znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 399/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 2/2013-406 z 21. januára 2013 a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 P 202/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013 doručená sťažnosť Ing. E. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. H., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP 2/2013-406 z 21. januára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 P 202/2012.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Matka   maloletej   dcéry   sťažovateľa   E.   V...   bola...   23.   augusta   2012   vzatá   v Maďarsku do väzby, kde je dodnes...

Okresný   súd   Košice   II   predbežným   opatrením   č.   k.   43P   202/2012-19   zo   dňa 30. augusta   2012,   potvrdeným   uznesením   Krajského   súdu   č.   k.   7CoP   311/2012-62 z 5. októbra 2012 zveril maloletú E. V. do osobnej starostlivosti sťažovateľa...

Uznesením Okresného súdu... č. k. 43P 202/2012-221 z 21. novembra 2012 bolo pôvodné   predbežné   opatrenie   zmenené   tak,   že   sťažovateľovi   bola   uložená   povinnosť odovzdať mal. E... do dočasnej starostlivosti starej matky...

rozhodnutie okresného súdu sťažovateľ... napadol odvolaním. O odvolaní... rozhodol Krajský   súd...   uznesením   č.   k.   7   CoP   2/2013-406   zo   dňa   21.   januára   2013,   pričom rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil...

Svoju   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľ   založil   na   tvrdení   nezákonnosti rozhodnutia okresného súdu a na tvrdení vecnej nesprávnosti záverov okresného súdu. Žiadnou   z odvolacích námietok sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal.“

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   19 ods. 2   a   čl.   46   ods.   1   ústavy   sťažovateľ   okrem   iného   uviedol: „Krajský   súd   svoje rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa založil na akcentovaní iného, pre sťažovateľa absolútne nového dôkazu, a to lekárskej správy MUDr. T. R., ktorá bola konajúcim súdom zrejme predložená až v priebehu odvolacieho konania (resp. po nariadení predbežného opatrenia), a o existencii ani o obsahu ktorej nebol sťažovateľ nikdy vyrozumený. V danom prípade sa navyše zo strany krajského súdu jedná o argumentáciu úplne novú, ktorá nebola súčasťou odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Keďže krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia   pojednávania,   sťažovateľ   nemal   žiadnu   možnosť   oboznámiť   sa   s   novým dôkazom,   ktorý   bol   takto   vykonaný   v   rozpore   s   §   123   OSP.   Sťažovateľovi   bolo   tak znemožnené riadne konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, čím zároveň došlo k zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 P 202/2012 sťažovateľ okrem iného uviedol: „Napriek tomu, že konanie v merite veci začal okresný súd uznesením zo dňa 19. 10. 2012, do dnešného dňa nebol okresným súdom vykonaný žiaden procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej...

V danom prípade nečinnosťou okresného súdu v merite veci sa sťažovateľ nachádza v stave právnej neistoty ohľadom veľmi citlivej a osobitne chránenej otázky starostlivosti o maloletú dcéru. Táto je v dôsledku súdom vydaných predbežných opatrení v opatere starej matky,   ktorá   otcovi   neumožňuje   s maloletou   žiaden   kontakt,   čo   môže   následne   viesť k nenapraviteľnému   odcudzeniu   sa   medzi   otcom   a   dcérou.   Nečinnosť   okresného   súdu v merite veci s poukazom na jeho rozhodovanie o predbežných opatreniach a procesných otázkach nie je akceptovateľná, keďže úlohou okresného súdu je aj organizovať svoj postup takým spôsobom, aby odstraňovanie procesných prekážok bez riadneho prerušenia konania neviedlo k jeho nečinnosti v merite veci.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo Ing. E. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo sťažovateľa na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   7   CoP   2/2013-406   zo   dňa 21. januára 2013 porušené bolo.

2. Základné právo Ing. E. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43P 202/2012 porušené bolo.

3. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   č.   k.   7   CoP   2/2013-406   zo   dňa 21. januára 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský   súd   v   Košiciach   a   Okresný   súd   Košice   II   sú   povinní   spoločne a nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   vo   výške   275,94   Eur   na   účet   jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „Krajský   súd   svoje   rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľa   založil   na   akcentovaní   iného,   pre   sťažovateľa   absolútne   nového dôkazu, a to lekárskej správy MUDr... R... o existencii ani o obsahu ktorej nebol sťažovateľ nikdy   vyrozumený.   V   danom   prípade   sa   navyše   zo   strany   krajského   súdu   jedná   o argumentáciu úplne novú, ktorá nebola súčasťou odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Keďže krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, sťažovateľ nemal   žiadnu   možnosť   oboznámiť   sa   s   novým   dôkazom...   Sťažovateľovi   bolo   tak znemožnené   riadne   konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   čím   zároveň   došlo k zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského   súdu   dovolanie   nepodal.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť jeho sťažnosti v tejto časti. Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 P 202/2012

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   43   P   202/2012   ústavný   súd   v   úvode   uvádza,   že   pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosť možno odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania   pred   súdom,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť zbytočných prieťahov, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS   109/03),   resp.   „argumenty   v   sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v   čase   podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03).

Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 43 P 202/2012, z ktorého zistil, že konanie vo veci starostlivosti o maloletú E. V. (ďalej len „maloletá“), ktorej otcom je sťažovateľ, začalo na okresnom súde uznesením sp. zn. 43 P 202/2012 z 19. októbra 2012 o začatí konania bez návrhu. Dňa 21. novembra 2012 rozhodol uznesením o zverení maloletej do dočasnej starostlivosti starej matky a sťažovateľa a matku zaviazal prispievať na výživu maloletej po 26,65 €, proti ktorému podal právny zástupca sťažovateľa (ďalej len „právny zástupca“) 6. decembra 2012 odvolanie. Uznesením z 10. decembra 2012 rozhodol okresný súd o spojení veci sp. zn. 43 P 202/2012 a sp. zn. 41 P 226/2012 na spoločné konanie. Toto uznesenie prevzal právny zástupca otca až 17. januára 2013 napriek tomu, že mu bolo doručované už 13. decembra 2012 a 14. decembra 2012. Dňa 12. decembra 2012 okresný súd zaslal odvolanie otca zo 6. decembra 2012 právnej zástupkyni matky a starej matky (ďalej len „právna zástupkyňa“) a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej len „úrad práce a rodiny“) na vyjadrenie. Dňa 14. decembra 2012 sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia – zákaz starej matke vycestovať s maloletou z územia Slovenskej republiky bez súhlasu sťažovateľa. Dňa 20. decembra 2012 okresný súd právnu zástupkyňu vyzval, aby sa k tomuto návrhu sťažovateľa vyjadrili. Dňa 28. decembra 2012   sa právna   zástupkyňa   vyjadrila   k   návrhu   sťažovateľa   zo   14.   decembra   2012,   31. decembra   2012 sa   právna   zástupkyňa vyjadrila   k odvolaniu   sťažovateľa zo 6. decembra 2012 a 4. januára 2013 predložil okresný súd spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa zo 6. decembra 2012 krajskému súdu. Dňa 14. januára 2013 bol spis vrátený z krajského súdu okresnému súdu pre účely rozhodnutia o návrhu sťažovateľa zo 14. decembra 2012, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením zo 14. januára 2013. Dňa 18. januára 2013 bol spis opätovne predložený krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa zo 6.   decembra   2013,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   7   CoP   2/2013 z 21. januára 2013. Spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu 24. januára 2013. Dňa 24. januára 2013 podala právna zástupkyňa odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2013 a návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý doplnila podaniami z 25. januára 2013 a 6. februára 2013. Dňa 25. januára 2013 vyzval okresný súd sťažovateľa a úradu práce a rodiny, aby sa vyjadrili k odvolaniu právnej zástupkyne. Dňa 6. februára 2013 okresný súd uznesením nepripustil, aby do konania na strane maloletej vstúpil vedľajší účastník – Rada pre práva dieťaťa – Slovenská republika. Dňa 8. februára 2013 predložil okresný   súd   spis   krajskému   súdu   pre   účely   rozhodnutia   o   odvolaní   podanom   právnou zástupkyňou 14. januára 2013. Následne ešte uznesením z 15. februára 2013 okresný súd zamietol návrh právnej zástupkyne z 24. januára 2013 na vydanie predbežného opatrenia. Od 18. februára 2013 sa spis okresného súdu sp. zn. 43 P 202/2012 nachádza na krajskom súde pre účely rozhodnutia krajského súdu o odvolaní právnej zástupkyne z 24. januára 2013.

Ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe   ktorých   by   mohol   vysloviť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Postup okresného   súdu   bol   plynulý.   Okresný   súd   napriek   tomu,   že   ide   o   vec   týkajúcu   sa starostlivosti o maloletú, nemohol uskutočniť žiadne pojednávanie, keďže, ako je zrejmé z prehľadu úkonov, musel rozhodovať o množstve procesných návrhov účastníkov konania. Ústavný súd konštatuje, že práve tieto procesné úkony účastníkov konania v rozhodujúcej miere ovplyvnili doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom. Na uplatnenie procesných úkonov majú účastníci konania právo podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,   a preto   ich   nemožno   pripísať   na   ťarchu   okresného   súdu.   Takisto   nemožno okresnému   súdu   pričítať   na   ťarchu   obdobie   od   18.   februára   2013,   keď   sa   z   dôvodu podaného odvolania nachádzal spis na krajskom súde. Ústavný súd navyše na krajskom súde   zistil,   že   uznesenie   okresného   súdu   zo   14.   januára   2013   krajský   súd   uznesením č. k. 7 CoP 56/2013-719 z 27. mája 2013 potvrdil ako vecne správne, preto nemožno ani činnosť   okresného   súdu   pri   vydávaní   uznesenia   zo   14.   januára   2013   hodnotiť   ako nesústredenú, resp. neefektívnu, a majúcu tak za následok zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe všeobecného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby opätovne podal sťažnosť na porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 19. júna 2013