znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 40/02-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť V. J., bytom B., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. A. K., N., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre vo veci vedenej na Okresnom súde v Topoľčanoch pod sp. zn. 11 C 177/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre v odvolacom konaní sp. zn. 7 Co 211/99 vo veci vedenej na Okresnom súde v Topoľčanoch pod sp. zn. 11 C 177/92   p o r u š i l   právo V. J., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. V. J.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 25. apríla 2002   č.   k.   I.   ÚS   40/02-25   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   V.   J.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej komerčnou   právničkou   JUDr.   A.   K.,   N.,   ktorou   sa   sťažovateľka   v spojení   s podaniami z 27. februára   a 26.   marca   2002   (ďalej   len   „sťažnosť“)   sťažovala   na   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej na Okresnom súde v Topoľčanoch (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 177/92.

V sťažnosti uviedla, že v tejto jej občianskoprávnej veci, v ktorej sa konanie začalo na   okresnom   súde   na   základe   žaloby   30.   decembra   1992   a je   doteraz   na   tomto   súde neskončené, krajský súd ako odvolací súd konal celkom tri razy, pričom prvý raz vrátil spis okresnému súdu po 18 mesiacoch, druhý raz po 19 mesiacoch a tretí raz 17. decembra 2001 po   celkom   31   mesiacoch   vždy   aj   s uznesením   o   zrušení   rozsudku   súdu   prvého   stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie. Naposledy jej bolo takéto uznesenie krajského súdu doručené   4.   januára   2002.   Sťažovateľka   zároveň   žiadala   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy podľa uváženia ústavného súdu.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   J.   V.,   vyjadrením   z 29.   mája   a 7.   novembra   2002 a zástupkyňa sťažovateľky JUDr. A. K. vyjadrením z 12. augusta 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V dôsledku toho senát sťažnosť sťažovateľky prijatú podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   177/92   a písomných   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 30. decembra 1992 bola okresnému súdu doručená žaloba šiestich žalobcov vrátane sťažovateľky, ktorou sa proti Poľnohospodárskemu družstvu „Brezina“ Pravotice (ďalej len „žalované družstvo“) domáhali náhrad v súvislosti s ich majetkovým podielom v žalovanom družstve podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov.   Žaloba   bola zaevidovaná pod sp. zn. 11 C 177/92.

2. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom 7. októbra 1994 a na základe odvolania žalovaného družstva bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave – pobočke Nitra ako odvolaciemu súdu, ktorý spis okresného súdu za účelom vybavenia odvolania prevzal 8. decembra 1994 a vrátil ho okresnému súdu 1. júla 1996 po tom, čo uznesením z 23. mája 1996 sp. zn. 20 Co 798/94 po nariadenom pojednávaní napadnutý rozsudok okresného   súdu   zo   7.   októbra   1994   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie z dôvodu procesného pochybenia súdu prvého stupňa (neujasnenosť predmetu sporu, rozhodnutie nad rámec   žaloby   a bez   procesného   rozhodnutia   o zmenách   žaloby,   nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov).

3. Okresný súd rozhodol vo veci samej druhýkrát rozsudkom 4. októbra 1996 a na základe odvolania žalobcov bol spis okresného súdu za účelom vybavenia tohto odvolania doručený krajskému súdu ako odvolaciemu súdu 14. januára 1997 a vrátený bol okresnému súdu   18. augusta 1998 po tom, čo   krajský súd bez nariadenia pojednávania uznesením z 29. apríla 1998 sp. zn. 7 Co 12/97 rozsudok okresného súdu zo 4. októbra 1996 zrušil a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   opätovne   z dôvodov   procesného   pochybenia (nerozhodnutie   o návrhoch   na   zmenu   žaloby,   neujasnenie   predmetu   konania).   Písomné vyhotovenie uznesenia pozostáva z necelých štyroch strán a je podpísané predsedom senátu, ktorý bol sudcom odvolacieho senátu   Krajského súdu   v Bratislave – pobočky Nitra aj v prípade uznesenia z 23. mája 1996 sp. zn. 20 Co 798/94.

4. Okresný súd rozhodol vo veci samej tretíkrát rozsudkom 23. februára 1999 a na základe odvolania žalovaného družstva bol spis okresného súdu za účelom vybavenia tohto odvolania   doručený   krajskému   súdu   2.   júna   1999   a vrátený   bol   okresnému   súdu 17. decembra 2001 po tom, čo krajský súd ako odvolací súd najprv podaním z 25. januára 2001 požiadal zástupcu žalobkyne o predloženie originálov splnomocnenia a príslušný súd o výpis z obchodného registra týkajúceho sa žalovaného družstva a následne po nariadenom pojednávaní uznesením z 10. mája 2001 sp. zn. 7 Co 211/99 rozsudok okresného súdu z 23. februára   1999   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   z dôvodov   procesného pochybenia   a nepreskúmateľnosti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Krajský   súd   pri   tomto zrušení uviedol, že „za celé prvostupňové konanie je súdu prvého stupňa nutné vytknúť, že –   aj   napriek   záväznému   právnemu   názoru   (§   226   OSP)   vyslovenému   vo   všetkých zrušujúcich uzneseniach odvolacieho súdu – súd prvého stupňa doposiaľ o žiadnej zmene žalobného petitu nerozhodol, a teda ani v súčasnom odvolacom konaní nie je odvolaciemu súdu jasné, o ktorom žalobnom návrhu prvostupňový súd vlastne rozhodol. Totiž ani jeden zo zmenených návrhov sa nemohol stať predmetom konania, ak o ňom v zmysle § 95 ods. 1 OSP nebolo rozhodnuté (...)“. Písomné vyhotovenie tohto uznesenia, ktoré je súčasťou spisu okresného súdu pod číslom listu 378, obsahuje sedem strán.

5.   Okresný   súd   doručil   toto   uznesenie   krajského   súdu   zástupkyni   sťažovateľky 4. januára   2002   a 1.   februára   2002   sťažovateľka   podala   ústavnému   súdu   predmetnú sťažnosť. Okresný súd po ostatnom vrátení veci krajským súdom na ďalšie konanie vo veci znova ešte nerozhodol.

III.

Predmetom   sťažnosti   je   len   postup   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorý opakovane konal v občianskoprávnej veci sťažovateľky vedenej t. č. na okresnom súde pod sp.   zn.   11   C   177/92,   t.   j.   posúdenie,   či   postupom   krajského   súdu   došlo   v tejto   veci k porušeniu práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   ponechal   rozhodnutie vo veci na úvahu ústavného súdu. Zdôraznil, že spis bol na odvolacie konanie predložený krajskému   súd   doposiaľ   dvakrát,   keď   prvýkrát   (odvolacie   konanie   vedené   pod   sp.   zn. 20 Co 798/94)   bol   odvolacím   súdom   Krajský   súd   v Bratislave   –   pobočka   Nitra.   Ďalej uviedol, že dĺžka odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 7 Co 12/97 bola podmienená skutočnosťou, že „novovzniknutý Krajský súd v Nitre k 1. 1. 1997 prevzal celkovo 178 nerozhodnutých   civilných   vecí,   starších   ako   1   rok   zo   zaniknutého   Krajského   súdu v Bratislave – pobočka Nitra, pričom za súčasného priemerného mesačného nápadu 224 vecí túto agendu vybavovali celkovo 4 dvojčlenné senáty“.

Predseda krajského súdu ďalej uviedol, že na dĺžku odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 7 Co 211/99 „mala vplyv i zmena predsedu odvolacieho senátu 7 Co (...)“, pričom   nová   predsedníčka   senátu   „prevzala   v senáte   celkove   162   nerozhodnutých   vecí, z toho 18 starších ako 1 rok“. Nakoniec predseda krajského súdu zdôraznil, že „pri posúdení otázky, či v konaní odvolacieho súdu došlo k zbytočným prieťahom, je potrebné vziať do úvahy i zložitosť samotnej veci vzhľadom na navrhovateľom uplatnené nároky, jej skutkový stav a platnú právnu úpravu. Rovnako tak i okolnosť, že navrhovatelia doposiaľ celkovo 8 krát zmenili svoj žalobný návrh, čo v konečnom dôsledku malo vplyv i na spomalenie postupu   konania   a bolo   jedným   z dôvodov   pre   zrušenie   preskúmavaných   rozhodnutí prvostupňového súdu“.

V reakcii   na vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu   v konaní pred ústavným súdom právna zástupkyňa sťažovateľky uviedla, že krajský súd „potvrdil lehoty, ktoré vo svojej sťažnosti   uviedla   sťažovateľka,   a je   zjavné   že   konal   so   zbytočnými   prieťahmi“.   Ďalej uviedla,   že   „zmeny   petitu“   v konaní   pred   okresným   súdom   sp.   zn.   11   C   177/92   boli „z dôvodu,   že   odporca   čiastočne   plnil   za   živý   a mŕtvy   inventár,   že   čiastočne   vydal majetkový   podiel   navrhovateľkám   v 1.   a 3.   rade,   že   znaleckým   dokazovaním,   súdnym znalcom   stanoveným   súdom,   boli   ohodnocované   budovy   a trvalé   porasty   a pod.   (...)“. Nakoniec zástupkyňa sťažovateľky zdôraznila, že to neznamená, že krajský súd „mal konať v lehotách uvedených v sťažnosti“, a preto je sťažovateľka „presvedčená, že bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (...)“.

1. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   II.   ÚS   25/95,   I.   ÚS   3/00).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd je toho názoru, že namietaná dĺžka odvolacieho konania pred krajským súdom   nebola   závislá   od   zložitosti   občianskoprávneho   sporu   vedeného   v konaní   pred okresným súdom pod sp. zn. 11 C 177/92 ani nebola vyvolaná správaním sťažovateľky ako jednej zo žalobcov, tak ako to tvrdil predseda krajského súdu, hoci ústavný súd uznáva, že za iných okolností môžu byť nedostatky (nejasnosť) žalobného návrhu, jeho časté zmeny atď.   posúdené   ako   dôvod   vzniknutých   prieťahov,   ktoré   treba   plne   pripísať   na   vrub sťažujúceho sa žalobcu. V každom prípade podľa názoru ústavného súdu aj proti správaniu žalobcu,   ktoré   spôsobuje   prieťahy   v súdnom   konaní   alebo   ho   neprimerane   predlžuje, Občiansky súdny poriadok poskytuje všeobecnému súdu viaceré procesné prostriedky, ktoré dovoľujú   za   dodržania   všetkých   garancií   spravodlivého   procesu   v zmysle   v čl.   46 a n. ustanovení siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ukončiť toto správanie účastníka konania prípadne aj meritórnym zamietnutím jeho žaloby.

Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky sp. zn. 11 C 177/92 konal odvolací súd   celkom   tri   razy   a z celkovej   doterajšej   dĺžky   tohto   občianskeho   súdneho   konania v trvaní 10 rokov a 5 mesiacov len odvolacie konanie spotrebovalo čas v trvaní 5 rokov a 7 mesiacov.

Ústavný súd však mohol skúmať, či namietaným postupom krajského súdu došlo alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, len v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 211/99, ktoré trvalo 30 mesiacov (pozri časť II bod 4), pretože len vo vzťahu k tomuto ostatnému odvolaciemu konaniu bola predmetná sťažnosť podaná v lehote dvoch mesiacov v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V tomto odvolacom konaní krajský súd po predložení spisu 2. júna 1999 urobil prvý úkon   25.   januára   2001   a následne   ďalší   úkon   10.   mája 2001,   keď   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   z 23.   februára   1999   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   pričom písomné vyhotovenie uznesenia spolu so spisom vrátil okresnému súdu 17. decembra 2001. Krajský súd bol teda nečinný od 2. júna 1999 do 25. januára 2001, t. j. 19 mesiacov, a od 10. júna 2001 do 17. decembra 2001, t. j. 6 mesiacov potreboval na doručenie písomného vyhotovenia   uznesenia   z 10.   mája   2001   a vrátenie   spisu   okresnému   súdu   (pozri   tiež I. ÚS 63/00).

V tomto   odvolacom   konaní   nebol   postup   krajského   súdu   zjavne   bez   zbytočných prieťahov po dobu celkom 25 mesiacov. Medzi skutočnosťami, ktorými sa túto dĺžku snažil ospravedlniť predseda krajského súdu, ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by   bolo   možné   v súlade   s jeho   doterajšou   judikatúrou   prihliadnuť   (napr.   II.   ÚS   48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 159/02).

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

2. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy ústavného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do   pôvodného   stavu.   V danom   prípade   ústavný   súd   považoval   vzhľadom   na   všetky okolnosti prípadu, ako aj zásadu spravodlivosti za primerané priznať toto zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   nálezu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Daniela Švábyho k odôvodneniu rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2003

Odlišné   stanovisko   sudcu   Daniela   Švábyho   k odôvodneniu   rozhodnutia   senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 40/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   odôvodnenia rozhodnutia vo veci sp. zn. I. ÚS 40/02 založil svoj záver o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   výlučne   na   výsledkoch   preskúmania postupu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní, ktoré sa pred krajským súdom ako odvolacím súdom začalo 2. júna 1999 a skončilo 17. decembra 2001. Podľa môjho názoru ústavný súd tým, že sa obmedzil len na toto odvolacie konanie, náležite nezohľadnil skutočnosť, že vo veci sťažovateľky vedenej na Okresnom súde v Topoľčanoch pod sp. zn. 11 C 177/92 konal odvolací súd celkom tri razy a z celkovej doterajšej dĺžky tohto občianskeho súdneho konania v trvaní 10 rokov a 5 mesiacov len odvolacie konanie spotrebovalo čas v trvaní 5 rokov a 7 mesiacov. Ak aj totiž prihliadnem na vyjadrenie predsedu krajského súdu a odhliadnem pri konečnom posúdení veci od prvého odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave – pobočke Nitra pod sp. zn. 20 Co 798/94, ktoré trvalo celkom 18 mesiacov (pozri časť II bod 2 nálezu), je podľa môjho názoru stále celková dĺžka odvolacieho konania pred krajským súdom (sp. zn. 7 Co 12/97 a sp. zn. 7 Co 211/99)   v trvaní   celkom   4   rokov   a jedného   mesiaca   (19   mesiacov   a 30   mesiacov) zjavne   neprimeraná   k spôsobu   jeho   skončenia   -   zrušeniu   prvostupňového   rozsudku a vráteniu veci na ďalšie konanie a k dôvodom tohto zrušenia a vrátenia veci uvedených v uznesení krajského súdu (pozri časť II body 3 a 4 nálezu ústavného súdu).

Podľa   konštantnej   judikatúry   (napr.   I.   ÚS   70/98)   konanie   tvorí   jeden   celok   bez ohľadu na súdne inštancie. Táto skutočnosť však nebráni sťažovateľovi obmedziť svoje námietky týkajúce sa porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len na niektorú súdnu inštanciu a ústavný súd toto obmedzenie predmetu návrhu na začatie konania pred ním aj rešpektuje (napr. I. ÚS 31/01). Preto aj v danej veci bolo možné prijať sťažnosť a posúdiť   namietané prieťahy   z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy   len   vo vzťahu   k   postupu odvolacieho súdu.

Ústavný súd v uznesení z 25. apríla 2002 o prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie   neobmedzil   predmet   konania   len   na   ostatné   odvolacie   konanie   pred   krajským súdom,   čo   vyplýva   aj   z nasledujúceho   kontradiktórneho   prerokovania   prijatej   sťažnosti účastníkmi tohto konania. Podľa môjho názoru mohlo byť preto predmetom preskúmania ústavného   súdu   nielen   ostatné   odvolacie   konanie   pred   krajským   súdom,   ale   s ním   aj predchádzajúce odvolacie konanie v tejto veci sťažovateľky, pretože tak ako konanie na súde prvého stupňa tvorí jeden celok, tak ho musí tvoriť z hľadiska práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy aj odvolacie konanie.

V tejto   súvislosti   väčšina   senátu   argumentovala   lehotou   na   podanie   sťažnosti ustanovenou v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Avšak podľa môjho názoru túto lehotu, ktorú v danom kontexte možno dodržať spravidla (ak nie vždy) len vo vzťahu k ostatnému odvolaciemu konaniu   (ako   to   napokon   bolo   aj   v danej   veci),   je   potrebné   vykladať   a uplatňovať   aj vzhľadom na špecifickú povahu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá je daná jeho základným účelom.

K tomu dodávam, že účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu,   sa   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   súdu,   pretože   až   ním   sa   vytvára   právna   istota   (napr. II. ÚS 26/95, II. ÚS 64/99, I. ÚS 59/02, I. ÚS 159/02). Z toho potom logicky vyplýva, že za „právoplatné   rozhodnutie   súdu“,   ktorým   sa   vytvára   právna   istota,   nemožno   považovať právoplatné uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   zruší   rozsudok   súdu   prvého stupňa a zároveň sa mu vec vráti na ďalšie konanie. Odvolacie konania, ktoré v rámci jedného a toho istého občianskeho súdneho konania skončili s takýmto výsledkom, nemôžu mať potom z hľadiska dotknutého základného práva také na sebe nezávislé postavenie, aké mu pripísala väčšina senátu. Účastník konania totiž môže aj od odvolacieho súdu legitímne očakávať, aby pri svojom postupe ako súd nadriadený súdu prvého stupňa a zároveň ako súd vybavený podľa Občianskeho súdneho poriadku oprávneniami pri zisťovaní skutkového stavu veci a pri jej právnom posúdení dbal vždy aj o naplnenie uvedeného základného účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Inými slovami, účastník konania je na základe cit. článku ústavy chránený nielen proti prieťahom v odvolacom konaní, ktoré sú spôsobené dlhšou nečinnosťou odvolacieho súdu,   ale   aj   proti   tým   prieťahom,   ktoré   sú   dôsledkom   viacnásobného   vrátenia   veci odvolacím súdom na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. A fortiori proti takémuto postupu odvolacieho súdu musí byť účastník konania chránený, ak k nemu dochádza z dôvodov a v lehotách, tak ako to bolo zistené pri postupe krajského súdu vo veci sťažovateľky. Podľa môjho názoru ústavný súd preto pri svojom rozhodnutí mal prihliadnuť na obe odvolacie konania   pred   krajským   súdom   ako   na   jeden   celok,   v ktorom   sa   krajský   súd   dopustil namietaného porušenia základného práva sťažovateľky, a z tohto hľadiska potom uvážiť aj výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú krajský súd sťažovateľke takýmto postupom spôsobil.

V Košiciach 2. júna 2003