znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 40/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2001 predbežne prerokoval podnet Ing. B. Š., bytom V., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B. B., na začatie konania pre porušenie ústavného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci sp. zn. IV Gn 2472/99-44 a takto

r o z h o d o l :

Podnet Ing. B. Š. na začatie konania o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. marca 2001 doručený podnet Ing. B. Š., (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania pre porušenie ústavného práva navrhovateľa „na ochranu jeho majetku“ zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „postupom, nekonaním“ Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci sp. zn. IV Gn 2472/99-44.

Z obsahu   podnetu   a priložených   listín   vyplýva,   že   navrhovateľ   je   podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, ktoré ležia v kat. úz. Vígľaš a sú vedené na LV č. 634 ako parc. č. 1231, 1250 a 1251 (trvalé trávnaté porasty) v podiele 40/9720-ín, a nehnuteľností v kat. úz. Vígľaš, ktoré sú vedené na LV č. 635 ako parc. č. 266, 272/1, 272/3, 273/1, 1223/3, 1228, 1229, 1230/1, 1230/2, 1230/3, 1255, 1256/2, 1257/2 (trvalé trávnaté porasty) v podiele 2/146-ín.

Podieloví   spoluvlastníci   uvedených   nehnuteľností   založili   zmluvou z 9.   decembra 1995 „Pozemkové spoločenstvo Vígľaš“, ktoré bolo zapísané na bývalom Obvodnom úrade vo Zvolene 29. apríla 1996 pod č. j. práv. 56/96. Podľa navrhovateľa je zrejmé, že každý z podielových spoluvlastníkov uvedeného pozemkového spoločenstva má právo na ochranu vlastníckych práv, a tiež v zmysle zmluvy o založení pozemkového spoločenstva Vígľaš je zrejmé, že vlastníci vyznačení v liste vlastníctva tvoria Spoločenstvo urbárskej spoločnosti Vígľaš, a teda majú právo podieľať sa na hospodárení tohto spoločenstva.

Navrhovateľ   je   toho   názoru,   že   voľba   orgánov   uvedeného   pozemkového spoločenstva za účasti starostu obce Vígľaš a jeho pôsobenie vo funkcii tohto spoločenstva je nezákonné, nakoľko nie je zapísaný ani na jednom liste vlastníctva, a poukazuje na čl. VI. bod 8 predmetnej zmluvy, kde je uvedené, že výkon predsedu spoločenstva alebo jeho zástupcu   je   nezlučiteľný   s výkonom   funkcie   orgánu   obce.   Na   túto   situáciu   navrhovateľ neustále   upozorňuje   aj   orgány   prokuratúry,   nakoľko   podľa   jeho   názoru   nezákonným postupom starostu obce dochádza ku škodám pozemkového spoločenstva a jeho členov.

Postoj starostu obce a právne závery generálneho prokurátora vyjadrené v liste zo 6. decembra 2000 sp. zn. IV Gn 2472/99-44, ktorým boli podnety navrhovateľa odložené, považuje navrhovateľ za rozporné, protizákonné a protiústavné. Navrhovateľ je presvedčený o tom,   že   generálna   prokuratúra   v uvedenom   stanovisku   nepostupovala   v súlade   s čl. 20 ods. 1 ústavy a s čl. 11 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, s § 123 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov a ani s platným Trestným zákonom č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „TZ“), najmä jeho skutkovou podstatou podľa § 258 TZ.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa navrhovateľ domáha toho, aby ústavný súd ohľadom jeho podnetu začal konanie a následne vyniesol toto uznesenie:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   postupom   a nekonaním   vo   veci   podnecovateľa   GP   SR IV Gn 2472/99-44 zo dňa 06. 12. 2000 došlo k porušeniu ústavného práva podnecovateľa v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na ochranu jeho majetku.“

II.

Ústavný   súd   podľa   čl.   130   ods.   3   ústavy   môže   začať   konanie   aj   na   podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv. Z takéhoto konania nie je možné vylúčiť postup a rozhodovanie žiadneho orgánu štátu, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby a pokiaľ tomuto základnému právu alebo slobode právny predpis Slovenskej republiky neposkytuje účinnú ochranu konaním na inom štátnom orgáne.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu na začatie konania ústavný súd skúma jeho   všeobecné   náležitosti   upravené   v   §   20   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), ako aj či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 citovaného zákona nebránia jeho prijatiu   na   konanie.   Jednou   z podmienok,   ktorú   ústavný   súd   skúma   pri   predbežnom prerokovaní,   je,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnený   podnet.   Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním   takýchto   práv.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu:   „Jedným z dôvodov   odmietnutia   podnetu   je jeho zjavná neopodstatnenosť,   ktorú   možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (mutatis mutandis, I. ÚS 7/00).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...).

Navrhovateľ napáda „rozhodnutie“ generálnej prokuratúry preto, že na základe jeho podnetov táto neposkytuje ochranu majetku Pozemkového spoločenstva Vígľaš   tým, že neprijala prokurátorské opatrenia v súvislosti s postupmi a rozhodnutiami nižších stupňov prokuratúry, proti ktorým podnecovateľ vzniesol námietky.

Podľa § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   platného   v rozhodujúcom   čase:   „Prokurátor z vlastnej iniciatívy alebo na základe podnetu preskúma postup alebo rozhodnutie orgánov verejnej   správy,   rozhodnutie   súdu,   prokurátora,   vyšetrovateľa   a policajného   orgánu z hľadiska   zachovania   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov a vykoná opatrenie na odstránenie   zistených   porušení,   ak na preskúmanie nie   sú   podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány...“

Generálna prokuratúra na základe opakovaných podnetov navrhovateľa preskúmala postup a rozhodnutia Obvodného oddelenia Policajného zboru Detva sp. zn. ORP-212/1997 a sp.   zn.   ORP-272/1997,   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Hriňová   sp.   zn. ORP-43/OBV-2000, Okresného úradu Detva sp. zn. 97/LEB/PS-16, A 99/LPM a 151/93 a Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   1   Kn   2124/97,   1   Kn   2120/00 a 1 Kn 2188/99 a dospela k záveru, že nie sú splnené podmienky na vykonanie opatrení, nakoľko   nezistila   porušenie   zákonov   a preto   listom   sp.   zn.   IV   Gn   2472/99-44   zo 6. decembra 2000 podnety navrhovateľa odložila.  

Z citovaného ustanovenia nemožno vyvodiť povinnosť vyhovieť podanému podnetu. Oprávnenie   prokurátora   na   vykonanie   opatrenia   nemá   charakter   práva,   ktorému   je poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana.   Voľná   úvaha   generálneho   prokurátora   o tom,   či vykoná   alebo   nevykoná   opatrenie,   je   vylúčená   iba   v prípade,   ak   zistí,   že   zákonné podmienky   na   vykonanie   opatrenia   sú   splnené.   V danom   prípade   však   generálna prokuratúra dospela k záveru, že takéto podmienky nie sú splnené.

Za   porušenie   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno považovať   samo   osebe   skutočnosť,   že   prokuratúra   podnetu   podanému   podľa   trestného poriadku alebo podľa zákona o prokuratúre nevyhovie podľa predstáv podávajúceho.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné podnet navrhovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.