znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 399/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť N. B., B., zastúpenej JUDr. M. M., Advokátska kancelária M. a spol. s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 3 Co 202/09-327 z 19. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   N. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 5. februára 2010   doručená   sťažnosť   N.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20,   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   a podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.   3 Co 202/09-327   z 19.   novembra   2009.   Sťažnosť   bola   doplnená○   podaním z 29. septembra 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 4. októbra 2010.

2. Sťažovateľka opísala skutkový stav v predmetnom konaní takto: «Sťažovateľka – N.   B.   sa   ako   navrhovateľka   návrhom   na   začatie   konania,   doručeným   Okresnému   súdu Bratislava   V,   domáhala   proti   odporkyni   –   I.   B.   ochrany   svojej   osobnosti   a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 €. Návrh odôvodňovala tým, že na základe Zmluvy o poskytovaní   služieb   zo   dňa   31.08.2004   vykonávala   pre   odporkyňu   ako   poslankyňu Európskeho parlamentu služby asistenta. Zmluva o poskytovaní služieb bola dojednaná na dobu   od   01.09.2004   do   01.09.2005.   Pred   ukončením   dohodnutej   doby,   odporkyňa   túto zmluvu písomne vypovedala (navrhovateľke doručená dňa 14.02.2005) na základe čoho sa zmluvný   vzťah   v   zmysle   výpovednej   lehoty   ukončil   dňa   31.03.2005.   Ako   asistentke   bol navrhovateľke vydaný akreditačný preukaz, ktorý podľa bodov 2 a 4 Pravidiel o Akreditácii asistentov   a   ich   činnosti   v   Európskom   parlamente   a   Registri   finančných   záujmov akreditovaných   asistentov   poslancov   bol   vystavený   na   dobu   účinnosti   zmluvy   uzavretej medzi poslancom a asistentom, t.j. platil počas celej doby trvania zmluvy a oprávňoval majiteľa preukazu voľne sa pohybovať v budovách Európskeho parlamentu. Odporkyňa pred začatím plynutia výpovednej lehoty vyplývajúcej zo zmluvy, dňa 10.02.2005 vypísala a odovzdala   administratíve   Európskeho parlamentu listinu   „Changes to   be made to   an application for payment of the secretarial assistance allowance (Zmeny, ktoré je potrebné urobiť   v   žiadosti   o   pridelenie   príspevku   na   asistentskú   výpomoc)",   v   ktorej   odporkyňa uviedla ukončenie zmluvy s navrhovateľkou ku dňu 15.03.2005 a ukončenie akreditácie ku dňu   10.02.2005.   Odporkyňa   o   tejto   skutočnosti   navrhovateľku   neinformovala a neupozornila na to, že má vrátiť akreditačný preukaz. Následne dňa 18.03.2005 bola navrhovateľka počas obeda pracovníkmi bezpečnostnej služby Európskeho parlamentu pre zrakmi prítomných kolegov ako zločinec násilne vyvedená z priestorov kantíny Európskeho parlamentu, pričom pracovníci bezpečnostnej služby sa odvolávali na oznámenie kancelárie odporkyne   o   tom,   že   navrhovateľka   sa   zdržiava   v   priestoroch   kantíny,   aj   keď   má deaktivovaný,   neplatný   akreditačný   preukaz.   Tento   zavádzajúci   postup   odporkyne   voči navrhovateľke   (deaktivácia   akreditačného   preukazu   pred   začatím   plynutia   výpovednej lehoty   výpovednej   lehoty,   neoboznámenie   navrhovateľky   o   deaktivácií   akreditačného preukazu,   nedodržanie,   resp.   bezdôvodné   skrátenie   výpovednej   lehoty,   oznámenie pracovníkom bezpečnostnej služby o zdržiavaní sa asistenta bez platného akreditačného preukazu), ktorého následkom bolo násilne vyvedenie navrhovateľky z priestorov kantíny Európskeho   parlamentu,   privodilo   poníženie   navrhovateľky   nielen   v   očiach   osôb prítomných v kantíne, ale aj ďalších, ktoré sa o incidente dozvedeli a týmto bolo hrubo zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľky.

Zároveň   počas   súdneho   konania   vedeného   prvostupňovým   súdom   navrhovateľka v zmysle ustanovenia § 95 O. s. p. rozšírila žalobný petit o ochranu osobnosti v súvislosti s článkom publikovaným dňa 15.08.2005 v denníku H., ktorý citoval vyjadrenie odporkyne a to:...„Odkedy som ju vymenila (jedná sa o navrhovateľku), práca v Bruseli sa zlepšila minimálne o päťdesiat percent. Za 132-tisíc korún mesačne musí asistent odviesť svoju prácu na patričnej úrovni.", pričom navrhovateľka má za to, že v uvedenej citácií sa jedná o nepravdivý fakt, nakoľko nie je pravdou, resp. nie je ničím podložené tvrdenie odporkyne, žeby navrhovateľka vykonávala činnosť pre odporkyňu o päťdesiat percent menej ako iná (odporkyňou neidentifikovaná osoba) a uvedené tvrdenie odporkyňa nijako nezdôvodnila.

V   konaní   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   je   treba   dať   navrhovateľke   za pravdu,   že   násilne   vyvedenie   navrhovateľky   z   jedálne   Európskeho   parlamentu   bolo objektívne   spôsobilé   vyvolať   nemajetkovú   ujmu   na   jej   osobnostných   právach,   avšak samotné   odňatie   akreditačného   preukazu,   však   nie   je   možné   považovať   za   objektívne spôsobilé   zasiahnuť   do   osobnostných   práv   navrhovateľky,   nakoľko   konanie   odporkyne nebolo neoprávneným konaním, a to z dôvodu toho že odporkyňa žiadala bezpečnostnú službu o deaktiváciu a odobratie akreditačného preukazu, ale miesto, čas a spôsob, akým má   k odobratiu   preukazu   dôjsť,   neurčila   ona,   preto   spôsob   akým   bezpečnostná   služba splnila jej pokyn, nie je možné pripočítať na ťarchu odporkyne.

Taktiež   súd   prvého   stupňa   v   časti   žalobného   návrhu   týkajúci   sa   hodnotenia pracovného   výkonu   navrhovateľky   dospel   k   záveru,   že   hodnotenie   pracovného   výkonu navrhovateľky,   súd   za   zásah   objektívne   spôsobilý   vyvolať   nemajetkovú   ujmu   na osobnostných právach navrhovateľky, považuje, pričom však nie je možné uplatniť sankcie, uvedené v § 13 OZ, nakoľko navrhovateľka musí preukázať, že zásah bol neoprávnený, odporoval objektívnemu právu a   že k   nemajetkovej   ujme   došlo   práve v   dôsledku tohto protiprávneho zásahu porušovateľa.

Vzhľadom k uvedenému, Okresný súd Bratislava V, pod sp. zn.: 5C/164/2007-289 dňa   27.04.2009   návrh   o   ochranu   osobnosti   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 16.596,96   €   zamietol   a   zaviazal   navrhovateľku   zaplatiť   odporkyni   k   rukám   advokáta JUDr. M. R. náhradu trov konania 3.485,84 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Voči uvedenému rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie, pričom Krajský súd Bratislava ako odvolací súd dňa 19.11.2009, pod sp. zn.: 3Co/202/2009-327 po preskúmaní   veci   sa   stotožnil   so   skutkovými   i   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd má za to, že súd prvého   stupňa   náležité   zistil   skutkový   stav   veci   a   jeho   právny   záver   je   zákonu zodpovedajúci. V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom   vyslovený   právny   záver   nevyplýva   a   v   odvolaní   uvedené   argumenty   nie   sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Je potrebné prisvedčiť odporkyni, že nebola   to   ona,   ktorá   by   zodpovedala   za   výkon   ochrany   v   Európskom   parlamente a za spôsob   jej   realizácie,   a   zároveň   uložil   navrhovateľke   povinnosť   zaplatiť   odporkyni trovy odvolacieho konania v sume 387,70 eur do rúk právneho zástupcu JUDr. M. R. do 3 dní.»

3.   Sťažovateľka   považuje   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne nekonformný   a v sťažnosti   ďalej   argumentuje: «Sťažovateľka   vytýka   odvolaciemu   súdu porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako   aj   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré namieta v postupe Krajského súdu Bratislava pri priznaní trov odvolacieho konania právnemu zástupcovi odporkyne, v porušení práva na kontradiktórnosť konania a neodôvodnenosť, arbitrárnosť a neudržateľnosť právneho posúdenia veci s poukazom na obdobné prejednávané veci európskymi súdmi....

Konanie, resp, opomenutie odporkyne, ktorého následkom bolo násilné vyvedenie navrhovateľky   bezpečnostnou   službou   Európskeho   parlamentu,   má   preukázateľné   znaky neoprávneného   zásahu   do   osobnostných   práv   navrhovateľky,   na   ktoré   poukázala aj ustálenou európskou judikatúrou v obdobných súdnych konaniach:

Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 15/95:

Na základe čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd má každý právo, aby bola zachovaná   jeho   ľudská   dôstojnosť,   osobná   česť,   dobrá   povesť   a   chránené   jeho   meno. Z povahy daného prípadu vyplýva, že jednanie nemeckých úradov, ktorému bol poškodený v Nemecku   vystavovaný   predovšetkým   v   dôsledku   opomenutia   pracovníkov   vysielajúcej organizácie,   majú   zreteľné   znaky   poškodenia   práv   uvedených   v   čl.   10   ods.   1   Listiny základných   práv   a   slobôd.   Preto   nemôžeme   mať   za   to,   že   postačí   iba   jednoduché ospravedlnenie,   ale   určitá,   veci   primeraná   finančná   náhrada   spôsobenej   ujmy   sa   javí Ústavnému súdu ako právne primeraná, pričom uvedené rozhodnutie sa týka:...,náhrady nemajetkovej ujmy poškodenému (zamestnancovi) podľa ustanovenia § 13 ObčZ v súvislosti § 11 ObčZ zo strany zamestnávateľa, ktorý nezabezpečil na základe riadne zjednaných pracovných podmienok pracovné povolenie pre výkon práce v SRN. V dôsledku toho bol (zamestnanec) pri kontrole príslušných úradov v SRN tam zadržaný, vypočúvaný, bolo mu zakázané vykonávať prácu a následne bol na základe rozhodnutia úradov SRN vyhostený a bol mu uložený zákaz vstupu na územie SRN po dobu jedného roka....

V   časti   napadnutého   rozhodnutia   týkajúceho   sa   nároku   navrhovateľky   na ospravedlnenie   za   výrok   odporkyne   v   denníku   H.   zo   dňa   15.08.2005   sa   odvolací   súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že ide o kritiku, pričom ďalej argumentoval:...,,Kritika je súčasťou slobody prejavu. Musí však ísť o kritiku prípustnú alebo oprávnenú. Pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku treba v prvom rade odlíšiť, či ide o skutkové tvrdenia, alebo hodnotiaci úsudok, lebo podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa odlišuje. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, teda objektívne existujúcu realitu. Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma   určitý   postoj   tak,   že   ho   hodnotí   z   hľadiska   správnosti   a prijateľnosti,   a   to   na základe vlastných (subjektívnych kritérií). Tvrdenia odporkyne v spornom článku spĺňajú tieto kritériá. Preto aj v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne."

Sťažovateľka   má   za   to,   že   predmetné   tvrdenie   odporkyne   je   neodôvodnené a nepodložené, nakoľko sa jedná o nepravdivý fakt, ktorý poukazuje na to, že navrhovateľka vykonávala   činnosť   pre   odporkyňu   o   päťdesiat   percent   menej   ako   iná   (odporkyňou neidentifikovaná) osoba), pričom podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva takéto tvrdenia podliehajú tzv...dôkazu pravdy" a teda dôkazné bremeno v plnom rozsahu   zaťažuje   toho,   kto   do   cti   iného   týmto   nepravdivým   faktom   zasiahol.   A   preto rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko uvedené vyjadrenie preukázateľne zasiahlo do osobnostných práv navrhovateľky (doposiaľ jej   nie   je   známe   z   akých   jej   neznámych   dôvodov   prvostupňový   a   ani   odvolací   súd   od odporkyne   odôvodniť   predmetné   vyjadrenie   nepožadoval),   pričom   v   rámci   uvedeného, poukazuje   na   právny   názor   prvostupňového   súdu:  ...   „hodnotenie   pracovného   výkonu navrhovateľky, vyjadrené v napadnutej časti článku H., súd za zásah objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu na osobnostných právach navrhovateľky, považuje. Spochybnená je kvalita jej práce, neúmerná odmena, ktorú za prácu dostala."...

Napadnuté rozhodnutie vydal Krajský súd Bratislava bez nariadeného pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. pričom po doručení rozhodnutia právnemu zástupcovi navrhovateľky bol právny zástupca konfrontovaný s tým, že v predmetnej veci bolo dňa 08.06.2009 podané právnym zástupcom odporkyne vyjadrenie k odvolaniu, ktoré však zo strany súdu nebolo zaslané právnemu zástupcovi navrhovateľky.

Vzhľadom k uvedenému, že aj keď odvolací súd konal v rámci zákonného postupu (v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p.), je nezaslanie písomného vyjadrenia účastníkovi konania   (navrhovateľke),   znemožnená   realizácia   jej   procesných   práv   (nemala   možnosť zaujať stanovisko k predmetnému vyjadreniu, vyjadriť sa k právnej relevantnosti a pod.), čo bráni zákonnosti konania (fair process), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov,   pričom   znemožnením realizácie   procesných   práv   účastníka,   v   tomto   prípade   zásady   kontradiktórnosti,   došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Stotožňujeme sa s tým, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna", t.j. konajúci súd nemá za povinnosť zasielať stranám konania každé vyjadrenie strán, avšak pokiaľ súd rozhoduje v zmysle ustanovenia § 214 O. s. p., máme za to, že vyjadrenie   jednej   zo   strán,   ktorá   obsahuje   nové   dôkazy,   pripomienky   alebo   uloženie povinnosti je potrebné a účelné takéto vyjadrenie, ktoré môže ovplyvniť rozhodnutie súdu, predložiť druhej strane na vyjadrenie.

Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je jeho kontradiktórny charakter, každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre úspech jej požiadaviek, ale zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku zo dňa 18.03.1997).

Pokiaľ   by   konajúci   súd   zaslal   navrhovateľke,   resp.   jej   právnemu   zástupcovi vyjadrenie právneho zástupcu odporkyne (zo dňa 08.06.2009), mohla by sa navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu vyjadriť k obsahu podaného vyjadrenia a k nesúladu MS SR č. 655/2004 Z.z.) v súlade s hospodárnosťou a účelovosťou súdneho konania.

Na   základe   uvedených   dôvodov   sa   sťažovateľka   cíti   byť   poškodená   rozhodnutím odvolacieho súdu ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo a rozhodnutie Krajského súdu Bratislava   považuje   za   arbitrárny   a   ústave   odporujúci   postup,   ktorého   následkom   je porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

4. Z doplnenia sťažnosti a jej príloh v podstatnom vyplýva, že na základe podnetu sťažovateľky podala Generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozsudku krajského súdu   mimoriadne   dovolanie,   avšak   len   v časti,   ktorým   bola   sťažovateľka   zaviazaná   na náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Konanie   o mimoriadnom   dovolaní   je vedené na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 3 M Cdo   17/2010.   Proti   meritórnemu   výroku   rozsudku   krajského   súdu   mimoriadne dovolanie podané nebolo.

5.   Sťažovateľka   v doplnení   sťažnosti   zároveň   poukazuje   na   aktuálnu   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konkrétne na rozhodnutie vo veci H. a iní proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010. Sťažovateľka argumentujúc uvedeným rozhodnutím   uvádza: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konajúc   ako   súd   dovolací nedoručil na vyjadrenie stanovisko k dovolaniu sťažovateľov, v čom ESĽP videl porušenie práva na kontradiktórne súdne konanie....

S ohľadom na uvedené skutočnosti máme preto (bez akýchkoľvek pochybností) za to, že odvolací súd porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, keďže vo veci nie je sporné, že:

a/   odporkyňa   sa   vyjadrila   k   odvolaniu   sťažovateľky   s   cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (v uvedenom podaní bola predostretá právna argumentácie ako aj záverečný   odvolací   návrh);   nie   je   významné   to,   či   sa   jednalo   o   nové   alebo   nie   nové argumenty,

b/ v podanom vyjadrení protistrany bola uvedená aj nová námietka (podpis na odvolaní advokátskym   koncipientom),   ku   ktorej   sa   sťažovateľka   vôbec   nemohla   vyjadriť,   čo konštatoval aj prokurátor Generálnej prokuratúry SR; a je bezvýznamné, či súd túto námietku akceptoval alebo nie, keďže takýmto postupom sa upiera účastníkovi právo reagovať na nové argumenty a zjavne sa tým porušujú práva účastníka, čo samozrejme zakladá nedôveru k justícií,

c/ odvolací súd (ani odporkyňa) nezaslal toto vyjadrenie sťažovateľke na vedomie, aby táto mohla   pred   vydaním   rozhodnutia   na   toto   rozhodnutie   primeraným   spôsobom   reagovať (o existencii tohto stanoviska sťažovateľka nemala žiadnu vedomosť a takýto postup súdu viedol   k   zjavnej   nezákonnosti   jeho   výroku   o   náhrade   trov   odvolacieho   konania,   keďže právny   zástupca   odporkyne   si   uplatnil   náhradu   trov   konania   v nesprávnej   výške a sťažovateľka nemohla (okrem iných vecí) reagovať na túto okolnosť)

d/ k uvedenému postupu došlo v odvolacom konaní, ktoré iniciovala sťažovateľka, pričom na podanie tohto odvolania bola sťažovateľa oprávnená, a teda odvolanie v danej veci bolo prípustné.“

6.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu s tým, aby bol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušený a vec   bola vrátená na nové   konanie a rozhodnutie.   Sťažovateľka   zároveň   žiada priznanie náhrady trov konania.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. K výroku rozsudku krajského súdu v merite veci

13. Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv v niekoľkých aspektoch. Krajskému súdu vytýka ústavne nekonformnú aplikáciu relevantných právnych predpisov a neudržateľné   právne   posúdenie   meritu   veci,   ktoré   majú   za   následok   arbitrárne rozhodnutie. Zároveň podľa názoru sťažovateľky bol porušený princíp kontradiktórnosti konania.

14.   Vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či boli dodržané ústavou a dohovorom garantované procesné záruky v konaní, najmä či bol dodržaný sťažovateľkou namietaný princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti konania.

15. Podstatou tvrdenia sťažovateľky o porušení uvedených princípov spravodlivého konania je tá skutočnosť, že krajský súd nedoručil sťažovateľke vyjadrenie k jej podanému odvolaniu   na   zaujatie   stanoviska   a vo   veci   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania.   Iné skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok   porušenie   označených   ústavných   princípov, sťažovateľka neuvádza.

16. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (K. c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená,   že   procesné   strany   musia   dostať   príležitosť   nielen   predložiť   všetky   dôkazy potrebné   na   to,   aby   ich   návrh   uspel,   ale   i   zoznámiť   sa   so   všetkými   dôkazmi   a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok K., § 46).

17. Ústavný súd je oboznámený aj s rozhodnutím ESĽP vo veci H. a iní c. Slovenská republika, ktorú vo svojej sťažnosti označila sťažovateľka. Pri svojom rozhodovaní však vychádzal zo skutkového stavu predloženej veci a ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu   a ESĽP,   ktoré   sa   vzťahujú   na   prípady   skutkovo   najbližšie.   Vo   veci   sťažovateľky právne rozhodol okresný súd ako súd prvého stupňa na základe dôkazov vykonaných na verejnom pojednávaní. Po vyhlásení rozsudku sa každá strana v konaní mohla raz vyjadriť k rozhodnutiu súdu. Táto možnosť spočívala v tom, že sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a protistrana sa k podanému odvolaniu vyjadrila.

18. Ústavný súd považuje pre posúdenie oprávnenosti podanej sťažnosti za právne významnú aj tú skutočnosť, že vo vyjadrení k podanému odvolaniu neboli uvedené žiadne relevantné nové skutočnosti, ktoré by mali zásadný vplyv na ustálenie skutkového stavu a ku ktorým by sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť už v konaní na prvom stupni. Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   správne   uvádza,   že: «Stotožňujeme   sa   s tým,   že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“, t.j. konajúci súd nemá za povinnosť zasielať stranám každé vyjadrenie strán...» K tomu ústavný súd dopĺňa, že takúto   povinnosť   nemá,   ani   keď   rozhoduje   bez   nariadenia   pojednávania   v zmysle ustanovenia   §   214   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   Ak   by   sme   pripustili   opačný   výklad,   teda stanovenie povinnosti súdu oboznámiť druhú stranu s každým podaním bez ohľadu na jeho relevanciu,   ad   absurdum   by   mohlo   dôjsť   k nekonečnému   reťazovitému   zasielaniu vzájomných   stanovísk.   Konajúci   súd   musí   prihliadať   aj   na   ústavou   a dohovorom garantovaný princíp hospodárnosti a rýchlosti konania. Ústavný súd zdôrazňuje, že krajský súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   argumentmi,   ktoré   boli   sťažovateľke   známe   a   mala možnosť sa k nim vyjadriť.

19. Uvedené ústavne relevantné úvahy berie do úvahy aj ESĽP (rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol pred   ním   osobne   vyjadriť.   Taktiež   nedostatok   verejného   prerokovania   veci   na   druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch vychádzajú štrasburské   orgány ochrany práva   z osobitostí   každého prípadu   a z   povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan-Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

20.   Krajský   súd   v súlade   s ustanovením   §   214   ods.   2   OSP   nenariadil   v   konaní o odvolaní sťažovateľky pojednávanie a v okolnostiach prípadu posudzoval výlučne právne otázky   prípadu.   S   ohľadom   na   citovanú   judikatúru   ESĽP   ústavný   súd   konštatuje,   že nezaslanie   vyjadrenia   k odvolaniu   sťažovateľky   a   absencia   nariadeného   pojednávania v konaní o odvolaní nemala dopad na zachovanie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli a porušení sťažovateľky.

22.   Pri   posudzovaní   sťažnosti   v tejto   časti   ústavný   súd   poukazuje   na   ustálenú judikatúru   a   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95). Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

23. Sťažovateľka v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu, ktorým bola jej   žaloba   zamietnutá.   Svoju   sťažnosť   opiera   o dôvody,   ktoré   uviedla   aj   v samotnom odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosťou napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že rozsudok krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a dôvodí svoje rozhodnutie. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil nič, čo by rozsudok   krajského   súdu   robilo   ústavne   neakceptovateľným.   Sťažnosťou   napadnutý rozsudok   je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle konajúceho   všeobecného   súdu,   nie   je   arbitrárny   a zrozumiteľným   spôsobom   podáva odpoveď   na   všetky   otázky,   prečo   nebolo   vyhovené   predmetnej   žalobe.   Ústavný   súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

24.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokovávanej   veci,   preto   ústavný   súd   z už   uvedených dôvodov považuje sťažnosť v časti výroku v merite veci, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený, za zjavne neopodstatnenú.

2. K výroku rozsudku krajského súdu o trovách konania

25. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj   právo   na   rozhodnutie   o   trovách   konania,   resp.   o   náhrade   trov   konania   v   súlade   so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

26. Sťažovateľka v sťažnosti osobitne poukazovala na rozhodnutie krajského súdu o trovách   konania,   ktoré   podľa   jej   názoru   nebolo   v súlade   so   zákonom   a   porušilo   jej základné   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   vlastniť   majetok garantované čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

27. Na posúdenie sťažnosti v tejto časti je rozhodujúca skutočnosť, že na základe podnetu sťažovateľky podala generálny prokurátor Slovenskej republiky   proti rozsudku krajského   súdu   vo   výroku   o   trovách   konania   mimoriadne   dovolanie.   Konanie o mimoriadnom   dovolaní   je   vedené   na   najvyššom   súde   pod   sp.   zn.   3   M   Cdo   17/2010 a nebolo právoplatne ukončené.

28.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   pri   prerokovaní   sťažnosti   vo   výroku o trovách   konania vychádzal   z princípu   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má   právo   sa   domáhať ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť   všeobecné   súdy.   Keďže   výrok   o trovách   konania   napadnutého   rozsudku krajského súdu je predmetom preskúmania najvyšším súdom v osobitnom konaní, ústavný súd   nemá   právomoc   rozhodnúť   o sťažnosti   v tejto   časti.   To   však   nezakladá   prekážku res iudicata a nebráni sťažovateľke, aby za podmienok ustanovených zákonom o ústavnom súde napadla prípadne sťažnosťou rozhodnutie najvyššieho súdu.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

30.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť,   resp. nedostatok právomoci, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, a to   návrhu   na   prikázanie   vo   veci   konať   a o trovách   konania,   ktoré   sú   viazané   na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010