znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 40/05-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa na neverejnom zasadnutí 19. mája 2005 prerokoval prijatú sťažnosť B. M., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 48/93 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   II   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   14 C 48/93 p o r u š i l základné právo B. M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   48/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   B.   M. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. B. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíc tristodva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 10. marca   2005   č.   k.   I.   ÚS   40/05-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou   JUDr.   D. K.,   Advokátska   kancelária, K., vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 48/93.

2. V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 2. augusta 1990 podal na okresnom súde návrh na začatie konania vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Toto súdne konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 14 C 48/93, nebolo doteraz právoplatne skončené. Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom   v roku   1999,   ktorý   bol   rozhodnutím Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v roku   2000   zrušený   a vec   bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu (aj predsedovi   krajského   súdu,   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ochrancovi ľudských práv a Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky) sťažnosti na prieťahy v konaní. Postup okresného súdu, keď jeho „vec nebola dostatočne efektívne a intenzívne prejednaná a po 15 rokoch nie je ukončená“, považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 48/93,   nariadil   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk a náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 5. apríla 2005 písomne vyjadril predseda okresného súdu JUDr. V. K. K tomuto stanovisku sa 13. apríla 2005 vyjadrila právna zástupkyňa sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 14 C 48/93, ako aj z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav konania v posudzovanej veci:

A)

1. Sťažovateľ podal 2. augusta 1990 na okresnom súde (v tom čase Mestskom súde v K.)   proti   svojej   bývalej   manželke   M.   M.   z K.   (ďalej   len   „odporkyňa“),   návrh   na vyporiadanie   bezpodielového   vlastníctva   manželov   po   rozvode   (ďalej   len   „BSM“). Predmetná vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 29 C 677/90.

2. Na pojednávaní konanom 17. októbra 1990 boli vypočutí účastníci k predmetu sporu.

3. Odporkyňa sa   vyjadrila   k návrhu   podaním   z   15.   októbra   1990   a dodatkom k tomuto vyjadreniu   z 13. novembra 1990. Stanovisko k vyjadreniu odporkyne predložil sťažovateľ 13. novembra 1990.

4. Na pojednávaní konanom 15. novembra 1990 boli opätovne vypočutí účastníci k predmetu sporu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predloženia ďalších dôkazov účastníkmi.

5. Sťažovateľ oznámil 20. novembra 1990 okresnému súdu mená piatich svedkov a 22. novembra 1990 oznámil mená ďalších siedmich svedkov, ktorých žiadal vypočuť.

6. Okresný súd 11. decembra 1990 požiadal Okresný súd Michalovce o vypočutie matky sťažovateľa (vypočutá 28. januára 1991).

7.   Na   pojednávaní   konanom   7.   marca   1991   boli   vypočutí   deviati   svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

8.   Pojednávanie   konané   15.   mája   1991   bolo   pre   ospravedlnenú   neprítomnosť sťažovateľa odročené na neurčito.

9. Odporkyňa predložila 7. mája 1991 písomné „pripomienky k výpovediam svedkov navrhovateľa“. K pripomienkam   odporkyne   predložil   24.   júna   1991   sťažovateľ   svoje stanovisko.

10. Na pojednávaní konanom 27. júna 1991 predniesli účastníci ďalšie stanoviská k predmetu sporu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zadováženia súdnych spisov   týkajúcich   sa   určenia   vyživovacej   povinnosti   voči   deťom   účastníkov   konania a predloženia rozhodnutia o pridelení garáže.

11.   Okresný   súd   uznesením   z 20.   novembra   1991   nariadil   znalecké   dokazovanie ohľadne určenia ceny hnuteľných vecí nachádzajúcich sa u odporkyne k 23. augustu 1989. Znalecký posudok bol predložený okresnému súdu 16. marca 1992.

12. Okresný súd 26. marca 1992 doplnil uznesenie z 20. novembra 1991 o určenie hodnoty misy nachádzajúcej sa u odporkyne a variča a plynovej fľaše nachádzajúcich sa na chate účastníkov konania. Znalecký posudok bol predložený okresnému súdu 29. septembra 1992.

13.   Na   pojednávaní   konanom   2.   decembra   1992   predložil   sťažovateľ písomné „vyjadrenie vo veci“, ktoré bolo doručené odporkyni. Táto žiadala o poskytnutie lehoty na oboznámenie   sa   s jeho   obsahom.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   (odporkyňa predložila pripomienky k vyjadreniu sťažovateľa 9. decembra 1992 a sťažovateľ stanovisko k pripomienkam 6. januára 1993).

14.   Okresný   súd   uznesením   z 1.   septembra   1993   nariadil   znalecké   dokazovanie ohľadne určenia ceny nehnuteľností v obci S. Znalecký posudok bol predložený okresnému súdu 3. decembra 1993.

15. Na pojednávaní konanom 3. marca 1994 predniesli účastníci svoje stanoviská k vykonanému   znaleckému   dokazovaniu.   Odporkyňa nesúhlasila   s výškou   ocenenia nehnuteľností   a žiadala   o kontrolné   znalecké   dokazovanie.   Okresný   súd   pojednávanie odročil   na   neurčito,   aby   odporkyňa mohla   oznámiť   mená   svedkov,   ktorých   navrhuje vypočuť (odporkyňa 13. septembra 1994 oznámila meno svedkyne).

16.   Na   pojednávaní   konanom   29.   septembra   1994   predniesli   účastníci   svoje stanoviská k doteraz vykonanému dokazovaniu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom pokusu o mimosúdne vyporiadanie vzájomných nárokov.

17. Odporkyňa 7. decembra 1994 oznámila okresnému súdu mená štyroch svedkov, ktorých   žiadala   vypočuť.   Sťažovateľ 8. decembra   1994   oznámil,   že   ani   po   dvoch stretnutiach s odporkyňou k dohode nedošlo.

18. Dňa 27. januára 1995 bol na okresnom súde vypočutý jeden svedok. Ďalší dvaja svedkovia ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní.

19. Na pojednávaní konanom 31. januára 1995 predniesli účastníci svoje aktuálne pripomienky,   bola   oboznámená   výpoveď   svedkov.   Pojednávanie   bolo   odročené   na 28. marec 1995 s tým, že budú predvolaní traja svedkovia.

20. Pojednávanie konané 28. marca 1995 bolo pre neúčasť odporkyne odročené na neurčito.

21.   Na   pojednávaní   konanom   16.   mája   1995   boli   prítomní   obaja   účastníci. Pojednávanie bolo odročené.

22. Sťažovateľ listom z 8. novembra 1995 urgoval rozhodnutie vo veci.

23. Na pojednávaní konanom 15. februára 1996 sa účastníci vyjadrili k niektorým sporným položkám predmetu sporu.

24. Sťažovateľ podaním zo 6. marca 1996 žiadal vykonať ocenenie nehnuteľností v cenovej úrovni roku 1980, a nie v cenovej úrovni roku 1991.

25. Na pojednávaní konanom 28. marca 1996 účastníci predniesli svoje pripomienky k doteraz vykonanému znaleckému dokazovaniu a svoje stanoviská k niektorým sporným položkám.

26. Okresný súd 24. apríla 1997 vytýčil termín pojednávania na 15. máj 1997.

27. Odporkyňa   12.   mája   1997   predložila   písomné „vyjadrenie   k výpovediam navrhovateľa z 15. februára 1996“.

28. Na pojednávaní konanom 15. mája 1997 bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie odporkyne. V zmysle požiadavky sťažovateľa bolo pojednávanie odročené na neurčito, aby mohol   zaujať   stanovisko   k vyjadreniu   odporkyne   (jeho   stanovisko   bolo   doručené okresnému súdu 20. mája 1997).

29.   Na   pojednávaní   konanom   10.   júla   1997   sa   účastníci   vyjadrovali   k sporným položkám predmetu sporu. Účastníkom bolo uložené predložiť dôkazy o ich tvrdeniach týkajúcich   sa hodnoty   nehnuteľností   a bol   daný   pokyn   od Okresného   súdu   Michalovce vyžiadať dedičské spisy po rodičoch sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

30.   Sťažovateľ   5.   septembra   1997   doručil   okresnému   súdu   kópiu   uznesenia Okresného   súdu   M.   v dedičskej   veci.   Okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   Michalovce 15. októbra   1997   o zaslanie   predmetného   spisu.   Dňa   14. októbra   1997   si   okresný   súd vyžiadal administratívny spis týkajúci sa predmetnej garáže od Okresného úradu K., ktorý 24. novembra 1997 oznámil, že požadovaná dokumentácia sa nachádza na Okresnom úrade K., prípadne (po dvadsiatich rokoch) v Centrálnom archíve mesta K.

31. Okresný   súd   uznesením   zo   6.   februára   1998   nariadil   kontrolné   znalecké dokazovanie ohľadne ocenenia chaty v obci S.

32. Okresný   súd   24.   februára   1998   požiadal   sťažovateľa   o oznámenie spisovej značky dedičského konania po jeho nebohom otcovi.

33. Dňa 18. marca 1998 sťažovateľ žiadal, aby bolo znalecké dokazovanie vykonané v cenovej hodnote platnej ku 31. decembru 1980.

34.   Okresný   súd   1.   apríla   1998   požiadal   Okresný   súd   Michalovce   o zapožičanie dedičského spisu. Spis bol doručený okresnému súdu 24. apríla 1998.

35. Okresný súd 24. júna 1998 vytýčil termín pojednávania na 21. júl 1998 a 8. júla 1998 tento termín zrušil a pojednávanie stanovil na 3. september 1998. Dňa 4. augusta 1998 požiadal Archív mesta K. o zaslanie administratívneho spisu týkajúceho sa výstavby garáže pre sťažovateľa v roku 1974.

36. Na pojednávaní konanom 3. augusta 1998 sa účastníci vyjadrili k problematike nadobudnutia   garáže   a   ďalším   položkám   predmetu   sporu   a   boli   vypočutí   svedkovia. Odporkyňa navrhla   vypočuť   ďalších   svedkov,   ktorých   mená   oznámi   do   štyroch   dní. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito (odporkyňa adresy ôsmich svedkov oznámila 7. septembra 1998).

37.   Okresný   súd   3.   septembra   1998   urgoval   zaslanie   administratívneho   spisu z Archívu mesta K.

38. Sťažovateľ 14. septembra 1998 požiadal o predvolanie svedkov a predložil výpis z listu vlastníctva na garáž.

39.   Okresný   súd   23.   septembra   1998   nariadil   kontrolné   znalecké   dokazovanie ohľadne ocenenia chaty v obci S. (uznesenie bolo znalcovi doručené 30. septembra 1998).

40. Sťažovateľ 28. septembra 1998 predložil okresnému súdu výpis z listu vlastníctva na predmetnú chatu.

41. Okresný úrad K. predložil okresnému súdu 6. októbra 1998 kópiu dokumentov z rokov 1974 a 1975 týkajúcich sa výstavby garáže.

42.   Znalec   26.   októbra   1998   požiadal   okresný   súd   o predloženie   doplňujúcich dokladov na vypracovanie znaleckého posudku.

43. Okresný súd 27. októbra 1998 predvolal účastníkov na výsluch stanovený na 12. november 1998 a zaslal im kópiu požiadavky znalca.

44.   Dňa   12.   novembra   1998   boli   vypočutí   účastníci.   Odporkyni   bolo   uložené predložiť   v lehote   desiatich dní „písomné   podanie  ...   týkajúce   sa   kontrolného dokazovania“.

45. Znalec 13. novembra 1998 vrátil okresnému súdu súdny spis sp. zn. 14 C 48/93 s tým, že po pripojení požadovaných listín „podá znalecký posudok“.

46. Odporkyňa oznámila 16. novembra 1998 okresnému súdu príčinu rozdielu ceny chaty v posudkoch znalcov (vyššia miera amortizácie v druhom posudku).

47. Na predvolanie okresného súdu zo 17. novembra 1998 boli na okresnom súde vypočutí 3. decembra 1998 účastníci k niektorým položkám predmetu sporu.

48. Na pojednávaní konanom 12. januára 1999 (neprítomná odporkyňa, predvolanie neprevzala   v odbernej   lehote)   okresný   súd   oboznámil   obsah   súdneho   spisu,   obsah dedičských   spisov   okresného   súdu   a aj   Štátneho   notárstva   M.,   vypočul   sťažovateľa ohľadne finančných   prostriedkov,   ktoré   mu   poskytli   jeho   príbuzní,   ako   aj   svedkov. Pojednávanie bolo odročené na 2. február 1999.

49. Podľa úradného záznamu na č. l. 329 spisu (bez uvedenia dátumu) odporkyňa oznámila, že jej nebolo doručené predvolanie na pojednávanie konané 12. januára 1999, lebo býva na inej adrese. Navrhla, aby sťažovateľ predložil súdu ňou označenú vkladnú knižku, kúpnu   zmluvu týkajúcu   sa   predaja   osobného motorového vozidla   a rozhodnutie súdu týkajúce sa vyživovacej povinnosti voči synovi.

50.   Odporkyňa   18.   januára   1999   predložila   písomné „pripomienky   k výpovediam svedkov a navrhovateľa“ predneseným na pojednávaní konanom 12. januára 1999.

51.   Sťažovateľ   predložil   19.   januára 1999 fotokópie dokladov   týkajúcich   sa   ním „vynaložených   finančných   prostriedkov   v roku   1998   na   majetkoprávne   vysporiadanie chaty“ a 21.   januára   1999   predložil   súdu „Stanovisko   k pripomienkam   odporkyne   zo 14. januára 1999“ (stanovisko bolo 28. januára 1999 doručené odporkyni).

52.   Na   pojednávaní konanom   2.   februára 1999   sa účastníci   vyjadrili   k niektorým položkám predmetu sporu. Pojednávanie bolo odročené na 4. február 1999.

53. Na pojednávaní konanom 4. februára 1999 (za neprítomnosti odporkyne) bol vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bol   predmet   sporu   rozdelený   a po   v rozsudku   označených častiach   prikázaný   každému   z účastníkov.   Sťažovateľovi   bolo   uložené   na   vyrovnanie podielu odporkyne zaplatiť jej 97 546 Sk. Súd rozhodol aj o trovách konania. Dňa 4. marca 1999   predseda   okresného   súdu   súhlasil   s predĺžením   lehoty   na   písomné   vypracovanie rozsudku do 18. marca 1999 (na rozsudku č. k. 14C 48/93-354 je zrejme omylom uvedený dátum rozhodnutia 2. apríl 1999).

54. Okresný súd uznesením zo 17. marca 1999 opravil výrok rozsudku, upresnil výšku prikázaných vecí odporkyni a výšku sumy, ktorú je sťažovateľ povinný uhradiť na vyrovnanie podielu odporkyne.

55. Prvostupňový rozsudok napadla odporkyňa 6. apríla 1999 odvolaním a namietala aj predpojatosť „konajúceho prvostupňového súdu“. Taktiež sťažovateľ napadol rozsudok odvolaním doručeným okresnému súdu 6. apríla 1999.

56.   Uzneseniami   z   5.   mája   1999   stanovil   okresný   súd   účastníkom   poplatok   za odvolanie (sťažovateľ uhradil poplatok 25. mája 1999, odporkyňa 9. augusta 1999).

57. Výzvy na predloženie vyjadrení k odvolaniam boli doručené účastníkom 13., resp.   15.   mája   1999.   Sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   vyjadrenie   25.   mája   1999 a odporkyňa 28. mája 1999.

58. Odvolania boli predložené krajskému súdu 9. júna 1999.

59. Okresnému súdu bol 15. novembra 1999 z krajského súdu vrátený súdny spis bez rozhodnutia,   lebo   nebolo   k nemu   priložené   vyjadrenie   vo   veci   konajúcej   sudkyne k námietke zaujatosti vznesenej odporkyňou (sudkyňa sa písomne vyjadrila 17. novembra 1999).

60. Pojednávanie konané na krajskom súde 16. decembra 1999 bolo odročené na neurčito za účelom poskytnutia 30-dňovej lehoty účastníkom na možnosť mimosúdneho riešenia sporu.

61. Na pojednávaní konanom na krajskom súde 20. júna 2000 sa k napadnutému prvostupňovému   rozsudku   vyjadrili   obaja   účastníci.   Krajský   súd   uznesením č. k. 13 Co 216/99-400 zrušil prvostupňový rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec vrátil na ďalšie konanie.

62.   Súdny   spis   bol   doručený   späť   okresnému   súdu   1.   augusta   2000   a uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom 8., resp. 14. augusta 2000.

63. Okresný súd 11. septembra 2000 stanovil termín pojednávania na 16. november 2000. Tento termín okresný súd 3. októbra 2000 zrušil a 21. novembra stanovil termín pojednávania na 4. január 2001.

64. Na pojednávaní konanom 4. januára 2001 sa účastníci konania vyjadrili k svojim požiadavkám uvedeným v odvolaniach, sťažovateľ žiadal vykonať znalecké dokazovanie ohľadne ceny   chaty   a osobného   motorového   vozidla.   Pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito s tým, že sťažovateľ oznámi názov dvoch realitných kancelárií v lehote šiestich dní (sťažovateľ   uvedené   oznámil   11.   januára   2002,   súčasne   žiadal,   aby   sa   súd   zaoberal pohybom finančných prostriedkov na ním označenej vkladnej knižke od jej založenia do dňa rozvodu manželstva).

65. Okresný súd 23. januára 2001 požiadal realitné kancelárie o zistenie „terajšej trhovej   hodnoty“ nehnuteľností   a   24.   januára   2001   požiadal   S.   s.,   a.   s.,   pobočku   K., o oznámenie vkladov a výberov k 23. augustu 1989 na vkladnej knižke. Vyššie uvedené výzvy okresný súd zopakoval (urgoval) 20. marca 2001.

66. S. s., a. s., pobočka K., predložila 10. apríla 2001 výpis z predmetnej vkladnej knižky s tým, že táto bola dňa 2. júna 1987 zrušená.

67. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne 20. apríla 2001 predložil okresnému súdu „Vyjadrenie v právnej veci o vysporiadanie BSM“.

68. Okresný súd požiadal 8. júna 2001 a 2. júla 2001 realitnú kanceláriu o „zistenie terajšej trhovej hodnoty“ už vyššie uvedených nehnuteľností (zásielky vrátené späť poštou pre odsťahovanie sa adresáta bez udania adresy).

69.   Odporkyňa   25.   septembra   2002   v podaní   adresovanom   predsedovi   okresného súdu žiadala „o zmenu senátu“.

70.   Sťažovateľ   žiadal   26.   septembra   2001 „o   urýchlené   vytýčenie   termínu pojednávania“.

71.   Okresný   súd 4.   októbra   predložil   krajskému   súdu   súdny   spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti (sudkyňa vo vyjadrení zo 4. októbra 2001 uviedla, že vzhľadom na to, že ju odporkyňa „ohovára a uráža“, sa cíti byť zaujatá).

72. Okresnému súdu bolo 14. decembra 2001 doručené uznesenie krajského súdu z 31.   októbra   2001,   ktorým   bola   namietaná   sudkyňa   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn. 14 C 48/93 (uznesenie krajského súdu doručené účastníkom 3., resp. 4. januára 2002).

73. Opatrením predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2/02 z 10. januára 2002 bola predmetná vec „presunutá“ do iného súdneho oddelenia.

74. Sťažovateľ 6. mája 2002 urgoval vytýčenie termínu pojednávania.

75. Odporkyňa 20. mája 2002 žiadala „o vydanie predbežného súdneho opatrenia“ (týkajúceho sa zákazu predaja majetku, ktorý je predmetom sporu).

76.   Okresný   súd   24.   mája   2002   vyzval   odporkyňu,   aby   doplnila   svoje   podanie o zákonom požadované náležitosti.

77.   Okresný   súd   uznesením   zo   17.   júna   2002   konanie   o návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia zastavil.

78. Okresný súd 8. augusta 2002 stanovil termín pojednávania na 25. september 2002 a vyzval účastníkov na predloženie dôkazov ohľadne ich tvrdení, resp. označenie dôkazov, ktoré je ešte potrebné vykonať.

79. Pojednávanie konané 25. septembra 2002 bolo vzhľadom na požiadavku nového právneho zástupcu odporkyne, ktorý sa ešte nemal čas oboznámiť s predmetným sporom, odročené na 20. november 2002.

80. Na pojednávaní konanom 20. novembra 2002 bolo konštatované, že na stretnutí účastníkov   18.   novembra   2002   nedošlo   k dohode,   lebo   odporkyňa   požadovala   na vyrovnanie svojho podielu sumu 300 000 Sk, ktorú sťažovateľ považuje za neprimeranú. Preto účastníci konania požadujú pokračovať v konaní „v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu“. Účastníci konania sa opätovne vyjadrili k niektorým sporným položkám predmetu sporu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s požiadavkou, aby sa účastníci vyjadrili k jednotlivým bodom zrušujúceho uznesenia krajského súdu a predložili návrhy na doplnenie dokazovania, s tým, že po ich predložení súd rozhodne o ďalšom postupe.

81.   Sťažovateľ   predložil   9.   decembra   2002   písomné   stanovisko   k niektorým položkám predmetu sporu a pripojil k nemu kópie dokladov preukazujúcich jeho peňažný podiel na nadobudnutí majetku (podanie bolo zaslané odporkyni na vyjadrenie 26. februára 2003).

82.   Okresný   súd   uznesením   z 19.   februára   2003   nariadil   znalecké   dokazovanie týkajúce sa ohodnotenia osobného motorového vozidla.

83. Odporkyňa 28. marca 2003 doručila okresnému súdu vyjadrenie k stanovisku sťažovateľa z 9. decembra 2002.

84.   Znalec   predložil   1.   apríla   2003   znalecký   posudok   č.   24a/2003   (ocenenie predmetného osobného motorového vozidla).

85. Odporkyňa 2. apríla 2003 predložila zoznam svedkov „na vypočutie vo veci výpomoci pri výstavbe chaty a pri úprave pozemku...“ (spolu jedenásť osôb).

86. Okresný súd 1. augusta 2003 uznesením určil znalečné.

87. Okresný súd 13. januára 2004 stanovil termín pojednávania na 25. február 2004.

88. Z krajského súdu bola 14. januára 2004 okresnému súdu predložená sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní.

89.   Realitná   kancelária   19.   januára   2004   podala   okresnému   súdu   len   všeobecnú informáciu o možnej cene nehnuteľností, lebo jej neboli predložené konkrétne informácie určujúce charakter (a majúce vplyv na výšku ceny) nehnuteľností.

90.   Ďalšia   realitná   kancelária   predložila   9.   februára   2004 „vyjadrenie“ o možnej všeobecnej   (trhovej)   cene   nehnuteľností.   Vzhľadom   na nedostatok   vstupných   informácií nemohla cenu reálne odhadnúť.

91.   Dvaja svedkovia   23.,   resp.   25.   februára 2004 ospravedlnili svoju   neúčasť na pojednávaní.

92.   Na   pojednávaní   konanom   25.   februára   2004   boli   k predmetu   sporu   vypočutí svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na 21. máj 2004 s tým, že odporkyňa do tridsiatich dní predloží svoje návrhy na doplnenie dokazovania. Súd nariadi znalecké dokazovanie ohľadne ceny chaty so záhradou v lokalite S.

93.   Sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnému   súdu   15.   marca   2004   žiadal zabezpečiť   na   najbližšie   pojednávanie   písomnú   správu   o stave   a pohybe   finančných prostriedkov na vkladnej knižke.

94.   Odporkyňa   22.   apríla   2004   predložila „informáciu   –   návrh   na   zaobstaranie dôkazných prostriedkov“ a 11. mája 2004 analýzu vyjadrení sťažovateľa počas jednotlivých úsekov konania (vyše 160 stranový elaborát).

95.   Podľa   úradného   záznamu   zo   17.   mája 2004   sťažovateľ   požiadal   o odročenie pojednávania, lebo od 18. mája 2004 bude hospitalizovaný. Ukončenie liečby včas oznámi.

96.   Okresný   súd   18.   mája   2004   telegraficky   oznámil   odporkyni   a predvolaným svedkom zrušenie termínu pojednávania.

97. Sťažovateľ 22. júna 2004 oznámil ukončenie hospitalizácie a schopnosť zúčastniť sa ďalšieho konania. Žiadal o stanovenie termínu pojednávania.

98.   Sudkyňa   13.   augusta   2004   uložila   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   vykonať vyhodnotenie – právny rozbor veci od rozhodnutia krajského súdu a navrhnúť, aké dôkazy ešte treba vykonať.

99. Okresný súd 5. septembra 2004 vytýčil termín pojednávania na 20. október 2004.100.   Sťažovateľ   15.   októbra   2004   predložil   súdu   splnomocnenie   pre   syna   na zastupovanie   v predmetnom   súdnom   konaní   a „Stanovisko   k priebehu   pojednávania konaného na Okresnom súde Košice II, najmä k svedeckým výpovediam“.

101.   Na   pojednávaní   konanom   20.   októbra   2004   (prítomní   obaja   účastníci)   boli vypočutí svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Sťažovateľovi bolo uložené v lehote tridsiatich dní predložiť jeho stanovisko k ešte sporným položkám BSM a doručiť ho aj odporkyni na vyjadrenie.

102. Sťažovateľ podaním doručeným súdu 18. novembra 2004 doplnil „návrh na vysporiadanie BSM“, informoval o vynaložení finančných prostriedkov po roku 1998 na zveľadenie nehnuteľností v lokalite S. a vyjadril sa k niektorým svedeckým výpovediam. V závere navrhol fyzické pridelenie ďalších troch vecí do jeho vlastníctva.

103.   Sťažovateľ   podal   9.   februára   2005   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na prieťahy v konaní.

104. Okresnému súdu bolo 14. februára 2005 doručené splnomocnenie sťažovateľa pre advokátku.

105. Právny zástupca odporkyne 2. marca 2005 oznámil, že jeho klientka je chorá. Ukončenie jej liečby oznámi včas súdu.

106.   Okresný   súd   14.   marca   2005   požiadal   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby odstránila nedostatok v splnomocnení (odvolanie splnomocnenia pre sťažovateľovho syna). Súčasne vyzval oboch účastníkov na oznámenie, či navrhujú pokračovať v dokazovaní, ak áno,   aby   konkretizovali   dôkazy,   alebo   či   má   súd   pristúpiť   k vykonaniu   znaleckého dokazovania – ohodnotenia nehnuteľností v lokalite S. a ocenenia vykonaných stavebných prác.107. Právny zástupca odporkyne 17. marca 2005 oznámil, že jeho klientka je ešte stále chorá.

108. Sudkyňa 31. marca 2005 dala súdnej kancelárii pokyn na predloženie spisu vyššiemu súdnemu úradníkovi, aby vysporiadal všetky zložené zálohy, lebo znalcom ešte nebolo priznané znalečné.

B)

1. Sťažovateľ podaním z 8. novembra 1995 urgoval na okresnom súde pokračovanie v konaní.

2.   Sťažovateľ   podal   3.   augusta   1998   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovanú predsedovi   okresného súdu.   Tento   v odpovedi   č.   k.   Spr.   2332/98-5 zo 6. augusta   1998 priznal „subjektívny prieťah   v období   od   28.   marca   1996   do   24.   apríla   1997...“,   čo ospravedlňoval poukázaním „na veľkú pracovnú zaťaženosť sudcov“.

3. Sťažovateľ podal 8. marca 1999 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. V odpovedi sp. zn. Spr. 2320/99 z 15. marca 1999 mu predseda okresného súdu oznámil, že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo 4. februára 1999, v dôsledku čoho jeho sťažnosť nepovažuje za dôvodnú.

4. Sťažovateľ podal 7. októbra 1999 predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v odvolacom   konaní   (vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   216/1999).   V odpovedi sp. zn. Spr. 10063/99   z 10.   novembra   1999   mu   bolo   oznámené,   že „vo   veci   môžete očakávať vytýčenie termínu pojednávania v priebehu mesiaca december 1999“.

5.   Predseda   krajského   súdu   v odpovedi   sp.   zn.   10063/99   z 26.   júna   2000   na opakovanú sťažnosť (z 10. mája 2000) sťažovateľovi oznámil, že krajský súd rozhodol vo veci 10. júna 2000 a rozhodnutie mu bude doručené cestou okresného súdu.

6. Na sťažnosť na prieťahy v konaní zo 16. novembra 2000 odpovedal sťažovateľovi predseda   okresného   súdu   listom   č.   k.   Spr.   2385/00-3   z 23.   novembra   2000,   v ktorom nadväzne na doterajšie odpovede doplnil (aktualizoval) priebeh konania a k opodstatnenosti sťažnosti nezaujal stanovisko.

7.   Na   prieťahy   v konaní   sa   sťažovateľ   sťažoval   podaním   z 22.   februára   2001 adresovaným   ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister spravodlivosti“). V odpovedi č. k. 2878/2001-513 zo 16. marca 2001 mu bolo oznámené, že jeho sťažnosť postúpili na vybavenie (v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami) predsedovi okresného súdu (odpoveď okresného súdu na túto sťažnosť nebola k sťažnosti podanej ústavnému súdu pripojená).

8.   Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   sp.   zn.   2339/01   z 23.   októbra   2002   na sťažnosť na prieťahy v konaní z 10. septembra 2002 adresovanú ministrovi spravodlivosti (doručenú okresnému súdu 18. októbra 2002) aktualizoval stav konania v predmetnej veci a k predmetu sťažnosti nezaujal stanovisko.

9.   Ďalšiu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu doručil sťažovateľ 11. januára 2002 okresnému súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi sp. zn. Spr 2339/01 z 18. januára 2002 nadviazal na doterajšie odpovede na predchádzajúce sťažnosti a aktualizoval popis chronologického priebehu doterajšieho konania.

10.   Na sťažnosť   na prieťahy   v konaní z 13.   januára 2004 adresovanú   predsedovi krajského   súdu   (postúpená   27.   januára   2004   okresnému   súdu)   odpovedal   predseda okresného súdu listom sp. zn. 2325/04 z 2. februára 2004, v ktorom opätovne aktualizoval súčasný stav konania a uviedol: „... Súd teda v danej veci nie je nečinný a vykonáva úkony smerujúce   k jej   ukončeniu.   Enormná   zaťaženosť   sudcov   tunajšieho   súdu...,   ktorej   je predmetná   vec   pridelená   a v súdnom   oddelení   ktorej   je   738   nevybavených   vecí,   však neumožňuje vykonávať úkony a rozhodovať veci v účastníkmi predpokladaných lehotách.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   48/93   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu k predmetu sťažnosti vo svojom vyjadrení z 5. apríla 2005   okrem   prehľadu   úkonov   v konaní uviedol: „...   Vzhľadom   na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že i keď konanie v danej veci prebieha od roku 1990, súd v ňom   vykonáva   úkony   a nie   je   nečinný.   Dĺžka   predmetného   konania   je   ovplyvnená predovšetkým skutkovou obtiažnosťou sporu, ktorá je daná už samotným predmetom sporu –   zložitým   zisťovaním   rozsahu   BSM,   ale   i nutnosťou   nariadiť   v konaní   znalecké dokazovania znalcami z rôznych odborov.

Časový úsek si vzhľadom na obsiahlosť spisu vyžiadalo i jeho štúdium sudkyňou, ktorej   bo   spis pridelený   po   vylúčení   pôvodne konajúcej zákonnej sudkyne,   ale i vyššou súdnou úradníčkou. Navyše je nutné konštatovať, že časové intervaly, ktoré uplynuli medzi jednotlivými   úkonmi   v danom   konaní,   sú   adekvátne   objektívnym   podmienkam,   ktoré   sú v jednotlivých súdnych oddeleniach, teda aj v súdnom oddelení vo veci konajúcej sudkyne na   tunajšom   súde   vytvorené.   V danom   konaní   nebol   dlhodobejšie   vykonaný   úkon   len v období od 28. 3. 1996 do 24. 4. 1997, túto nečinnosť však možno považovať za ojedinelú. (...)“

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v reakcii (z 13. apríla 2005) na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol: „(...) Už v sťažnosti sme rozobrali chronológiu vývoja sporu a netvrdíme, že súd vo veci nekonal, najmä v prvých rokoch. Sťažovateľ začal upozorňovať na svoju situáciu a nespokojnosť až v roku 1995. Sťažovateľ sa domnieva, že súd v tejto veci nekonal dostatočne intenzívne a efektívne. Už v návrhu na začatie konania bol podrobne spísaný majetok, ktorý má byť predmetom vyporiadania BSM, t. j. rozsah majetku, ktorý patril do BSM ku dňu jeho zániku. Sťažovateľ si uvedomuje, že ide o spory náročné   a zdĺhavé   ale   vzhľadom   na   svoj   vek   a zdravotný   stav   považuje   tento   čas   za neprimeraný.

Súdu po doručení zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach v roku 2000 ostalo   vysporiadať   sa   najmä   s otázkou   trhovej   hodnoty   chaty   a osobného   motorového vozidla, a určenia vlastníckeho podielu bývalých manželov na tomto majetku. Hnuteľné veci boli predmetom dokazovania, nové znalecké ohodnotenie chaty nebolo doteraz nariadené. Súdny spor sa začal, keď mal sťažovateľ 58 rokov, dnes má 73 rokov. V jeho veku viesť tento zdĺhavý spor znamená neprimeraný stres a napätie, nakoľko stále nenadobudol právnu istotu, že je vlastníkom určitých vecí.“

4.   Judikatúra   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“) sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

4.1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetné občianskoprávne konanie (vyporiadanie BSM po rozvode) sa začalo 2. augusta 1990, teda pred skoro pätnástimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu skončené na súde prvého stupňa. Vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno   skúmať,   či   došlo   alebo   nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo v posudzovanej veci len 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo teda dvanásť rokov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   nemôže   tiež   zohľadniť   aj   stav   konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

4.2. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom   konania   je   prejednanie   a rozhodnutie   občianskoprávnej   veci (vyporiadanie   BSM)   vedenej   pod   sp.   zn.   14   C   48/93.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že namietané konanie vzhľadom na jeho predmet a skutkovú náročnosť možno hodnotiť ako zložitú   vec,   ktorá   mala   značný   vplyv   na   celkový   priebeh   konania.   V tejto   súvislosti prihliadol aj na vyjadrenie predsedu okresného súdu, že šlo o vec náročnú na dokazovanie, v ktorej   ďalší   postup   súdu   závisel   od   skutkovej   obťažnosti   sporu   danej   „už   samotným predmetom sporu – zložitým zisťovaním rozsahu BSM, ale i nutnosťou nariadiť v konaní znalecké   dokazovania   znalcami   z rôznych   odborov“.   Napriek   uvedenému   konštatovaniu však   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   tieto   okolnosti   nemôžu   ospravedlniť   celkovú doterajšiu dĺžku predmetného konania.

4.3. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4.   Napokon   sa   ústavný súd zaoberal postupom   okresného   súdu   v posudzovanej veci,   a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných   skutočností,   ale   aj   z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v posudzovanej   dobe   predmetného   konania   došlo k prieťahom v konaní predovšetkým:

- od 6. januára 1993 (doručenie sťažovateľovho stanoviska) do 1. septembra 1993 (nariadenie znaleckého dokazovania), t. j. takmer sedem mesiacov;

- od   16.   mája   1995   (pojednávanie)   do   15.   februára   1996   (pojednávanie),   t.   j. deväť mesiacov;

- od 28. marca 1996 (pojednávanie) do 24. apríla 1997 (predvolanie na pojednávanie) t. j. vyše trinásť mesiacov;

- od   10.   januára   2002   (opatrenie   predsedu   okresného   súdu)   do   8.   augusta   2002 (predvolanie na pojednávanie), t. j. sedem mesiacov;

- od 1. apríla 2003 (predloženie znaleckého posudku) do 13. januára 2004 (predvolanie na pojednávanie), keď okresný súd vykonal len jeden procesný úkon (určil znalečné

1. augusta 2003), t. j. vyše deväť mesiacov, keď bol okresný súd bez akýchkoľvek zákonných dôvodov   nečinný (resp.   nevykonával úkony   priamo   smerujúce   k rozhodnutiu   v merite   veci),   teda   spolu   za   vyše   štyridsaťpäť mesiacov, t. j. tri roky a deväť mesiacov, neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené výlučne (tak ako to tvrdí okresný súd) zložitosťou   veci   a ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   najmä   v dôsledku   postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcou v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd mal problémy (vysoký počet nevybavených veci), ktoré nedokázal riešiť, nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00).

4.5.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   ESĽP   k čl.   6   ods.   1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadné odlišnosti. Konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov znamená teda aj konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie.   V tejto súvislosti uviedol, že „... je presvedčený o tom, že súd nekoná v súlade s ustanoveniami viacerých právnych predpisov, a to najmä s Občianskym súdnym poriadkom, Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Postupom súdu bol poškodený na svojich základných právach a pätnásty rok žije v právnej neistote, čo vzhľadom na jeho vek a zdravotný stav je neúnosné. Navrhovateľ už stratil vieru v právo a spravodlivosť, keď sa márne toľko rokov snaží domôcť sa súdneho rozhodnutia v svojej veci, aby nadobudol právnu istou, že je vlastníkom určitých vecí. V jeho veku ide o neprimeraný stres a napätie ktoré prežíva. Sám uvádza, že v svojom veku si neustále pripomína vývoj celej kauzy, aby nezabudol súvislosti, situácie a dôkazy, na ktoré je potrebné upozorňovať. V celom prípade po túto dlhú dobu nebol nečinný, ale upozorňoval, že sú jeho práva porušované a vec trvá neúmerne dlho o čom svedčí predložená dokumentácia. V súčasnej dobe sa javí, že všetky tieto sťažnosti boli podané bezvýsledne. Prvoinštančný súd síce jeho sťažnosti nepovažoval za opodstatnené, ale aj tak sa domnievame, že právo sťažovateľa porušené bolo tým, že vec nebola dostatočne efektívne a intenzívne prejednaná a po 15 rokoch nie je ukončená. V tejto súvislosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   mu   súd,   v prípade   ak   vyhovie   sťažnosti, priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000,-   Sk ako nemajetkovú ujmu, a odôvodňuje ju dĺžkou súdneho konania a vekom sťažovateľa.“

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania, ale aj zložitosť posudzovanej veci považuje za primerané vo výške 70 000 Sk.Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 16. februára 2005 a vyjadrenie z 13. apríla 2005. Odmena určená podľa § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2004 Z. z., t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk, predstavuje za 1 úkon 2 501 Sk a spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje za 3 úkony spolu sumu 7 953 Sk. Vzhľadom na to, že si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania vo výške 5 302   Sk,   ústavný   súd   rozhodol   o trovách   konania   v súlade   s jeho   návrhom.   Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2005