znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 4/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. L., P. B., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   36   ods.   1,   čl.   11   ods.   1   a čl.   28   Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7 Medzinárodného paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych právach postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 18/02 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1 T 18/02-85 zo 17. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. L. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2008 doručená sťažnosť Mgr. V. L., P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 28 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   a čl.   7   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 18/02 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1 T 18/02-85 zo 17. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie predsedu senátu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím okresného súdu č. k. Tp 290/01-3 z 19. novembra 2001 ustanovený za obhajcu obvineného B. K. Po právoplatnom skončení veci si sťažovateľ uplatnil odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 22 742 Sk. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 18/02 z 3. marca 2008 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) mu vyšší súdny úradník priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov iba v sume 19 955 Sk.

Proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej rozhodol   predseda   senátu   okresného   súdu   rozhodnutím   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa zamietol.

Podľa   sťažovateľa:   «Predseda   senátu   porušovateľa   posúdil   tri   samostatné   úkony právnej pomoci, spočívajúce v mojej účasti pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania dňa 11. 1. 2002 v trvaní od 11.30 hod. do 12.00 hod., účasti pri vyšetrovacom úkone - výsluchu obv. B. K. dňa 11. 1. 2002 v trvaní od 12.00 hod. do 12.20 hod. a účasti pri oboznámení s výsledkami vyšetrovania v ten istý deň od 12.20 hod. do 12.35 hod. v rozpore s advokátskou tarifou, vyhl. č. 240/1990 Zb., ako jeden úkon právnej pomoci, počítajúc čistý čas   trvania   týchto   troch   samostatných   úkonov   právnej   pomoci   dohromady,   pričom   mi priznal za ne odmenu len ako za jeden úkon právnej pomoci vo výške 600,-- Sk a k nej rež. paušál v sume 60,-- Sk, hoci správne mi mal priznať odmenu a k nej patriaci rež. paušál zvlášť za každý z týchto troch úkonov právnej pomoci, teda mi mal priznať tri odmeny po 600,-- Sk a k nim patriace tri rež. paušály po 60,-- Sk.

Predseda senátu si zrejme osvojil právne posúdenie veci, ktoré vo svojom uznesení uviedol VSÚ, pričom VSÚ v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Účasť na úkonoch pod bodmi 3. a 7. výroku súd posúdil ako jeden úkon právnej pomoci uvedený v § 16 ods. 1 písm. d) vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb., nakoľko boli v priebehu toho istého dňa uskutočnené viaceré   úkony,   ktoré   bezprostredne   na   seba   nadväzovali   (po   odpočítaní   nevyhnutných prestávok ), uskutočnili sa na tom istom mieste a advokát sa ich zúčastnil. Súd zistil čistý čas ich trvania a za výkon právnej pomoci uznal každé začaté dve hodiny takto zisteného času.“ Takéto   právne   posúdenie   veci   je   nesprávne,   v   rozpore   s   jednoznačným   znením právnej normy, a to § 16 ods. 1 písm. d) cit. vyhl.

VSÚ nesprávne interpretoval túto právnu normu, a taktiež aj predseda senátu, ktorý rozhodnutie VSÚ považoval za správne.

Podľa § 16 ods. 1 písm. d) vyhl. č. 240/1990 Zb. odmena patrí za každý z týchto úkonov právnej pomoci:

d)   účasť   pri   vyšetrovacom   úkone,   pri   oboznámení   s   výsledkami   vyšetrovania, vyhľadávania a za konanie pred súdom alebo iným orgánom, a to za každé začaté dve hodiny.

Z dikcie (normatívneho textu) tejto právnej normy jednoznačne vyplýva, že účasť pri vyšetrovacom   úkone   a   účasť   pri   oboznámení   s   výsledkami   vyšetrovania   sú   dva   rôzne, kvalitatívne   odlišné,   úkony   právnej   pomoci,   pričom   odmena   patrí   samostatne   za   každý z nich. Odmena teda patrí samostatne za účasť pri vyšetrovacom úkone, a to za každé začaté dve hodiny a samostatne za účasť pri oboznámení s výsledkami vyšetrovania, a to za každé začaté dve hodiny.

Takýto výklad uvedenej právnej normy je zaužívaný aj v praxi všeobecných súdov.»

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   uvádza,   že   predseda   senátu   okresného   súdu   mu «... nepriznal náhradu za stratu času za čas strávený cestou v rámci územia mesta Považská Bystrica, a to dňa 23.   8.   2004 cestou z miesta úkonu späť do sídla mojej advokátskej kancelárie, konkrétne za čas strávený cestou zo železničnej stanice v Pov. Bystrici (kam som sa   dopravil   vlakom)   do   sídla   mojej   advokátskej   kancelárie...   čo   v časovom   vyjadrení predstavovalo 19 minút (spolu predstavovala strata času v tento deň celkom 2 hodiny 43 minút,   teda   6   polhodín),   a   dňa   16.   9.   2004   cestou   do   miesta   úkonu   právnej   pomoci, konkrétne zo sídla mojej advokátskej kancelárie... na železničnú stanicu v Pov. Bystrici a cestou   späť   z   miesta   úkonu   právnej   pomoci   do   sídla   mojej   advokátskej   kancelárie, konkrétne   zo   železničnej   stanice   v   Pov.   Bystrici   na   ulicu...,   čo   v   časovom   vyjadrení predstavovalo 25 minút (spolu predstavovala strata času v tento deň celkom 2 hodiny 25 minút, teda 5 polhodín).

Interpretácia   pojmu   „miesto   úkonu   právnej   pomoci“   predsedom   senátu porušovateľa, nie je správna a je v rozpore s advokátskou tarifou, konkrétne s právnou normou § 20 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z. z. a účelom, ktorý touto právnou normou sledoval zákonodarca.

Nárok na náhradu za stratu času v dňoch 23. 8. 2004 a 16. 9. 2004 mám podľa § 18 písm. b) a § 20 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z. z..

Podľa § 18 písm. b) vyhl. č. 163/2002 Z. z. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu za stratu času (§ 20).

Podľa § 20 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z. z. pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej dvadsaťštvrtiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

Náhrada   za   stratu   času   predstavuje   náhradu   za   čas,   ktorý   advokát   v   súvislosti s poskytovaním   právnej   služby   premeškal,   stratil,   teda   za   čas,   kedy   nemôže   poskytovať vlastné právne služby, pretože mu v tom bráni určitá objektívna okolnosť, v danom prípade cesta z jeho sídla do miesta poskytovania právnej služby a späť.

Účelom uvedených právnych noriem, upravujúcich náhradu za stratu času, ktorý sledoval   zákonodarca,   je   poskytnutie   určitej   miery   kompenzácie   za   to,   že   advokát z objektívneho   dôvodu   nemôže   poskytovať   právne   služby,   lebo   v   danom   čase   sa premiestňuje z miesta svojho sídla do miesta poskytovania právnej služby a späť... Právna norma § 20 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z. z. neumožňuje takú interpretáciu, podľa ktorej miestom úkonu právnej služby, ktoré nie je sídlom advokáta, sa rozumie celé územie mesta.

Nesprávny   je   teda   výklad   predsedu   senátu   porušovateľa,   že   miestom   úkonu   sa rozumie celé územie mesta, a že preto správne rozhodol VSÚ. keď mi priznal náhradu za stratu času dňa 23. 8. 2004 len za čas 5 polhodín a dňa 16. 9. 2004 len za čas 4 polhodiny, strávených cestou zo sídla mojej advokátskej kancelárie do miesta úkonu a späť.»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že predseda senátu okresného súdu „... sa   riadne   nezaoberal   mojimi   námietkami,   uvedenými   v   sťažnosti   proti   uzneseniu   VSÚ, nezaujal   k   nim   žiadne   stanovisko,   vôbec   sa   nezaoberal   mojou   skutkovou   a   právnou argumentáciou, teda riadne nepreskúmal správnosť výrokov uznesenia VSÚ, proti ktorým som podal sťažnosť...

V odôvodnení svojho uznesenia predseda senátu porušovateľa síce spomenul moje námietky uvedené v sťažnosti proti uzneseniu VSÚ, nezaujal však k nim žiadne stanovisko, iba formálne skonštatoval, že VSÚ rozhodol správne, neuviedol žiadne právne úvahy, na základe ktorých podľa príslušných ustanovení   zákona posudzoval dokázané skutočnosti, neuviedol podľa akých zákonných ustanovení mi odmenu a rež. paušál za jednotlivé úkony právnej pomoci nepriznal, a taktiež neuviedol žiadne zákonné ustanovenia, podľa ktorých mi časť náhrad za stratu času nepriznal...

Na základe môjho návrhu rozhodol podľa § 553 ods. 4, veta za bodkočiarkou Tr. por. o výške mojej odmeny a náhrad VSÚ poverený predsedom senátu.

O mojej sťažnosti proti uzneseniu VSÚ podľa § 190 ods. 2 písm. c) Tr. por. rozhodol ten istý predseda senátu, ktorý poveril vyššieho súdneho úradníka rozhodnutím o výške mojej odmeny a náhrad podľa § 553 ods. 4 Tr. por.

Právna úprava v § 553 ods. 4, veta za bodkočiarkou Tr. por. a v § 190 ods. 2 písm. c) Tr.   por.,   ktorá umožňuje,   aby   o   sťažnosti   proti uzneseniu   VSÚ,   teda   v druhom   stupni, rozhodol ten istý predseda senátu, ktorý tohto VSÚ poveril rozhodnutím v prvom stupni, je v rozpore s našou ústavnoprávnou úpravou, zakotvenou v čl. 141 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorej súdnictvo v Slovenskej republike sú povinné vykonávať nezávislé a nestranné súdy, a taktiež je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorý mi zaručuje právo na to, aby bola moja   záležitosť   prejednaná   spravodlivo,   nezávislým   a   nestranným   súdom,   čl.   6   ods.   1 Dohovoru, ktorý mi zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie a čl. 36 ods. 1 Listiny, ktorý mi zaručuje právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Okresný súd Považská Bystrica uznesením č. k. 1T/18/2002-85 zo dňa 17. 9. 2008 a v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 1T 18/02, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa Mgr. V. L., advokáta, na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   Slovenskej   republiky,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   právo   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok,   zaručené   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd a právo každého človeka na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá   poskytuje   ako   minimum   všetkým   pracovníkom:   (I)   spravodlivú   mzdu   a   rovnakú odmenu   za   prácu   rovnakej   hodnoty   bez   akéhokoľvek   rozlišovania,   zaručené   v   čl.   7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

2. Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1T/18/2002-85 zo dňa 17. 9. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Mgr. V. L., advokátovi, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,--   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Považská   Bystrica   povinný   mu   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Považská Bystrica je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov   konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr.   T.   B.,   do   3   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 28 listiny, práv podľa čl. 6 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 7 paktu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 18/02 a uznesením predsedu okresného súdu.

Z argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v sťažnosti   vyplýva,   že   k porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že

- v dôsledku   nesprávnej   aplikácie   a interpretácie   §   16   ods.   1   písm.   d)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „vyhláška č. 240/1990 Zb.“) mu okresný   súd   ako   ustanovenému   obhajcovi   nepriznal   odmenu   a náhradu   nákladov   podľa tarify určenej osobitným predpisom (ďalej len „režijný paušál“) za účasť pri vyšetrovacom úkone a za účasť pri oboznámeniach s výsledkami vyšetrovania uskutočnených 11. januára 2002;

- v dôsledku nesprávnej aplikácie a interpretácie § 20 ods. 1 ) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) mu okresný súd ako   ustanovenému   obhajcovi   nepriznal   náhradu   za   stratu   času   za   cestu   zo   železničnej stanice v Považskej Bystrici do sídla jeho advokátskej kancelárie;

- okresný súd sa pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka riadne nezaoberal jeho námietkami uvedenými v sťažnosti, nezaujal k nim žiadne stanovisko, vôbec sa nezaoberal právnou a skutkovou argumentáciou, teda vôbec riadne nepreskúmal správnosť výrokov uznesenia vyššieho súdneho úradníka, svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a toto je nepreskúmateľné;

- o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka   rozhodoval predseda senátu, ktorý vyššieho súdneho úradníka rozhodnutím poveril, pričom aplikoval § 553 ods. 4 Trestného poriadku a § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku, ktoré sú v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   domáhať   sa   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch (v posudzovanom prípade to je vyhláška č. 240/1990 Zb. a vyhláška č. 163/2002 Z. z.). Výklad   ustanovenia,   ktoré   upravuje   predpoklady   na   vznik   nároku   na náhradu odmeny ustanoveného advokáta, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa okresný súd nedopustil zjavnej svojvôle pri   výklade   ustanovení   vyhlášky,   či   svoje   právne   úvahy   dostatočne   a zrozumiteľne odôvodnil a či reagoval na všetky relevantné odvolacie námietky sťažovateľa.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   namieta,   že   v dôsledku   nesprávnej   aplikácie a interpretácie   §   16   ods.   1   písm.   d)   vyhlášky   č.   240/1990   Zb.   mu   okresný   súd   ako ustanovenému   obhajcovi   nepriznal   odmenu   a režijný   paušál   za   účasť   pri   vyšetrovacom úkone a za účasť pri oboznámeniach s výsledkami vyšetrovania uskutočnených 11. januára 2002, pričom poukazuje na odlišnú súdnu prax pri rozhodovaní o odmenách advokátov.

K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho vyčíslenia odmeny a režijného paušálu v rámci svojho odôvodnenia okresný súd uviedol: „Po preskúmaní obsahu spisu predseda   senátu   zistil,   že   vyšší   súdny   úradník   pri   rozhodovaní   o výške   trov   obhajoby postupoval správne, v súlade s vyhláškou MS SR č. 240/1990 Zb., keď úkony zo dňa 11. 01. 2002 – oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania v čase od 11,30 hod do 12,00 hod a od 12,20 hod do 12,35 hod ako i výsluch obv. K. v čase od 12,00 hod od 12,20 hod - posúdil ako 1 úkon právnej pomoci v celkovom trvaní 1 hodina 5 minút. Uvedené úkony boli všetky vykonané na Okresnom úrade vyšetrovania Policajného zboru SR Považská Bystrica ten istý deň, tieto úkony na seba bezprostredne a advokát sa ich zúčastnil. Preto uvedené úkony je potrebné posúdiť ako jeden úkon právnej pomoci s tým, že za výkon právnej pomoci treba uznať každé začaté dve hodiny takto zisteného čistého času ich trvania.“

Toto odôvodnenie nadväzuje na odôvodnenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka, z ktorého vyplýva, že účasť na úkonoch 11. januára 2002, a to účasť pri oboznamovaní s výsledkami   vyšetrovania   na   Okresnom   úrade   vyšetrovania   Policajného   zboru   SR Považská Bystrica v čase od 11.30 h do 12.00 h, účasť pri výsluchu obvineného v čase od 12.00 h do 12.20 h a účasť pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania v čase od 12.20 h do 12.35 h „súd posúdil ako jeden úkon právnej pomoci uvedený v § 16 ods. 1 písm. d) vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb., nakoľko boli v priebehu toho istého dňa uskutočnené viaceré úkony,   ktoré   bezprostredne   na   seba   nadväzovali   (   po odpočítaní   nevyhnutných prestávok ), uskutočnili sa na tom istom mieste a advokát sa ich zúčastnil. Súd zistil čistý čas ich trvania a za výkon právnej pomoci uznal každé začaté dve hodiny takto zisteného času.“.

Je zrejmé, že okresný súd oprel svoje odôvodnenie o stanovisko trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 26/97, podľa ktorého z ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 240/1990 Zb. „... vyplýva, že upravuje odmeňovanie obhajcov za   úkony   právnej   pomoci,   ktoré   spočívajú   v   účasti,   resp.   v konaní   obhajcu   v trestných veciach   pred   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   v   rôznych   jeho   štádiách   a   to   ako   v prípravnom konaní, tak aj v konaní pred súdom (hlavné pojednávanie, verejné zasadnutie), ktoré sú si najbližšie svojou povahou i účelom a pre priznanie odmeny za niektorý z nich musia platiť aj rovnaké pravidlá. Tento výklad vychádza z časového hľadiska stanoveného v uvedenom ustanovení, ktoré je rozhodné pre priznanie odmeny. Znamená to, že obhajcovi patrí odmena za každé dve začaté hodiny jeho účasti, resp. jeho konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní (t. j. pred orgánmi prípravného konania a pred súdom).“.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (resp.   jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   že   okresný   súd   mu   v dôsledku   nesprávnej aplikácie a interpretácie § 20 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. nepriznal náhradu za stratu času   za   cestu   zo   železničnej   stanice   v Považskej   Bystrici   do   sídla   jeho   advokátskej kancelárie,   ústavný   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   okresného   súdu   týkajúce   sa   tejto námietky   sťažovateľa,   z ktorého   vyplýva,   že „Súd   sa   stotožňuje   s názorom   vyššieho súdneho úradník, že miestom úkonu, ktoré nie je sídlom advokáta, sa rozumie celé územie mesta, a teda za čas strávený cestou v rámci územia mesta nemožno priznať náhradu za stratu času. Pri rozhodovaní o priznaní, resp. nepriznaní náhrady za stratu času stráveného cestou v rámci príslušného obvodu mesta (obce), v ktorom sa nachádza tak sídlo advokáta i miesto konania úkonu právnej služby, ako aj advokáta so sídlom v inom meste (obci) než v ktorom je miesto úkonu, je potrebné použiť rovnaké pravidlo.“.

Toto odôvodnenie nadväzuje na odôvodnenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka, v ktorom   vyšší   súdny   úradník   podrobne   a konkrétnym   spôsobom   špecifikoval,   prečo nebolo možné sťažovateľovi priznať náhradu za stratu času, a je z neho zrejmé, že pri rozhodovaní   vychádzal   z toho,   že   podmienky   vyžadované   v   §   20   ods.   1   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., podľa ktorého pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie   je sídlom   advokáta,   za   čas strávený   cestou   z tohto   miesta   a späť patrí   advokátovi náhrada   za   stratu   času   vo   výške   jednej   dvadsaťštvrtiny   výpočtového   základu,   neboli splnené, keď v odôvodnení uvádza: „Súd však priznal advokátovi náhradu za stratu času za čas strávený cestou z Pov. Bystrice do ÚVTOS Dubnica nad Váhom a späť dňa 23. 08. 2004 za 5 polhodín (2 hodiny 24 minút) x 567,- Sk, a za čas strávený cestou z Pov. Bystrice do ÚVV Žilina a späť dňa 16. 09. 2004 za 4 polhodiny (1 hodina 46 minút) x 567,- Sk, nakoľko v zmysle § 20 ods. 1 vyhl. MS SR č. 163/2002 Z. z. pri úkonoch právnej   služby vykonávaných   v mieste,   ktoré   nie je sídlom advokáta,   za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške 1/24-iny výpočtového   základu   za   každú   aj   začatú   polhodinu.   Miestom   sa rozumie   celé   územie mesta, v tomto prípade celé územie mesta Považská Bystrica, teda za cestu   v   rámci územia   mesta   Považská   Bystrica   súd   advokátovi   náhradu   za   stratu   času   nepriznal. Náhradu za stratu času za každú začatú polhodinu súd priznal advokátovi vo výške 567,- Sk a nie vo výške 570,- Sk (tak, ako si to advokát uplatnil), nakoľko zaokrúhľovanie na celé desaťkoruny nahor - ako to predpokladá § 25 vyhl. MS SR č. 163/2002 Z. z. - sa týka len výslednej   sumy   odmeny   vypočítanej   podľa   vyhlášky   MS   SR   č.   163/2002   Z.   z.,   a   nie hotových výdavkov, prípadne náhrady za stratu času.“

S týmto odôvodnením sa okresný súd pri rozhodovaní o sťažnosti plne stotožnil.

Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľa, že interpretácia pojmu „miesto úkonu právnej pomoci“ okresným súdom je v rozpore s účelom, ktorý sledoval zákonodarca, ústavný súd poukazuje na dôvodovú správu k § 20 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Zb., z ktorej vyplýva, že náhrady za premeškaný čas sa vzťahujú na čas strávený advokátom v akomkoľvek mieste inom, ako je umiestnené jeho sídlo zapísané v zozname Slovenskej advokátskej komory, alebo ako je umiestnená jeho ďalšia kancelária. Miestom sa rozumie celé územie mesta alebo obce, v prípade Bratislavy a Košíc aj mestská časť.

Sťažovateľ tiež namieta, že okresný súd sa pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka   riadne   nezaoberal   jeho   námietkami   uvedenými v sťažnosti, nezaujal k nim žiadne stanovisko, vôbec sa nezaoberal právnou a skutkovou argumentáciou,   teda   vôbec   riadne   nepreskúmal   správnosť   výrokov   uznesenia   vyššieho súdneho úradníka, svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a toto je nepreskúmateľné.

V súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového   i   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04). V tejto súvislosti   ústavný   súd   tiež   judikoval,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Citované odôvodnenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka a uznesenia predsedu senátu   okresného   súdu   obsahujú   podrobné   odôvodnenie   právneho   názoru   v otázkach posudzovania   výšky   odmeny   a režijného   paušálu   sťažovateľovi   ako   ustanovenému obhajcovi.

Ústavný súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom súdov a s ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   všeobecných   súdov   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom uznesení predsedu senátu okresného súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   arbitrárnosť   ani   nedostatočné   odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu pri aplikácii ustanovení vyhlášok, ktoré by mali za následok porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   sťažovateľa   týkajúcu   sa   porušenia   jeho   práv   tým,   že okresný súd aplikoval pri rozhodovaní o jeho nároku na odmenu a náhradu nákladov § 553 ods. 4 Trestného poriadku a § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku, ktoré sú podľa sťažovateľa v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, a tým, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodoval predseda senátu, ktorý vyššieho súdneho úradníka rozhodnutím poveril, ústavný súd uvádza, že z princípu legality ako imanentného znaku právneho štátu možno vyvodiť aj príkaz aplikácie zákonných právnych noriem. Výkon zákonnej právnej normy nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcich. Tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať. Ak teda zákonodarca novou právnou úpravou chce umožniť, aby o odmenách a náhradách ustanovených obhajcov mohol rozhodovať vyšší súdny úradník a tento svoj zámer zakotví zodpovedajúcim (ústavne súladným) spôsobom do textu právneho predpisu, potom súdy sú povinné právne normy aplikovať tak, aby zámer zákonodarcu naplnili.

V posudzovanom prípade zákonodarca dal možnosť, aby o odmenách a náhradách ustanovených obhajcov v zmysle § 553 ods. 4 Trestného poriadku mohol rozhodovať aj vyšší   súdny   úradník   poverený   predsedom   senátu.   Ak   teda   o sťažovateľovom   nároku rozhodol vyšší súdny úradník, potom nemožno takýto postup z ústavnoprávneho hľadiska namietať.   Možné   by   to   bolo   jedine   vtedy,   ak   by   okresný   súd   vo svojom   postupe nerešpektoval   zámer   tvorcu   právnej   normy   spôsobom   nesúladným   s jednotlivými ustanoveniami   ústavy   alebo   s ústavou   ako   celkom,   alebo   aj v tom   prípade,   ak   by   súd postupoval   podľa   právnych   noriem,   ktoré   boli   predpísaným   spôsobom   vyhlásené   za nesúladné s ústavou.

Ak   by   teda   sťažovateľ   chcel   dosiahnuť   prehodnotenie   postupu   súdu   vo   svojom prípade, muselo by dôjsť ku konštatovaniu nesúladu predmetných ustanovení s ústavou. To sa však do momentu rozhodovania ústavného súdu nestalo.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“) úkonmi vyššieho súdneho úradníka sú a) konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom, b) skutkový a právny rozbor veci a c) iné úkony súdu.

Podľa § 3 ods. 5 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na   základe   poverenia   sudcu   samostatne.   Poverenie   je   súčasťou   rozvrhu   práce   alebo súčasťou súdneho spisu.

Z uvedených ustanovení je zrejmé, že vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o odmene a náhrade výdavkov ustanoveného advokáta postupuje samostatne. Predseda senátu, ktorý vyššieho   súdneho   úradníka   poveruje,   nie   je   na   základe   žiadnych   ustanovení   právnych predpisov   oprávnený   dávať   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   pokyny   ako   má   vo   veci rozhodnúť.

Ustanovenie   §   3   ods.   6   zákona   o súdnych   úradníkoch,   podľa   ktorého   skutkový a právny rozbor veci pridelenej sudcom vykoná vyšší súdny úradník s návrhom na ďalší postup v konaní a s odkazom na pramene práva, literatúru a judikatúru súdov, z ktorej čerpal, na ktorý poukazuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, sa vzťahuje ku úkonom vyššieho súdneho úradníka podľa už citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zákona o vyšších súdnych úradníkoch.

S ohľadom   na uvedené   nemožno   na   základe   argumentácie   sťažovateľa spochybňujúcej platné znenie ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1 listiny odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť   čl. 20   ods. 1   ústavy,   čl.   11   ods.   1   listiny   a čl. 1   ods. 1   dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa   požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených   priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru) (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak uznesením   predsedu   senátu   okresného   súdu v označenom   konaní   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   čl. 46   ods. 1   ústavy,   potom   už neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Napokon   ústavný   súd   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   čl.   48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o nákladoch trestného konania, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o nákladoch trestného konania preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   aj v tejto časti odmietnuť.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením predsedu senátu okresného súdu a namietaným porušením práv podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   hodnotí   podanú   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009