znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 4 /01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   dňa 14. februára 2001 predbežne prerokoval podnet LAUGOFRUIT, s.   r. o. so sídlom v Trenčíne, Štefánikova 19, zastúpenej JUDr. J. L., advokátom v T., ktorá namietala porušenie   §   14   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   za   účasti   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   v Bratislave   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v Bratislave, a takto

r o z h o d o l:

Podnet   LAUGOFRUIT,   s.   r.   o.,   so   sídlom   v Trenčíne   na začatie   konania o d m i e t a   z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Podnetom   zo   dňa   21.   decembra   2000,   ktorý   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) došiel dňa 28. decembra 2000,   sa   obchodná spoločnosť LAUGOFRUIT, s. r. o., so sídlom v Trenčíne (ďalej len „navrhovateľka“), zastúpená advokátom JUDr. J. L., proti odporcom Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky   v Bratislave   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   a Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   v Bratislave   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   domáhala   vydania uznesenia, ktorým by ústavný súd vyslovil, že rozsudkom   najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo   10/99   zo   dňa   31.   októbra   2000,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 32 Co 233/97 zo dňa 10. septembra 1998, došlo v dôsledku zloženia senátu, v ktorom tento súd o mimoriadnom dovolaní rozhodoval, k porušeniu zákona v ustanovení § 14 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tým, že vo veci rozhodovali aj sudcovia, ktorí boli z prejednávania a rozhodovania vylúčení.

Z podnetu vyplýva, že navrhovateľka dňa 26. októbra 1995 podala žalobu na Okresný   súd   v Trenčíne   o určenie,   že   došlo   ku   zrušeniu   zmluvy.   Rozsudkom Okresného   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   12   C   657/95   (správne   mala   byť   uvedená sp. zn. 12 C 728/95) zo dňa 12. decembra 1995 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   12   Co   78/96   zo   dňa   12.   septembra   1996   bol rozsudok   Okresného   súdu   v Trenčíne   zmenený   tak,   že   sa   žalobe   v celom   rozsahu vyhovelo.   Na   základe   dovolania   žalovanej   P.   M.   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 185/96 zo dňa 20. marca 1997 zrušil rozsudok Krajského súdu   v Bratislave   sp.   zn.   12   Co   78/96   zo   dňa   12.   septembra   1996   a vec   vrátil krajskému súdu   na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd konal v dovolacom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. J. S. a z členov senátu JUDr. D. Š. a JUDr. J. K. Novým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 32 Co 233/97 zo dňa 10. septembra   1998   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   v Trenčíne,   ktorým   bola žaloba zamietnutá.

Na základe podnetu navrhovateľky generálny prokurátor podal pod sp. zn. V1 Pz 41/99 dňa 27. augusta 1999 na najvyšší súd mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 32 Co 233/97 zo dňa 10. septembra 1998. Najvyšší súd toto mimoriadne dovolanie rozsudkom sp. zn. M Cdo 10/99 zo dňa 31. októbra 2000 zamietol. Rozhodoval pri tom v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. D. Š. a členov senátu JUDr. J. S. a JUDr. E. F.

Navrhovateľka   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   v konaní   o mimoriadnom dovolaní   generálneho   prokurátora   nepostupoval   správne,   keď   rozhodol   v senáte, ktorého   dvaja   členovia   (JUDr.   J.   S.   a JUDr.   D.   Š.)   boli   totožní   s členmi   senátu, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o riadnom dovolaní v dovolacom konaní vedenom pod   sp.   zn.   1   Cdo   185/96.   Podľa   navrhovateľky   je   v rozpore   s účelom   zákona a funkciou   mimoriadneho   dovolania,   ak   o ňom   rozhodujú   tí   istí   sudcovia,   ktorí predtým   v tej   istej   právnej   veci   rozhodovali   o riadnom   dovolaní.   Takýto   postup najvyššieho súdu je porušením zákona, a to § 14 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   per   analógiam.   Hlavnou   funkciou   mimoriadneho   dovolania a hlavným účelom konania o ňom je preskúmanie zákonnosti právoplatného súdneho rozhodnutia.   Ak   dôjde   k podaniu   mimoriadneho   dovolania   proti   právoplatnému súdnemu   rozhodnutiu   vydanému   po   tom,   čo   vo   veci   už   rozhodoval   dovolací   súd v konaní   o riadnom   dovolaní,   je   predpoklad,   že   dôvodom   podania   mimoriadneho dovolania je skutočnosť, že k porušeniu zákona došlo aj zo strany najvyššieho súdu, ktorý   ako   dovolací   súd   vo   veci   už   rozhodoval.   Odporovalo   by   zákonu   a zmyslu preskúmavacej funkcie konania o mimoriadnom dovolaní, ak by o tomto rozhodovali tí   istí   sudcovia,   ktorí   rozhodovali   v konaní   o riadnom   dovolaní.   Je   pravdou,   že z ustanovení   OSP   upravujúcich   konanie   o dovolaní   a mimoriadnom   dovolaní nevyplýva   vylúčenie   toho   sudcu,   ktorý   rozhodoval   v konaní   o dovolaní,   z konania o mimoriadnom   dovolaní,   avšak   pri   použití   analógie   vzhľadom   na   funkciu   a účel týchto mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva táto skutočnosť z ustanovenia § 14 ods. 2 OSP.

Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí   podnetu   na   predbežnom   prerokovaní   v merite   veci   vyslovil,   že   „rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 10/99 zo dňa 31. 10. 2000, ktorým bolo rozhodnuté o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 32Co 233/97 zo dňa 10. 9.   1998,   došlo   v dôsledku   zloženia   senátu, v ktorom   tento   súd o mimoriadnom dovolaní rozhodoval, k porušeniu zákona v ustanovení § 14 ods. 2 OSP tým, že vo veci rozhodovali aj sudcovia, ktorí boli z prejednávania a rozhodovania vylúčení“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený konať o podnete, ktorého   obsahom   je   namietanie   porušenia   práv   fyzických   a právnických   osôb,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   medzi   ktoré   patrí   aj   nedostatok   príslušnosti ústavného súdu vo veci konať.

Navrhovateľka, ktorá je kvalifikovane zastúpená,   vo svojom podnete žiadala vysloviť porušenie ustanovenia § 14 ods. 2 OSP rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo   10/99 tým, že vo veci   rozhodovali aj sudcovia,   ktorí   boli z prejednávania a rozhodovania   vylúčení.   Tejto   svojej   žiadosti   podriadila   navrhovateľka   aj   svoje skutkové tvrdenia a právne úvahy.

Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd už ustálil, že podmienkou prijatia podnetu na konanie podľa § 18 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde je namietaná skutočnosť, že konaním súdov alebo samotnými rozhodnutiami všeobecných súdov bolo porušené niektoré zo základných práv alebo slobôd navrhovateľa. Ide o porušenie tých práv alebo slobôd, ktoré zaručuje ústava alebo medzinárodné zmluvy ratifikované Slovenskou   republikou,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   základných   práv   a slobôd (mutatis mutandis I. ÚS 130/95). Navrhovateľka vo svojom podnete neuvádzala, aké jej základné právo alebo sloboda boli porušené v dôsledku namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ak   sa   v podnete   na   začatie   konania   nenamieta   neústavnosť   postupov všeobecných súdov, nemožno začať konanie pred ústavným súdom (II. ÚS 1/94). Vo svojom podnete (str. 3 bod III) však navrhovateľka vidí v postupe najvyššieho súdu porušenie zákona, a to konkrétne za použitia analógie v ustanovení § 14 ods. 2 OSP. Neuvádza   však,   v čom   konkrétne   vidí   neústavnosť   postupu   najvyššieho   súdu. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nie je príslušný konať o podnetoch, v ktorých sa nenamieta   neústavnosť postupov všeobecných súdov,   resp.   v ktorých   sa   nenamieta porušenie základných práv navrhovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto ústavný súd podľa § 25 ods.   2 zákona   o ústavnom   súde   podnet   navrhovateľky   odmietol   z dôvodu   svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.