znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 40/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Č., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 250/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Č.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2007 doručená sťažnosť Ing. J. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 250/94.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol, že   je   účastníkom   prebiehajúceho   konkurzného konania na majetok úpadcu Z., a. s., M., vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 K 250/94. Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 K 250/94 bol 21. októbra 1997 vyhlásený konkurz na majetok úpadcu a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. M. S. (ďalej len „správca“).   Sťažovateľ   prihlásil   do   konkurzného   konania   pohľadávku   vzniknutú z pracovnoprávneho   vzťahu   k úpadcovi   prihláškou   z 19.   novembra   1997,   doplnenou   na základe   výzvy   krajského súdu   z   29.   apríla 1998   podaním   z 18.   mája 1998.   Prihlásenú pohľadávku sťažovateľa správca na prieskumnom pojednávaní krajského súdu 22. mája 1998 v celom rozsahu poprel. Sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu 19. júna 1998 domáhal určenia pravosti a poradia pohľadávky vo výške 265 753 Sk so zaradením do 1. triedy veriteľov. Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Cb 516/98-54 z 2. júla 2004 v spojení s opravným uznesením č. k. 6 Cb 516/98-57 z 29. júla 2004, ktoré nadobudli právoplatnosť 3. septembra 2004, bolo určené, že pohľadávka sťažovateľa je nesporná vo výške 180 920 Sk so zaradením v sume 144 330 Sk do 1. triedy a v sume 36 590 Sk do 3. triedy.

Sťažovateľ podal 4. novembra 2005 predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť 8. decembra 2004 uviedol, že nie je možné z dôvodu neukončenia incidenčných sporov, ako aj neukončenia sporu vedeného pod sp. zn. 6 Cb 729/98 ustáliť výšku, aká by pripadla pre jednotlivých veriteľov,   resp.   pohľadávky   proti   podstate.   Až   v konečnej   správe,   ktorá   môže   byť vypracovaná   po   ukončení   týchto   sporov,   môže   správca   uviesť,   aká   suma   pripadne   na rozdelenie a uspokojenie veriteľov. Prílohou odpovede bolo vyjadrenie správcu. Opakovanú sťažnosť na prieťahy v konaní uplatnil sťažovateľ u predsedu krajského súdu 7. augusta 2007. Predseda krajského súdu v odpovedi zo 14. septembra 2007 zopakoval sťažovateľovi tie isté dôvody, pre ktoré sa nemôže ukončiť konkurzné konanie, t. j. nie sú rozhodnuté všetky incidenčné spory ani excidenčný spor, a preto správca nemôže vyhotoviť konečnú správu, vydať rozvrhové uznesenie a ukončiť konkurz. Prílohou odpovede bolo vyjadrenie správcu z 20. augusta 2007.

Podľa sťažovateľa porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v dĺžke viac ako 5 mesiacov bolo prvýkrát v období od 19. novembra 1997 do 29. apríla 1998, keď krajský súd vyzval sťažovateľa na doplnenie prihlášky.

Ďalej   prieťahy   v konaní   sťažovateľ   vidí   v dĺžke   2   rokov   a 5   mesiacov   od 3. septembra 2004, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu o určení pravosti a poradia pohľadávky sťažovateľa, až do 19. februára 2007, keď bolo nariadené prieskumné pojednávanie. Prieťahy pretrvávajú aj po 20. februári 2007 až do podania sťažnosti.

Podľa sťažovateľa krajský súd zanedbal svoju povinnosť dozoru správcu podľa § 12 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) v znení účinnom od 1. februára 1998. Krajský súd sa uspokojil   s konštatovaním   správcu,   jeho   postup   neurgoval,   nevykonával   potrebné zisťovanie ani nezadal správcovi žiadny pokyn, a to všetko napriek zrejmému právnemu postaveniu sťažovateľa.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho pohľadávka je z pracovného vzťahu a mala byť uspokojená kedykoľvek v priebehu konkurzného konania po právoplatnom rozhodnutí súdu a za predpokladu, že správca disponuje s finančnými prostriedkami zo speňaženého majetku úpadcu. Podľa názoru sťažovateľa správca odpredal mimo dražby celý majetok patriaci do konkurznej podstaty v celkovej sume 22 367 964,67 Sk.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v dĺžke konania prebiehajúceho na krajskom súde a v práve vlastniť majetok.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej týmto nálezom: „1. Právo Ing. J. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 250/94 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. Č. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia (...).“

2. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyzval krajský súd na zaujatie stanoviska k sťažnosti sťažovateľa.

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril listom sp. zn. 1 SprV/977/07 zo 4. decembra 2007 doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2007, v ktorom uviedol:

„Dňa 21. 10. 1997 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Z., a. s. Dňa 22. 5. 1998   sa   uskutočnilo   prieskumné   pojednávanie,   na   ktorom   správca   preskúmal   došlé prihlášky   pohľadávok.   Sťažovateľovi,   ako   veriteľovi   č.   58   správca   poprel   prihlásenú pohľadávku 265 753,- Sk (...).

Na   základe   žaloby   veriteľa (sťažovateľa,   pozn.) rozhodol   o   pravosti   pohľadávky krajský súd rozsudkom 6 Cb 516/98 z 2. 7. 2004 v spojení s opravným uznesením 6 Cb 516/98 z 29. 7. 2004 tak, že určil že pohľadávka žalobcu vo výške 180 920,- Sk je nesporná so zaradením v sume 144 330,- Sk do 1. triedy a v sume 36 590,- Sk do 3. triedy. Konanie v časti o 14 100,- Sk bolo zastavené a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Konkurzné   konanie   nebolo   doteraz   ukončené,   pretože   vo   veci   6   Cb   729/98 o vylúčenie sumy 969 403,30 Sk z konkurznej podstaty úpadcu bolo rozhodnuté dňa 28. 11. 2007   tak,   že   žaloba   bola   zamietnutá.   Rozsudok   zatiaľ   nie   je   právoplatný.   Až   po právoplatnom   skončení   tejto   veci   bude   možné   predloženie   konečnej   správy   správcom, v ktorej budú uvedené všetky príjmy získané počas konkurzného konania, ako aj výdavky, suma, ktorá pripadne na rozdelenie pre jednotlivých veriteľov. Až po schválení správy vydá súd rozvrhové uznesenie.

Správca nemohol vyplatiť sťažovateľovi sumu 136 547,- Sk, pretože podľa § 32 ods. 2 ZKV (znenie účinné do 31. 1. 1998) po úplnom uspokojení pohľadávok podľa ods. 1 sa uspokojujú   aj   ostatné   nároky   v tomto   poradí:   a/   nárok   úpadcových   pracovníkov z pracovného   pomeru,   prislúchajúce   za   posledné   3   roky   pred   vyhlásením   konkurzu a pohľadávky na výživné zo zákona ( pohľadávky prvej triedy).

Právny   názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého   pohľadávka   144   330,-   Sk   (správne 136 457,- Sk) je pracovným nárokom v zmysle § 31, ktorý môže byť uspokojený kedykoľvek v priebehu konkurzného konania, je mylný, pretože nejde o pracovný nárok v zmysle § 31 ods. 3, ale podľa právoplatného rozsudku ide v prípade sťažovateľa o nárok z pracovného pomeru prislúchajúci za posledné 3 roky pred vyhlásením konkurzu, t. j. o pohľadávku prvej triedy   a nie   o pracovný   nárok,   ktorý   vznikol   po   vyhlásení   konkurzu,   na   ktorý   by   sa vzťahovalo   ustanovenie   §   31   ZKV.   Nárok   veriteľa   bude   uspokojený   až   po   tom,   čo   sa v plnom rozsahu uspokoja pohľadávky podľa § 32 ods. 1 ZKV. Z uvedeného vyplýva, že správca konkurznej podstaty nemohol vyplatiť sťažovateľovi sumu 136 457,- Sk, lebo mu v tom bránila zákonná úprava.

Krajský   súd   realizoval   vo   vzťahu   k správcovi   konkurznej   podstaty   dohľad   o čom svedčia viaceré opatrenia č. l. 180, 195, 207 ako a j293, ktoré v prílohe prikladáme.“

Krajský   súd   pokladá   sťažnosť   za   neoprávnenú   a   ústavnému   súdu   predložil   aj chronológiu úkonov súdu a správcu konkurznej podstaty doterajšieho priebehu konkurzného konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

1.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 147/04).

Zo sťažnosti a z vyjadrenia krajského súdu sp. zn. 1 SprV/977/07 zo 4. decembra 2007 a k nemu pripojených opatrení ústavný súd zistil, že na majetok úpadcu Z., a. s., M., bol uznesením krajského súdu sp. zn. 1 K 250/94 21. októbra 1997 vyhlásený konkurz pod sp. zn. 1 K 250/94.

Sťažovateľ   prihlásil   svoju   pohľadávku   voči   úpadcovi   vo   výške   265   753   Sk prihláškou   z   19.   novembra   1997,   ktorú   správca   konkurznej   podstaty   na   prieskumnom pojednávaní krajského súdu konanom 22. mája 1998 poprel. Sťažovateľ sa v samostatnom súdnom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 Cb 516/98 proti správcovi domáhal určenia   pravosti   a poradia   popretej   pohľadávky.   Krajský   súd   rozhodol   2.   júla   2004 (v spojení s opravným uznesením sp. zn. 6 Cb 516/98 z 29. júla 2004) tak, že pohľadávka sťažovateľa   vo   výške   180   920   Sk je nesporná   so   zaradením   -   v sume   144   330   Sk   do 1. triedy a v sume 36 590 Sk do 3. triedy. Krajský súd konanie v časti o sumu 14 100 Sk zastavil a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.

Krajský súd nemohol od 22. mája 1998 vo veci sťažovateľa konať (ani rozhodnúť), pretože   musel   vyčkať   na   výsledok   súdneho   konania   o   určenie   pravosti   pohľadávky sťažovateľa a jej poradia, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 6 Cb 516/98 a na ktoré dal podnet svojím   konaním   sťažovateľ   nesprávnou   prihláškou.   Preto   v okolnostiach   danej   veci o zavinených   prieťahoch   krajským   súdom   (vo   vzťahu   k sťažovateľovi   )   v namietanom konaní   nie   je   možné   bez   ďalšieho   hovoriť,   a to   až   do   času   právoplatnosti   konečného súdneho rozhodnutia sp. zn. 6 Cb 516/98, t. j. do 3. septembra 2004.  

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že sťažovateľ konanie ním vyvolané a vedené krajským súdom pod sp. zn. 6 Cb 516/98 nenapadá touto sťažnosťou, aj keď trvalo viac ako 6 rokov, a preto sa tým ústavný súd ani nezaoberal.

Krajský súd okrem uvedených úkonov vykonával priebežne ďalšie úkony, ktoré však nie sú takého charakteru, aby bolo potrebné sa o nich osobitne zmieňovať.

Podľa názoru ústavného súdu predloženiu konečnej správy o priebehu konkurzného konania   správcom   konkurznej   podstaty   v minulosti   bránili   súvisiace   incidenčné   spory, o ktorých   bolo   rozhodované   mimo   namietaného konania.   Ostatným   je   spor   A.   P.   proti správcovi konkurznej podstaty vedený pod sp. zn. 6 Cb729/98 o sumu 969 403,30 Sk, ktorý začal 31. augusta 1998. Podľa zistenia ústavného súdu konanie v tejto veci nie je doteraz právoplatne skončené, aj keď krajský súd rozhodol 28. novembra 2007.

Na preskúmavané konkurzné konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 1 K 250/94 sa v celom jeho priebehu vzťahuje zákon o konkurze a vyrovnaní. Podľa § 1 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je účelom tohto zákona usporiadanie majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým nie je schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolventnosti, alebo sa nachádza v predĺžení. Stanovením pravidiel usporiadania majetkových pomerov úpadcu vrátane speňaženia jeho majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto speňaženia medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí ich kvalifikovaným spôsobom uplatnili.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní cieľom konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku, ktorí podali prihlášky do konkurzného konania. Základným cieľom a účelom konkurzu (konkurzného konania) nie je dosiahnutie uspokojenia iba nároku jedného z veriteľov, ale pomerné uspokojenie všetkých veriteľov. Na túto skutočnosť musí prihliadať ústavný súd vtedy, ak rozhoduje o sťažnosti jedného z veriteľov, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj keď je nepochybné, že ústava priznáva právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   právo   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   každému   z veriteľov   aj   v konkurznom   konaní,   a to   od okamihu, keď sa prihlásením svojej pohľadávky stal účastníkom tohto konania. Vzhľadom na uvedené ale podľa názoru ústavného súdu nemožno postup konkurzného súdu, resp. správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní posudzovať rovnako rigorózne, ako je to v prípade, keď sa ochrana podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatňuje výlučne vo veci účastníka konania, t. j. len v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“ (IV. ÚS 175/07).

Konkurzní   veritelia   pohľadávok,   ktoré   zostali   sporné   v pravosti,   vo   výške   alebo v poradí,   sa   môžu   podľa   § 23   ods. 2   zákona   o konkurze   a   vyrovnaní   domáhať   určenia svojho práva v lehote určenej súdom. Sťažovateľ toto právo využil. Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone svojej funkcie povinný postupovať   s odbornou   starostlivosťou   a zodpovedá   za   škodu   vzniknutú   porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Zodpovednosť   všeobecného   (konkurzného)   súdu   za   postup   správcu   konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré mu zákon vo vzťahu k tomuto   subjektu   konkurzného   konania   priznáva   (najmä   § 12   a   § 8   ods. 4   a   5   zákona o konkurze a vyrovnaní). S ohľadom na uvedené možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne   až   vtedy,   keď   je   ich   účinok   na   dosiahnutie   tohto   účelu   minimalizovaný   alebo vylúčený (m. m. I. ÚS 57/97).

Krajský súd využil vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty prostriedky, účelom ktorých bolo zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, o čom svedčia úkony, najmä opatrenie krajského súdu z 15. augusta 2005 zaevidované na č. l. 180,   ktorým   mu   uložil   predložiť   správu   o doterajšej   činnosti   a zdôvodniť,   čo   bráni ukončeniu konkurzného konania, predloženiu konečnej správy, resp. predloženiu podnetov na postup podľa § 44 zákona o konkurze a vyrovnaní, a to v lehote 10 dní od prevzatia opatrenia. Správca 5. septembra 2005 predložil krajskému súdu informatívnu správu.

Opatrením   krajského   súdu   zo   7.   marca   2006   zaevidovaným   na   č.   l.   195   bolo správcovi uložené predložiť správu o doterajšej činnosti a zdôvodniť, čo bráni ukončeniu konkurzného konania, konečnej správy, resp. predloženiu podnetov na postup podľa § 44 zákona   o konkurze   a vyrovnaní,   a to   v lehote   10   dní   od   prevzatia   opatrenia.   Správca 19. apríla 2006 predložil krajskému súdu informatívnu správu.

Opatrením   krajského súdu   zo   17.   októbra   2006   zaevidovaným na č.   l. 207 bolo správcovi   uložené   predložiť   správu   o doterajšej   činnosti,   prehľad   doterajších   príjmov a výdavkov a zdôvodniť, čo bráni ukončeniu konkurzného konania, konečnej správy, resp. predloženiu podnetov na postup podľa § 44 zákona o konkurze a vyrovnaní, a to v lehote 10 dní   od   prevzatia   opatrenia.   Správca   21.   novembra   2006   predložil   krajskému   súdu informatívnu správu.

Opatrením   krajského   súdu   z   25.   októbra   2007   zaevidovaným   na   č.   l.   293   bolo správcovi   uložené   predložiť   súdu   vyjadrenie   k žiadosti   o vydanie   súhlasu   s vydaním výťažku zo speňaženia konkurznej podstaty pre oddeleného veriteľa a zároveň oznámiť, kedy bude predložená konečná správa, a to v lehote 10 dní od prevzatia opatrenia. Správca sa   16. novembra   2007   vyjadril   k žiadosti   o   vydanie   výťažku   zo   speňaženia   konkurznej podstaty pre oddeleného veriteľa a krajskému súdu predložil informatívnu správu.

Ústavný súd nemôže stanovovať namiesto krajského súdu optimálny postup v danej veci,   ale posúdiť,   či   ním   prijaté   opatrenia   a zvolený   postup   sú   vzhľadom   na   okolnosti daného   prípadu   akceptovateľné   z pohľadu   ústavou   garantovaného   práva   sťažovateľa   na konanie bez zbytočných prieťahov, teda či postup konkurzného súdu nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02). Ústavný súd konštatuje, že   iba   samotná   dĺžka   doterajšieho   priebehu   konkurzného   konania,   na   ktorú   sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, nie je dostatočným dôvodom na vyslovenie existencie zbytočných prieťahov v konkurznom konaní.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   bez   zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že v priebehu konkurzného konania síce došlo k prieťahom v konaní, no tieto nemali takú intenzitu a rozsah, aby ich bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť smerujúcu proti postupu krajského súdu v konkurznom konaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje   na   skutočnosť,   že   skončeniu   konkurzného   konania   bráni   aj   v súčasnosti právoplatne nerozhodnutý incidenčný spor vedený krajským súdom pod sp. zn. 6 Cb 729/98 o sumu   969   403,30   Sk,   pretože   od   jeho   výsledku   závisí   pomer,   v akom   sa   medzi konkurzných veriteľov bude v rámci rozvrhového konania rozdeľovať výťažok z predaja konkurznej podstaty.

Ústavný súd nesúhlasí ani s tvrdením sťažovateľa, že jeho pohľadávka môže byť uspokojená   v zmysle   §   31   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   kedykoľvek   v priebehu konkurzného konania, pretože nárok sťažovateľa bude možné uspokojiť až po tom, čo sa v plnom rozsahu uspokoja pohľadávky podľa § 32 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Ústavný súd v tomto ohľade konštatuje správnosť postupu krajského súdu v danej veci, keď pohľadávku sťažovateľa zaradil v poradí uspokojenia veriteľov pod § 32 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní, ako nárok úpadcového pracovníka z pracovného pomeru prislúchajúci za posledné 3 roky pred vyhlásením konkurzu uznesením krajského súdu sp. zn. 1 K 250/94 21. októbra 1997. Ide o pohľadávku sťažovateľa na výplatu mzdy za obdobie máj a jún 1995, odstupného z dôvodu rozviazania pracovného pomeru k 30. júnu 1995, prídavky na deti a úrok z omeškania od 30. júna 1995 do 21. októbra 1997, táto skutočnosť je nesporná, lebo bola zistená v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 6 Cb 516/98 a jeho rozsudok tvorí prílohu spisu sp. zn. 1 K 250/94.

Z uvedeného   vyplýva,   že   správca   konkurznej   podstaty   nemohol   vyplatiť sťažovateľovi uplatnenú pohľadávku, lebo doteraz neboli splnené podmienky, ktoré zákon o konkurze a vyrovnaní predpisuje.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   v   priebehu konkurzného   konania nedošlo   k takému   konaniu,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy   v zmysle čl. 48 ods. 2   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a preto   sťažnosť   smerujúcu   proti   postupu krajského súdu v konkurznom konaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   právomoc   má   subsidiárny   charakter   a nastupuje   vtedy,   ak ochranu práv a slobôd neposkytujú fyzickým osobám a právnickým osobám všeobecné súdy (čl. 127 ods. 1 ústavy). Vlastníctvo sťažovateľovej pohľadávky vo výške 180 920 Sk voči úpadcovi   je   nesporné,   o čom   svedčí   právoplatné   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k. 6 Cb 516/98-54   z   2.   júla   2004   v spojení   s opravným   uznesením   č.   k.   6   Cb   516/98-57 z 29. júla 2004, ktoré nadobudli právoplatnosť 3. septembra 2004.

Vzhľadom na to bolo potrebné návrh sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy krajským súdom odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v sťažnosti uplatňovanými nárokmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008