znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 4/07-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31. augusta 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. M., B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1018/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1018/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1018/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   10   000 Sk   (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. M. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne Mgr. A. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. I. ÚS 4/07 z 10. januára 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. A. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1018/02.

Sťažovateľka žiadala rozhodnúť nálezom, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1018/02, nariadil okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľke ako povinnej sa vedie exekučné konanie na základe návrhu oprávnenej, a to M. (ďalej len „oprávnená“), podaného 28. januára 2002 súdnemu exekútorovi. Sťažovateľka podala 16. júla 2002 námietky proti exekúcii, ktorým okresný   súd   2. decembra 2002   nevyhovel.   Sťažovateľka   6.   februára   2003   požiadala o zastavenie exekučného konania a podľa jej tvrdenia okresný súd dosiaľ o tomto návrhu nerozhodol. Sťažovateľka 30. apríla 2003 uhradila časť vymáhanej sumy. Na zvyšnú sumu podľa   tvrdenia   sťažovateľky   jej   bolo „opäť doručené   upovedomenie   o začatí   exekúcie zo dňa   21. 1. 2005“.   Sťažovateľka   opäť podala „návrh   na   zastavenie   exekúcie   zo   dňa 14. 2. 2005“,   podala   tiež „námietky   proti upovedomeniu   o začatí   exekúcie   zriadením exekučného   záložného   práva   zo   dňa   21. 1. 2005“.   Postup   okresného   súdu   považuje sťažovateľka za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že:„Príslušný súd sa napriek vážnym dôvodom návrhom sťažovateľky na zastavenie exekúcie zo dňa 14. 2. 2005 a námietkami sťažovateľky zo dňa 15. 2. 2005 nezaoberal, o čom svedčí skutočnosť, že o nich k dnešnému dňu nerozhodol.

So zreteľom na to, že od podaného návrhu na zastavenie exekúcie uplynul značný čas, dňa 20. 7. 2006 bola právnou zástupkyňou sťažovateľky podaná konajúcemu súdu žiadosť   o konanie   vo   veci   –   Er   1018/02,   v ktorom   právna   zástupkyňa   naliehala, aby o návrhu   na   zastavenie   exekúcie   bolo   rozhodnuté   –   aby   sa   vo   veci   konalo   bez zbytočného   odkladu.   Na   túto   žiadosť   konajúci   súd   vôbec   nereagoval,   v dôsledku   čoho právna zástupkyňa sťažovateľky bola nútená reagovať už sťažnosťou na prieťahy v konaní zo dňa 20. 9. 2006. (...)

Od dátumu 2. 12. 2002 – od vykonania posledného úkonu súdu vo veci uplynuli takmer 4 roky a súd vo veci prakticky nekonal a to aj napriek podanej žiadosti sťažovateľky o konanie vo veci (urgencia zo dňa 20. 7. 2006). (...)

V odpovedi   na   sťažnosť   zo   dňa   11.   10.   2006   podpredsedníčka   okresného   súdu konštatovala,   že   vo   veci   skutočne   zistila   prieťahy   v konaní   a sťažovateľke   oznámila, že zákonný   sudca   bol   na   zistené   prieťahy   v konaní   ako   aj   na   potrebu   vo   veci   konať bez zbytočných   prieťahov   písomne   upozornený.   Rovnako   prisľúbila,   že   vec   bude   ďalej sledovať.

Avšak aj napriek tejto odpovedi súd vo veci nekonal a toho času stále nekoná. Od   6.   2.   2003   (kedy   sťažovateľka   podala   prvú   žiadosť   o zastavenie   exekučného konania súd bol povinný vo veci konať) – t. j. za takmer 3 roky a 10 mesiacov nebol vo veci konajúcim   súdom   už   urobený   žiadny   úkon   vo   veci   samej   bez   ohľadu   na   urgenciu sťažovateľky   zo   dňa   20.   7.   2006   a tiež   bez   ohľadu   na   sťažnosť   sťažovateľky   zo   dňa 20. 9. 2006.

K dnešnému dňu súd nerozhodol o žiadosti sťažovateľky o zastavenie exekúcie zo dňa 6.   2.   2003,   o návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie   zo   dňa   14. 2. 2005   ani o námietkach povinnej zo dňa 15. 2. 2005.“

Ústavnému   súdu   bolo   na   základe   výzvy   doručené   30.   januára   2007   vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti sťažovateľky, v ktorom sa uvádza:

„(...) navrhujem, aby ústavný súd: I. nevyhovel návrhu sťažovateľa a rozhodol, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v konaní Er/1018/2002 porušené nebolo.

II. nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania. Tunajší   súd   nemá   k dispozícii   pôvodný   spis   Okresného   súdu   Bratislava   II (18 C/108/2000)   obsahom   ktorého   sú   skutočnosti   potrebné   na   rozhodnutie   o návrhu sťažovateľky.“

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 3. novembra 2006 na ďalšie konanie I. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi   spravodajcovi, ktorému bola vec ústavným súdom pridelená. Po schválení Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej   republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom sa sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala členka IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľky   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

- 27. marca 2002 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora Ing. Š. M. (ďalej len „súdny exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie smerujúci proti sťažovateľke;

- 11. apríla 2002   okresný   súd   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním   predmetnej exekúcie (súdnemu exekútorovi doručené 11. júna 2002);

- 24. júla 2002   boli   okresnému   súdu   postúpené   súdnym   exekútorom   námietky sťažovateľky proti exekúcii (doručené mu 18. júla 2002);

- 29. októbra 2002 okresný súd zaslal súdnemu exekútorovi výzvu, aby mu predložil kópiu obálky, v ktorej mu sťažovateľka zaslala svoje námietky proti exekúcii (doručené 27. novembra 2002);

- 29. októbra 2002 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za konanie o námietkach;

- 2. decembra 2002   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   súdneho   exekútora na jeho výzvu z 29. októbra 2002;

- 2. decembra 2002 okresný súd uznesením námietkam sťažovateľky proti exekúcii vedenej pod sp. zn. Er 1018/02 nevyhovel (riadne doručené všetkým účastníkom konania 11. - 12. decembra 2002);

- 20. decembra 2002   sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 2. decembra 2002 odvolanie;

- 7. februára 2003   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   žiadosť   o zastavenie exekúcie zo 6. februára 2003;

- 15. februára 2005   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky   podaný prostredníctvom   jej   právnej   zástupkyne   na   zastavenie   exekúcie   sp.   zn.   Er 1018/02 zo 14. februára 2005;

- 30. júna 2005 bol daný chybný pokyn zákonného sudcu na zaslanie doručeného návrhu na zastavenie exekúcie zo 14. februára 2005 sťažovateľke na vyjadrenie v lehote 15 dní;

- 24. februára 2006 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľky o konanie v tejto veci;

- 6. marca 2007 bol daný opakovaný pokyn zákonného sudcu na doručenie návrhu sťažovateľky na zastavenie konania zo 14. februára 2005 oprávnenej (doručený 15. marca 2007), pretože podľa úradného záznamu pri realizácii pokynu z 30. júna 2005 bol tento omylom doručený sťažovateľke;

- 27. júna 2007 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého sa spis okresného súdu sp. zn. 18 C 108/00 t. č. nachádza na Krajskom súde v Bratislave;

- 27. júna 2007 okresný súd uznesením č. k. Er 1018/02-44, 41 EX 36/02 exekúciu zastavil a uznesenie bolo následne expedované účastníkom konania;

- 18. júla 2007 bolo okresnému súdu doručené odvolanie oprávnenej proti uzneseniu z 27. júna 2007.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03). Toto   základné   právo   sa   uplatňuje   aj   v nútenom   výkone   súdnych   a iných   rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného práva to, aby sa po vydaní upovedomenia   o začatí   exekúcie   bez   zbytočných   prieťahov   uskutočnila   exekúcia   podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   tak,   aby   vymáhaný   nárok bol čo najskôr,   ak   tomu   nebránia   dôvody   relatívnej   alebo   absolútnej   neprípustnosti exekúcie, uspokojený.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   aj   v   exekučnom   konaní   a   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej judikatúry   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 111/02,   III. ÚS 142/03,   II.   ÚS   2/05)   skúma   vždy s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci, správania účastníka konania a napokon aj spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom vedeného pod sp. zn. Er 1018/02   je   rozhodovanie   o návrhoch   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie.   Procesný postup   okresného   súdu   v tomto   konaní   v rámci   právomocí   zverených   mu   Exekučným poriadkom   je celkovo   jednoduchý   a nevyžaduje   ani   obligatórne   procesné   úkony   súdu (napr. nariadenie pojednávania, vypočutie povinného a pod.). Podľa názoru ústavného súdu dobu trvania rozhodovania okresného súdu o návrhoch sťažovateľky na zastavenie exekúcie zo 6. februára 2003 a zo 14. februára 2005, v súvislosti s ktorými sťažovateľka namietala porušenie   v sťažnosti   označeného   základného   práva,   nemožno   odôvodniť   skutkovou zložitosťou   veci.   Z právneho hľadiska   sa   v konaní taktiež   nevyskytli také   otázky,   ktoré by boli dôvodom kvalifikovať vec ako osobitne právne zložitú.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria - správania sťažovateľky - v posudzovanom konaní   ústavný   súd   nezistil   žiadne   také   okolnosti,   v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť k spomaleniu postupu súdu.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Sťažovateľka namieta porušenie označeného základného práva zo strany okresného súdu   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er 1018/02   v   súvislosti   s jeho rozhodovaním o jej návrhoch na zastavenie konania zo 6. februára 2003 a zo 14. februára 2005.

Podľa   zistenia ústavného súdu   okresný   súd o návrhu sťažovateľky   na zastavenie konania zo 6. februára 2003 nerozhodol.

Ďalší návrh sťažovateľky na zastavenie konania zo 14. februára 2005 bol okresnému súdu   doručený   15.   februára   2005   a pokyn   na   realizáciu   prvotných   úkonov   smerujúcich k rozhodnutiu (zaslanie výzvy oprávnenej na vyjadrenie sa k podanému návrhu a pokyn na predloženie   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   18 C 108/00)   bol   zákonným   sudcom   daný 30. júna 2005. Z úradného záznamu spísaného 6. marca 2007 však vyplýva, že pri realizácii tohto pokynu došlo k omylu, v dôsledku ktorého bol návrh na zastavenie exekúcie doručený sťažovateľke.   K   samotnej   realizácii   prvotných   úkonov   v   tejto   veci   napokon   došlo až 6. marca   2007,   t.   j.   po   viac   ako   dvoch   rokoch.   Okresný   súd   návrhu   sťažovateľky na zastavenie exekúcie doručenom mu 15. februára 2005 rozhodol uznesením po viac ako dvoch   rokoch   a troch   mesiacoch   od   jeho   doručenia   27. júna 2007   tak,   že   predmetnú exekúciu zastavil.

Vo   vzťahu   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   postupom okresného   súdu   v konaní   o námietkach   z   15. februára 2005   ústavný   súd   konštatuje, že podanie sťažovateľky, ktorým malo byť toto konanie iniciované, sa v spise okresného súdu nenachádza, ani ona sama ho v rámci listinných dôkazov k sťažnosti nepredložila, a preto sa ústavný súd touto námietkou nemohol zaoberať.

Za   daných   skutkových   okolností,   s prihliadnutím   na   charakter   a účel   exekučného konania, skutočnosť, že posúdenie otázky oprávnenosti podaných návrhov na zastavenie exekúcie   v   rámci   exekučného   konania   je   v zásade   otázkou   právnou, ako   aj   vzhľadom na uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu   je   potrebné   konštatovať,   že   v konaní   došlo k zbytočným prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1018/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, a preto mu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   v namietanom   exekučnom konaní   (predovšetkým   pri vykonávaní   procesných   úkonov   súvisiacich   so   zákonnou povinnosťou okresného súdu predložiť spis v predmetnej veci odvolaciemu súdu s ohľadom na   podané   odvolanie   oprávnenej   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   z   27. júna 2007, ako aj pri vykonávaní ďalších úkonov, ktoré preň z ďalšieho postupu vo veci vyplynú).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených v jej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzal do úvahy všetky skutočnosti prebiehajúceho exekučného konania, ako   aj   postavenie   sťažovateľky   (ako   povinnej)   v tomto   konaní,   pričom   dospel k názoru, že deklarovanie porušenia jej základného práva a príkaz súdu konať bez prieťahov predstavujú nedostatočný prostriedok nápravy porušenia jej základného práva v danej veci. Preto ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk.

Ústavný súd považuje priznanú sumu 10 000 Sk za primeranú. Táto suma zohľadňuje tak   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   postavenie   sťažovateľky   v   ňom, ako aj skutočnosť,   že   v   predmetnom   konaní   aktívne   využívala   prostriedky   na   ochranu svojho základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   A.   S.   Ústavný   súd   pri priznaní   trov   konania vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   vykonané   v   roku   2006   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti), a to v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods.   2   a s   § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   a nasl.   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2007