znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 4/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. P., B., zastúpeného advokátom V. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 11/06-51 z 22. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. P.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. septembra 2006 doručená sťažnosť Ing. K. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 11/06-51 z 22. júna 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 11. januára 2006 podal krajskému súdu žalobu proti žalovanému – Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   žalovaného   č.   MK-11541/05-110/28199   z   25.   októbra   2005,   ktorým   bol zamietnutý   rozklad   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   žalovaného   č.   MK-9432/2005-400/222163 z 10. augusta 2005 (ktorými bolo v prvom stupni zúžené územie Pamiatkovej zóny B.). Zároveň sťažovateľ v súlade s § 250c Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP”)   navrhol   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného,   ktorému návrhu krajský súd uznesením č. k. 2 S 11/06-35 z 27. februára 2006 vyhovel a povolil odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe žalobcu.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   S   11/06-48   zo   7.   júna   2006   zastavil   konanie v predmetnej   veci,   čo   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ   nebol   aktívne   legitimovaným   na podanie   žaloby,   pretože   sám   nepodal   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   I.   stupňa odvolanie (rozklad). Následne krajský súd uznesením č. k. 2 S 11/06-51 z 22. júna 2006 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) zrušil svoje predchádzajúce uznesenie č. k. 2 S 11/06-35 z 27. februára 2006, keďže „konanie vo veci bolo zastavené z procesných dôvodov, bez vecného   prejednania   žaloby,   neexistuje   podľa   názoru   súdu   žiaden   dôvod   pre   to,   aby vykonateľnosť rozhodnutia označeného vo výrokovej časti tohto uznesenia bola naďalej odložená, a to až do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o zastavení konania vo veci. Preto súd najmä v záujme zamedzenia vzniku prípadných škôd u tretích osôb, ktoré by mohli   byť   ďalším   trvaním   odkladu   vykonateľnosti   predmetných   rozhodnutí   dotknuté, uznesenie o odklade vykonateľnosti žalobou napadnutých rozhodnutí zrušil”.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zo   7.   júna   2006   (ktorým   bolo zastavené konanie) odvolanie, o ktorom do času podania sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   «postupoval v rozpore   so   zákonom   a   porušil   tým   základné   práva   sťažovateľa.   Postup   v   rozpore   so zákonom spočíva (...) v tom, že Krajský súd v Bratislave nemal zákonné oprávnenie zrušiť svoje   predchádzajúce   uznesenie,   ktorým   bola   odložená   vykonateľnosť   napadnutého rozhodnutia MK SR až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe žalobcu. Vo veci dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, pretože sťažovateľ sa voči uzneseniu o zastavení konania odvolal a odvolanie má vo vzťahu k uzneseniu odkladný účinok. OSP, ani žiadny iný zákon nepriznávajú   súdu   právomoc   zrušiť   svoje   predchádzajúce   uznesenie   o   odklade vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Krajský   súd   v   Bratislave   svojim   napadnutým uznesením   (...)   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   ktorý   neumožňuje   zrušiť   odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Protizákonným postupom súdu v predmetnej veci bolo sťažovateľovi znemožnené domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde „zákonom   ustanoveným   postupom",   čím   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na.súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Sťažnosti sa vyhovuje. 2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené tým, že Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 S 11/06-51 zo dňa 22. 6. 2006 (...) v právnej veci žalobcu Ing. K. P. (...) proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (...) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK- 11541/05-110/28199   zo   dňa   25.   10.   2005,   v ktorom   Krajský   súd   v Bratislave   rozhodol o zrušení svojho uznesenia č. k. 2 S 11/06-35 zo dňa 27. 02. 2006, ktorým bol povolený odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného č. MK-11541/05-110/28199 zo dňa 25. 10. 2005 v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK-9432/2005-400/222163 zo dňa 10.08.2005, až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe žalobcu. 3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 11/06-51 zo dňa 22. 6. 2006 sa (...) zrušuje. 4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. K. P. (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.”

V súvislosti s procesnými otázkami sťažovateľ ďalej navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu   a   zároveň   uložil   všetkým   dotknutým   orgánom   postupovať   v   súlade   s   pôvodným uznesením súdu č. k. 2 S 11/2006-35 z 27. februára 2006.

2. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie návrhu si ústavný súd vyžiadal spis Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4   Sžo   KS 117/2006, z obsahu ktorého zistil nasledovné:

2.1 V rámci podaného odvolania z 24. júla 2006 (proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 S 11/06-48 zo 7. júna 2006) sťažovateľ okrem iného žiadal s poukazom na ustanovenie § 250c OSP odvolací súd,   aby odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-11541/05-110/28199 z 25. októbra 2005.

Predsedníčka   senátu   A.   Ž.   listom   z 5.   septembra   2006   upovedomila   právneho zástupcu sťažovateľa, že „žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného č. MK- 11541/05-110/28199 z 25.   októbra 2005 podanej spolu s odvolaním   (...)   s poukazom na ustanovenie § 250c ods. 1 O. s. p., nevyhovujem“.

2.2   Uznesením   sp.   zn.   4   Sžo   KS   117/2006   z 24.   júla   2007   najvyšší   súd   zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 2 S 11/06-48 zo 7. júna 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže v prejednávanej veci nešlo o prípad žaloby podanej neoprávnenou osobou.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vo svojej   judikatúre pri vymedzení svojej právomoci   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy stabilne zdôrazňuje, že ústavný súd a všeobecné súdy sú dve samostatné, na sebe nezávislé sústavy súdnej moci, ktoré sa navzájom nenahradzujú. Ochranu konkrétnemu základnému právu a slobode, porušenie ktorých je namietané, môže ústavný súd poskytnúť len   vtedy,   ak sa   ich   ochrany fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   už nemôže   domôcť v žiadnom   inom   konaní   pred   iným   štátnym   orgánom   Slovenskej   republiky   vrátane všeobecných súdov (napr. II. ÚS 73/03).

Z takto vyjadreného princípu subsiadirity vyplýva, že právomoc ústavného súdu nie je   daná,   ak   o namietanom   porušení   základných   práv   rozhodnutiami   správnych   orgánov rozhodujú všeobecné súdy alebo ak na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv,   je   príslušný   všeobecný   súd   vyššieho   stupňa (II. ÚS 232/06).

Podľa   §   250c   ods.   1   OSP   žaloba   nemá   odkladný   účinok   na   vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Na žiadosť účastníka   môže   predseda   senátu   uznesením   vykonateľnosť   rozhodnutia   odložiť,   ak   by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.

Podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (ods. 1).

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (ods. 2).

V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 23/01 ústavný súd už vyslovil názor, že aj na vydanie rozhodnutia   o odklade   vykonateľnosti   správneho   rozhodnutia   súdom   sú   kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať napr. zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy)

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd nemal oprávnenie (právomoc) rozhodovať o napadnutom uznesení, ústavný súd dospel k záveru, že táto námietka nie je dôvodná. Je potrebné poukázať na to, že právomocou sa rozumie súbor oprávnení príslušného orgánu verejnej moci, určených k plneniu jeho úloh. Otázka právomoci potom súvisí s tým, či o určitej veci patrí orgánu verejnej moci rozhodovať. V danom prípade išlo o prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa piatej časti, druhej hlavy OSP, keď v rámci podanej správnej žaloby účastník konania požiadal predsedu senátu o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 250c OSP, pričom predseda senátu o tejto žiadosti podľa citovaného ustanovenia určitým spôsobom rozhodol (najskôr vyhovel tejto žiadosti, potom toto uznesenie zrušil). Z už uvedeného je zrejmé, že z posúdenia takejto žiadosti správnym súdom vyplýva tiež, že bola daná jeho právomoc tak pre vyhovenie, ako aj pre nevyhovenie (v danom prípade zrušenie) žiadosti podľa § 250c OSP.

Z obsahu   výroku   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   možno   dôvodne predpokladať, že sťažovateľ nenapáda ani tak nedostatok právomoci, ako skôr to, akým spôsobom správny súd danú otázku v napadnutom uznesení posúdil a rozhodol. Ústavná sťažnosť   teda   vo   svojej   podstate   smeruje   proti   nesprávnej   interpretácii   citovaného ustanovenia zo strany súdu.

Ústavný súd považuje za nemenej závažnú skutočnosť, že v prípade napadnutého uznesenia ide o rozhodnutie, ktorým sa iba dočasne upravuje právo sťažovateľa vyplývajúce zo   správneho   rozhodnutia.   Účelom   rozhodovania   o odložení   vykonateľnosti   rozhodnutia správneho orgánu (§ 250c ods. 1 OSP) je iba predbežná a dočasná úprava práv a povinností, ktorá ešte nevylučuje, že ochrana právu sťažovateľa bude konečným rozhodnutím vo veci samej poskytnutá.

Aj keď rozhodovanie a rozhodnutie o odklade vykonateľnosti správneho rozhodnutia súdom možno vzhľadom na už uvedené považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v ďalšom súdnom konaní podľa § 247 a nasl. OSP (t. j. piatej časti, druhej hlavy OSP), resp. ktoré nemožno napraviť   procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v OSP   v spojitosti   s odkladom vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu (m. m. I. ÚS 46/2000).

Z obsahu odvolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 S 11/06-48 zo 7. júna 2006, ako aj z upovedomenia predsedníčky senátu z 5. septembra 2006 (pozri „in fine“ I. časti odôvodnenia) vyplynulo, že sťažovateľ aj po zrušení napadnutého uznesenia opakovane požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, avšak žiadosti nebolo vyhovené. Sťažovateľ teda aj po doručení napadnutého uznesenia krajského súdu o zrušení odkladu vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu (v danej veci žalovaného) naďalej   môže   a aj   opätovne   požiadal   o odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   správneho orgánu.

Z uvedeného okrem iného vyplýva, že ochranu práv, ktorých sa sťažovateľ domáha na ústavnom súde mu naďalej poskytuje OSP, pričom túto ústavný súd považuje jednak za účinnú a jednak za dostupnú, a preto účastník súdneho konania (žalobca) sa jej súčasne nemôže dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o svojej právomoci v tejto veci rešpektoval doterajšiu konštantnú judikatúru (napr. II. ÚS 122/95), v zmysle ktorej sa ochrana pred porušením práv fyzickej a právnickej osoby poskytuje len vtedy, ak sa nedá dosiahnuť iným zákonom upraveným spôsobom alebo pred iným štátnym orgánom (súdom). Navyše, ústavný súd vzal na   zreteľ   aj   to,   že   rozhodovanie   správneho   súdu   podľa   §   250c   ods.   1   OSP   priamo predpokladá   právo   na   meritórnu   ochranu   tých   práv,   ktorých   porušenie   sa   namietlo v sťažnosti, pretože o osude napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (o odklad ktorého predbežne ide) sa rozhodne konečným rozhodnutím vo veci samej (§ 247 a nasl. OSP).

Podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nie   je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Keďže   sťažovateľ   naďalej   disponuje   možnosťou   podať   žiadosť   o odklad vykonateľnosti   rozhodnutia   žalovaného,   pričom   ide   o dočasné   opatrenie   (pokiaľ   súd nerozhodne o žalobe vo veci samej), bola jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní ako podaná predčasne podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

  Ústavný   súd   len   ako   obiter   dictum   uvádza,   že   odklad   vykonateľnosti v okolnostiach   danej   veci   (vzhľadom   na   charakter   napádaného   rozhodnutia   správneho orgánu) nepredstavuje závažný zásah do práv sťažovateľa ešte pred vyriešením veci po meritórnej stránke.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008