znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 4/04-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   A.   T.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   O.   P., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 941/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 941/00   p o r u š i l právo A. T., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   941/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   T.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I   povinný   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. T.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť jej advokátke JUDr.   O.   P.,   Advokátska   kancelária,   K.,   na   jej   účet   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. januára 2004 č. k. I. ÚS 4/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. T., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. O. P., Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 941/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia základných práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru žiada prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznať jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré právna zástupkyňa vo vyúčtovaní z 11. novembra 2003 vyčíslila za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 796 Sk.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   (v   postavení   žalobkyne)   je   účastníkom napadnutého súdneho konania, ktoré bolo začaté 24. októbra 2000 na základe jej žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, ktorú jej dal zamestnávateľ Letecká vojenská nemocnica Košice (ďalej len „žalovaný“). Okresný súd nekonal, a preto 21. marca 2003 podala sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu, ktorý v odpovedi uznal sťažnosť ako dôvodnú. Okresný súd je však naďalej nečinný a „ani do konca roka 2003 vo veci konať nebude“. Sťažovateľka uviedla, že súdne rozhodnutie pracovnoprávneho sporu má pre ňu mimoriadne dôležitý význam.  

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda okresného súdu   JUDr.   A.   M.,   a   to   listom   zo   16.   februára   2004.   V   odpovedi   na   toto   stanovisko okresného súdu sa listom z 8. marca 2004 vyjadrila aj právna zástupkyňa sťažovateľky.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe sťažnosti, jej príloh a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav napadnutého konania:

1. Dňa 24. októbra 2000 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na začatie konania   vo   veci   neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru,   ktorú   jej   dal   žalovaný. Žalovaný sa k žalobe na výzvu okresného súdu písomne vyjadril 22. januára 2001.

2. Pojednávanie nariadené na 16. október 2002 bolo pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne odročené na neurčito.

3. Sudca, ktorému vec bola medzičasom pridelená, nariadil pojednávanie na 10. jún 2003.   Uznesením   okresného   súdu   z 10.   júna   2003   bolo   konanie   pre   neospravedlnenú neprítomnosť   účastníkov   na   pojednávaní   prerušené   podľa   §   110   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

4. Sťažovateľka listom z 5. augusta 2003 (doručeným okresnému súdu 7. augusta 2003) podala návrh na pokračovanie prerušeného konania, ktorým navrhla, „aby súd vo veci konal“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 941/00 došlo k porušeniu práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení zo 16. januára 2004 uviedol, že „(…) Od 1. 1. 2003 sudkyňa JUDr. V. M. bola preradená na výkon funkcie na Krajský súd v Košiciach a vec 12 C 941/00 bola pridelená na vybavenie sudcovi Mgr. M. G.. Tento vytýčil ďalší termín pojednávania na deň 10. 6. 2003. Pre neospravedlnenú neprítomnosť súd konanie podľa § 110 O. s. p. prerušil. Od podania žaloby na súd až doposiaľ sú vo veci obdobia, kedy súd plynule a bez prieťahov vo veci konal. Dôvodom nečinnosti súdu boli objektívne skutočnosti, značná zaťaženosť senátov na súde a zmena v osobe vybavujúceho sudcu. Posledného pojednávania, ktorým sa mohlo začať konať vo veci samej sa však obaja účastníci bez ospravedlnenia nezúčastnili (…)“.

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v reakcii (z 8. marca 2004) na toto vyjadrenie predsedu okresného súdu uviedla: „S vyjadrením Okresného súdu Košice I zo dňa 16. 2. 2004 sa stotožňujem. Zároveň súhlasím s upustením od ústneho pojednávania“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je   určenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   (spor o existenciu   pracovného   pomeru,   ktorý   je   zdrojom   príjmov   sťažovateľky)   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

4.2 Ústavný súd ďalej konštatuje, že toto občianskoprávne konanie, ktoré sa začalo 24.   októbra   2000   a je   doteraz   neskončené,   trvá   tri   roky   a päť   mesiacov.   Podľa   názoru ústavného   súdu   zistená   dĺžka   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci   a ani   nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

4.3 Ústavný súd konštatuje, že okresný súd nepreukázal relevantnú procesnú činnosť v období od 23. januára 2001 do 16. októbra 2002 (vyše 20 mesiacov), od 17. októbra 2002 do   10.   júna   2003   (vyše   7   mesiacov)   a   od   7.   augusta   2003   prakticky   doteraz   (vyše   6 mesiacov), t. j. celkovo po dobu vyše 33 mesiacov.

4.4 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003   a v ňom   cit.   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu).   V   prípade   namietanej nečinnosti okresného súdu tento uviedol, že na vzniknutých prieťahoch sa sčasti podieľala neospravedlnená   neprítomnosť   účastníkov   konania   (teda   aj   správanie   sťažovateľky)   na pojednávaní 10. júna 2003 a prerušenie konania z tohto dôvodu. V tejto súvislosti ústavný súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   7.   augusta   2003   doručila   okresnému   súdu   návrh   na pokračovanie   prerušeného   konania   a od   tohto   dátumu   už   nebolo   možné   ospravedlniť uvedenou okolnosťou nečinnosť okresného súdu (pozri tiež § 111 ods. 3 OSP).

4.5 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako „objektívne“ vo vyjadrení predsedu okresného   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedu okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

4.6 Ústavný súd dospel k záveru, že namietané prieťahy boli v rozhodujúcej miere spôsobené postupom okresného súdu. Zistenú nečinnosť okresného súdu v dĺžke viac ako dvoch rokov a deviatich mesiacov bolo preto v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6.1 Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.6 tejto časti) považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

7.1 Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

7.2   Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom. Advokátka vyúčtovala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 11. novembra 2003. Odmena určená podľa § 13 ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   z výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky)   12   811   Sk   vo   výške   1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony teda predstavujú 8 540 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky a uznesenia   Predsedníctva   Slovenskej   advokátskej   komory   č.   1/1999)   sumu   8   796   Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 8 800 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok,   treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2004