znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 4/06-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 22/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 22/03 p o r u š i l právo JUDr. P. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ct   22/03 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. P. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 200 Sk (slovom   osemtisícdvesto   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. T. P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 11. januára 2006 č.   k.   I. ÚS   4/06-10 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ct   22/03   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 29. októbra 2002 na Okresný súd Žilina   návrh   na   ochranu   osobnosti.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Ndc 137/03 z 26. marca 2003 bola označená vec prikázaná okresnému súdu a bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 Ct 22/03. Dňa 26. júla 2005 sťažovateľ adresoval predsedovi okresného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu odpovedal na túto sťažnosť podaním sp. zn. Spr 2120/2005 z 23. septembra 2005   s tým,   že   vo   veci   nezistil   subjektívny   prieťah,   pretože   v roku   2005   bol   vo   veci „učinený procedurálny úkon“, a navyše súd sa sťahoval do nového sídla. Dňa 2. novembra 2005 sťažovateľ doručil predsedovi okresného súdu ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní. Napriek   tomu   je   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   okresný   súd   v konaní   naďalej   nečinný. Samotné oznámenie predsedu okresného súdu z 23. septembra 2005 považuje sťažovateľ za zmätočné, pretože sťažovateľ nemá poznatok o tom, že by okresný súd vykonal procesný úkon,   ktorým   by   nariadil   pojednávanie   alebo   by   odstraňoval   nedostatky   podania sťažovateľa. Podľa   sťažovateľa samotná nečinnosť konajúceho súdu   predstavuje takmer 2 roky a 6 mesiacov, a to aj napriek tomu, že vec nie je právne a ani fakticky zložitá, správanie   sťažovateľa   žiadnym   spôsobom   nevytvorilo   dlhodobú   situáciu,   ktorá   by odôvodňovala   prieťahy   a zbytočné   prieťahy   boli   spôsobené   pretrvávajúcou   nečinnosťou okresného súdu. Sťažovateľ požaduje priznať aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoré odôvodňuje pretrvávajúcim pocitom neistoty, ktorý vyplýva zo situácie, keď má fakticky aj právne záujem na ochrane svojej osobnosti, pričom správanie žalovanej strany nenasvedčuje tomu,   že   by   mohla   byť   vybavená   mimosúdnym   spôsobom   a tiež   pocitmi   márnosti a nespravodlivosti. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že v konaní na ochranu osobnosti každý právny prostriedok nápravy plynutím času stráca na svojej účinnosti.

1. 2. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález: „1) Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 22/03 porušené bolo.

2) Okresnému súdu Bratislava III prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Ct 22/03 konať bez zbytočných prieťahov.

3) JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- (...) Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Okresný súd Bratislava III je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia nahradiť trovy konania JUDr. P. P., tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR“.

2.   Ústavný   súd   prípisom   zo   16.   februára 2006   upovedomil   okresný   súd   o prijatí predmetnej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, doručil súdu uznesenie č. k. I. ÚS 4/06-10 a zároveň požiadal poverenú predsedníčku tohto súdu, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti a taktiež, aby ústavnému súdu bol zapožičaný predmetný súdny spis.

2. 1. Poverená predsedníčka okresného súdu JUDr. I. H. nevyužila právo vyjadriť sa k prijatej ústavnej sťažnosti. Listom z 22. marca 2006 sp. zn. Spr. 3142/06 ústavnému súdu oznámila, že na ústnom prejednaní veci netrvá a zaslala spis sp. zn. 15 Ct 22/03.

2.   2.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   liste   z   3.   apríla   2006   uviedla nasledovné relevantné skutočnosti:

«(...) Sťažovateľ ešte dňa 14. 07. 2004 zaslal predsedovi Okresného súdu Bratislava III sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.   Na   túto   sťažnosť   predseda   Okresného   súdu   Bratislava   III   do   dnešného   dňa neodpovedal.

Sťažovateľovi   k dnešnému   dňu   nebol   doručený   termín   pojednávania,   súd   teda naďalej zostáva nečinný. (...)

Sťažovateľ výšku uplatneného finančného zadosťučinenia v sťažnosti z 23. 11. 2005 upravuje na sumu 260.000,- Sk.

Výšku uplatneného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje nasledovne: Ústavný súd SR v Náleze z 30. 05. 2002 č. III. ÚS 17/02 (zhodne II. ÚS 58/02) uviedol „Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádza ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru aplikovaných na fakty prípadu“.

Európsky súd pre ľudské práva sformuloval pravidlo, ktoré by malo byť základom pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy v rozsudkoch Zullo proti Taliansku, Cocchiarella proti   Taliansku,   Apicella   proti   Taliansku,   Procaccini   proti   Taliansku,   Mostacciuolo nº 1 proti Taliansku, Mostacciuollo nº 2 proti Taliansku, Musci proti Taliansku a Pizzati proti Taliansku takto:

„Vo vzťahu k spravodlivému určeniu výšky náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená   dĺžkou   konania   dospel   Súd   k záveru,   že   výpočtovým   základom   je   suma, pohybujúca sa medzi 1.000, - 1.500,- EUR za rok konania (a nie za rok prieťahu). Výsledok vnútroštátneho konania (či sťažovateľ prehral, vyhral alebo nakoniec uzavrel zmier) nie je relevantný, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená dĺžkou konania.

Celková suma bude zvýšená o 2.000,- EUR ak má predmet konania pre sťažovateľa určitý význam ako je tomu v prípadoch týkajúcich sa pracovného práva, osobného stavu na spôsobilosti   na   právne   úkony,   príjmov,   alebo   osobitne   závažných   konaní   týkajúcich   sa života alebo zdravia“.

Ústavný súd SR vo svojom náleze č. IV. ÚS 326/04 z 23. 02. 2005 vyslovil názor, že povinnosťou súdu v prípade ak je predmetom konania ochrana osobnosti je pristupovať k takejto veci so zvýšenou starostlivosťou, pretože výsledok konania v takomto prípade má osobitný význam pre žalobcu, pretože sa priamo dotýka jeho osobnostného statusu. S poukazom na citované rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľ dospel k sume 260.000,- Sk (3 x 1.500,- EUR plus 2.000,- EUR), ktorú uplatňuje ako finančné zadosťučinenie.

(...) V súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 4/06.

(...) Sťažovateľ si uplatňuje trovy konania(...). Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR o trovách konania rozhodol takto:

Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   v lehote   3   dní   od   právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť sťažovateľovi JUDr. P. P. trovy konania vo výške 8.180,- Sk na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P. (...).»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 15 Ct 22/03:

Dňa 29. októbra 2002 podal sťažovateľ na Okresnom súde Žilina žalobný návrh na ochranu osobnosti proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave (ďalej aj „žalovaný“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 4C 158/02.

Dňa   30.   októbra   2002   zákonná   sudkyňa   dala   úpravou   asistentovi   pokyn,   aby predložil spis na vyjadrenie sudcom okresného súdu ohľadom prípadnej zaujatosti, pretože sťažovateľ je sudcom tamojšieho súdu.

Dňa   15.   novembra   2002   sťažovateľ   podal   „návrh   na   prikázanie   veci   z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III“.

Dňa   27.   novembra   2002   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu,   aby   rozhodol o návrhu   sťažovateľa   „na   prikázanie   veci   z dôvodu   vhodnosti   Okresnému   súdu Bratislava III“.

Dňa   19.   decembra   2002   najvyšší   súd   vrátil   spis   Okresnému   súdu   Žilina   ako predčasne podaný, pretože nebolo zisťované stanovisko žalovaného ohľadom uvedeného procesného návrhu sťažovateľa.

Dňa 13. januára 2003 Okresný súd Žilina vyzval žalovaného, aby sa v lehote 7 dní vyjadril k žalobe a taktiež k návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.

Dňa 3. februára 2003 žalovaný požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie.Dňa   19.   februára   2003   sťažovateľ   podal   „rozšírenie   dôvodov   žaloby   doplnením dôkazov“.

Dňa 10. marca 2003 Okresný súd Žilina urgoval odpoveď žalovaného ohľadom jeho prípisu z 13. januára 2003.

Dňa   10.   marca   2003   žalovaný   oznámil   Okresnému   súdu   Žilina,   že   súhlasí s prikázaním   veci   z dôvodu   vhodnosti,   tak   ako   to   navrhol   sťažovateľ.   Ďalej   uviedol,   že vyjadrenie   k žalobe   vzhľadom   na   to,   že   dôkazné   materiály   sú   predmetom   služobného tajomstva, zašle súdu, ktorý bude vo veci konať.

Dňa   10.   marca   2003   zákonná   sudkyňa   predložila   spis   najvyššiemu   súdu   na rozhodnutie o návrhu na prikázanie veci okresnému súdu.

Dňa 3. apríla 2003 bolo Okresnému súdu Žilina doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ndc 137/03, ktorým prikázal vec okresnému súdu.

Dňa   28.   mája   2003   bol   spis   doručený   okresnému   súdu.   Vec   bola   pridelená   na rozhodnutie JUDr. M. K. a bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 Ct 22/03.

Dňa 16. júna 2003 sťažovateľ doručil súdu „Úpravu označenia účastníkov konania“. Dňa 21. júla 2003 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že v budúcnosti ho bude v napadnutom konaní zastupovať advokátka JUDr. T. P.

Dňa 21. júla 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila súdu podanie označené ako: „1.doplnenie dôvodov žaloby, 2. upresnenie označenia účastníka na strane žalovanej, 3. Návrh na pripustenie, aby do konania pristúpil ďalší účastník podľa § 92 ods. 1 O. s. p., 4. čiastočné   späťvzatie   žaloby   podľa   §   96   ods.   1 O. s.   p.,   5.   zmena   návrhu   na   začatie konania podľa § 95 ods. 1 O. s. p. s prílohami.“

Dňa 15. februára 2005 zákonný sudca vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby v lehote 15 dní predložila súdu tri fotokópie príloh podania z 20. júla 2004.

Dňa   2.   marca   2005   bol   v spise   zaznamenaný   úradný   záznam,   podľa   ktorého sťažovateľ požiadal o vyhotovenie troch fotokópií príloh podania z 20. júla 2004 na jeho náklady.

Dňa 27. októbra 2005 žalobca oznámil okresnému súdu, že zaplatil súdny poplatok a súčasne požiadal o nariadenie termínu pojednávania.

Dňa 16. novembra 2005 sťažovateľ nahliadol do predmetného spisu okresného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o ochranu osobnosti vedenom pod sp. zn. 15 Ct 22/03, v ktorom sťažovateľ vystupuje   ako   navrhovateľ,   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   ochrana   osobnosti,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   145/03,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   neprimeraná dĺžka posudzovaného konania v danom prípade zjavne nebola závislá od zložitosti veci, ale, ako   to   bude   v ďalšom   vyhodnotené,   od   ústavne   ničím   neospravedlniteľnej   nečinnosti okresného súdu v danej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci   treba   poukázať na   to,   že   ako   to   z chronológie   úkonov   vykonaných   v napadnutom konaní   vyplýva   (pozri   bod   II.   tohto   nálezu),   sťažovateľ   zaplatil   súdny   poplatok   až 27. októbra   2005.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   si   neplnil   riadne   a včas   svoju poplatkovú povinnosť, čo je okolnosť, ktorá v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel označených základných práv. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci aj vzhľadom na to, že sťažovateľ je osoba právne vzdelaná, sám vykonávajúci funkciu sudcu. Na uvedené správanie sťažovateľa nemohol teda ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v predmetnej   veci   nečinný   v podstate   od   postúpenia   veci   tomuto   súdu 28. mája 2003, teda počas takmer troch rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   v   napadnutej veci počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku   zložitosti   veci   ani   iba   v dôsledku   správania   účastníkov,   ale   predovšetkým v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   260   000 Sk, ktoré odôvodnil pretrvávajúcim dlhodobým pocitom neistoty a tiež pocitmi márnosti a nespravodlivosti. Sťažovateľ v tejto súvislosti tiež poukázal na to, že v konaní o ochranu osobnosti   každý   právny   prostriedok   nápravy   plynutím   času   stráca   na   svojej   účinnosti a navrhol,   aby   ústavný   súd   pri   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   tiež zohľadnil rozhodnutia ESĽP „Zullo proti Taliansku, Cocchiarella proti Taliansku, Apicella proti   Taliansku,   Procaccini   proti   Taliansku,   Mostacciuolo   nº   1   proti   Taliansku, Mostacciuollo nº 2 proti Taliansku, Musci proti Taliansku a Pizzati proti Taliansku“.

Pokiaľ   sťažovateľ   poukázal   na   uvedené   rozhodnutia   ESĽP   (najmä   na   výšku priznávaného primeraného finančného zadosťučinenia a na okolnosť, že táto sa priznáva „za rok konania a nie za rok prieťahu“), ústavný súd poznamenáva, že v súlade so svojou doterajšou   judikačnou   praxou   (ktorá,   ako bolo   vyššie   uvedené,   vychádza   predovšetkým z kritérií stanovených ESĽP) dôsledne skúma všetky okolnosti porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   garantovaného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pričom kritériá stanovené ESĽP nepreberá formálne, ale materiálne, teda okrem základných kritérií (zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania,   postup   súdu   a význam   konania   pre sťažovateľa) prihliada aj na reálne možnosti národného hospodárstva Slovenskej republiky (napr.   v danom   prípade   na   to,   že   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok bola cca 400 EUR; oproti   tomu   obdobný   ekonomický   ukazovateľ   v   Talianskej   republike   predstavoval   cca 2 000 EUR).

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   ako   aj   vzhľadom   na   správanie   sťažovateľa a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa a aj na význam uplatneného práva pre sťažovateľa považuje za primerané vo výške 80 000 Sk.

Z uvedených dôvodov o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 22. novembra 2005 a podanie sťažnosti 5. decembra 2005 a vyjadrenie k prijatej sťažnosti z 3. apríla 2006). Za dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 5 002 Sk. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 150 Sk v roku   2005)   tvorí   náhrada   trov   za dva   úkony   vykonané v roku   2005 sumu   5 302 Sk, v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena pre sťažovateľa v sume 2 730 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (164 Sk v roku   2006) tvorí náhrada trov za úkon vykonaný v roku   2006   sumu   2   894   Sk   v zmysle   citovanej   vyhlášky.   Celkové   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene sumu 8 200 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2006