znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 4/2010-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. M., poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv nebyť odňatý zákonnému sudcovi a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 M Obdo V 22/2008   v dôsledku   vydaného opatrenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr. 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene   rozvrhu   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2009   v časti   II Obchodnoprávne kolégium a jeho bodov 6 a 7 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing.   I.   M.,   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky, ako   podanú zjavne neoprávnenou osobou   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. novembra   2009   doručená   sťažnosť Ing.   I.   M.,   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej republiky (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základných   práv   nebyť odňatý zákonnému sudcovi a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 v dôsledku vydaného opatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr. 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009   v časti   II Obchodnoprávne   kolégium   a jeho   bodov   6   a 7 (ďalej   len   „opatrenie predsedu“).   V súvislosti   s uvedenou   zmenou   opatrenia   predsedu   došlo   k výmene   dvoch členiek senátu O-V sudkýň JUDr. Z. Ď. a JUDr. J. Z. za sudkyne JUDr. A. P. a JUDr. D. L., a to aj vo veciach, ktoré boli pridelené a nevybavené do účinnosti tohto opatrenia.

2.   Sťažovateľ   uviedol,   že   okrem   iných   doručil   24.   novembra   2008   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania v tzv. kauze T. Aj na podklade tohto podnetu podal generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   2.   decembra   2008 mimoriadne dovolanie č. k. VI/2 Pz 687/08-4 proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   29   Cb   1/00   z   1.   marca   2007,   ako   aj   proti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 141/2007 zo 7. augusta 2007. V tejto súvislosti uviedol, že „Doplnenie dôvodov mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora... zo dňa 27. 1. 2009...   zaslal   sťažovateľovi   Najvyšší   súd...   dňa   9.   2.   2009“. Z uvedeného   sťažovateľ dôvodil, „že je účastníkom konania... sp. zn. 1M Obdo V22/2008... v zmysle § 243i ods. 1 O. s. p. platí, že mimoriadne dovolanie sa zasiela na vyjadrenie iba účastníkom konania. Je teda   zrejmé,   že   Najvyšší   súd...   považuje   sťažovateľa   za   účastníka   konania   1M   Obdo V22/2008.   Na   právo   sťažovateľa   podať   túto   ústavnú   sťažnosť   pritom   nemá   vplyv   ani skutočnosť   ak   bol   len   osobou   dotknutou   rozhodnutiami   napadnutými   mimoriadnym dovolaním..., za ktorú ho považuje generálny prokurátor... /pozri napr. doplnenie dôvodov mimoriadneho   dovolania   zo   dňa   27.   1.   2009/.   Sťažovateľ...   zastáva   názor,   že...   osoby dotknuté... aj osoby poškodené rozhodnutím súdu, ktoré neboli účastníkom súdneho konania a ktoré úspešne podali podnet na podanie mimoriadneho dovolania... majú v konaní súdu o podanom mimoriadnom dovolaní právo na súdnu a inú právnu ochranu... ako aj právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi...“. V tomto ohľade sťažovateľ poukázal aj na ustanovenie §   148a   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 148/04.

3.   Sťažovateľ   vecne   namietal,   že   vydaním   opatrenia   predsedu   došlo   k zmene v obsadení senátu, ktorý koná vo veci sp. zn. 1 M Obdo V22/20081 (bod 1 in fine), a preto došlo k odňatiu práva sťažovateľa jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru). Uvedenú argumentáciu sťažovateľ v ďalšom podrobne právne rozviedol.

4. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby dočasným opatrením odložil vykonateľnosť napadnutých časti opatrenia predsedu a následne, aby rozhodol týmto nálezom:

«Ustanoveniami opatrenia Predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.   9.   2009   Spr.   162/2009-20   o   zmene   Rozvrhu   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky na rok 2009 v časti II. Obchodnoprávne kolégium:

v bode 6. v znení: „Na strane 31 v senáte O-V sa vypúšťajú JUDr. Z. Ď. a JUDr. J. Z. a pod poradové číslo 3. sa vkladá JUDr. A. P. a pod č. 5 JUDr. D. L. V časti náhradníci sa vypúšťa JUDr. A. P. a pod č. 9 sa vkladá JUDr. J. Z. a v poznámke 1) sa v druhom riadku namiesto č. 1 - 5 uvádza č. 1 - 4.“ a

a v bode 7. v znení „Veci, ktoré boli pridelené a nevybavené do účinnosti tohto opatrenia v senáte O-V preberie JUDr. D. L. veci od JUDr. J. Z. a JUDr. A. P. preberie veci od JUDr. Z.Ď. a to aj vtedy, ak bol určený termín pojednávania na čas po nadobudnutí účinnosti tohto opatrenia“,

došlo v konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1M Obdo   V22/2008   k porušeniu základného   práva   Ing.   I.   M.   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi, garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj k porušeniu čl. 6 ods.   1   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   ako   aj   k porušeniu základného   práva   Ing.   I.   M.   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov, garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ustanovenia opatrenia Predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 9. 2009 Spr. 162/2009-20 o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 v časti II. Obchodnoprávne kolégium:

v bode 6. v znení: „Na strane 31 v senáte O-V sa vypúšťajú JUDr. Z. Ď. a JUDr. J. Z. a pod poradové číslo 3. sa vkladá JUDr. A. P. a pod č. 5 JUDr. D. L. V časti náhradníci sa vypúšťa JUDr. A. P. a pod č. 9 sa vkladá JUDr. J. Z. a v poznámke 1) sa v druhom riadku namiesto č. 1 - 5 uvádza č. 1 - 4.“ a

v   bode   7.   v   znení   „Veci,   ktoré   boli   pridelené   a   nevybavené   do   účinnosti   tohto opatrenia v senáte O-V preberie JUDr. D. L. veci od JUDr. J. Z. a JUDr. A. P. preberie veci od JUDr. Z. Ď. a to aj vtedy, ak bol určený termín pojednávania na čas po nadobudnutí účinnosti tohto opatrenia“,

sa zrušujú. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

5. Ústavný súd listom z 18. decembra 2009 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v stanovenej lehote doručil podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania adresovaný generálnej prokuratúre a aby prípadne predložil ďalšie dôkazy podporujúce ich argumentáciu o aktívnej legitimácii sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ (prostredníctvom   jeho   poslaneckého   asistenta)   listom   doručeným   ústavnému   súdu 23. decembra 2009 doručil požadovaný podnet „a ako nepriamy dôkaz aktívnej legitimácie kópiu listu Najvyššieho súdu p. M.“. Z obsahu doručeného podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania z 24. novembra 2008 (i) okrem iného vyplýva, že sťažovateľ ho podal „ako osoba dotknutá /ako bývalý minister/ a poškodená /ako občan a zároveň volený zástupca   občanov/.   Listom   z 9.   februára 2009   vec   prejednávajúci   predseda   senátu   (ii) zaslal sťažovateľovi „doplnenie dôvodov mimoriadneho dovolania na vyjadrenie v lehote 60 dní“.

6. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti si ústavný súd vyžiadal na vec   sa   vzťahujúci   súdny   spis   sp.   zn.   1   M   Obdo   V 22/08,   z ktorého   (v   rozsahu   svojho procesného rozhodovania) zistil, že

-   okrem   sťažovateľa   [bod   5(i)]   podali   v predmetnej   veci   podnet   na   mimoriadne dovolanie 1. decembra 2008 minister financií Slovenskej republiky („ako osoba dotknutá a poškodená“) a 10. decembra 2008 účastník konania – T., a. s.,

- generálny prokurátor doručil 2. decembra 2008 najvyššiemu súdu „mimoriadne dovolanie proti   rozsudku   Krajského   súdu...   z   1.   marca   2007   č.   k.   29   Cb   1/00-1117 a rozsudku Najvyššieho súdu... zo 7. augusta 2007 č. k. 3 Obo 141/2007“, v odôvodnení mimoriadneho   dovolania   generálny   prokurátor   okrem   iného   uviedol,   že „Podnet   na podanie   mimoriadneho   dovolania   podala   Slovenská   republika   zastúpená   Ministerstvom financií Slovenskej republiky, a to ako osoba dotknutá súdnymi rozhodnutiami. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky je jediným akcionárom spoločnosti T.... (žalovaný).“,

-   podaním   doručeným   najvyššiemu   súdu   27.   januára   2009   generálny   prokurátor doplnil dôvody mimoriadneho dovolania z 2. decembra 2008 a okrem iného uviedol, že „... Mimoriadne dovolanie zároveň podávam aj na základe podnetu účastníka konania na strane žalovaného – T.... Ďalej mimoriadne dovolanie podávam aj na základe podnetu I. M.,   ktorého   možno   ako   bývalého   ministra   financií...   posudzovať   ako   osobu   dotknutú predmetnými rozhodnutiami.“.

III.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Jedným z dôvodov   odmietnutia ústavnej sťažnosti je situácia, keď ide o návrh podaný niekým zjavne neoprávneným (bod 7), a touto procesnou vadou trpí aj sťažnosť podaná sťažovateľom.

9.   Ústavný   súd   sa   ústavnosťou   oprávnenia   (aj)   generálneho   prokurátora   podať dovolanie už zaoberal a nálezom sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. septembra 1996 rozhodol, že toto   oprávnenie   (vo   vtedy   platnom   znení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pozn.)   je v rozpore s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v odôvodnení citovaného nálezu   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   by   mohol   v novej   právnej   úprave   patriť generálnemu prokurátorovi pri dodržaní (v okolnostiach danej veci) podmienky viazanosti podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku na predchádzajúci podnet zo strany pôvodného   účastníka   konania   (s   výnimkou   prípadov,   keď   môže   prokurátor   vstúpiť   do konania),   rešpektujúc   tak autonómiu   vôle   strán   a právo   na   súkromie.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   uviedol   (pozri   citovaný   nález),   že   „procesné   dispozičné   právo   účastníka občianskeho súdneho konania (podať či nepodať žalobu, riadny či mimoriadny opravný prostriedok) možno považovať za jeden z aspektov ústavného práva autonómie vôle strán” a prípadné podanie dovolania „bez ohľadu na vôľu účastníkov konania“ treba považovať „za nesúladné s ústavným právom na autonómiu vôle strán (účastníkov konania)“. Následne zákonodarca zákonom č. 169/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   s účinnosťou   od   1.   júla   1998 zaviedol   do   civilného   procesu   nový   druh   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   ktorý nazval mimoriadne dovolanie a zveril generálnemu prokurátorovi oprávnenie ho podať na základe   predchádzajúceho   podnetu   účastníka   pôvodného   konania,   osoby   dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo osoby poškodenej   takýmto rozhodnutím. Priznanie tohto práva účastníkovi   konania   (súladne   s požiadavkou   ústavného   súdu   uvedenou   v náleze   sp.   zn. PL. ÚS 43/95) prijala predovšetkým rozhodovacia prax súdov bez väčších problémov, čo ale   nie   je   možné   povedať   v súvislosti   s   priznaním   tohto   oprávnenia   osobe,   ktorá   je rozhodnutím   súdu   dotknutá   alebo   poškodená.   Ústavný   súd   ne/súlad   mimoriadneho dovolania (konkrétne § 243e OSP) opakovane posudzoval vo veci sp. zn. PL. ÚS 57/99, pričom návrhu najvyššieho súdu nevyhovel. V podstatnom (v okolnostiach danej veci) ale uviedol, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania môže podať „len osoba, ktorá má priamy   vzťah   k napádanému   rozhodnutiu...   tento   podnet   je   úplne   v dispozícii   účastníka konania alebo osoby, ktorej sa súdne rozhodnutie (proces, ktorý mu predchádzal) negatívne dotklo   alebo   ju   poškodilo“.   V neposlednom   rade   v súvislosti   s možným   porušením autonómie vôle strán a práva na súkromie uviedol, že obidva princípy nie sú porušené „do tej   miery,   aby   to   zakladalo   neústavnosť.   Je   síce   pravda,   že   do   istej   miery   podanie mimoriadneho dovolania vytvára stav, v ktorom sa zasahuje do právnych pomerov osôb, ktoré   patria   do   sféry   autonómie   vôle   strán   a práva   na   súkromie,   ale   tento   zásah   je opodstatnený...“.

10. Známe sú tiež postoje predstaviteľov právnej teórie na Slovensku, podľa ktorých „Osoba dotknutá rozhodnutím   súdu   a   osoba   poškodená   rozhodnutím   súdu   sú...   novými subjektmi občianskeho procesu, ktoré nemajú žiadnu teoretickú, ale ani legislatívnu oporu. Procesná legitimácia týchto osôb na podanie podnetu je vágna a napovedá veľa o tom, že v tejto   časti   novela   Občianskeho   súdneho   poriadku   nerešpektuje   ústavným   súdom judikovanú autonómiu vôle strán a právo na súkromie. O procesnej legitimácii týchto osôb rozhoduje generálny prokurátor, ktorý však v civilnom procese nemá žiadne rozhodovacie oprávnenia“ (J. Mazák: Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku 99/1963 Zb.: § 243e-243j, systém ASPI).

11. Najvyšší (dovolací) súd sa v kontexte ustanovenia § 243e ods. 1 OSP zaoberal výkladom   pojmu   „dotknutá“   či   „poškodená   osoba“.   V tejto   súvislosti   napr.   v uznesení sp. zn. M Cdo 170/2002 („Zo súdnej praxe“ č. 33/2004) uviedol, že „... osobou dotknutou alebo poškodenou rozhodnutím súdu treba rozumieť takú osobu, ktorej práva a oprávnené záujmy boli rozhodnutím súdu poškodené alebo do práv a oprávnených záujmov ktorej bolo rozhodnutím súdu nepriaznivo zasiahnuté“. Podobne v uznesení sp. zn. 3 MCdo 22/2007 („Zo súdnej praxe“ č. 4/2009) uviedol, že „... osobou dotknutou (poškodenou) napadnutým rozhodnutím   je   len   osoba,   ktorej   práva   a   oprávnené   záujmy   boli   rozhodnutím   súdu poškodené alebo do práv a oprávnených záujmov ktorej bolo rozhodnutím súdu nepriaznivo zasiahnuté.   Z   ustanovenia   §   243e   ods.   1   OSP   treba   vyvodiť,   že   určitá   fyzická   alebo právnická   osoba   ako   ten,   kto   robí   a   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky adresuje   podnet   na   mimoriadne   dovolanie, musí   byť   reálne   (negatívne)   dotknutá napadnutým rozhodnutím. Uvedený stav musí byť daný aj v čase podania mimoriadneho dovolania.   Nepostačuje   preto   iba   predpoklad,   že   za   určitých   (objektívne   nie   istých) okolností   môžu   byť   práva   a   oprávnené   záujmy   tejto   osoby   v   budúcnosti   (prípadne) dotknuté.“.   Uvedený   súdno-aplikačný   výklad   má   nepochybne   spojitosť   aj   s osobou sťažovateľa (bod 13).

12. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ sa nemohol stať účastníkom posudzovaného dovolacieho konania tým, že mu dovolací súd doručil doplnenie dôvodov mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   z   27.   januára   2009 (bližšie   bod   2). Účastníkmi predmetného dovolacieho konania (sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008) boli prima facie na strane žalobcu Š., a. s., a Š. I. s. r.o. (resp. ich/jej právny nástupca), a na strane žalovaného   T.,   a.   s.,   a na   tomto   stave   nemôže   nič   zmeniť   ani   okolnosť   súvisiaca s doručením doplnenia dôvodov mimoriadneho dovolania sťažovateľovi. Sťažovateľ v tejto súvislosti   rovnako   nesprávne   interpretuje   (pozri   bod   2)   ustanovenie   § 243i   ods.   1   OSP („mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkom konania na vyjadrenie“), ktorého význam   spočíva   v zákonom   ustanovenej   povinnosti   uloženej   súdu   doručiť   dôležitú písomnosť (na základe ktorej sa koná o dovolaní) účastníkom konania, aby sa k nej mohli vyjadriť.   Prisudzovať   tomuto   ustanoveniu   ten   význam,   že   doručením   doplnenia mimoriadneho   dovolania   sťažovateľovi   sa   tento   stal   účastníkom   konania,   je   právne neudržateľné.

13. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ zjavne nie je ani osobou dotknutou (poškodenou) rozhodnutím súdu (§ 243e ods. 1 OSP), a to bez ohľadu na závažnosť výhrad uvedených v bode 9 a 10; ich význam podľa názoru ústavného súdu iba potvrdzuje potrebu reštriktivného výkladu pojmu osoba dotknutá (poškodená) rozhodnutím súdu, ako napokon postupuje aj súdno-aplikačná prax (bod 11). Sťažovateľ status osoby dotknutej (poškodenej) rozhodnutím súdu v rámci podaného podnetu odôvodňuje (bod 2) iba tým, že je bývalý minister (osoba dotknutá), resp. že je občan a zároveň volený zástupca občanov (osoba poškodená).   Uvádzané postavenie   sťažovateľa (bývalý minister,   občan, volený zástupca občanov)   vzhľadom   na   rozhodovaciu   prax   najvyššieho   súdu   (bod   11) je právne nedostatočné   pre   záver   o reálnej   a negatívnej   spojitosti   sťažovateľa   s napadnutými rozhodnutiami   súdov   (krajského   a najvyššieho).   Toto   muselo/malo   byť   známe   aj generálnemu prokurátorovi (bod 6 tretia odrážka), resp. príslušnému dovolaciemu senátu. V okolnostiach danej veci osobou dotknutou (poškodenou) rozhodnutím súdu môže byť Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky,   ktoré   je   jediným   akcionárom   žalovanej spoločnosti   T., a.   s.,   ktoré   toto   právo   podnetu   aj   využilo   a na   jeho   základe   generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie. V neposlednom rade ústavný súd pripomína, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania podal aj účastník konania – žalovaný.

14.   Z   dôvodov   uvedených   v bode   13   nemôže   obstáť   ani   tvrdenie   sťažovateľa v bode 2 in fine (sťažovateľ poukazoval na ustanovenie § 148a ods. 2 OSP a na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 148/04).

15. Ústavnú sťažnosť na základe uvedeného nepodala osoba na to oprávnená, keďže medzi napadnutým opatrením predsedu ani postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 a tvrdeným porušením základných práv dotknutej osoby (sťažovateľa) neexistuje   jasný príčinný   vzťah,   kauzalita.   Nie   je úlohou   ústavného súdu preskúmavať správnosť opatrenia predsedu či postup najvyššieho súdu, ale len to, či sa napadnuté   opatrenie   alebo   postup   súdu   skutočne   zakladá   na   porušení   sťažovateľových ústavne zaručených právach a slobodách.

16. Z uvedených súvislostí vyplýva, že sťažovateľ nebol účastníkom namietaného dovolacieho konania a ani nepreukázal status osoby dotknutej (poškodenej) rozhodnutím súdu, preto musela byť jeho sťažnosť odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd rozhoduje iba na návrh oprávnených subjektov, nie sponte sua. Zistený procesný nedostatok má za následok, že ústavný súd nemôže/nemá oprávnenie vecne preskúmať ani v bode 3 namietané skutočnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010