znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 40/2011-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   februára   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 214/2006 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010 a vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 4   C 214/2006   a   jeho rozsudkom   z 8.   februára 2010   a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 153/2010 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2010 doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 C   214/2006   a   jeho rozsudkom   z   8.   februára   2010   (ďalej   len   „rozsudok   z   8.   februára   2010“)   a   vo   veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 214/2006 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 153/2010 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok zo 16. septembra 2010“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 21. novembra 2006 a 18. mája 2009 domáhal proti odporcovi finančných nárokov z titulu náhrady škody v sume 730,05 € s príslušenstvom a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 000 € v príčinnej súvislosti so zodpovednosťou odporcu za trestný čin ublíženia na zdraví spáchaný voči sťažovateľovi ako poškodenému (k trestnému činu   došlo   17.   júna   2004   a   vina   odporcu   bola   ustálená   právoplatným   rozhodnutím v trestnom konaní).

Odporca   vzniesol   námietku   premlčania   proti   sťažovateľom   uplatneným   nárokom a považoval ich za nedôvodné.

Okresný súd rozsudkom z 8. februára 2010 zamietol návrh sťažovateľa a odporcovi priznal nárok na náhradu trov konania v sume 329,54 € voči sťažovateľovi.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 135/2006 z 21. júna 2006 bol zrušený výrok prvostupňového rozsudku o náhrade škody sťažovateľovi z dôvodu, že si sťažovateľ ako poškodený neuplatnil riadne a včas nárok na náhradu škody voči odporcovi v trestnom konaní v zmysle § 43 ods. 2 Trestného   poriadku,   a   preto   podľa   okresného   súdu   nedošlo   k   spočívaniu   subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie týchto nárokov v občianskoprávnom konaní v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka.

Nároky   sťažovateľa   z titulu   náhrady   ním   vynaložených   nákladov   za   liečenie a čistiareň, ktoré podľa udania sťažovateľa mali vzniknúť v období od 17. júna 2004 do 12. augusta   2004,   zamietol   okresný   súd   z   dôvodu   uplynutia   subjektívnej   dvojročnej premlčacej   lehoty   podľa   §   106   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   pred   podaním   návrhu 21. novembra 2006.

Okresný   súd   zamietol   aj   nároky   sťažovateľa   z   titulu   náhrady   jeho   nákladov v súvislosti s trestným konaním vedeným proti odporcovi, ktoré podľa udania sťažovateľa pozostávali z jeho trov právneho zastupovania, cestovného a nákladov na kopírovanie listín a nákladov na telefonické hovory s jeho právnym zástupcom a mali vzniknúť v období od 21. júna 2004 do 13. novembra 2006. Tieto nároky zamietol okresný súd v časti z dôvodu uplynutia   subjektívnej   dvojročnej   premlčacej   lehoty   podľa   §   106   ods.   1   Občianskeho zákonníka pred podaním návrhu 21. novembra 2006 a v ostatnej časti z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti medzi vznikom časti označených nákladov a protiprávnym konaním odporcu a neúčelnosti takto vynaložených nákladov v súvislosti s uplatňovaním nárokov sťažovateľa na náhradu škody v adhéznom konaní.

Okresný   súd   posúdil   aj   nároky   sťažovateľa   na   priznanie   nemajetkovej   ujmy v peniazoch uplatnené návrhom podaným 18. mája 2009 ako premlčané, a preto návrh aj v tejto časti zamietol.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom zo 16. septembra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu z 8. februára 2010 a odporcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal nesprávne závery krajského súdu v trestnom konaní o tom, že jeho nároky na náhradu škody v adhéznom konaní neboli uplatnené riadne a včas, s   ktorými   sa   stotožnil   okresný   súd   aj   krajský   súd   v   namietaných   občianskoprávnych konaniach.

Sťažovateľ   ďalej   namietal   nesprávne   závery   okresného   súdu   a   krajského   súdu v označených občianskoprávnych konaniach pri posudzovaní premlčanosti ním uplatnených nárokov a uviedol: «Rozhodnutia sú nepochopiteľné v tom, že keď bol odporca v trestnom konaní odsúdený podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. za „úmyselné“ ublíženie na zdraví, škodu spôsobenú v súvislosti s týmto trestným činom už nepovažovali za úmyselnú podľa § 106 ods. 2 OZ ale iba za škodu premlčateľnú podľa § 106 ods. 1 OZ za dva roky, odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode a o tom „kto za ňu zodpovedá“ čo sa sťažovateľ dozvedel až doručením právoplatného uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 2 To 135/2006 dňa 19. 10. 2006. Aj tomto súdy pochybili, pretože škoda nemohla byť premlčaná a žaloba bola podaná v čas.»

Sťažovateľ   považuje   postup   a   rozsudky   okresného   súdu   a   krajského   súdu v označených občianskoprávnych konaniach za nesprávne aj z dôvodu, že mu bola uložená povinnosť   nahradiť   odporcovi   trovy   prvostupňového   konania   napriek   tomu,   že   bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1.   Základné   právo   J.   Ď.   na   náhradu   škody   na   zdraví   a   bolesti   s   náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl.12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až ods. 4, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 9Co 153/2010-276 zo dňa 16. 9. 2010, porušené bolo.

2.   Základné   právo   J.   Ď.   na   náhradu   škody   na   zdraví   a   bolesti   s   náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 40 čl. 46 ods. 1 až ods. 4, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3, čl. 5, ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 4C 214/2006-244 zo dňa 8. 2. 2010, porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. 9. 2010, sp. zn. 9Co 153/2010-276 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 8. 2. 2010, sp. zn. 4C 214/2006-244 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

5.   Sťažovateľovi   J.   Ď.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10 000   Eur (slovom:   desaťtisíc   Eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. J. Ď. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3.192.- Sk/105,95 Eur ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet J. Ď... a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

7. J. Ď. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 329,54 Eur, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet J. Ď... a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   videl   porušenie   ním   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru v nesprávnych   právnych   záveroch   v   rozsudku   okresného   súdu   z   8.   februára   2010 a v rozsudku   krajského   súdu   zo   16.   septembra   2010,   ktorým   bol   v   odvolacom   konaní potvrdený rozsudok okresného súdu z 8. februára 2010, ako aj v nesprávnom postupe týchto súdov v konaniach, ktoré predchádzali vydaniu ich rozsudkov.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľa   a   ním označených článkov ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 214/2006 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 214/2006 a jeho rozsudok z 8. februára 2010 boli preskúmateľné na základe dostupného opravného   prostriedku   –   odvolania   proti   rozsudku,   ktoré   sťažovateľ   aj   využil,   a   preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 153/2010 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2010

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   preto   po   preskúmaní   postupu   a   rozsudku   krajského   súdu zo 16. septembra 2010 konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Krajský súd sa náležite vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, keď uviedol: „Jednoznačne   je   potrebné   prisvedčiť   okresnému   súdu   v   tom,   že   navrhovateľ   sa o osobe páchateľa, teda osoby zodpovednej za škodu dozvedel v deň spáchania skutku, nie až   na   základe   odsudzujúceho   rozhodnutia   súdu.   Taktiež   okresný   súd   pri   jednotlivých čiastkových nárokoch navrhovateľa na náhradu škody uviedol i konkrétne dni, kedy sa o ich výške dozvedel. Je úplne irelevantné, či tieto vznikli po uplynutí lehoty podľa 43 ods. 2 trestného   zákona,   nakoľko   nič   nebránilo   navrhovateľovi   uplatniť   si   tieto   v   zákonom stanovenej premlčacej lehote podľa § 106 ods. 1 OZ v občianskoprávnom konaní.

Krajský   súd   sa   tiež   stotožnil   so   záverom   okresného   súdu   o   premlčaní   nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej újmy v peniazoch, nakoľko pokiaľ ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv a ich vyjadrenie v peniazoch ide v podstate o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa ako také premlčuje v trojročnej premlčacej dobe. Ani   okolnosť,   že   navrhovateľ   bol   oslobodený   od   platenia   súdnych   poplatkov   zo zákona nie je dôvodom, aby v prípade neúspechu v spore neuhradil náhradu trov konania úspešnému účastníkovi. K jeho oslobodeniu od poplatkovej povinnosti nedošlo pre osobné, majetkové, zárobkové pomery, ale preto, že si nárok na náhradu škody uplatnil ako osoba, ktorej bolo ublížené na zdraví.“

Ústavný   súd   dodáva,   že   okresný   súd   i   krajský   súd   v   posudzovaných občianskoprávnych   konaniach   boli   viazané   závermi   krajského   súdu   v   trestnom   konaní o tom, že nárok na náhradu škody nebol sťažovateľom riadne a včas uplatnený v adhéznom konaní a preto im neprináležalo tieto závery prehodnocovať v občianskoprávnom konaní pri posudzovaní, či došlo k spočívaniu plynutia premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka v súvislosti s takýmito nárokmi.

Zároveň je potrebné uviesť, že trojročná a desaťročná premlčacia doba ustanovená v druhom odseku § 106 Občianskeho zákonníka je tzv. objektívnou premlčacou dobou (ktorá plynie odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla) a dvojročná premlčacia doba ustanovená v prvom odseku § 106 Občianskeho zákonníka je tzv. subjektívnou premlčacou dobou   (ktorá   plynie   odo   dňa,   kedy   sa   poškodený   dozvie   o   škode   a   o   tom,   kto   za   ňu zodpovedá).   Pričom   uplynutie   subjektívnej   dvojročnej   premlčacej   lehoty   je   dôvodom premlčanosti nárokov na náhradu škody aj v prípade, ak aj ešte k uplynutiu objektívnej premlčacej lehoty nedošlo, ako to bolo aj v posudzovanom prípade.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pritom neznamená tiež právo na úspech   v konaní pred všeobecným súdom   a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných ústavných práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje stotožniť   sa   s   názorom   sťažovateľa   o   nespravodlivosti   konania   všeobecného   súdu konajúceho v jeho veci. Pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno opomínať fakt, že samotná nespokojnosť sťažovateľa s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov   môže   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02), preto nemôže rozhodovať o sporoch   súkromnoprávnych   tak,   ako   sa   toho   domáhal   sťažovateľ,   ktorý   ho   obsahom sťažnosti staval do bežnej prieskumnej inštancie krajského súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu ďalších základných a iných práv sťažovateľa a ním označených článkov ústavy a dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 153/2010 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2010

Sťažovateľ namietal, že postupom a rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 2 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie týchto článkov ústavy a dohovoru odôvodňuje sťažovateľ obdobnou argumentáciou ako porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Z   toho   dôvodu   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť medzi   argumentáciou   sťažovateľa   a   možnosťou   porušenia   označených   článkov   ústavy a dohovoru   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu,   a   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011