znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 4/02-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2003 zloženého z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť E. S., maloletej E., maloletej J. a maloletého J., všetci trvale bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia práv E. S. podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv maloletých E., J. a J. S. podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 Dohovoru o ochrane práv   dieťaťa   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I z 26.   júna   2001   sp.   zn.   Nc   2025/01 a uznesením Krajského súdu v Košiciach z 31. augusta 2001 sp. zn. 13 Co 247/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. Nc 2025/01 tým, že neprijali opatrenia zamerané na ochranu maloletých E., J. a J. S. pred uvádzaným zlým zaobchádzaním s nimi,   p o r u š i l i   práva maloletých E., J. a J. S. na ochranu proti neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu pred telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním podľa čl. 19 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa.

2.   Sťažnosti   E.   S.   a vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   maloletých   E.,   J.   a J.   S. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 31. januára 2002 č. k. I. ÚS 4/02-22 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   konanie   sťažnosť E.   S.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“)   a v jej zastúpení maloletej E. S. (ďalej aj „maloletá E.“), maloletej J. S. (ďalej aj „maloletá J.“), a maloletého   J.   S.   (ďalej   aj   „maloletý   J.“),   všetci   trvale   bytom   K.   (ďalej   aj   „maloletí sťažovatelia“,   resp.   spolu   so   sťažovateľkou   ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou žiadali, aby ústavný súd:

a) vyslovil, že práva sťažovateľky na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na   ochranu   proti   krutému, neľudskému   a ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy,   na   zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy boli uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) z 26. júna 2001 sp. zn. Nc 2025/01 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 31. augusta 2001 sp. zn. 13 Co 247/01 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“, resp. „napadnuté uznesenia“) porušené;

b)   vyslovil,   že   práva   jednotlivých   maloletých   sťažovateľov   E.,   J.   a J. na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu proti krutému, neľudskému   a ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy,   na   zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3   ústavy,   na   ochranu   a starostlivosť   nevyhnutnú   pre   ich   blaho   podľa   čl.   3   ods.   2 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa (ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“), na ochranu pred svojvoľným   zasahovaním   do   súkromného   života   podľa   čl.   16   ods.   1   a   2   Dohovoru o právach dieťaťa a na ochranu pred telesným a duševným násilím, urážaním a trýznením podľa   čl.   19   Dohovoru   o právach   dieťaťa   boli   uznesením   okresného   súdu   a uznesením krajského súdu porušené;

c) zrušil uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu a vrátil vec týkajúcu sa návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý podala sťažovateľka na okresnom súde, okresnému súdu na ďalšie konanie;

d) zakázal okresnému súdu a krajskému súdu pokračovať v porušovaní predmetných základných práv a slobôd sťažovateľov;

e) priznal (a) sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, (b) maloletej E. finančné zadosťučinenie vo výške 800 000 Sk,(c) maloletej J. finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk,(d) maloletému J. finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.

2. V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že sťažovateľka podala na Okresnej prokuratúre Košice   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   trestné   oznámenie   zo   14.   mája   2001   pre podozrenie zo spáchania trestných činov týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 a 2 Trestného zákona (ďalej aj „TZ“), pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1 a 2 TZ a násilia proti skupine obyvateľstva a jednotlivcovi podľa § 197a TZ, ktorých sa mal voči sťažovateľom dopustiť manžel sťažovateľky a zároveň otec maloletých sťažovateľov J. S. (ďalej aj „J. S.“, resp. „odporca“ alebo „otec maloletých sťažovateľov“). Uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: OÚV – 712/30-K1-2001 z 21. júna 2001 bolo voči J. S. vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 197a, § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) TZ. Vyšetrovateľ

25. júla 2001 toto obvinenie rozšíril aj o trestný čin podľa § 242 ods. 1 a 2 TZ. Pre tieto trestné činy podal prokurátor 20. septembra 2001 na J. S. obžalobu, o ktorej sa na okresnom súde   vedie   konanie   sp.   zn.   2   T   538/01.   V predmetnej   trestnej   veci   podala   znalkyňa PhDr. E. S.   znalecké   posudky,   v ktorých   konštatuje   negatívny   vplyv   otca   na   psychický vývoj maloletých sťažovateľov.

Dňa   21.   mája   2001   podala   sťažovateľka   na   okresnom   súde   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd jej manželovi J. S. ako odporcovi uložil zdržať sa užívania obecného bytu na P., v K. a jej samotnej uložil podať návrh na zrušenie spoločného nájmu k bytu do 15 dní odo dňa právoplatnosti skončenia konania o rozvod manželstva. K tomuto návrhu pripojila okrem iného príslušné znalecké posudky PhDr. E. S., ako   aj   trestné   oznámenie   zo 14.   mája   2001   a odôvodnila   ho   tým,   že   ďalšie   spolužitie maloletých sťažovateľov s odporcom nie je v záujme ich psychickej aj fyzickej integrity možné.

2.1   Okresný   súd   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   uznesením   zamietol dôvodiac,   že   manželom   E.   a J.   S.   vzniklo   právo   spoločného   nájmu   bytu   a že   nie   je v právomoci súdu obmedziť zákonné právo odporcu   užívať predmetný byt, pokiaľ jeho nájomný pomer k danému bytu trvá. Voči uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,   v ktorom   namietla,   že   „rozhodnutiami   o predbežných   opatreniach   sa   zásadne obmedzuje právo jedného z účastníkov, ktoré mu podľa zákona patrí, ale ktorého výkon musí   byť   v záujme   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov   obmedzený“.   Toto   odvolanie sťažovateľka   doplnila   priložením   uznesenia   okresného   súdu   z 25.   júna   2001 sp.   zn.   Nc   2024/01,   ktorým   tento   zveril   maloletých   sťažovateľov   do   jej   výchovy a opatery, uznesení vyšetrovateľa, ktorými bolo voči J. S. vznesené a doplnené obvinenie zo spáchania   predmetných   trestných   činov,   fotokópií   znaleckých   posudkov   PhDr.   E.   S. a fotokópie   výsluchu   jej   detí   E.   a J.   Krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil dôvodiac,   že   sťažovateľka   neosvedčila   potrebu   dočasnej   a predbežnej   úpravy   pomerov medzi   ňou   a odporcom,   že   nariadenie   predbežného   opatrenia   v navrhovanom   znení   by odporcovi   mohlo   priniesť   neprimeranú   ujmu a že   petit   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia by musel byť formulovaný so zreteľom na konkrétne správanie odporcu, ktorého by sa voči sťažovateľom mal zdržať. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2001.

2.2   Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   tvrdia,   že   okresný   súd   a krajský   súd   im nezabezpečili   ochranu,   na   zabezpečenie   ktorej   boli   povinné   podľa   označených   článkov ústavy,   respektíve Dohovoru   o právach   dieťaťa,   v dôsledku   čoho   sú   sťažovatelia   okrem iného nútení zdržiavať sa mimo svojho domova, de facto zbavení obydlia, ktoré je ich domovom,   a nechránení   pred   údajným   tyranizujúcim   správaním   manžela   a otca   J.   S. Žiadajú preto, aby ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vyššie.

3. V rozhodnutí o prijatí sťažnosti sťažovateľov ústavný súd uviedol, že predmetom sťažnosti   sú   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   a stav,   ktorý   napadnuté   súdy dočasným neupravením pomerov medzi účastníkmi občianskeho súdneho konania založili, resp. neodstránili.

4. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie každý z účastníkov dostal možnosť písomne reagovať na tvrdenia druhej strany a vyjadriť sa ku konaniu ústneho pojednávania.

Všetci účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. Vzhľadom   na   obsah   ich   vyjadrení,   a to   predsedu   okresného   súdu   z 20.   februára   2002 a 31. júla 2002, predsedu krajského súdu z 13. februára 2002, 5. augusta 2002 a 30. júna 2003 a právnej zástupkyne sťažovateľov z 24. apríla 2002, 25. novembra 2002, 29. mája 2003 a 2. júna 2003, ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania v predmetnej veci   nemožno očakávať ďalšie   objasnenie veci   (§   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde). V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   vyjadrení účastníkov a listinných dôkazov k nim pripojených.

II.

Na   základe   obsahu   sťažnosti, vyjadrení   účastníkov   konania   a k nim   pripojených písomností možno skutkový stav veci týkajúci sa predmetu konania zhrnúť nasledovne:

1.   Sťažovateľka   21.   mája   2001   doručila   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadala,   aby   okresný   súd   uložil   J.   S.   ako   odporcovi povinnosť   „zdržať   sa   užívania“   označeného   „3–izbového   obecného   bytu“   s tým,   že   sa sťažovateľke   ako   navrhovateľke   uloží   povinnosť   „podať   do   15   dní   od   právoplatného skončenia   konania   o rozvod   manželstva   návrh   na   zrušenie   spoločného   nájmu k predmetnému bytu, inak predbežné opatrenie zaniká“. Tento návrh bol zapísaný a konanie o ňom vedené na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01.

1.1 Uvedený návrh sťažovateľka oprela o § 74 ods. 1, § 76 ods. 1 písm. f) a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré v znení platnom a účinnom v čase jeho podania ustanovovali:

Pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne   boli   upravené   pomery   účastníkov,   alebo   ak   je   obava,   že   by   výkon   súdneho rozhodnutia bol ohrozený (§ 74 ods. 1 OSP).

Predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby (...) niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal (§ 76 ods. 1 písm. f OSP).

Súd môže pri nariadení predbežného opatrenia uložiť navrhovateľovi, aby v lehote, ktorú mu určí, podal návrh na začatie konania. Môže tiež určiť, že predbežné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 76 ods. 3 OSP).

1.2 Sťažovateľka v návrhu uviedla, že s odporcom uzatvorila manželstvo, z ktorého pochádzajú   tri   maloleté   deti   –   maloletá   E.,   maloletá   J.   a maloletý   J.,   že „manželstvo s odporcom je dlhodobo a vážne rozvrátené.

Okrem psychického a opakovane fyzického násilia, ktorého sa odporca dopúšťal voči mne, odporca dlhodobo psychicky a fyzicky týral deti pochádzajúce z nášho manželstva. Odporca   naše   deti   bil   denne,   pričom   na   fyzické   útoky   voči   nim   si   našiel   rôzne zámienky. Spôsob, akým deti bil, bol mimoriadne surový. Odporca do detí kopal, udieral ich z celej sily, sácal do nich takým spôsobom, že narážali na steny alebo kusy nábytku. Synovi J. prikladal ruky k rozpálenej platni alebo k zapálenému zapaľovaču, pichal ho   rozlomenou   zápalkou   na   chrbte   rúk   a do   ušníc.   Syn   je   v dôsledku   prežitých   traum oneskorený vo svojom vývoji.

Voči   dcéram,   predovšetkým   voči   E.,   sa   okrem   fyzických   útokov   správal   tak, že ponižoval ich osobnosť. Napríklad dcéru E. nútil, aby mu strihala nechty na nohách. Ak ho pri tejto činnosti pichla, bil ju a kopal do nej.

Približne v mesiaci november 2000 sa odporca začal správať k dcére E. spôsobom, ktorý vzbudzuje podozrenie o spáchaní trestného činu pohlavného zneužívania, ohmatával dcéru na prsiach a v rozkroku a keď sa táto bránila, snažil sa prekonať jej odpor fyzickým násilím.   Ak   som   zakročila   ja   proti   takému   správaniu,   odporca   ma   napadol   tak, že mi búchal hlavou o stenu, vyhrážal sa mi zabitím.

Deti   žijúce   v takýchto   traumatizujúcich   podmienkach   prejavovali   a doposiaľ prejavujú známky narušenia osobnostného vývoja a ich ďalší vývoj je výrazne ohrozený. Pre   deti   bolo   toto   prostredie   také   neznesiteľné,   že   napríklad   dcéra   E.   mi   opakovane povedala,   že v prípade,   že bude musieť   byť naďalej vystavená otcovmu správaniu a žiť s ním, odíde z domova.

Hodnotenie   dôsledkov,   ktoré   odporcovo   tyranizujúce   správanie   na   zdraví   detí zanecháva, nie je len mojím subjektívnym pocitom. Psychický stav detí je osvedčený závermi PhDr. E. R., Csc., klinickej psychologičky, podľa ktorých, u všetkých troch detí sa prejavuje syndróm   týraného   dieťaťa   s dôsledkami   v celoosobnostnom   vývoji,   pričom   sú   čitateľné riziká   pre   ďalší   psychický   vývin.   U syna   J.   sa   v dôsledku   traum,   ktoré   otec   aktivoval, oneskoril aj kognitívny vývin dieťaťa. Dieťa, syn má už takmer 3 roky, začalo rozprávať až po odchode zo spoločnej domácnosti s otcom. Správanie detí je vysoko úzkostné, ich sebacit je výrazne oslabený.

Dňa   7.   3.   2001   som z vyššie opísaných dôvodov ušla   spolu   s maloletými   deťmi zo spoločnej domácnosti a v súčasnosti sa pred otcom maloletých detí skrývam“.

1.3 Sťažovateľka potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov ďalej odôvodnila tým, že označený byt, ku ktorému má s odporcom „právo spoločného nájmu“, bola prinútená opustiť spolu s maloletými deťmi v dôsledku tyranizujúceho správania zo strany odporcu, že boli „sme tak zbavení odporcovým správaním domova a možnosti užívať a obývať byt, ktorý   je   mojím   domovom   a domovom   maloletých   detí.   V súčasnosti   sa   pred   odporcom skrývame v podmienkach, ktoré absolútne nevyhovujú potrebám detí, ani mojim. Odporca užíva   predmetný   byt   sám   (...).   Som   toho   názoru,   že   z doposiaľ   uvedených   skutočností jednoznačne   vyplýva   nevyhnutná   potreba   uložiť   odporcovi,   aby   sa   zdržal   užívania predmetného bytu. (...) Niet sporu o tom, že zdravie moje a maloletých detí pochádzajúcich z manželstva s odporcom, právo mňa a týchto detí na obydlie si nevyhnutne vyžaduje, aby odporcovi   bolo   uložené   zdržať   sa   užívania   predmetného   bytu.   V prípade   nevydania navrhovaného   predbežného   opatrenia,   by   mne   a mojim   maloletým   deťom   bola   ochrana týchto práv odopretá“.

1.4   Sťažovateľka   k návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   pripojila   listinné dôkazy, medzi inými aj psychologické nálezy maloletých detí E., J. a J. a trestné oznámenie zo 14. mája 2001 podané okresnej prokuratúre.

2. Okresný súd o tomto návrhu sťažovateľky rozhodol uznesením z 26. júna 2001 tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva,   že   sťažovateľka   predložila   súdu   „trestné   oznámenie   adresované   Okresnej prokuratúre   Košice   I dňa   14.   5.   2001   podané   na odporcu   za   spáchanie trestných   činov týrania   blízkej   a zverenej   osoby,   pohlavného   zneužívania   a násilia   proti   skupine obyvateľstva a jednotlivcovi“. Okresný súd z iného jeho spisu „sp. zn. 20 C 406/01“ zistil, že sťažovateľka „dňa 11. 4. 2001 podala na tunajší súd návrh na začatie konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom pre čas po rozvode“.

Okresný súd sa oprel o § 74 ods. 1 a § 76 ods. 1 písm. f) OSP, o § 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj o § 668 OZ, podľa ktorého „nájomca bytu a osoby, ktoré žijú s nájomcom v spoločnej domácnosti, majú popri práve užívať byt aj právo   užívať   spoločné   priestory   a zariadenie   domu,   ako   aj   požívať   plnenia,   ktorých poskytovanie je spojené s užívaním bytu“, a na tomto základe konštatoval, že „účastníkom konania vzniklo právo spoločného nájmu k predmetnému bytu, že obaja ako nájomcovia majú zákonné právo tento byt užívať. Toto právo im patrí dovtedy, pokiaľ sa obaja manželia po rozvode nedohodnú o ďalšom nájme, prípadne súd rozhodne o tejto otázke podľa § 705 ods. 1 OZ. (...) Nie je v právomoci súdu obmedziť zákonné právo odporcu užívať predmetný byt,   pokiaľ   nájomný   pomer   odporcu   k bytu   trvá,   a preto   súd   návrh   navrhovateľky na vydanie predbežného opatrenia zamietol“.

3.   Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie,   ku   ktorému ďalšími podaniami (z 27. júla 2001 a 1. augusta 2001) pripojila uznesenie vyšetrovateľa z 21. júna 2001, ktorým bolo začaté trestné stíhanie podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) a súčasne podľa § 163 ods. 1 TP vznesené obvinenie J. S. z trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a TZ a z trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) TZ, „lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenej dobe od roku 1993 do 7. 3. 2001 kopaním, bitím päsťou a hádzaním do stien v byte (...), teda obzvlášť surovým spôsobom fyzicky a psychicky týral svoje deti a to E. (...), J.   (...),   pričom   syna   J.   (...)   pichal   do   rúčky   zápalkou   a túto   mu   držal   nad   plameňom zapaľovača, pričom sa svojim dcéram a ich matke (...) opakovane vyhrážal, že ich zabije a že im prepichne srdce, čo u matky vzbudilo obavu o život ich detí a jej, na čo zo spoločnej domácnosti ušla, pričom sa do dnešnej doby s deťmi skrýva “.

Ďalej pripojila uznesenie vyšetrovateľa z 25. júla 2001, ktorým bolo podľa § 160 ods. 1 TP začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 TP vznesené obvinenie J. S. z trestného činu pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1 a 2 TZ, „lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenej dobe od roku 1993 do 7. 3. 2001 v byte (...) opakovane pohlavne zneužíval svoju dcéru E. (...), a to takým spôsobom, že ju chytal na prsia a v rozkroku, pričom zneužil jej závislosť a vedel, že osoba nemá 15 rokov“.

3.1   Sťažovateľka   k odvolaniu   pripojila   aj   znalecké   posudky   súdnej   znalkyne z odboru psychológie PhDr. E. S. z 23. júla 2001 týkajúce sa maloletých detí E., J. a J. a znalecký posudok súdnych znalcov MUDr. M. K. a MUDr. Š. S., CSc., z 30. júla 2001 týkajúci sa obvineného J. S., ktoré boli vyžiadané a podané v rámci jeho trestného stíhania, ako aj fotokópie výsluchov maloletej J. a maloletej E.

3.2   Sťažovateľka   k odvolaniu   pripojila   aj   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. Nc 2024/01 z 25. júna 2001, ktorým v právnej veci maloletých detí E., J. a J. na návrh matky   (sťažovateľky),   zastúpenej   advokátkou,   za   účasti   otca   J.   S.,   v konaní   o vydanie predbežného opatrenia rozhodol tak, že vydal predbežné opatrenie, ktorým zveril maloletú E., maloletú J. a maloletého J. do výchovy a opatery matke. Okresný súd sa v odôvodnení tohto uznesenia odvolal na § 102 ods. 1 OSP, podľa ktorého „ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov, alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné vykonať, alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz“, ďalej na lekársku správu PhDr. E. R., CSc., z 8. marca 2001, na podanie trestného oznámenia zo 14. mája 2001 a vzhľadom na tieto skutočnosti uviedol, že „v súlade s cit. zák. ust. s poukazom na ust. § 74 až § 77 O. s. p., ktoré platia aj v prípadoch, ak treba dočasne upraviť pomery v zmysle ust. § 102 O. s. p. súd návrhu matky vyhovel, keďže dospel k záveru, že sú tu všetky zákonné podmienky na vydanie   predbežného   opatrenia.   Vydanie   predbežného   opatrenia   predovšetkým predpokladá,   aby   sa   aspoň   osvedčila   danosť   práva   (nároku)   a aby   neboli   vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy, čo je v tejto veci podľa úvahy súdu dané tým, že maloleté deti sú v ohrození ďalšieho zdravého vývoja, ak by aj naďalej zotrvali v prostredí spolu s otcom, preto bolo nevyhnutné zveriť mal. deti do výchovy a opatery matke, čím sa splnila i ďalšia podmienka pri vydaní predbežného opatrenia, a to naliehavosť prípadu, t. j. aby sa rozhodlo ešte predtým ako sa rozhodne o veci samej“.

4.   Na   základe   tohto   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   č.   k. 13 Co 247/01-35 z 31. augusta 2001 uznesenie okresného súdu (z 26. júna 2001) potvrdil. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Súd prvého stupňa (...) dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre nariadenie navrhovaného predbežného   opatrenia,   lebo   navrhovateľka   neosvedčila   potrebu   dočasnej   a predbežnej úpravy   pomerov   medzi   ňou   a odporcom.   Ani   z návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia, a ani z odvolania nemožno zistiť, aký vzťah má navrhované predbežné opatrenie k právnemu vzťahu, ktorý bude predmetom súdneho konania o zrušenie spoločného nájmu k predmetnému bytu, keďže takýto návrh navrhovateľka bude môcť podať až potom, keď bude   manželstvo   právoplatne   rozvedené   a ako   vyplýva   z obsahu   spisu,   manželstvo účastníkov   doposiaľ   rozvedené   nie   je.   Konanie   o rozvod   manželstva   účastníkov   nemá k navrhovanému   predbežnému   opatreniu   žiaden   vzťah,   a preto   naň   nemožno v prejednávanej veci brať zreteľ a konanie o zrušenie spoločného nájmu k predmetnému bytu sa môže začať až potom, keď manželstvo bude právoplatne rozvedené, čo zatiaľ nie je. Nariadenie predbežného opatrenia tak, ako to navrhla navrhovateľka by mohlo odporcovi priniesť neprimeranú ujmu. Účastníkom ako manželom za trvania manželstva bol pridelený do užívania predmetný byt a v súčasnosti obaja majú k nemu spoločný nájom ako manželia (§ 703 ods. 1 Obč. zák.). V tomto spoločnom byte účastníkov sa nachádzajú aj veci, ktoré patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva a slúžia im obom ako zariadenie domácnosti, ktoré denne užívajú. Nariadením predbežného opatrenia, ktorým by odporcovi sa uložila povinnosť zdržať sa užívania predmetného bytu, ktorý je spoločným nájmom účastníkov, a tým aj užívania vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov (zariadenie domácnosti) by vznikla neprimeraná ujma odporcovi oproti výhode navrhovateľky, ktorý vlastne takýmto predbežným opatrením by nemal kde bývať, nakoľko zo spisu ani nevyplýva, že by mal zabezpečené nejaké iné bývanie.

Vzhľadom na tvrdenie navrhovateľky, že nemôže užívať spoločný nájom bytu pre správanie sa odporcu, nielen voči nej, ale aj voči maloletým deťom, čo vyplýva nielen z návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ale aj z pripojených listinných dôkazov, by prichádzalo   do   úvahy   poskytnutie   ochrany   jej   záujmov   aj   prostredníctvom   nariadenia predbežného opatrenia, ale petit návrhu jeho nariadenie by musel byť formulovaný práve so zreteľom na konkrétne správanie sa odporcu napr. že je povinný zdržať sa konkrétneho presne opísaného správania sa voči nej, ako aj maloletým deťom, aby ju, ani maloleté deti neohrozoval   a neobmedzoval   v užívaní   bytu,   o rozsahu   užívania   spoločného   bytu, spoločných vecí, o dispozícii s týmito vecami, o spôsobe a rozsahu nákladov na bývanie a pod.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“ Uznesenie okresného súdu v spojení s týmto uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2001.

5. Z vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľky z 2. júna 2003, ako aj z pripojeného rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   J.   S.   bol   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 2 T 538/01 z 10. septembra 2002 „uznaný vinným z trestného činu podľa § 215 ods.   1   písm.   a),   ods.   2   písm.   b),   ods.   3   Tr.   zákona,   ktorého sa   dopustil   voči   všetkým sťažovateľom, a z trestného činu podľa § 242 ods. 1, 2 Tr. zák., ktorého sa dopustil voči sťažovateľke   v 2.   rade.“,   že   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   4   rokov nepodmienečne a že „Vec je v štádiu odvolacieho konania“.

III.

1.   Predmetom   konania   na   základe   prijatej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov, že okresný súd a krajský súd porušili

a) základné práva sťažovateľky na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu proti krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl.   16   ods.   2   ústavy,   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy,

b) práva maloletých sťažovateľov E., J. a J. na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy,   na   ochranu   proti   krutému,   neľudskému   a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods.   1   ústavy,   na ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním   do   ich   súkromného   života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy, na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre ich blaho podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, na ochranu pred   svojvoľným zasahovaním   do   súkromného života   podľa   čl.   16   ods.   1   a 2 Dohovoru o právach dieťaťa a na ochranu pred telesným a duševným násilím, urážaním a trýznením podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa.

Návrhy a vyjadrenia účastníkov konania

2. Sťažovatelia vo svojich vyjadreniach podaných prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zdôraznili, že „obsahom“ ich sťažnosti „nie je (...) porušenie O. s. p. vo vzťahu k namietaným porušeniam ústavných práv a práv zakotvených v Dohovore o ochrane práv dieťaťa (...)“, že sťažnosťou namietajú to, že konaním okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ich ústavných práv, „pričom sa domnievajú, že tak súčasný“ (t. j. v čase ich vyjadrenia z 24. apríla 2002) „Občiansky zákonník, ako aj Občiansky súdny poriadok poskytujú   súdom   možnosti,   ako   aj   pri   dodržaní   týchto   ustanovení   mohli   rešpektovať, ochraňovať a chrániť nás, ústavné práva navrhovateľov“.

Ďalej zdôraznili, že vzhľadom na čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, „súd, rozhodujúc v akomkoľvek konaní, musí rešpektovať uvedené právne predpisy a pri svojom rozhodovaní musí dbať o to, aby ich neporušil“, okresný súd sa teda nemôže odvolávať na to, že práva, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, „neboli predmetom napadnutého rozhodnutia. Bol však povinný rozhodovať tak, aby dôsledkom jeho rozhodovania nebolo porušenie týchto práv. Porušenie týchto práv totiž logicky znamená aj porušenie právnych predpisov, ktoré tieto práva zaručujú“.

S odvolaním   sa   na nález ústavného súdu   sp.   zn. II.   ÚS   47/97 sťažovatelia ďalej zdôraznili,   že   ústavou   a medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách sa v Slovenskej republike nezaručuje iba to, že štátne orgány nebudú porušovať základné práva a slobody občanov, ale práva a slobody zaručené ústavou štát chráni aj vo   vzťahoch   medzi súkromnými osobami,   resp.   z pozitívneho   záväzku štátu   vyplýva   aj povinnosť štátnych orgánov zabezpečiť ochranu ústavou zaručeného práva, ktoré porušujú neštátne   subjekty.   V cit.   rozhodnutí   ústavného   súdu   je   podľa   sťažovateľov   „pregnantne vyslovené stanovisko, podľa ktorého štát nielenže sám svojimi zásahmi nemá zasahovať do   základných   práv   svojich   občanov   a práv   zaručených   medzinárodnými   dohovormi o ľudských právach a slobodách, ale je povinný zabrániť tomu, aby k takémuto porušovaniu nedochádzalo ani zo strany iných od štátu odlišných subjektov, vrátane fyzických osôb“.

Podľa sťažovateľov podstatou ich sťažnosti je fakt, že tak okresný súd, ako aj krajský súd   „pri   svojich   rozhodnutiach   nezohľadnili   skutočnosť,   že   svojimi   rozhodnutiami umožňujú   pretrvávanie   stavu,   v ktorom   sú   práva   sťažovateľov   v sťažnosti   označované porušované. Odporcovia sú povinní pri každom svojom rozhodnutí mať na zreteli nielen dodržiavanie procesných   a hmotnoprávnych   predpisov   upravujúcich   ten   ktorý   konkrétny právny vzťah, ale musia vychádzať aj zo znalosti a povinnosti rešpektovania v článku 144 vymenovaných   právnych   predpisov,   musia   pritom   dbať,   aby   svojimi   rozhodnutiami nespôsobovali   konzervovanie   stavu,   alebo   aspoň   nenavodili   situáciu,   v ktorej   svojimi rozhodnutiami   nezabránili   porušovaniu   základných   práv   a práv   zaručených   dohovormi o ľudských právach a slobodách“.

3.   Predseda   okresného   súdu   zdôraznil,   že   predmetom   napadnutého   konania   bolo predbežné opatrenie zdržať sa užívania označeného obecného bytu, že rozhodnutie súdu prvého   stupňa   bolo   vydané   v zákonnej   lehote   a následne   bolo   potvrdené   uznesením krajského súdu. Predmetom rozhodovania súdu bolo rozhodovanie predbežným opatrením o bytovej otázke a rozhodnutie o porušení označených práv účastníkov konania, ktoré je nimi   vytýkané,   nebolo   priamo   predmetom   konania   súdu.   Sťažnosť   preto   považoval   za nedôvodnú.

4.   Predseda   krajského   súdu   zdôraznil,   že   predmetnou   sťažnosťou   je   „namietaná vlastne zákonnosť právoplatných súdnych rozhodnutí“, čo je otázka, ktorú nie je oprávnený posudzovať. V danom prípade krajský súd aplikoval platný procesný predpis, ktorý nie je v rozpore   s ústavou   ani   s Dohovorom   o právach   dieťaťa.   Sťažnosť   preto   považoval   za neopodstatnenú.

Posúdenie predmetu konania – právny názor ústavného súdu

5. Ústavný súd uvádza, že namietané skutočnosti, t. j. napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a stav, ktorý napadnuté súdy dočasným neupravením pomerov medzi účastníkmi občianskeho súdneho konania založili, resp. neodstránili (pozri časť I bod 3 nálezu), bolo potrebné posúdiť z toho hľadiska, či a do akej miery namietané skutočnosti (niektorá z nich) spadajú do pôsobnosti označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa, a v kladnom prípade, či namietané skutočnosti (niektorú z nich) možno považovať za zasahovanie označenými orgánmi verejnej moci do základných práv sťažovateľov, ktoré im   tieto   články   zaručujú,   alebo   za   inak   vyvolávajúce   zodpovednosť   týchto   orgánov (všeobecných súdov) z hľadiska týchto článkov a nakoniec či je možné toto zasahovanie (obmedzenie)   z ústavného   hľadiska   ospravedlniť   alebo   ho   treba   považovať za porušenie základného práva (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

5.1   Inými   slovami,   bolo   potrebné,   aby   ústavný   súd   skúmal   vzhľadom   na   obsah sťažnosti   sťažovateľov   predovšetkým   existenciu   ústavne   relevantnej   súvislosti   medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, resp. stavom, ktorý napadnuté súdy   dočasným   neupravením   pomerov   medzi   účastníkmi   občianskeho   súdneho   konania založili, resp. neodstránili, na jednej strane a namietaným porušením označených práv, či už tých, ktorými sa chráni telesná integrita a dôstojnosť človeka (napr. čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 ústavy), alebo tých, ktorými sa chráni súkromie a obydlie (napr. čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy), na strane druhej. K tomu ústavný súd poznamenáva, že tieto články ústavy nie sú bez vzájomnej súvislosti, keď napr. právo na súkromie zaručené v čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy môže zahŕňať aj ochranu osoby pred zásahmi do jej telesnej a duševnej integrity, do jej dôstojnosti chránené prioritne podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods.   1   ústavy,   a naopak,   a že   namietané   skutočnosti   mohli   byť   preto   posúdené   podľa všetkých označených článkov ústavy (Dohovoru o právach dieťaťa) alebo len podľa tých z nich, ktoré sa s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci ukazujú pre takéto posúdenie bez   toho,   aby   sa   to   akokoľvek   prejavilo   na   jeho   výsledku,   ako   najvhodnejšie a najprimeranejšie.

Ústavný súd sa pritom opieral nielen o znenie dotknutých ustanovení ústavy, ale v súlade so svojou judikatúrou aj o Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý má podporný význam pri podávaní výkladu ústavy (pozri I. ÚS 5/02 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru), a príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k nemu, najmä o jeho judikatúru k čl. 3 a čl. 8 Dohovoru, ktorých predmetom je ochrana práv nebyť mučený ani podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, resp. práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia, t. j. obdobná ochrana, ktorú zaručujú v ústave aj čl. 16 ods. 2 (Nikoho   nemožno   mučiť   ani   podrobiť   krutému,   neľudskému   či   ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu), čl. 19 ods. 2 (Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života)   a čl.   21   ods.   1   a 3   (Obydlie   je nedotknuteľné. Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku).

Vo vzťahu k maloletým sťažovateľom prihliadol aj na Dohovor o právach dieťaťa, najmä na jeho čl. 19, podľa ktorého „1. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek   telesným   alebo   duševným   násilím,   urážaním   alebo   zneužívaním,   včítane sexuálneho   zneužívania,   zanedbávaním   alebo   nedbanlivým   zaobchádzaním,   trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď sú v starostlivosti jedného alebo oboch rodičov, zákonných   zástupcov   alebo   akýchkoľvek   iných   osôb   starajúcich   sa   o dieťa.   2.   Tieto ochranné   opatrenia   zahŕňajú   podľa   potreby   účinné   postupy   na   vytvorenie   sociálnych programov   zameraných   na   poskytnutie   nevyhnutnej   podpory   dieťaťu   a tým,   ktorým   sa zverilo, ako aj iné formy prevencie. Na účely zistenia, oznámenia, postúpenia, vyšetrovania, liečenia a následné sledovanie uvedených prípadov zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú takisto podľa potreby postupy pre zásahy súdnych orgánov“, a na jeho čl. 37 ods. 1 písm. a), podľa ktorého „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby žiadne dieťa nebolo   podrobené   mučeniu   alebo   inému   krutému,   neľudskému   alebo   ponižujúcemu zaobchádzaniu   alebo   trestaniu   (...)“.   Samozrejme,   že   prihliadol   aj   na   ďalšie   články Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých porušenie sťažovatelia v sťažnosti namietali, ako sú jeho čl. 3 ods.   2 (Štáty, ktoré sú   zmluvnou stranou   Dohovoru,   sa   zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia) a čl.   16   ods.   1   a 2   (1.   Žiadne   dieťa   nesmie   byť   vystavené   svojvoľnému   zasahovaniu do   svojho   súkromného   života,   rodiny,   domova   alebo   korešpondencie   ani   nezákonným útokom   na   svoju   česť   a povesť.   2.   Dieťa   má   právo   na   zákonnú   ochranu   proti   takým zásahom alebo útokom).

V prípadoch existencie obmedzenia označených práv (zasahovania do nich) ústavný súd musel ďalej prihliadať na to, že podľa jeho judikatúry (napr. II. ÚS 7/99, I. ÚS 13/00) môžu byť zaručené práva, ktorými sa chráni súkromie a obydlie, obmedzené len vtedy, ak je obmedzenie   (zasahovanie)   ustanovené   zákonom,   zodpovedá   niektorému   ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho   existencia   naliehavej   spoločenskej   potreby   a primerane (spravodlivo)   vyvážený   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a sledovaným   cieľom (t. j. obmedzenie je v súlade so zásadou proporcionality). Postupné zodpovedanie všetkých týchto otázok bolo však závislé od toho, či vo vzťahu k namietaným skutočnostiam sa zistí ústavne   relevantná   súvislosť   s   označenými   základnými   právami,   resp.   obmedzenie   - zasahovanie do nich (niektorého z nich) označenými orgánmi verejnej moci.

5.2   Ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   zdôraznil,   že   niektoré články   ústavy   a medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách neukladajú štátu a jeho orgánom iba to, aby sa samé zdržali zasahovania do zaručených základných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny záväzok zabezpečiť   účinný   rešpekt   k nim   -   prijatie   pozitívnych   opatrení,   dokonca   aj   v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr.   II.   ÚS   8/96, II.   ÚS   47/97).   Podľa   sťažovateľov sa namietané skutočnosti týkajú takéhoto pozitívneho záväzku a ústavný súd sa preto týmto ich tvrdením musel zaoberať a namietané skutočnosti aj z tohto hľadiska posúdiť.

V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré   v ústave   priznal   občanovi,   ale   súčasťou   pozitívneho   záväzku   nie   je   povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96).

Ústavný súd už taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach   a základných   slobodách   a že   tejto   ich   povinnosti   musí   zodpovedať   aj   výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01).

K tomu   treba   dodať,   že   povaha   tejto   povinnosti   sa   mení   z prípadu   na   prípad vzhľadom na dotknuté právo a že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva „pri   posúdení,   či   táto pozitívna   povinnosť   existuje,   musí sa   brať do   úvahy dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi všeobecným záujmom a záujmami jednotlivca (...)“ (napr. B. v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 24. februára 1998, § 33). V tejto súvislosti ústavný súd pri   výkone   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124 ústavy) vychádza z toho, že všeobecným súdom, ktoré sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a slobôd   (pozri   napr. II. ÚS 55/98), treba v každom prípade v súlade s princípom subsidiarity, ktorým sa riadi vymedzenie   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecného   súdu   pri   ochrane   základných (ľudských) práv alebo slobôd podľa čl. 127 ods.   1 ústavy, ponechať priestor na úvahu v rozsahu, v akom účinky výkonu tejto ich právomoci možno považovať za zlučiteľné so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 44/03).

5.3 Podľa týchto zásad ústavný súd postupoval aj v danej veci a každú z namietaných skutočností, t. j. napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a stav, ktorý tieto súdy   dočasným   neupravením   pomerov   medzi   účastníkmi   občianskeho   súdneho   konania založili, resp. neodstránili, posúdil z obidvoch uvedených aspektov namietaného porušenia základných   práv   sťažovateľov   podľa   označených   článkov   ústavy   a Dohovoru   o právach dieťaťa, teda tak z hľadiska namietaného porušenia založeného na „obmedzení (zasahovaní) týchto   práv“   orgánom   verejnej   moci   (okresným   súdom   a krajským   súdom),   ako   aj z hľadiska namietaného porušenia založeného na nesplnení „pozitívneho záväzku“ týchto orgánov voči sťažovateľom.

6. Ústavný súd nezistil, že okresný súd a krajský súd sa namietanými skutočnosťami dopustili uvádzaného zlého zaobchádzania so sťažovateľmi, resp. že napadnuté uznesenia alebo   s tým   súvisiaci   postup   týchto   súdov   boli   príčinou,   pre   ktorú   sťažovatelia   odišli 7. marca 2001 z bytu, ktorý bol predmetom návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, resp. že sa sťažovateľom napadnutými uzneseniami bráni do tohto bytu vstúpiť a užívať ho. Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľkou   totiž vyplýva, že prekážkou   jeho užívania   je   „tyranizujúce   správanie“,   resp.   správanie   „spôsobom,   ktorý   vzbudzuje podozrenie   o spáchaní   trestného   činu   pohlavného   zneužívania“,   jej   manžela   a otca maloletých sťažovateľov k sťažovateľom, resp. „k dcére E.“ (pozri časť II bod 1.2 nálezu).

6.1 Ústavný súd nemal teda žiadnu pochybnosť ani o tom, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu na jednej strane a namietaným porušením označených práv, ktorými sa prioritne chráni telesná integrita a dôstojnosť človeka (čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 ústavy, čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa), na druhej strane nie je žiadna   taká   súvislosť,   ktorá   by   odôvodnila   záver   o tom,   že   napadnutými   uzneseniami okresný súd alebo krajský súd zasiahli do „telesnej integrity a dôstojnosti“ sťažovateľov v zmysle   označených   článkov   ústavy   a   Dohovoru   o právach   dieťaťa,   resp.   že   by   boli za takéto zásahy inak priamo zodpovedné. V tomto smere nebolo preto možné sťažnosti sťažovateľov   vyhovieť   (zo   spôsobu,   akým   sťažovatelia   uplatnili   primerané   finančné zadosťučinenie – pre sťažovateľku v nižšej výške ako pre maloletých sťažovateľov a pre maloletú E. v najvyššej výške, t. j. evidentne podľa uvedenej závažnosti správania J. S. k jednotlivým sťažovateľom – vyplýva, že podľa sťažovateľov okresný súd a krajský súd zasiahli napadnutými uzneseniami do ich telesnej integrity a dôstojnosti).

6.2 Obdobne ústavný súd nezistil žiadnu možnosť kvalifikovať napadnuté uznesenia všeobecných súdov ako priame zasahovanie – obmedzenie niektorého z označených práv sťažovateľov, ktorými sa chráni súkromie a obydlie (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa), a z tohto hľadiska preto tiež nemohlo dôjsť k ich porušeniu. Z tohto dôvodu preto ani v tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

7. Pretože sťažovatelia tvrdili, že okresný súd a krajský súd pri svojich rozhodnutiach nezohľadnili skutočnosť, že svojimi rozhodnutiami umožňujú pretrvávanie stavu, v ktorom sú ich práva porušované, resp. nezabránili ich porušovaniu, bolo potrebné ešte posúdiť, či práva podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa všeobecné súdy jednako   neporušili   tým,   že   napriek   svojej   pozitívnej   povinnosti   (pozitívneho   záväzku) zabezpečiť sťažovateľom ich efektívnu ochranu neprijali za tým účelom príslušné opatrenia, teda in concreto posúdiť, či v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01 vo vzťahu k tvrdeniam o zlom zaobchádzaní sťažovateľov a o znemožnení užívania bytu, ktorý   je   zároveň   ich   obydlím   (pozri   I.   ÚS   13/00),   existovala   pozitívna   povinnosť všeobecných   súdov   prijať   opatrenia   spôsobilé   zabrániť   takémuto   zaobchádzaniu a znemožneniu užívať byt.

7.1 Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že čl. 3 Dohovoru potvrdzuje jednu zo základných hodnôt demokratickej spoločnosti. Absolútne zakazuje mučenie a neľudské či   ponižujúce   zaobchádzanie   a tresty.   Záväzok   Vysokých   zmluvných   strán   podľa   čl.   1 Dohovoru   zabezpečiť   každému,   kto   podlieha   ich   jurisdikcii,   práva   a slobody   uvedené v Dohovore spolu s čl. 3 od štátov vyžaduje prijatie opatrení spôsobilých zabrániť, aby tieto osoby boli vystavené mučeniu alebo neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, a to aj zo strany súkromných osôb. Obzvlášť deti a iné zraniteľné osoby majú právo na ochranu zo strany štátu, a to v podobe účinnej prevencie, ktorá ich ochráni pred formami takých závažných   zásahov   do   osobnej   integrity   (pozri   A.   v.   Spojené   kráľovstvo,   rozsudok z 23. septembra 1998, § 22). Tieto opatrenia zahŕňajú primerané kroky na zabránenie zlému zaobchádzaniu, o ktorom príslušné orgány vedeli alebo mali vedieť (mutatis mutandis D. P. a J. C. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 10. októbra 2002, § 109).

7.2   Podľa   názoru   ústavného   súdu   obdobne   ako   podľa   čl.   3   Dohovoru   zlé zaobchádzanie   musí   dosiahnuť   určité   minimum   závažnosti,   aby   spadalo   do   pôsobnosti podľa čl. 16 ods. 2 ústavy. Posúdenie tohto minima je svojou povahou relatívne: závisí od všetkých okolností prípadu, najmä od charakteru a kontextu zaobchádzania, jeho trvania, fyzických či duševných účinkov a niekedy tiež od pohlavia, veku a zdravotného stavu obete (pozri napr. S. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok zo 7. júla 1989, § 100).

Európsky súd pre ľudské práva v minulosti označil niektoré zaobchádzania zároveň za „neľudské“ najmä preto, že boli uskutočňované úmyselne počas mnoho hodín a spôsobili ak   nie   skutočné   poškodenie,   tak   aspoň   fyzické   a duševné   utrpenie,   a za   „ponižujúce“, pretože   svojou   povahou   mohli   vyvolať   u obetí   pocity   strachu,   úzkosti   a menejcennosti spôsobilé ich ponížiť a potupiť. Na to, aby nejaký trest alebo zaobchádzanie s ním spojené boli „neľudské“ alebo „ponižujúce“, muselo v každom prípade utrpenie alebo poníženie presiahnuť tie, ktoré so sebou nevyhnutne nesie daná forma legitímneho zaobchádzania alebo trestu. Otázka, či cieľom zaobchádzania bolo ponížiť alebo potupiť obeť, je ďalším aspektom, ktorý je nutné vziať do úvahy, avšak absencia takéhoto cieľa nemôže s konečnou platnosťou   vylúčiť   konštatovanie   porušenia   čl.   3   Dohovoru   (pozri   napr.   T.   v.   Spojené kráľovstvo, rozsudok zo 16. decembra 1999, § 69).

7.3   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   k uvádzanému zlému zaobchádzaniu došlo   v súkromí   –   byte   sťažovateľov   a mala   sa   ho   dopustiť   súkromná   osoba   –   manžel sťažovateľky   a otec   maloletých   sťažovateľov.   Ďalej   konštatuje,   že   ani   záznam o bezprostrednom   policajnom   zákroku   na   základe   hlásenia   o domácom   násilí   v byte sťažovateľov alebo o lekárskom ošetrení po takomto násilí, ani lekárske potvrdenie – nález o zistených   stopách   na   tele   (poškodeniach)   po   uvádzanom   fyzickom   násilí   J.   S.   voči sťažovateľom   neboli   predložené   v napadnutom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   resp. v konaní   pred   ústavným   súdom.   Naproti   tomu   boli   predložené   psychologické   nálezy z vyšetrenia   maloletých   sťažovateľov,   ich   výpovede,   trestné   oznámenie   sťažovateľky a napokon písomné znalecké posudky z odboru psychológie podané na základe úradného vyžiadania v rámci začatého trestného stíhania J. S. ako obvineného z trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a TZ, z trestného činu týrania blízkej   osoby   a zverenej   osoby   podľa   §   215   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   2   písm.   b)   TZ   a z trestného činu pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1 a 2 TZ, ktoré prima facie poskytovali dohromady dostatočne solídny základ na to, aby sa uvádzané tvrdenia o zlom zaobchádzaní so sťažovateľmi považovali za seriózne a doložené.

V návrhu na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľka okrem iného uviedla, že „Odporca naše deti bil denne (...) do detí kopal, udieral ich z celej sily, sácal do nich takým spôsobom, že narážali na steny alebo kusy nábytku. Synovi (...) prikladal ruky k rozpálenej platni   alebo   k zapálenému   zapaľovaču,   pichal   ho   rozlomenou   zápalkou   na   chrbte   rúk a do ušníc. (...) Voči dcéram, predovšetkým voči E., sa okrem fyzických útokov správal tak, že   ponižoval   ich   osobnosť.   Napríklad   dcéru   E.   nútil,   aby   mu   strihala   nechty na nohách. Ak ho pri tejto činnosti pichla, bil ju a kopal do nej (...) v mesiaci november 2000   sa   odporca   začal   správať   k dcére   E.   spôsobom,   ktorý   vzbudzuje   podozrenie o spáchaní   trestného   činu   pohlavného   zneužívania,   ohmatával   dcéru   na   prsiach a v rozkroku a keď sa táto bránila, snažil sa prekonať jej odpor fyzickým násilím. Ak som zakročila ja proti takému správaniu, odporca ma napadol tak, že mi búchal hlavou o stenu, vyhrážal sa mi   zabitím“. Ústavný súd   nemal pochybnosti,   že v okolnostiach   danej   veci fyzické násilie a účinky násilia, ktorému sťažovateľka a maloletí sťažovatelia vo veku 14, 11 a 2 rokov boli podrobení a ktoré bolo vyšetrovateľom posúdené ako dostatočne závažné na to, aby odôvodnilo začatie trestného stíhania J. S., dosiahli taký stupeň závažnosti, ktorý sa   rovná zároveň „neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu“ v zmysle čl.   16 ods.   2 ústavy.

8. V danej veci boli v sťažnosti napadnuté uznesenia okresného súdu   a krajského súdu   vztiahnuté   na   všetkých   sťažovateľov.   Avšak   týmito   uzneseniami   okresný   súd a následne   v odvolacom   konaní   krajský   súd   rozhodovali   len   o návrhu   sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, ktoré by dočasne upravilo pomery manželov E. a J. S. ako účastníkov občianskeho súdneho konania tak, že by J. S. ako odporcovi uložilo zdržať sa užívania bytu na P., v K., ku ktorému má spolu so svojou manželkou právo spoločného nájmu bytu. Všeobecné súdy teda rozhodovali len vo vzťahu k sťažovateľke, pretože len na základe   jej   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   podaného   proti   odporcovi   -   jej manželovi ako osobe, ktorá má s ňou právo spoločného nájmu dotknutého bytu, sa toto súdne konanie pod sp. zn. Nc 2025/01 začalo. Maloletí sťažovatelia neboli teda na základe návrhu sťažovateľky účastníkmi tohto súdneho konania, pričom sťažovateľka, ktorá bola v konaní kvalifikovane právne zastúpená, mohla ako ich zákonná zástupkyňa takýto návrh podať aj v ich mene. Ústavný súd sa v tejto súvislosti nestotožnil s tvrdením v sťažnosti, podľa ktorého maloleté deti „Podľa príslušných ustanovení O. s. p. ani týmito účastníkmi nemohli byť“, pretože podľa názoru ústavného súdu, ak by predmetom návrhu sťažovateľky

na vydanie predbežného opatrenia vrátane návrhu na súdne rozhodnutie (tzv. petitu) neboli práva a povinnosti, ktoré sú vlastne obsahom jej hmotnoprávneho vzťahu spoločného nájmu bytu s manželom, ale vzhľadom na uvádzané zlé zaobchádzanie bola by jeho predmetom len výlučne   dočasná   úprava   pomerov   užívateľov   bytu bez   ohľadu   na   ich   právny   titul   jeho užívania, zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť zákaz pre všeobecný súd konať o takomto predmete a prípadne predbežným opatrením (postupne vydanými   predbežnými   opatreniami)   aj   dočasne   (napr.   s   určením,   že   bude   trvať   len po určený čas) upraviť pomery všetkých užívateľov bytu, ktorí sú uvádzaným dôvodom dotknutí.

Ústavný súd teda   nezistil   v sťažnosti   žiadnu   okolnosť alebo tvrdenie, na základe ktorých by mohol usúdiť, že za tejto procesnej situácie, ktorú svojím návrhom na vydanie predbežného opatrenia vyvolala sťažovateľka, maloletí sťažovatelia boli alebo mohli byť napadnutými uzneseniami priamo dotknutí. Vo vzťahu k nim nebolo možné preto usúdiť, že okresný súd a krajský súd v tomto konaní, ktoré svojím návrhom začala sťažovateľka proti označenému odporcovi za účelom dočasnej úpravy ich práv a povinností k užívanému bytu, neposkytli maloletým sťažovateľom tú „ochranu“, ktorú im boli povinné na základe tohto návrhu sťažovateľky poskytnúť, tak ako to sťažovatelia tvrdili v sťažnosti. Ústavný súd vo vzťahu k maloletým sťažovateľom v tomto rozsahu (t. j. v rozsahu, v akom sa namietalo porušenie ich práv napadnutými uzneseniami) sťažnosti preto nevyhovel.

9.   Avšak   ani   vo   vzťahu   k sťažovateľke   ako   navrhovateľke   v uvedenom   súdnom konaní   ústavný   súd   nemohol   usúdiť,   že   všeobecné   súdy   jej   napadnutými   uzneseniami neposkytli tú „ochranu“, ktorú podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie pozitívneho záväzku jej mali poskytnúť na základe jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia voči označenému odporcovi.

9.1 Podľa sťažnosti v čase napadnutého konania o návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia platný a účinný „tak (...) Občiansky zákonník, ako aj Občiansky súdny poriadok poskytujú súdom možnosti, ako aj pri dodržaní týchto ustanovení mohli rešpektovať, ochraňovať a chrániť nás, ústavné práva navrhovateľov“. Naproti tomu podľa vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   „predmetnou   sťažnosťou   je   namietaná   vlastne zákonnosť právoplatných súdnych rozhodnutí (...) krajský súd aplikoval platný procesný predpis, ktorý nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky ani s Dohovorom o ochrane práv dieťaťa“.

9.2   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   môže   byť   predmetom   jeho posúdenia výlučne napadnuté uznesenie krajského súdu, pretože vo vzťahu k namietaným nedostatkom napadnutého uznesenia okresného súdu mala sťažovateľka k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využila. Právne postavenie sťažovateľky v podobe, v akej namieta jeho protiústavnosť, je teda výsledkom napadnutého uznesenia krajského súdu (pozri mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, II. ÚS 84/03).

9.3   Krajský   súd   svoj   záver   o neodôvodnenosti   odvolania   sťažovateľky   proti uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   bol   zamietnutý   jej   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia vo veci uloženia povinnosť odporcovi „zdržať sa užívania“ bytu za súčasného uloženia jej povinnosti „podať do 15 dní od právoplatného skončenia konania o rozvod manželstva   návrh   na   zrušenie   spoločného   nájmu   k predmetnému   bytu,   inak   predbežné opatrenie zaniká“, teda svoj záver o tom, že „nie sú splnené podmienky pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia“, odôvodnil v podstate dvojakým spôsobom: jednak uviedol, že „(...) nemožno zistiť, aký vzťah má navrhované predbežné opatrenie k právnemu vzťahu,   ktorý   bude   predmetom   súdneho   konania   o zrušenie   spoločného   nájmu k predmetnému bytu, keďže takýto návrh navrhovateľka bude môcť podať až potom, keď bude   manželstvo   právoplatne   rozvedené   a ako   vyplýva   z obsahu   spisu,   manželstvo účastníkov   doposiaľ   rozvedené   nie   je“,   resp.   že   „Nariadením   predbežného   opatrenia, ktorým by odporcovi sa uložila povinnosť zdržať sa užívania predmetného bytu, ktorý je spoločným   nájmom   účastníkov,   a tým   aj   užívania   vecí   patriacich   do   bezpodielového spoluvlastníctva   účastníkov   (zariadenie   domácnosti)   by   vznikla   neprimeraná   ujma odporcovi oproti výhode navrhovateľky, ktorý vlastne takýmto predbežným opatrením by nemal   kde   bývať,   nakoľko   zo   spisu   ani   nevyplýva,   že   by   mal   zabezpečené   nejaké   iné bývanie“, a jednak že „Vzhľadom na tvrdenie navrhovateľky, že nemôže užívať spoločný nájom bytu pre správanie sa odporcu, nielen voči nej, ale aj voči maloletým deťom, (...) by prichádzalo   do   úvahy   poskytnutie   ochrany   jej   záujmov   aj   prostredníctvom   nariadenia predbežného opatrenia, ale petit návrhu“ na „jeho nariadenie by musel byť formulovaný práve so zreteľom na konkrétne správanie sa odporcu (...)“, a ďalej krajský súd naznačil, akým spôsobom by takýto petit mal byť formulovaný a čo by malo byť jeho obsahom (pozri časť II bod 4 nálezu).

9.4   Ústavný   súd   s týmito   dôvodmi   krajského   súdu   mohol   súhlasiť len   čiastočne. V žiadnom prípade sa nemohol totiž stotožniť s prvou časťou jeho odôvodnenia, z ktorej vyplýva,   že   krajský   súd   sa   vlastne   neodchýlil   od   okresného   súdu,   ktorý   v napadnutom uznesení uviedol, že „Nie je v právomoci súdu obmedziť zákonné právo odporcu užívať predmetný byt, pokiaľ nájomný pomer odporcu k bytu trvá“, a že krajský súd videl prekážku vyhovenia návrhu sťažovateľky v možnosti vzniku „neprimeranej ujmy odporcovi“.

Ústavný   súd   pripúšťa,   že   všeobecné   súdy   stoja   pred   ťažkou   úlohou,   keď   majú rozhodovať   o takom   zložitom   a   delikátnom   probléme,   aký   so   sebou   priniesol   návrh sťažovateľky   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   pretože   ich   rozhodnutie   je   v týchto prípadoch spravidla vystavené nebezpečenstvu, že privodia nezvratný stav napriek tomu, že majú len dočasne upraviť pomery týkajúce sa užívania bytu medzi jeho vlastníkmi či nájomcami. A fortiori je tomu tak, keď sa vezme do úvahy, že s riešením problémov tzv. domáceho násilia nie sú v súdnej praxi dostatočné skúsenosti a že ani právna úprava, ktorá bola   platná   a účinná   v čase   rozhodovania   všeobecných   súdov   vo   veci   sťažovateľky, neobsahovala za účelom ich riešenia žiadne osobitné ustanovenia, tak ako ich obsahuje s účinnosťou od 1. januára 2003 napr. § 76 ods. 1 písm. g) OSP (Predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby nevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba blízka alebo osoba, ktorá je v jeho starostlivosti alebo vo výchove, vo vzťahu ku ktorej   je   dôvodne   podozrivý   z násilia).   Ústavný   súd   si   teda   uvedomuje,   že   pozitívny záväzok   preventívne   prijať   praktické   opatrenia   na   ochranu   dotknutej   osoby   pred   zlým zaobchádzaním s ňou, ktorý príslušným orgánom verejnej moci vrátane všeobecných súdov vyplýva   v danom   kontexte   priamo   z   ústavy   alebo   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, nemôže vykladať tak, že týmto orgánom už nezostane   potrebný   priestor   na   voľnú   úvahu   pri   voľbe   postupu   a prostriedkov   na   jeho realizáciu podľa okolností konkrétneho prípadu.

Na   druhej   strane   im   však   nemôže   ponechať   priestor   na   taký   výklad   a aplikáciu zákonného   predpisu,   ktorého   účinky   sú   nezlučiteľné   s ústavou,   prípadne   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (pozri   napr. I. ÚS 13/00). Za takýto nezlučiteľný výklad považuje ústavný súd aj uvedené odôvodnenie krajského súdu. Krajský súd sa pri plnení pozitívneho záväzku preventívne prijať praktické opatrenia na ochranu sťažovateľky, s ktorou jej manžel zaobchádza v rozpore s čl. 16 ods. 2 ústavy, mohol oprieť aj o znenie ustanovenia § 76 ods. 1 písm. f) OSP, podľa ktorého predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal   alebo   niečo   znášal.   V tejto   súvislosti   nebolo   možné   za   ústavne   konformný a   udržateľný   považovať   jeho   názor   o možnosti   vzniku   „neprimeranej   ujmy   odporcovi“, ktorý krajský súd oprel výlučne o existujúce právo odporcu užívať predmetný byt, t. j. bez toho, aby zároveň prihliadol aj na tvrdenia sťažovateľky o zlom zaobchádzaní a na základné práva,   ktoré   sú   tým   dotknuté.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   bez   ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu vyvodiť prioritu práva spoločného nájmu bytu (vlastníckeho práva) v prípade jeho konkurencie (stretu) s právami zaručenými v čl. 16 ods.   2 ústavy vrátane práv nebyť podrobený „neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu“, ktoré boli v hre   v danej   veci,   najmä   keď in   abstracto takáto   priorita   svedčí   práve   týmto   právam vzhľadom na ich absolútnu povahu (pozri túto časť bod 7.1). Z týchto dôvodov ústavný súd nemohol   prijať   argument   predsedu   krajského   súdu,   že   „predmetnou   sťažnosťou   je namietaná   vlastne   zákonnosť   právoplatných   súdnych   rozhodnutí“   a že   „krajský   súd aplikoval platný procesný predpis“.

9.5 Krajský súd však založil svoje rozhodnutie – ako to už bolo vyššie uvedené – aj na nedostatkoch návrhu na rozhodnutie (tzv. petitu) obsiahnutého v návrhu sťažovateľky na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Krajský   súd   teda   neodmietol   jej   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia len z dôvodov, ktoré boli citované v predchádzajúcom bode, ale aj z dôvodu, že jej návrh na vydanie predbežného opatrenia v časti tzv. petitu bol postihnutý takými nedostatkami, ktoré mu bránili rozhodnúť v jeho intenciách, inými slovami prevziať ho do výroku svojho rozhodnutia. Ústavný súd už judikoval, že právomoc konať o veci, ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   predpis,   a že ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecným súdom je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).

V posudzovanom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   išlo   pritom   o vec   vydania predbežného opatrenia, ktoré sa môže začať len na základe príslušného návrhu, ktorým je všeobecný súd vrátane jeho petitu viazaný. Je síce pravda, že to ešte neznamená, že by sa návrhu na vydanie predbežného opatrenia nemohlo vyhovieť v prípade znenia návrhu na súdne rozhodnutie, ktoré nezodpovedá ustanoveniu § 76 ods. 1 OSP, keď inak takýto návrh zodpovedá svojím obsahom účelu zabezpečenia, avšak krajský súd ho v danej veci za takýto návrh nepovažoval, teda inými slovami, nepovažoval návrh na súdne rozhodnutie (petit), ktorý   sťažovateľka   zastúpená   advokátkou   formulovala   vo   svojom   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia, za taký, z ktorého by mohol pri svojom rozhodnutí vychádzať.

Ústavný   súd   nepovažuje   tento   názor   krajského   súdu   o nutnosti   formulovať   petit návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   inak,   než   ho   vo   svojom   návrhu   formulovala sťažovateľka, za arbitrárny či za inak zjavne neodôvodnený. Krajský súd v napadnutom uznesení   pritom   konkrétne   uviedol,   za   akých   okolností   „by   prichádzalo   do   úvahy poskytnutie ochrany jej záujmov aj prostredníctvom nariadenia   predbežného opatrenia“ práve vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že „nemôže užívať spoločný nájom bytu pre správanie sa odporcu, nielen voči nej, ale aj voči maloletým deťom“. Krajský súd teda v tejto (druhej) časti odôvodnenia uviedol pre svoje rozhodnutie relevantné a dostatočné dôvody   a ústavný   súd   preto   tento   jeho   názor   aj   s ohľadom   na   už   spomenutý   princíp subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ods.   1   ústavy   nemal   dôvod   ani   oprávnenie   nahradiť svojím   vlastným,   najmä   keď   v konaní   pred   ním   zostalo   nevysvetlené   zo   strany sťažovateľky, prečo nepostupovala ďalej v konaní pred všeobecným súdom podľa tohto usmernenia krajského súdu.

Pretože   krajský   súd   napadnutým   uznesením   nevylúčil   poskytnutie   požadovanej súdnej   ochrany   sťažovateľke   v prípade   inak   formulovaného   petitu   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia,   o obsahu   ktorého   zároveň   poskytol   sťažovateľke   a jej   právnej zástupkyni primerané poučenie priamo v odôvodnení napadnutého uznesenia, krajský súd podľa   názoru   ústavného   súdu   neporušil   pozitívny   záväzok   prijať   efektívne   opatrenia na   ochranu   sťažovateľky   ako   navrhovateľky   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   podsp. zn. Nc 2025/01 pred namietanými zásahmi do jej telesnej a duševnej integrity a do jej obydlia zo strany jej manžela J. S. ako odporcu v tomto občianskom súdnom konaní.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   nezistil   porušenie   práv   sťažovateľky   podľa označených článkov ústavy a jej sťažnosti preto nevyhovel.

10.   Hoci   maloletí   sťažovatelia   neboli   účastníkmi   napadnutého   konania   o vydanie predbežného   opatrenia   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Nc   2025/01   a z tohto dôvodu, tak ako to už bolo uvedené (pozri bod 8 tejto časti nálezu), krajský súd nemohol napadnutými uzneseniami priamo zasiahnuť do ich práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa, jednako práve preto, že ide o maloleté deti, ktoré požívajú zvýšenú   ochranu   tak   podľa   ústavy,   ako   aj   podľa   citovaných   medzinárodných   zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, okresný súd a krajský súd neboli ani v tomto občianskom súdnom konaní bez pozitívneho záväzku prijať príslušné opatrenia na ochranu ich práv zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   takých   závažných   tvrdeniach   o fyzickom a duševnom   násilí   či   zneužívaní   vrátane   sexuálneho   zneužívania   a o   účinkoch   tohto zaobchádzania, ktorému boli podrobení maloletí sťažovatelia v prostredí svojho domova u svojich   rodičov   zo   strany   svojho   otca   a ktoré   vzhľadom   na   stupeň   závažnosti   treba považovať za „neľudské a ponižujúce zaobchádzanie“ v zmysle čl. 16 ods. 2 ústavy (pozri bod 7.3 nálezu), všeobecný súd nemôže zostať nečinný, ale musí využiť svoje oprávnenie dané   mu   ústavou   a príslušným   procesným   kódexom   začať   či   vyvolať   (dať   podnet   na) začatie príslušného správneho alebo súdneho konania zameraného na efektívnu ochranu práv maloletých detí pred zásahmi do ich telesnej a duševnej integrity, dôstojnosti, súkromia a obydlia, tak ako tieto práva majú zaručené v ústave a kvalifikovaných medzinárodných zmluvách.

10.1 Z napadnutých uznesení ani z vyjadrení predsedu okresného súdu a predsedu krajského   súdu   v tomto   konaní   nevyplýva,   že   by   okresný   súd   alebo   krajský   súd v nadväznosti   na   to,   čo   sa   počas   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   Nc   2025/01   dozvedeli o uvedenom zlom zaobchádzaní s maloletými deťmi, podnikli akékoľvek kroky na ochranu ich označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podľa § 75 ods. 1 druhej vety OSP návrh nie je potrebný, ak ide o predbežné opatrenie pre konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu, pričom podľa § 81 ods. 1 OSP aj bez návrhu môže súd začať konanie okrem iného vo veciach starostlivosti o maloletých. V takomto prípade o začatí konania bez návrhu vydá predseda senátu uznesenie (§ 81 ods. 2 OSP), konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu (§ 82 ods. 1 OSP). Vo veciach starostlivosti súdu o maloletých (§ 176 a n. OSP) súd   okrem   iného   vedie   rodičov   k riadnemu   plneniu   povinností   pri   starostlivosti o maloletého.   Vybavuje   podnety   a upozornenia   občanov   a právnických   osôb   ohľadne výchovy maloletého a robí vhodné opatrenia (§ 178 ods. 1 OSP).

10.2   Podľa   názoru   ústavného   súdu   oba   všeobecné   súdy   takéto   kroky   mohli podniknúť   kedykoľvek   počas   toho,   čo   efektívne   konali   vo   veci   návrhu   sťažovateľky vedeného   pod   sp.   zn.   Nc   2025/01,   t.   j.   krajský   súd   od   predloženia   spisu   v súvislosti so začatím odvolacieho konania až do vybavenia odvolania a vrátenia spisu okresnému súdu a okresný súd od začatia tohto konania až do jeho právoplatného skončenia. K tomu ústavný súd   dodáva,   že   z Dohovoru   o právach   dieťaťa,   ktorý   zaväzuje   aj   Slovenskú   republiku, vyplýva   pozitívny   záväzok   štátu   urobiť   opatrenia,   prostredníctvom   ktorých   sa   každému dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto dohovorom. Preto všetky štátne orgány Slovenskej republiky s právomocou konať vo vzťahoch, ktoré sú predmetom úpravy   Dohovoru   o právach   dieťaťa,   majú   povinnosť   podniknúť   účinné   opatrenia na ochranu práv zaručených týmto dohovorom (II. ÚS 47/97).

Konanie vo   veciach   starostlivosti   súdu   o maloletých,   v ktorom   prvoradou   úlohou súdov je chrániť záujmy detí, patrí k druhu tzv. nesporového občianskeho súdneho konania, ktoré   popri   rýchlosti   a efektívnosti   prerokovania   veci   a rozhodnutia   o nej   vyžaduje   aj aktivitu súdu, a v nadväznosti na to sa oproti tzv. sporovému konaniu musí odlišovať aj úloha krajského súdu ako odvolacieho - nadriadeného súdu súdom prvého stupňa v obvode jeho pôsobnosti. Krajský súd ako odvolací súd síce nie je v rovnakom postavení ako súd prvého   stupňa,   najmä   sa   nemôže   zmocniť   procesných   úkonov,   ktorých   vykonanie   je zákonom   zverené   do   právomoci   okresných   súdov   ako   súdov   prvého   stupňa,   v každom prípade má aj krajský súd k dispozícií procesné prostriedky na to, aby od podriadených súdov   (prípadne   aj   od   iných   štátnych   orgánov   vrátane   orgánov   sociálnej   starostlivosti) vyžadoval prijatie opatrení, ktoré sú s ohľadom na zvláštne okolnosti konkrétneho prípadu nevyhnutné na zabezpečenie ústavou zaručenej starostlivosti a ochrany detí. A fortiori bola taká zvýšená aktivita krajského súdu   potrebná v danej   veci,   v ktorej   v konaní pred ním sťažovatelia k svojim tvrdeniam doložili nové listinné dôkazy (pozri časť II body 3 až 3.2) a krajský súd mohol preto lepšie ako súd prvého stupňa pochopiť vážnosť traumatizujúcich udalostí, ktorým boli vystavení maloletí sťažovatelia, a naliehavosť potreby zabezpečiť im vhodnú starostlivosť a ochranu.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd ani krajský súd vo vzťahu k uvádzanému zlému zaobchádzaniu s maloletými sťažovateľmi zo strany ich otca a z tohto dôvodu k ich zdržiavaniu sa mimo svojho stáleho domova - obydlia, takpovediac „na ulici“, keďže neboli dostatočne   známe   všetky   podmienky   núdzového   riešenia   ich   bývania,   výchovy a starostlivosti   poskytovaných   sťažovateľkou,   nepodnikli   žiadne   kroky   na   ochranu   ich dotknutých práv.

10.3 Z postupu oboch súdov nevyplýva ani to, či sa presvedčili o tom, že na ich ochranu vzhľadom na uvedený skutkový stav nie je potrebné z ich strany nejaké kroky podniknúť. Takýto ich postup prichádzal do úvahy vzhľadom na to, že zároveň prebiehali aj iné občianskoprávne alebo trestné konania (pozri časť II), ktoré taktiež mohli za určitých okolností   uvedený   problém   maloletých   sťažovateľov   dočasne   vyriešiť   (napr.   vzatím obvineného   J.   S.   do   väzby,   dočasným   obmedzením   (zákazom)   styku   otca   s maloletými a pod.). Oba súdy mali v rámci konania vedeného pod sp. zn. Nc 2025/01 nepochybne určité informácie aj o týchto ďalších konaniach, avšak nič nenaznačuje, že by sa na ich základe mohli bez ďalšieho spoliehať na to, že v uvedených prípadoch konajúce štátne orgány prijali alebo prijmú potrebné opatrenia na dočasnú ochranu maloletých sťažovateľov v kontexte uvádzaného zlého zaobchádzania s nimi a s tým súvisiacich prekážok v užívaní bytu, ktorý je ich domovom - stálym bydliskom. Hoci sťažovatelia postup príslušných orgánov (súdov) v týchto   súvisiacich   konaniach   predmetnou   sťažnosťou   nenapadli   a ústavný   súd   sa   ním preto v tomto konaní nezaoberal, nemohol v danom kontexte prehliadnuť, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 2024/01 v uznesení z 25. júna 2001 okrem iného (pozri časť II bod 3.2 nálezu) uviedol, že „maloleté deti sú v ohrození ďalšieho zdravého vývoja, ak by aj naďalej zotrvali v prostredí spolu s otcom“, a že napriek tomu sa týmto uznesením okresný súd obmedzil len na to, aby predbežným opatrením zveril maloletých sťažovateľov do výchovy a opatery matke (sťažovateľke), hoci takáto dočasná úprava pomerov detí je v okolnostiach   danej   veci   k uvedenému   konštatovaniu   tohto   súdu   zjavne   neprimeraná. V tejto súvislosti zostalo nevysvetlené, prečo sa sťažovateľka, na základe ktorej návrhu sa aj toto konanie vedené pod sp. zn. Nc 2024/01 začalo, obmedzila na vydanie predbežného opatrenia len v uvedenom rozsahu.

Avšak   keď   „maloleté   deti   sú   v ohrození   ďalšieho   zdravého   vývoja“,   tak   ako   to uviedol   okresný   súd   v tomto   súvisiacom   konaní   na   adresu   maloletých   sťažovateľov, za   splnenie   pozitívneho   záväzku,   ktorý   má   všeobecný   súd   pri   výkone   starostlivosti o maloleté deti na základe ústavy, príslušných zákonov alebo príslušných medzinárodných zmlúv, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať taký postup všeobecného súdu, pri ktorom sa uspokojí s návrhmi na riešenie (úpravu) pomerov týchto detí, ktoré podali rodičia (niektorý z nich) ako ich zákonní zástupcovia, bez toho, aby sa zároveň presvedčil, či   takéto   návrhy   sú   spôsobilé   a   dostatočné   na   zabezpečenie   efektívnej   ochrany   ich dotknutých práv zaručených v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách, a prípadne prijal z úradnej moci príslušné opatrenia.

10.4 Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd ani krajský súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Nc 2025/01 neurobili všetko, čo od nich   bolo   možné   rozumne   očakávať,   aby   ochránili   maloletých   sťažovateľov pred   uvádzaným   zlým   zaobchádzaním   s nimi   a účinkami   tohto   zaobchádzania,   teda   že nesplnili v tomto smere existujúci pozitívny záväzok preventívne prijať praktické opatrenia na   efektívnu   ochranu   dotknutých   práv   maloletých   sťažovateľov   zaručených   v ústave a Dohovore   o právach   dieťaťa.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto nálezu pod bodom 1.

11. Sťažovatelia v sťažnosti uplatnili aj primerané finančné zadosťučinenie, ktorého priznanie však vzhľadom na výrok uvedený pod bodom 1 prichádza do úvahy len vo vzťahu k maloletým sťažovateľom (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   okolnosti   zisteného   porušenia   práv sťažovateľov podľa označených článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa okresným súdom   a krajským   súdom   je   konštatované   porušenie   týchto   práv   dostatočným zadosťučinením pre maloletých sťažovateľov, a preto im nepriznal požadované finančné zadosťučinenie.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   ako   matka maloletých sťažovateľov prispela taktiež k tej situácii, na ktorú sa v tomto konaní maloletí sťažovatelia   sťažovali,   tým,   že   napriek   upozorneniu   krajského   súdu   nepodala   príslušný návrh na vydanie predbežného opatrenia a tento nepodala ani po tom, ako s účinnosťou od   1.   januára   2003   došlo   k novelizácii   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorá   výslovne reagovala na situácie, v ktorých sa nachádzajú teraz aj maloletí sťažovatelia.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003