sa žiadnym spôsobom na ich vzniku nezúčastňovala, mali spôsobiť v konečnom dôsledku to, že bude sama znášať trovy konania. Ak by sme aj akceptovali postup súdu podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a jeho rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania, napriek zrejmému úspechu sťažovateľky... tento postup by mohol byť dôvodný len vo vzťahu k žalobcom v 1., 4. a 5. rade... žalobcovia v 2. a 3. rade nemali aktívnu legitimáciu v spore voči sťažovateľke... vo vzťahu k ich nároku bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné práva sťažovateľky,   M.   T.,   nar...,   P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15Co 132/2010 zo dňa 16. 03. 2011 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15Co 132/2010 zo dňa 16. 03. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 157,09 € na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C   19/1993   z   12.   februára   2010   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   vo   výroku o trovách konania.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania   postupoval   nesprávne,   keď   namiesto   ustanovenia   §   142   ods.   3   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) aplikoval na prípad sťažovateľky ustanovenie § 142 ods. 2 OSP. Bližšie dôvody, pre ktoré sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu boli porušené jej základné práva a iné právo, sú už citované.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1.   K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   sa   vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   uvádza: „Za nedôvodné   považoval   odvolací   súd   aj   odvolanie   žalovaných   v   12.   a   16.   rade. Odvolanie žalovanej v 12. rade sa týka len výroku o trovách konania, o ktorých súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 146 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd k tomu udáva, že aplikácia ust. § 146 ods. 2 O. s. p. v danom prípade nie je správna, keďže použitie tohto ustanovenia je dôvodné iba v prípade zastavenia konania a nie aj v prípade zamietnutia žaloby v časti.

Podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Citované ustanovenie je použiteľné v prípade čiastočného úspechu, pričom nie je výslovne uvedené, aká veľká časť úspechu je nevyhnutná. Aj keď v danom prípade žalovaná v 12. rade mala úspech vo väčšine, je potrebné poukázať na zmenu právnych vzťahov počas užívania jednotlivých záhradok žalovanými, na nejednotný výklad a neustálenú judikatúru pri aplikácií zákona č. 64/1997 Z. z. ako aj zákona č. 229/1991 Zb.. čo tak žalobcom, ako aj žalovaným nedávalo jednoznačnú odpoveď na zákonný postup. Nedostatočnou orientáciu v právnych   vzťahoch   je   potrebné   pripísať   aj   samotnému   Zväzu   záhradkárov,   čím dochádzalo   k   predlžovaniu   stavu   právnej   neistoty   tak   na   strane   žalobcov,   ako   aj žalovaných.   Za   takéhoto   stavu   nie   je   možné   spravodlivo   požadovať   od   ktorejkoľvek procesnej strany náhradu trov konania, preto je nedôvodné odvolanie žalovanej v 12. rade a   rozhodnutie   o náhrade   trov   konania   medzi   žalobcami   a   touto   žalovanou   je   potrebné považovať za vecne správne.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd postupoval v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 OSP, z ktorého vyplýva jeho oprávnenie, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, vysloviť, že žiadny účastník nemá právo na náhradu trov konania, a svoj názor primerane odôvodnil.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   rozhodovanie   o   trovách   konania   pred   všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto prípad.

Ústavný   súd   považuje   za   ústavne   akceptovateľné,   aby   vzhľadom   na   celkové okolnosti daného prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania hradil každý účastník vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania účastníkom nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru.   Vzhľadom   na   to   nemožno   tieto   skutkové   a   právne   závery   označiť   za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto   ich   ústavný   súd   nemá   dôvod   ani   oprávnenie   prehodnocovať   ani   ich   prípadne nahrádzať vlastnými.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že krajský súd neodôvodnil nepriznanie náhrady trov konania vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade, vo vzťahu ku ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, a teda sťažovateľka mala voči   nim   plný   úspech   ústavný   súd   uvádza,   že   je   pravda,   že   krajský   súd   na   túto námietku sťažovateľky nereagoval a túto skutočnosť mu možno vyčítať. Je však potrebné uviesť, že žalobcovia v 1. až 5. rade si uplatnili svoj nárok spoločne a nerozdielne, teda voči každému zo žalovaných si uplatnili iba jeden samostatný nárok. Následne bolo potrebné rozhodnúť o trovách konania samostatne pri každom nároku, a nie samostatne pri každom žalobcovi. Okresný súd a následne aj krajský súd preto postupovali správne, keď nárok sťažovateľky na náhradu trov konania posúdili ako jeden nárok vo vzťahu ku všetkým žalobcom   a   neposudzovali   nárok   sťažovateľky   na   náhradu   trov   konania   samostatne vo vzťahu ku každému žalobcovi.

Vzhľadom   na   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nemožno hodnotiť namietaný nedostatok v jeho odôvodnení ako taký, ktorým by došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   rozsudkom   krajského   súdu   a   jemu   predchádzajúcim postupom bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažnosť vo vzťahu k   porušeniu   citovaného   základného   práva   však   ničím   neodôvodňuje.   Ani   ústavný   súd porušenie sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nezistil.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012