znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 399/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   maloletej ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   zákonnou zástupkyňou ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, obe bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených   advokátom   JUDr.   Petrom   Škultétym,   Heydukova   3,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 272/2015 z 13. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   zákonnou   zástupkyňou (ďalej   len   „maloletá   sťažovateľka“),   a ⬛⬛⬛⬛,   obe   bytom

(ďalej   len   „sťažovateľka“   alebo   „matka   maloletej“;   spolu   ďalej   len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 272/2015 z 13. mája 2015 (ďalej len „uznesenie z 13. mája 2015“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   29.   mája   2015   bolo   sťažovateľke prostredníctvom právneho zástupcu doručené uznesenie najvyššieho súdu z 13. mája 2015, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   5   Co/27/2014   a   5   Co/28/2014   z   26.   novembra   2014   (ďalej   len „rozsudok z 26. novembra 2014“) v časti, v ktorej potvrdil doplňujúci rozsudok Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 P 29/2010-685 zo 6. marca 2014 (ďalej len „doplňujúci   rozsudok   zo   6.   marca   2014“)   vo   veci   zvýšenia   výživného   na   maloletú sťažovateľku za obdobie od 22. júla 2010 do 31. augusta 2012.

Sťažovateľka dovolanie v predmetnej veci odôvodnila tým, že jej ako účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a   to   tým,   že   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu z 26. novembra   2014   a   doplňujúceho   rozsudku   okresného   súdu   zo   6.   marca   2014 sú nedostatočné a nezrozumiteľné, zároveň poukázala na ich podľa jej názoru nezákonnosť a protiústavnosť spočívajúcu v tom, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jej veci v nich neodpovedali na   jej námietku   predloženú   v   odvolacom   konaní,   podľa   ktorej „spornou v prvostupňovom   konaní   mohla   byť   len   výška   zvýšenia   výživného   na   maloletú, ⬛⬛⬛⬛, v predmetnom období, ale nie samotný základ, t. j. zvýšenie výživného   z   dôvodu   zmeny   pomerov“.   Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky   vyjadril   len ku skutočnostiam   týkajúcim   sa   výšky   výživného,   nie   však   k   jeho   základu,   t. j.   vzniku jej nároku na vyššie výživné za predmetné obdobie.

Z odôvodnenia doplňujúceho rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2014 a rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2014 podľa sťažovateľky v rozpore s § 157 ods. 2 OSP nevyplýva, z akých dôkazov súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzali a akými úvahami sa riadili pri hodnotení skutkových zistení a k akým právnym záverom dospeli, preto ich možno označiť za arbitrárne. V rámci odôvodnenia dovolania sťažovateľka taktiež upozornila na to, že krajský súd si v predmetnom konaní podľa nej nesplnil svoju povinnosť vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli, vyplývajúcu mu z § 213 ods. 5 v spojení s § 120 ods. 2 OSP, pričom ďalšie dokazovanie v záujme maloletej sťažovateľky ako dieťaťa by podľa nej potvrdilo alebo vyvrátilo opodstatnenosť zvýšenia výživného na ňu za predmetné obdobie (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 312/2009).

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   krajský   súd   dôvody   jej   odvolania   označil za „účelové“ a ďalej sa nimi nezaoberal a nevykonal v tejto veci žiadne ďalšie dokazovanie.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   s   tým,   že   súdy   zúčastnené na rozhodovaní v jej veci rešpektovali jej základné právo na spravodlivý súdny proces, a to napriek ňou predloženým argumentom, v ktorých poukázala na to, že krajský súd sa nijako nevyporiadal so základnou otázkou posudzovaného nároku, t. j. s tým, že spornou v konaní   pred   okresným   súdom   mohla   byť   len   výška   zvýšenia   výživného   na   maloletú sťažovateľku   v predmetnom   období,   ale   nie   samotný   základ,   t.   j.   zvýšenie   výživného z dôvodu zmeny pomerov vyplývajúcich zo skutočnosti, že maloletá sťažovateľka začala navštevovať základnú školu. Podľa sťažovateľky prispievanie otca na maloletú sťažovateľku „iným“ spôsobom v konaní nebolo preukázané, a mohlo by byť právne relevantné len vo vzťahu k výške výživného na maloletú sťažovateľku, no nie na jeho nepriznanie. Vo svojom odvolaní aj dovolaní sťažovateľka poukázala na výrazný právny nepomer medzi tým, že okresný   súd   nepriznal   maloletej   sťažovateľke   zvýšenie   výživného   za   rozhodné   obdobie od 22. júla 2010 do 31. augusta 2012 (obdobie, v ktorom navštevovala „len“ 1. stupeň základnej   školy),   zatiaľ   čo   za   obdobie   od   1.   septembra   2012,   keď   začala   navštevovať 2. stupeň   základnej   školy,   jej   zvýšenie   výživného   priznal   napriek   tomu,   že zvýšenie nákladov na dieťa nastáva začiatkom povinnej školskej dochádzky ako takej.

Sťažovateľka ďalej poukázala na záver najvyššieho súdu v uznesení z 13. mája 2015, podľa ktorého zo spisu vyplýva, že okresný súd v odôvodnení svojho dopĺňacieho rozsudku zo 6. marca 2014 uviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodil jasný a jednoznačný záver v súlade § 157 ods. 2 OSP, ktorý je podľa jej názoru nesprávny, pretože zo spisu naopak vyplýva, že okresný súd a ani krajský súd neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ich záver o zamietnutí zvýšenia výživného na maloletú sťažovateľku v danom období, t. j. v období od 22. júla 2010 do 31. augusta 2012, a preto sú ich rozsudky (doplňujúci   rozsudok   okresného   súdu   zo   6.   marca   2014   a rozsudok   krajského   súdu z 26. novembra 2014) nepreskúmateľné a nerešpektujúce jej základné právo na spravodlivý súdny proces.

Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   riadne   nepreskúmal   dôvody   jej   dovolania, ani splnenie   podmienok   dovolacieho   konania   a   v   tejto   súvislosti   poukázala   na   fakt, že najvyšší súd rozhodol o jej dovolaní pred tým, ako mu doručila splnomocnenie na jej právne zastúpenie v uvedenom konaní.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd jej argumentáciou predloženou v predmetnom konaní v odôvodnení svojho uznesenia z 13. mája 2015 vôbec nevysporiadal, čím došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením z 13. mája 2015 najvyšší súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zruší toto uznesenie a prizná jej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením z 13. mája 2015. K porušeniu jej základného práva malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v uznesení z 13. mája 2015 dostatočne nevysporiadal   s   jej   námietkami   predloženými   v   uvedenom   konaní   poukazujúcimi na nedostatok odôvodnení rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2014 a doplňujúceho rozsudku   okresného   súdu   zo   6.   marca   2014,   v   ktorých   podľa   nej   súdy   zúčastnené na rozhodovaní v jej veci neodpovedali na jej argumentáciu, ktorou namietala, že spornou v konaní   pred   okresným   súdom   mohla   byť   len   výška   zvýšenia   výživného   na   maloletú sťažovateľku v predmetnom období, ale nie samotný základ uvedeného nároku, a taktiež že si uvedené súdy pri rozhodovaní v jej veci nesplnili svoju povinnosť na cielené iniciovanie doplnenia dokazovania pre účely zistenia skutočného stavu veci.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia z 13. mája 2015, v ktorom najvyšší súd v podstatnom uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento   opravný   prostriedok   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 242a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p... V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom vo veci upravenej zákonom o rodine (vo veci zníženia výživného).

Podľa § 238 ods. 4 O. s. p. dovolanie... Podľa   citovaného   ustanovenia   teda   v   danej   veci   dovolanie   proti   rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné, pretože ním bolo rozhodnuté vo veci upravenej zákonom o rodine (a nejde o výnimky prípustnosti dovolania).

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   druhá   veta   O. s. p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou,   či dovolanie   nie   je prípustné podľa   §.237   O. s. p...   Existenciu vád uvedených v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal a neboli zistené ani dovolacím súdom. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

Matka namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Pod odňatím možnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožni realizácia jeho procesných práv, priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Vo vzťahu k tvrdeniu o nesprávnom vyhodnotení vykonaného dokazovania totiž treba uviesť, že podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo   vyšlo   za   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli   účastníci   konania.   Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť tiež sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (pozri § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.). Pokiaľ ide o námietku matky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   prieskumu   nimi vykonaného dokazovania.

Námietka matky o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je podľa názoru dovolacieho súdu nedôvodná.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie... Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre zákonného   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   O. s. p.),   pričom   účastníkovi   konania   musí   dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov   a   rozhodnutí   1999-I   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP   teda   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   (účastníka)   bola   daná   odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (rozsudok   Georgiadis   proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92 Zbierka   rozsudkov   a   rozhodnutí   1998-I).   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovil   že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listina základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu“   a   že   „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03).

V   prejednávanej   veci   sa   odvolací   súd   stotožnil   so   závermi   súdu   prvého   stupňa o nedôvodnosti   zvýšenia   vyživovacej   povinnosti   otca   na   maloletú   v   danom   období. Vysporiadal sa tak aj s odvolacími námietkami matky, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho dopĺňacieho rozhodnutia uviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný záver vo vzťahu k návrhu matky na zvýšenie vyživovacej   povinnosti v rozhodnom   čase. Teda odôvodnenie (dopĺňacieho) rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne vysvetľujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) dôvody zamietnutia návrhu na zvýšenie výživného v danom období a tým aj rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v   uvedenom   rozsahu,   nie   je   nepreskúmateľné   a   plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Pokiaľ ide o právne posúdenie veci (vo vzťahu k záveru o nedôvodnosti zvýšenia vyživovacej povinnosti za predmetné obdobie) treba uviesť, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia   dovolateľa   boli   opodstatnené   (dovolací   súd   ich   z   uvedeného   aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho   jeho   procesného   oprávnenia   (pozri   napr.   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,   6 Cdo 41/2011,   7 Cdo 26/2010).   Preto   dovolací   súd   (s   ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov   nižších   stupňov   vo   vzťahu   k námietkam   navrhovateľky   z hľadiska   správnosti   ich právnych záverov.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   uzavrieť,   že   prípustnosť   dovolania   matky   nemožno vyvodiť   z   ustanovenia   §   238   O. s. p.   a   v   dovolacom   konaní   neboli   zistené   ani   dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie matky podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné, odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.»Zo sťažnosti sťažovateľky je zrejmé, že jej podstatou je nespokojnosť s tým, ako sa najvyšší   súd   vysporiadal   s   jej   argumentáciou   predloženou   v   dovolaní,   ktorej   podstata spočívala v namietaní vecnej nesprávnosti rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2014 z dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci,   ktorý   bol   následne   nesprávne právne posúdený súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tomto konaní.

V prvom rade je podľa ústavného súdu v tomto prípade potrebné poukázať na to, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého prípustnosť je obmedzená, pretože sa ním prelamuje zásada nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.

Sťažovateľka v podanom dovolaní namietala, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jej veci jej odňali možnosť konať pred súdom, t. j. procesnú vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   prípustnosť   dovolania   pri   uplatnení dovolacích   dôvodov   podľa   §   237   OSP   nenastáva   automaticky   len   na   základe   tvrdení navrhovateľa (v tomto prípade sťažovateľky), podľa ktorých napadnuté rozhodnutie trpí niektorou   z   vád   špecifikovaných   v   tomto   ustanovení,   ale   k   samotnému   vecnému preskúmaniu   napadnutého   rozhodnutia   dôjde   až   vtedy,   keď   najvyšší   súd   v   konaní o dovolaní zistí, že napadnuté rozhodnutie takouto vadou objektívne trpí.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 13. mája 2015 je zrejmé, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, čo znamená, že jej námietkami smerujúcimi   proti   vecnej   správnosti   rozsudku   krajského   súdu   z   26.   novembra   2014 týkajúcimi sa nedostatočnosti skutkových zistení a ich právneho posúdenia krajským súdom sa vôbec nezaoberal, čo v rámci svojho uznesenia aj sám jednoznačne konštatoval.

Z obsahu uznesenia z 13. mája 2015 je zrejmé, že najvyšší súd predovšetkým skúmal podmienky   splnenia   dôvodov   prípustnosti   dovolania,   poukážuc   pritom   na   konkrétne ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorými   sa   riadil,   ako   aj   popíšuc   spôsob ich aplikácie v danej veci, ktorý podporil poukazom na konkrétnu judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva, a dospel k záveru, podľa ktorého v predmetnej veci neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania. Vzhľadom na to, že najvyšší súd dospel k záveru o nesplnení podmienok prípustnosti dovolania v tejto veci, t. j. o dôvode odmietnutia dovolania sťažovateľky, neexistoval už žiaden logický dôvod, pre ktorý by v predmetnom konaní mal čakať na ňou v dovolaní avizované predloženie splnomocnenia na jej zastupovanie advokátom v predmetnom konaní.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho súdu z 13. mája 2015 je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje   odpoveď   na   všetky   skutkovo   i   právne   relevantné   otázky   významné pre rozhodnutie v tejto veci a samotná nespokojnosť sťažovateľky s uvedenými závermi najvyššieho   súdu   nesvedčí   o   arbitrárnosti   preskúmavaného   rozhodnutia   a   nemôže   byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   v   závere   konštatuje,   že   napriek   tomu,   že   sťažnosť   sťažovateliek koncipoval   advokát   JUDr.   Peter   Škultéty,   ústavnému   súdu   nebolo   spolu   so   sťažnosťou predložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateliek v konaní pred ústavným súdom. Z uvedeného   dôvodu   mohla   byť   sťažnosť   odmietnutá   aj   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015