znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 399/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. Spr. 161/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) „v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 161/2008“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola na Okresnom súde Michalovce (ďalej   len   „okresný   súd“) „v   súdnom   konaní   10   C   671/2000...   žalobcom   o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy...“ (v predmetnej veci okresný súd „dňa 25. 3. 08 rozsudkom vyslovil, že okamžité... je neplatné“, o trovách mal okresný súd rozhodnúť samostatným uznesením).

Sťažovateľka uviedla, že „nakoľko sa súdne pojednávania v dňoch 25. 1. 08, 12. 2. 08 a 29. 3. 08 nekonali aj keď sme sa ako žalovaná strana (zrejme nesprávne označenie procesného   postavenia,   pozn.) stále   dostavili   ale   pre   neprítomnosť   žalobcu   sa   súdne pojednávania   nekonali   a boli   odložené.   Po   každom   takomto   odročení   sme   si   uplatnili separátne trovy.“.

Keďže okresný súd „o separátnych trovách do vyhlásenia rozsudku“ nerozhodol, sťažovateľka si trovy uplatnila ich vyúčtovaním 25. marca 2008.

Sťažovateľka uviedla, že „o týchto trovách súd rozhodol dňa 30. 7. 08, teda po našej sťažnosti zo dňa 1. 7. 208, ktorú sme adresovali orgánu súdnej správy OS Mi“.

K sťažnosti sťažovateľka pripojila:

a) Sťažnosť vo veci sp. zn. 10 C 671/2000 z 1. júla 2008 adresovanú predsedovi okresného súdu, v ktorej okrem iného uviedla:

«... som uplatňoval... nárok na separátne trovy a to z dôvodov neúčasti odporcu na pojednávaniach: dňa 25. januára 2008, 12. februára 2008 a 29. februára 2008.

Nakoľko   o   separátnych   nárokoch   na   trovy   konania   nebolo   rozhodnuté   v   rámci priebehu konania, tak po vyhlásení rozsudku som ich holistický uplatnil vo vyúčtovaní trov právneho zastúpenia zo dňa 25. 3. 2008.

Ani o tomto mojom nároku súd nerozhodol v rozsudku s odôvodnením, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením....

Takže rozhodovanie o separátnom nároku na trovy konania, o vyúčtovaných trovách konania zo dňa 25. 3. 2008 je so značným prieťahom....»

b) Odpoveď predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 37/2008 z 30. júla 2008:„Dňa   2.   7.   2008   nám   bola   doručená   Vaša   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní 10 C 671/2000...

Nahliadnutím do spisu bolo zistené, že vo veci bol vyhlásený rozsudok 25. 3. 2008, v ktorom rozsudku je okrem iného uvedený aj výrok, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Vaše vyúčtovanie trov je zaevidované na čl. 198-199 spisu. Sudca dňa 24. 4. 2008 požiadal o predĺženie lehoty na napísanie rozsudku, z dôvodu obtiažnosti, ako aj pracovnej zaneprázdnenosti a to do 31. 5. 2008. Rozsudok Vám bol doručený 16. 6. 2008, proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie dňa 24. 6. 2008...

Sudca o trovách konania v citovanej veci rozhodol dnešného dňa, t. j. 30. 7. 2008.“

c)   Žiadosť   sťažovateľky   o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   okresného súdu sp. zn. Ku 27/08 UsP z 13. augusta 2008 adresovanú krajskému súdu, v ktorej okrem iného uviedla:

„S odpoveďou predsedu OS... nesúhlasíme... Vôbec sa nezaoberá odpoveďou na nevybavenie uplatnených nárokov na separátne trovy z 25. 1. 08, 12. 2. 08 a 29. 2. 08. tak ako to ukladá § 147 OSP. Súd môže kedykoľvek v priebehu konania vydať uznesenie podľa § 147...

Žiadam preto predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenie sťažnosti predsedom okresného súdu podľa § 67 ods. (1) pís. a) zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch.“

d) Odpoveď predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 161/08 z 26. septembra 2008:„... Pri rozhodovaní o trovách konania vedeného pod č. k. 10 C 671/2000 nedošlo k zbytočným   prieťahom,   keď   si   okresný   súd   toto   rozhodnutie   vyhradil   v   rozsudku vyhotovenom v predĺženej lehote samostatným uznesením, ktoré bolo dňa 30. 7. 2008 aj vydané.“

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo D. a. s. na súdnu i inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 161/2008 porušené bolo.

2. Krajskému súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 161/2008 vracia vec na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia D. a. s. na účet advokáta JUDr. M. K., Advokátska kancelária, M., vo výške 7.938,- Sk... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností vyplýva, že jej predmetom je nesúhlas sťažovateľky s vybavením jej sťažnosti z 1. júla 2008 okresným súdom a následne krajským súdom [pozri body 2 a), b) a d) I. časti odôvodnenia].

Ústavný súd považoval za potrebné venovať pozornosť predovšetkým namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označenými všeobecnými súdmi. Ústavný súd vychádzal pritom z doterajšej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa základného   práva   podľa   čl. 46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).

K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   sťažnosť   na   postup   súdu   môže   podať   účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva   na verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov alebo porušovaniu   zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   § 63   zákona   o súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda   príslušného   súdu,   ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa § 64 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní   alebo   porušené   zásady   dôstojnosti   súdneho   konania, a odstránenie zistených nedostatkov (ods. 1). Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.   Ak   je   to   na   riadne   vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť smeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení sťažnosti (ods. 2). Ak orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky (ods. 3).

Podľa § 65 zákona o súdoch sťažnosť musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie (ods. 1). Ak lehotu podľa odseku 1 nemožno dodržať z dôvodu nemožnosti zabezpečenia podkladov na riadne vybavenie sťažnosti alebo v prípadoch náročných na prešetrenie, možno lehotu uvedenú v odseku 1 predĺžiť; sťažnosť však   musí   byť   vybavená   najneskôr   do   troch   mesiacov   odo   dňa   jej   doručenia   orgánu príslušnému   na   jej   vybavenie.   O   každom   predĺžení   lehoty   na   vybavenie   sťažnosti a o dôvodoch   predĺženia   je   orgán   vybavujúci   sťažnosť   povinný   písomne   upovedomiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu v rámci lehoty podľa odseku 1 (ods. 2).

Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na   odstránenie   zistených   nedostatkov   musí   byť   sťažovateľ   upovedomený   písomne. To neplatí, ak sťažovateľ na písomnom upovedomení netrvá alebo ak sťažovateľ zomrel, stal sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný.

Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný,

a) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu,

b) predsedu Vyššieho vojenského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom vojenského obvodového súdu,

c) ministerstvo   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   krajského   súdu, predsedom Špeciálneho súdu a predsedom Vyššieho vojenského súdu.

Podľa § 67 ods. 2 zákona o súdoch sa na prešetrenie vybavenia sťažnosti primerane použijú ustanovenia tohto zákona o vybavovaní sťažností.

Podľa   § 68   zákona   o súdoch   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   použije   sa na vybavovanie sťažnosti osobitný zákon, ktorým je zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach.

Z obsahu napadnutých odpovedí označených subjektov vyplýva, že tieto subjekty zvoleným   spôsobom   riadne   odôvodnili   a   vybavili   sťažovateľkinu   sťažnosť   v súlade s platnými právnymi predpismi.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými postupmi označených porušovateľov   a   možným   porušením   sťažovateľkou   uvádzaného   základného   práva. Skutočnosť, že sťažovateľka s uvedenými postupmi „kategoricky nesúhlasí“, nemôže viesť k záveru   o arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   v postupe   označených   subjektov. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahmi odpovedí dotknutých subjektov nie je dôkazom o ich neústavnosti.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní   v senáte odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalším dôvodom   odmietnutia sťažnosti je jej neprípustnosť   (§   25   ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde),   pretože sťažovateľka   nevyužila   možnosť   nápravy   ňou   tvrdeného   protiprávneho   stavu   postupom ustanoveným   §   67   ods.   1   písm.   c)   zákona   o súdoch,   t.   j.   nepožiadala   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o prešetrenie   vybavenia   jej   sťažnosti   predsedom krajského súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľky   uvedenými   v 2.   a 3.   bode   petitu   jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008