znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 398/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 8/2012 z 18. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 doručená sťažnosť JUDr. A. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl.   36   ods.   1,   čl.   38   ods.   1   a   čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   To   8/2012   z   18.   decembra   2012   (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 T 7/2005 z 12. mája 2008 (ďalej len „rozsudok z 12. mája 2008“) bol sťažovateľ podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) oslobodený spod skutkov obžaloby po právnej stránke kvalifikovaných ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. l a 4 Trestného zákona a trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. l a 2 písm. d) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“), ktorých sa mal dopustiť tak, že:

«1.) dňa 05. 06. 1996 v B., ako konateľ spoločnosti A., spol. s r. o., P. som mal uzatvoriť úverovú zmluvu č. 0290904015 so S., a. s. B. na základe, ktorej spoločnosti bol poskytnutý úver vo výške 7.000.000,- Sk na kúpu nákupného strediska S. v P. na par. č. 920, dom súp. 738, katastrálne územie P., evidované na liste vlastníctva č. 3126, a súčasne som mal   uzatvoriť   mandátne   zmluvy a   zmluvu č.   0290904015/1   o zriadení   záložného práva ku kupovanej   nehnuteľnosti,   zmluvu   č.   0290904015/3   o   zriadení   záložného   práva k nehnuteľným   veciam   a vystaviť   biankozmenku   v   prospech   S.,   a.   s.,   B.   Podmienkou uvoľnenia prostriedkov úveru bankou bolo zo strany obvineného predloženia písomnosti preukazujúcich   zápis   vkladu   záložného   práva   v   katastri   nehnuteľnosti   k   vyššie konkretizovanej nehnuteľnosti v prospech S., a. s., B., v súvislosti s čím som mal predložiť S.,   a.   s.   zmluvu   o   zriadení   záložného   práva   k   nehnuteľnosti   so   sfalšovanou   okrúhlou pečiatkou Katastrálneho úradu v K., Správy katastra P. a sfalšovaným podpisom JUDr. E. Ď.,   zamestnanca   uvedeného   katastrálneho   úradu   a   sfalšovanou   pečiatkou   toho   istého úradu, ktorej bolo vpísané povolenie vkladu dňa 21. 06. 1996, pod por. č. V-942/96, návrh na vklad záložného práva k nehnuteľnosti do katastra so sfalšovanou prezenčnou pečiatkou Katastrálneho úradu v K., Správy katastra P., do ktorej bolo vpísané číslo konania 4571/96, zo dňa 06. 06. 1996 a sfalšovaný výpis z listu vlastníctva č. 3126 zo dňa 21. 06. 1996, v ktorom ako ťarcha bolo vyznačené záložné právo k predmetnej nehnuteľnosti v prospech S., a. s., B. a bol opatrený okrúhlou pečiatkou Katastrálneho úradu v K., Správy katastra v P. a podpisom L., hoci záložná zmluva o zriadení záložného práva ani návrh na vklad záložného práva k nehnuteľnosti do katastra nikdy neboli Katastrálnemu úradu v K., Správe katastra P. predložené v dôsledku čoho nebol vykonaný Katastrálnym úradom v K., Správou katastra P., zápis vkladu záložného práva k vyššie konkretizovanej nehnuteľnosti v prospech S., a. s., B., nakoľko jedinou ťarchou na nehnuteľnosti v čase predloženia falšovaného výpisu z listu vlastníctva č. 3126 obvineným bolo záložné právo v prospech M. S. – S., čím takto spôsobil obvinený S., a. s. B. škody vo výške 7.000.000,- Sk.

2.) dňa 10. 03. 1997 v K. ako konateľ obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., P. spolu so svojim bratom I. P. sme mali uzatvoriť zmluvu o poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 3.000.000,- Sk s veriteľom M. S. – S., pričom v prípade sumy vo výške 2.400.000,- Sk išlo o nesplatenú pôžičku poskytnutú spoločnosti veriteľom S. na základe zmluvy o úvere zo dňa   26.   04.   1996.   Súčasne   bola   uzatvorená   zmluva   o   zabezpečení   záväzku   prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nákupného strediska S., na par. č. 920, dom súp. 738, katastrálne územie P., evidovanú na liste vlastníctva č. 3126. Dňa 27. 03. 1997 obvinený predložil   S.   zmluvu   o   zabezpečení   záväzku   prevodom   vlastníckeho   práva   k   vyššie konkretizovanej   nehnuteľnosti   opatrenej   falošnou   okrúhlou   pečiatkou   Okresného   úradu v P., odboru katastra s nepravým podpisom O. a falošnou prezenčnou pečiatkou toho istého katastrálneho úradu, do ktorej bolo vpísané „vklad povolený 27. 03. 1997 pod č. V 413/97“ a súčasne predložil sfalšovaný výpis z listu vlastníctva č. 3126, zo dňa 27. 03. 1997, v ktorom   v   časti   B   je   vlastník   predmetnej   nehnuteľnosti   uvedený   M.   S.   –   S.,   čo   bolo podmienkou vyplatenia sumy vo výške 600.000,- Sk, hoci zmluva o zabezpečení záväzku prevodom   nehnuteľnosti   nebola   Okresnému   úradu   v P.,   odboru   katastrálnemu   nikdy predložená, v dôsledku čoho ani nedošlo k vyznačeniu M. S. – S., ako vlastníka predmetnej nehnuteľnosti, čím takto spôsobil obvinený M. S. – S. škodu vo výške 600.000,- Sk.».

Podstatou oslobodzujúceho rozsudku z 12. mája 2008 bol skutkový záver spočívajúci v   tom,   že   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   sťažovateľ   sfalšoval   alebo   zadovážil   listy vlastníctva, ktoré predložil finančným inštitúciám so žiadosťou o úver. Krajský prokurátor v Bratislave (ďalej „krajský prokurátor“) podal proti rozsudku z 12. mája 2008 odvolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 10/2008 z 27. októbra 2009 rozsudok z 12. mája 2008   zrušil   a   vec   vrátil   krajskému   súdu   s   usmernením,   podľa   ktorého   má   doplniť dokazovanie   v   intenciách   popísaných   v   tomto   uznesení,   poukazujúc   predovšetkým na svedka L. U., ako aj na iné dôkazy.

Krajský súd sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 7 T 7/2005 z 19. apríla 2010 (ďalej len „rozsudkom z 19. apríla 2010“) opätovne podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku spod skutkov obžaloby oslobodil rešpektujúc pritom právny názor najvyššieho súdu, keď vykonal dokazovanie v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu. Krajský prokurátor proti rozsudku z 19. apríla 2010 podal odvolanie č. k. 2 Kv 209/04-85 z 29. apríla 2010.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 10/2010 z 26. októbra 2010 zrušil rozsudok z 19. apríla 2010 a vec vrátil krajskému súdu na prerokovanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn.   7   T   7/2005   z   19.   septembra   2012 v spojení   s   uznesením   zo   16.   októbra   2012   opätovne   podľa   §   226   písm.   c)   Trestného poriadku oslobodil spod skutkov obžaloby, riadiac sa pritom právnym názorom najvyššieho súdu a vykonajúc dokazovanie aj nad tento rámec. Krajský prokurátor podal proti rozsudku z 19. septembra 2012 na hlavnom pojednávaní odvolanie sp. zn. 2 Kv 209/04 z 19. októbra 2012, ktoré následne písomne odôvodnil.

Podanie,   ktorým   krajský   prokurátor   písomne   doplnil   dôvody   ním   podaného odvolania, sťažovateľovi ani jeho obhajcovi nebolo doručené, a týmto postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, práva na spravodlivý súdny proces a práva na obhajobu.

Uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012 zrušil rozsudok krajského súdu z 19. septembra 2012 a vec vrátil späť krajskému súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie a zároveň   druhým   výrokom   podľa   §   262   Trestného   poriadku   nariadil,   aby   vec   bola prerokovaná a rozhodnutá v inom zložení senátu, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Odôvodnenie uznesenia z 18. decembra 2012 je podľa sťažovateľa nezrozumiteľné, nepreskúmateľné, vydané v rozpore so zákonom a skutkovým stavom a vo vzťahu k výroku, ktorým   bolo   nariadené   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   senátom   v   inom   zložení, odôvodnenie úplne chýba. Dôvody uvedené v uznesení z 18. decembra 2012 neobjasňujú dostatočne jeho skutkový a právny základ, skutkové zistenia ustálené vykonanými dôkazmi sú v zjavnom rozpore s výrokom aj odôvodnením tohto uznesenia, ktoré je nepreskúmateľné arbitrárne a porušujúce právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

Konanie   v   predmetnej   veci   trvá   celkovo   už   16   rokov,   z   ktorých   osem   prebieha pred príslušnými súdmi, pričom pre takúto dĺžku konania neexistuje rozumný a logický dôvod,   a   v   dôsledku   uznesenia   z   18.   decembra   2012   sa   navyše   bezdôvodne   predĺžilo. Z uvedeného   vyplýva,   že   predmetné   konanie   je   poznačené   zbytočnými   prieťahmi, resp. že súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   porušili   jeho   právo na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu, pretože dôvodom postupu podľa § 262 Trestného poriadku, ktorým odvolací súd využije svoje oprávnenie a nariadi, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu, môže byť napríklad podstatne odlišný právny názor odvolacieho súdu od názoru senátu alebo samosudcu, avšak nie dôsledné rešpektovanie právneho názoru vysloveného odvolacím súdom pri skoršom prejednaní a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie súdu   prvého   stupňa.   Uvedený   postup   podľa   §   262   Trestného   poriadku   podľa   názoru sťažovateľa je možný pri aplikácii § 264 ods. 1 Trestného poriadku. Samotné ustanovenie § 262 Trestného poriadku však nekorešponduje s čl. 48 ods. 1 ústavy.

Krajský súd v rozsudku z 19. septembra 2012 striktne rešpektoval právny názor, teda pokyny vyjadrené v predchádzajúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, vykonal dôkazy aj nad   rámec   nariadených   intencií   a   vyhodnotil   ich   v   súlade   so   zákonom.   S   ohľadom na uvedené uznesenie z 18. decembra 2012 porušuje základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Postupom   najvyššieho   súdu,   v   dôsledku   ktorého   sťažovateľovi   nebolo   doručené podanie, ktorým krajský prokurátor doplnil dôvody ním podaného odvolania, ku ktorému sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, keďže najvyšší súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, práva na   obhajobu,   ako   aj   porušeniu   princípov   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní. Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   oprel   len   o   jednostranné preskúmanie rozsudku krajského súdu z 19. septembra 2012 z pohľadu podaného odvolania krajského prokurátora bez toho, aby poznal stanovisko sťažovateľa k nemu, a tým porušil jeho základné práva podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru

Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   krajského   prokurátora   proti   rozsudku z 19. septembra 2012 nerešpektoval sťažovateľove základné práva vyplývajúce z ústavy, ako ani jeho práva zaručené dohovorom tým, že odôvodnenie uznesenia z 18. decembra 2012   je   pre   nedostatok   dôvodov   nepresvedčivé   a   zjavne   neodôvodnené,   čím   došlo v predmetnom konaní k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Konanie v predmetnej veci trvá už 16 rokov bez toho, aby k tejto dĺžke sťažovateľ prispel svojím správaním. Sťažovateľ sa nachádza v stave právnej neistoty. Na takúto dĺžku predmetného   konania   niet   žiadnych   rozumných   dôvodov   a   v   súlade   s   konštantnou judikatúrou ústavného súdu v predmetnom konaní dochádza k porušeniu sťažovateľovho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   jeho   práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že uznesením z 18. decembra 2012 boli porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a 2 i čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru, zruší uvedené uznesenie najvyššieho súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a 2 i čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- odôvodnenie   uznesenia   z   18.   decembra   2012   je   nezrozumiteľné,   arbitrárne, nepreskúmateľné,   vydané   v   rozpore   so   skutkovým   stavom   a   vo   vzťahu   k   výroku týkajúcemu sa prikázania veci inému senátu odôvodnenie úplne chýba, čo je v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie;

- výrokom,   ktorým   podľa   §   262   Trestného   poriadku   nariadil,   aby   bola   vec sťažovateľa prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu, došlo k porušeniu jeho práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi;

- sťažovateľovi nebolo doručené podanie, ktorým krajský prokurátor doplnil dôvody podaného odvolania sp. zn. 2 Kv 209/04 z 19. októbra 2012, čím došlo k zásahu do zásad kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   účastníkov   konania,   ale   aj   k   porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu;

- konanie   v   predmetnej   veci   trvá   neprimerane   dlho   a   je   poznačené   zbytočnými prieťahmi,   čím   došlo   k   porušeniu   sťažovateľovho   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

K sťažovateľovej námietke porušenia podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ   namietal   nedostatočnosť   a   arbitrárnosť   odôvodnenia   uznesenia z 18. decembra 2012.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia z 18. decembra 2012, v ktorom v podstatnom najvyšší súd uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal   na   základe   podaného   odvolania   podľa   §   254   ods.   1   Tr.   por.   zákonnosť a odôvodnenosť   výroku   napadnutého   rozsudku   proti,   ktorému   mohol   odvolateľ   podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský   súd   sa   totiž   opätovne   nedôsledne   vyrovnal   so   všetkými   skutočnosťami významnými pre rozhodnutie, nevzal do úvahy závery vyslovené (nadriadeným súdom v jeho predchádzajúcich   zrušujúcich   uzneseniach,   naopak   opätovne   vykonané   dôkazy   vrátane výsluchov svedkov na ostatnom hlavnom pojednávaní – B., M., P. a ďalšie novopredložené listinné dôkazy obžalovaným vyhodnotil výlučne v jeho prospech.

Krajský súd okrem toho znova argumentoval, ignorujúc tak úvahy najvyššieho súdu, že L. U. bol znalý dostatočne v problematike podnikania a mal na to aj potrebné finančné prostriedky. Majú o tom svedčiť výpisy z obchodného registra, t. j. že bol členom, alebo predstaviteľom viacerých podnikateľských subjektov.

Krajský   súd   uvedenú   argumentáciu   zopakoval   aj   napriek   tomu,   že   výpisy z obchodného   registra,   ktoré   obžalovaný   predložil   ohľadne   Ladislava   Urbana už na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní, a ktoré mali svedčiť o tom, že ide o osobu kvalifikovanú a zbehlú v podnikateľských aktivitách sa ukázali byť zavádzajúcimi, pretože ani v jednom prípade z predložených výpisov nešlo o osobu totožnú s Ladislavom Urbanom, ktorý mal zabezpečovať pre obžalovaného úver. Predmetné výpisy preto bolo možné získať jednoduchým   spôsobom   z   obchodného   registra,   napr.   len   zadaním   mena   L.   U. do vyhľadávača. Napriek tomu krajský súd prevzal nekriticky tvrdenie obžalovaného, že L. U. aktívne podnikal tentoraz v ďalších spoločnostiach, o ktorých predložil písomné doklady, bez toho, aby preveril, či vôbec ide o totožnú osobu a ak aj ide, akú vôbec úlohu a odkedy v nich zastával a či sa nejednalo len o úlohu, tzv. bieleho koňa, ako to naznačuje krajský prokurátor vo svojom odvolaní. Predloženie takýchto dôkazov vrátane nových výpisov z obchodného registra preto samo o sebe, bez ohľadu na ostatné dôkazy už vykonané vo veci, nemôže byť takou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala rozhodnutie, ktoré učinil krajský súd.

L. U. v čase teraz súdeného skutku bol totiž evidentne bez finančných prostriedkov a neúspešne sa snažil pre seba vybaviť živnostenský list.

Z uvedených dôvodov je možné zhrnúť, že závery najvyššieho súdu prezentované v jeho   uzneseniach   z   27.   októbra   2009,   sp.   zn.   2   To   10/2008,   a   z   26.   októbra   2010, sp. zn. 2 To 10/2010, nie je potrebné meniť ani v tomto štádiu trestného stíhania, t. j. ani po doplnenom dokazovaní krajským súdom.

Najvyšší súd preto súhlasne s odvolacími námietkami krajského prokurátora musí opätovne   konštatovať   a   zdôrazniť,   že   krajský   súd   nevzal   do   úvahy   a   ani   sa   dôsledne nevysporiadal   doposiaľ   vo   svojom   rozhodnutí   so   všetkými   okolnosťami   potrebnými pre rozhodnutie resp. vykonané dôkazy vyhodnotil výlučne v prospech obžalovaného. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou krajského súdu, v novom zložení senátu (vzhľadom   k   opätovným   pochybeniam   pôvodného   senátu,   nerešpektovaniu   pokynov nadriadeného súdu a prieťahom v konaní), dôsledne vyhodnotiť jednotlivé vykonané dôkazy ako aj v ich súhrne podľa § 2 ods. 6 Tr. por., a to aj v rámci pokynov a záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v jeho už citovaných rozhodnutiach a vo veci spravodlivo a zákonne rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní krajského prokurátora rozhodol, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia z 18. decembra 2012 dospel ústavný súd k záveru,   že   tento   súd   uvedené   uznesenie   náležite   odôvodnil.   Najvyšší   súd   svoje rozhodnutie   založil   na   tom,   že   krajský   súd   sa   nedôsledne   vyrovnal   so   všetkými skutočnosťami   významnými   pre   rozhodnutie,   nerešpektoval   závery   predchádzajúcich rozhodnutí   (zrušujúcich   uznesení   najvyššieho   súdu   vydaných   v   predmetnej   veci sp. zn. 2 To 10/2008 z 27. októbra 2009 a sp. zn. 2 To 10/2010 z 26. októbra 2010) a nové dôkazy   vykonané   v   predmetnom   konaní   vyhodnotil   výlučne   v   prospech   obžalovaného. Opätovne   poukázal   na   nedostatočnosť   vykonaného   dokazovania   a   na   základe   toho nesprávne vyhodnotenie a prijatie záverov týkajúcich sa osoby Ladislava Urbana a jeho úlohy, ktorú zohrával pri spáchaní trestného činu, pre ktorý je sťažovateľ obžalovaný.

Najvyšší súd v uznesení z 18. decembra 2012 uviedol, ktoré skutočnosti považuje za podstatné pre rozhodnutie v predmetnej veci, usmernil krajský súd, v akom smere dosiaľ ním   vykonané   dokazovanie   považuje   za   nedostatočné,   resp.   poukázal   úplne   konkrétne na nesprávne a jednostranne v prospech sťažovateľa vyhodnotené dôkazy, ako aj závery z nich   vyvodené,   o   ktoré   krajský   súd   oprel   svoj   rozsudok   z   19.   septembra   2012, ako aj na ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa   ktorých   pri   svojom rozhodovaní postupoval.

Vo   vzťahu   k   odôvodneniu   uznesenia   z   18.   decembra   2012   sťažovateľ   namietal, že výrokom, ktorým podľa § 262 Trestného poriadku najvyšší súd nariadil, aby bola jeho vec prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu, došlo k porušeniu jeho práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi. V tejto súvislosti argumentoval, že najvyšší súd tento svoj výrok   týkajúci   sa   prikázania   veci   senátu   v   inom   zložení   vôbec   neodôvodnil,   ďalej že uvedené   ustanovenie   Trestného   poriadku   sa   mohlo   najvyšším   súdom   aplikovať len v spojení s § 264 Trestného poriadku upravujúcim viazanosť súdu, ktorému vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie právnym názorom odvolacieho súdu a jeho pokynmi, a napokon taktiež tým, že uvedené ustanovenie Trestného poriadku je v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa § 564 ods. 4 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   vykoná   konanie   v   prvom   stupni   príslušný krajský   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Konanie   o   riadnom   opravnom   prostriedku proti takému   rozhodnutiu   vykoná   najvyšší   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Rovnako sa postupuje,   ak   vec   postúpil   krajskému   súdu   na   vykonanie   konania   v   prvom   stupni nepríslušný súd.

Podľa § 262 Trestného poriadku ak rozhodne odvolací súd, že sa vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná a   rozhodnutá   v   inom   zložení   senátu.   Z   dôležitého   dôvodu   môže   tiež   nariadiť,   aby   ju prejednal a rozhodol iný súd toho istého druhu a toho istého stupňa v jeho obvode.Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   postupoval   v   predmetnom   konaní   v   súlade s Trestným   poriadkom,   o   ktorom   platí   prezumpcia   súladu   s   ústavou   a   medzinárodnými zmluvami (z čoho treba vychádzať aj v konaní o sťažnosti), a preto námietku ústavnej nesúladnosti   §   262   Trestného   poriadku   s   čl.   48   ods.   1   ústavy   nemohol   považovať za relevantnú.

V   súvislosti   s   ďalšími   námietkami   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje na odôvodnenie   uznesenia   z   18.   decembra   2012,   v   ktorom   vo   vzťahu   k   jeho   druhému výroku o prikázaní predmetnej veci senátu v inom zložení najvyšší súd uviedol:

„V ďalšom konaní bude preto povinnosťou krajského súdu, v novom zložení senátu (vzhľadom   k   opätovným   pochybeniam   pôvodného   senátu,   nerešpektovaniu   pokynov nadriadeného súdu a prieťahom v konaní), dôsledne vyhodnotiť jednotlivé vykonané dôkazy ako aj v ich súhrne podľa § 2 ods. 6 Tr. por., a to aj v rámci pokynov a záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v jeho už citovaných rozhodnutiach a vo veci spravodlivo a zákonne rozhodnúť.“

Z odôvodnenia uznesenia z 18. decembra 2012 je zrejmé, že najvyšší súd dôsledne odôvodnil aj druhý výrok tohto uznesenia, ktorý oprel o dôvody, ktoré sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti označil za relevantné pre rozhodnutie o postupe podľa § 262 Trestného poriadku, a síce nerešpektovanie právneho názoru a pokynov odvolacieho súdu súdom, ktorému bola predmetná vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, a zistené prieťahy v konaní.

S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že zo sťažnosti ani z obsahu odôvodnenia   uznesenia   z   18.   decembra   2012   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených   najvyšším   súdom,   a   teda o porušení jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K sťažovateľovej námietke porušenia podľa čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru

Sťažovateľ   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namietal   porušenie   svojich   práv nedoručením podania, ktorým krajský prokurátor doplnil dôvody ním podaného odvolania z 19. októbra 2012.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej vyslovil, že kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie,   že   v   okolnostiach   daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 141/08). Takýto zásah možno z hľadiska prípadného poskytnutia ústavnoprávnej ochrany považovať za relevantný iba v prípade, že vyvoláva v osobnej   sfére   sťažovateľa   nie   zanedbateľné   právne   následky.   Ak   sťažovateľ   namieta porušenie svojich ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv rozhodnutím orgánu verejnej moci, musí byť tento zásah prípadným zrušením namietaného rozhodnutia   odstrániteľný.   Táto   podmienka   však   v   danej   veci   nie   je   splnená, resp. namietaný   zásah   nedosahuje   takú   intenzitu,   aby   vyžadoval   ingerenciu   zo   strany ústavného súdu (uznesenie sp. zn. IV. ÚS 66/2010 z 10. februára 2010).

Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že podanie, ktorým krajský prokurátor doplnil dôvody ním podaného odvolania z 19. októbra 2012, nebolo sťažovateľovi   ani   jeho   právnemu   zástupcovi   doručené,   čím   došlo   k   zásahu   do   jeho procesných   práv,   ktorého   intenzitu   je   potrebné   posúdiť   s   ohľadom   na   požiadavku materiálnej ochrany ústavnosti.

Z   pohľadu   požiadavky   materiálnej   ochrany   ústavnosti   je   však   v   tejto   súvislosti nepochybne   potrebné   zdôrazniť   skutočnosť,   že   sťažovateľova   sťažnosť   smeruje   proti uzneseniu z 18. decembra 2012, ktorým sa zrušuje rozsudok krajského súdu z 19. septembra 2012 a vec sa vracia späť na nové prerokovanie a rozhodnutie. Z uvedeného je zrejmé, že zrušením   uznesenia   z   18.   decembra   2012   sťažovateľ   nedosiahne   nápravu   zásahu do svojich   práv,   na   druhej   strane   sa   mu   procesným   postupom   najvyššieho   súdu   otvára možnosť predložiť v predmetnom konaní svoje argumenty proti argumentácii krajského prokurátora súdom zúčastneným na rozhodovaní v jeho veci.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   uvedeným   postupom najvyššieho   súdu,   v   dôsledku   ktorého   sťažovateľovi   nebolo   doručené   podanie   krajskej prokuratúry,   ktorým   doplnila   dôvody   podaného   odvolania   z   19.   októbra   2012,   nedošlo k zásahu   do   sťažovateľových   práv,   ktorý   by   svojou   intenzitou   odôvodňoval   potrebu vyslovenia porušenia označených práv aj s prihliadnutím na možnosť odstránenia následkov tohto porušenia v rámci ďalšieho konania v predmetnej veci.

K   sťažovateľovej   námietke   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež namietal, že uznesením z 18. decembra 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní sťažnosti vychádzal zo zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a tiež zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   pri   výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony   právnej   služby,   ktoré   je   povinný   vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010). Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na konanie bez zbytočných   prieťahov alebo na konanie v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012 treba uviesť, že k porušeniu týchto   práv   sťažovateľa   iba   samotným   uznesením   dôjsť   nemohlo   (m.   m.   uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 292/06 z 13. septembra 2006).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013