znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 399/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s.   r. o., B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H., spol. s r. o., B., konajúcou advokátom Mgr. J. H., vedené pod   sp.   zn.   Rvp   2254/2011,   Rvp   2256/2011,   Rvp   2257/2011,   Rvp   2259/2011,   Rvp 2431/2011, Rvp 2432/2011, Rvp 2440/2011 a sp. zn. Rvp 2452/2011, vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   17   CoE 327/2010 z 31. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 328/2010 z 31. marca 2011, sp. zn. 43 CoE 109/2011 zo 7. apríla 2011, sp. zn. 13 CoE 158/2011 z 20. júna 2011, sp. zn. 42 CoE 18/2011   z   31. mája 2011, sp. zn. 16 CoE 213/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. 41 CoE 141/2011 z 31. mája 2011 a sp. zn. 42 CoE 57/2011 z 10. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2254/2011, Rvp 2256/2011, Rvp 2257/2011, Rvp 2259/2011, Rvp 2431/2011, Rvp 2432/2011, Rvp 2440/2011 a sp. zn. Rvp 2452/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2254/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. augusta 2011, 20. a 21. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 327/2010 z 31. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 328/2010 z 31. marca 2011, sp. zn. 43 CoE 109/2011 zo 7. apríla 2011, sp. zn. 13 CoE 158/2011 z 20. júna 2011, sp. zn. 42 CoE 18/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. 16 CoE 213/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. 41 CoE 141/2011 z 31. mája 2011 a sp. zn. 42 CoE 57/2011 z 10. mája 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou, ktorá sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od júla 2005 až do augusta 2008 poskytla viacerým fyzickým osobám (dlžníkom) úvery vo výške od 165,97 € do 2 655,51 €, ktoré spolu   s ďalšími   poplatkami boli   dlžníci   povinní   vrátiť v   9   až 12   mesačných   splátkach. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania so splácaním   úveru,   čím   sa   tento   stal   v zmysle   podmienok   úveru   okamžite   splatným. Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníkov na úhradu úveru. Keďže dlžníci neuhradili dlžné čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom   S.   a.   s.,   B.,   v súlade   s rozhodcovskou   dohodou   uzavretou   medzi sťažovateľkou   a dlžníkmi.   Rozhodcovské   konanie   skončilo   vydaním   nálezov rozhodcovského súdu, ktoré majú podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu.

2.1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2254/2011 bola 28. mája 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)   11.   februára   2010   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd z vlastného podnetu   ex officio   bez   akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením   sp.   zn.   6   Er   456/2009   z 11.   októbra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 327/2010 z 31. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2256/2011 bola 7. mája 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 11. februára 2010 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 6 Er 440/2009 z 8.   októbra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 328/2010 z 31. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2257/2011 bol 12. augusta 2006 podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom   22.   februára 2007   začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Sťažovateľka podala   27.   augusta   2010   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora,   ktorý   bol   poverený   jej vykonaním. Okresný súd z vlastného podnetu ex officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej   výzvy   uznesením   sp.   zn.   14   Er   627/2006   z 25.   januára   2011   vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň týmto uznesením neudelil súhlas na zmenu súdneho exekútora. Proti   tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 CoE 109/2011 zo 7. apríla 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2259/2011 bol 21. augusta 2006 podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 27. septembra 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala   27.   augusta   2010   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora,   ktorý   bol   poverený   jej vykonaním. Okresný súd z vlastného podnetu ex officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej   výzvy   uznesením   sp.   zn.   21   Er   627/2006   z 27.   januára   2011   vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   O   zmene   súdneho   exekútora   okresný   súd nerozhodol.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 158/2011 z 20. júna 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2431/2011 bola 7. mája 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 26. októbra 2009 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 9 Er 440/2009 z 3.   novembra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 42 CoE 18/2011 z 31. mája 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2432/2011 bol 5. augusta 2006 podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 19. septembra 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 16. septembra 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený jej vykonaním. Okresný súd z vlastného podnetu ex officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej   výzvy   uznesením   sp.   zn.   21   Er   602/2006   z 25.   februára   2011   vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   O   zmene   súdneho   exekútora   okresný   súd nerozhodol.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 213/2011 z 31. mája 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.7. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2440/2011 bola 28. novembra 2009 spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh) na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 12. februára 2010 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek dokazovania   či   predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 6 Er 1237/2009 z 31.   januára   2011   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 41 CoE 141/2011 z 31. mája 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.8. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2452/2011 bola 27. októbra 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 31. decembra 2009 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek   dokazovania   či   predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 9 Er 1124/2009 z 3.   novembra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 42 CoE 57/2011 z 10. mája 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl.   1   dodatkového   protokolu.   Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia prvostupňových   súdov   o neprípustnosti   exekúcie   a jej   zastavení   z dôvodu,   že   exekúciu nemožno vykonať na základe predloženého rozhodcovského nálezu. Podľa krajského súdu je rozhodcovská doložka v zmluvách o úvere neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Dlžníci totiž nemali   možnosť   voľby   pri   výbere   spôsobu   riešenia   sporu.   Z uvedeného   dôvodu   ani rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemohol byť riadnym exekučným titulom. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla skutočnosti, ktoré podľa jej názoru mali spôsobiť porušenie jej práv. Sťažovateľka poukázala   na   to,   že   okresný   súd   tým,   že   vydal   poverenie   súdnemu   exekútorovi   na vykonanie exekúcie, vyvolal u sťažovateľky legitímne očakávanie vykonania exekúcie voči majetku   dlžníka,   a tým   ochranu   jej   majetku.   Následne   však   okresný   súd   z vlastného podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľky   alebo   povinného   začal   konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytol možnosť účastníkom exekučného   konania   vyjadriť   sa   k začatiu   konania   o zastavení   exekúcie.   Tým   podľa sťažovateľky   bola   porušená   rovnosť   strán.   Sťažovateľka   tiež   namietala   vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný   priestor   na   vyjadrenie   sa   k vykonaným   dôkazom   a ani   možnosť   navrhnúť   nové dôkazy, ktoré by mohli zmeniť rozhodnutie o zastavení exekúcie. Sťažovateľka na podporu svojich   tvrdení   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti uvedené v sťažnostiach sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že napadnutými uzneseniami boli porušené označené práva sťažovateľky, napadnuté uznesenia zruší, prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Spoločné prerokovanie veci

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp   2254/2011,   Rvp   2256/2011, Rvp 2257/2011,   Rvp 2259/2011,   Rvp 2431/2011, Rvp   2432/2011, Rvp   2440/2011 a sp.   zn. Rvp   2452/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

9. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

11. Po oboznámení sa s obsahom   námietok   sťažovateľky,   skutkovým   stavom v   prejednávaných   sťažnostiach,   ako   aj   skutkovými   a právnymi   závermi   obsiahnutými v napadnutých   uzneseniach   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosti   sú   zjavne neopodstatnené. Táto skutočnosť je dôvodom na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenia svojich predošlých rozhodnutí o skutkovo totožných sťažnostiach sťažovateľky, napr. I. ÚS 250/2011, I. ÚS 259/2011, I.   ÚS   260/2011,   III.   ÚS   49/2011,   III.   ÚS   56/2011,   IV.   ÚS   55/2011.   Ústavný   súd   sa stotožňuje s odôvodnením týchto rozhodnutí, ktoré boli sťažovateľke riadne doručené, preto na ne v plnom rozsahu odkazuje.

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti v nich uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011