znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 398/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   združenia   Š.,   V.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   F., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 S 59/2009 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť združenia Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011 doručená sťažnosť združenia Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11   ods.   1   listiny   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2 S/59/2009 z 27. januára 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 10. júna 2008   na   Daňovom   úrade   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   dodatočné hlásenia na dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobia rokov 1999 až 2002 a 2004 až 2007, pričom vo všetkých dodatočných hláseniach vykázal daňové preplatky. Daňový úrad akceptoval dodatočné daňové hlásenia za obdobie rokov 2004 až 2007, avšak listom č.... z 3. júla 2008 odmietol akceptovať dodatočné hlásenia za obdobie rokov 1999 až 2002 poukazujúc na ustanovenie § 39 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), podľa ktorého daňový subjekt môže podať dodatočné hlásenie najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť hlásenie podať.  

3. Keďže sťažovateľ považoval postup daňového úradu a jeho výklad k § 39 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. za nesprávny, podal 2. júna 2009 na Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) žiadosť o vykonanie opatrenia proti nečinnosti daňového   úradu,   ktorým   sa   domáhal,   aby   daňové   riaditeľstvo   uložilo   daňovému   úradu povinnosť   konať   o ním   predložených   dodatočných   hláseniach.   Daňové   riaditeľstvo   na žiadosť sťažovateľa odpovedalo listom č.... z 24. júla 2009 v ktorom uviedlo, že postup daňového   úradu   bol   správny,   a preto   nemožno   konštatovať   jeho   nečinnosť   a vykonať opatrenia proti nečinnosti, lebo nenastala žiadna zákonná skutočnosť, na základe ktorej by bol správca dane povinný vydať rozhodnutia.

4.   Sťažovateľ   sa   nestotožnil   so   závermi   a postupom   daňového   úradu   a daňového riaditeľstva, a preto podľa § 250t a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   podal   na   krajskom   súde   žalobu   proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou sa domáhal, aby krajský súd uložil daňovému úradu povinnosť konať a do 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia krajského súdu aj rozhodnúť o dodatočných hláseniach sťažovateľa na dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie rokov 1999 až 2002.

5.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   žalobu   sťažovateľa   zamietol   a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil jednak tým, že sťažovateľ vo svojom návrhu neuviedol, akú zákonnú povinnosť správny orgán porušil, aby bolo možné jeho postup považovať za nečinnosť, a taktiež poukázal na to, že list daňového úradu č.... z 3.   júla   2008   možno   považovať   za   rozhodnutie   o žiadosti   sťažovateľa,   aj   keď   v ňom absentujú formálne náležitosti.   Sťažovateľ mal teda právo postupovať podľa zákonných možností a podať proti nemu odvolanie, prípadne žalobu podľa § 247 a nasl. OSP.

6.   Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesenie   krajského   súdu   je   z ústavného   hľadiska arbitrárne, neospravedlniteľné a neudržateľné a má za následok porušenie jeho označených základných práv. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadril presvedčenie, že list daňového úradu č.... z 3. júla 2008 nemožno považovať za rozhodnutie o jeho žiadosti, správny orgán mal podľa sťažovateľa postupovať odborne, lebo má všetky predpoklady na takýto postup, a mal vydať kladné alebo záporné rozhodnutie. Keďže tak nepostupoval, bol nečinný a na základe týchto skutočností krajský súd mal vyhovieť žalobe sťažovateľa a uložiť daňovému úradu povinnosť konať a rozhodnúť.

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vrátil mu vec na nové konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina vo svojom čl. 36 ods. 1 zakotvuje obsahovo totožné základné právo.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Obsahovo totožné právo zakotvuje listina v čl. 11. ods. 1. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická   osoba   má právo   pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

12.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14.   Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvorí   posúdenie   otázky,   či   krajský   súd napadnutým uznesením prijal ústavne konformný záver o tom, že v súdnom konaní nebolo preukázané,   že   daňový   úrad   ako   orgán   verejnej   správy   nekonal   bez   vážneho   dôvodu spôsobom ustanoveným zákonom č. 511/1992 Zb. tým, že bol nečinný.

15.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   viacerých   sťažovateľom označených   základných   práv   v prvom   rade   skúmal,   či   napadnuté   uznesenie   nie   je neodôvodnené   alebo   arbitrárne   v takom   rozsahu,   že   by   to   malo   za   následok   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru.

16. Krajský   súd   odôvodnil   napadnuté   uznesenie takto: „Správny   súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmania nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúmava   zákonnosť   postupu   správneho   orgánu,   t.j.   skúma   či   jeho   činnosť,   ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich opomenul, resp. odmietol konať, príp. či nevykonal chybný úkon....

Keďže aj konanie proti nečinnosti orgánov verejnej správy je ovládané dispozičnou zásadou,   správny   súd   preskúmava   zákonnosť   postupu   správneho   orgánu   iba   z hľadiska námietok uplatnených v návrhu.

Predpokladom   úspešnosti   takéhoto   návrhu   je,   aby   vykonanie   úkonov   v konaní, ktorých sa dožaduje navrhovateľ, určili príslušné procesné aj hmotnoprávne normy.... Navrhovateľ sa návrhom domáha uloženia povinnosti odporcovi konať a rozhodnúť o jeho dodatočných hláseniach na dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie a roky 1999, 2000, 2001, 2002 do 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdu....

Zákon   č.   511/1992   neukladá   správcovi   dane   vydať   rozhodnutie   o dodatočnom daňovom hlásení.

Ustanovenie § 63 ods. 7 tohto zákona ukladá správcovi dane rozhodnúť o žiadosti o vrátenie preplatku.

Navrhovateľ   vytýka   správcovi   dane,   že   nerozhodol   o jeho   dodatočnom   daňovom hlásení   za   roky   1999,   2000,   2001   a 2002.   Vo   svojom   návrhu   neuvádza,   akú   zákonnú povinnosť správny orgán porušil, aby bolo možné jeho postup považovať za nečinnosť. Ak by aj navrhovateľ namietal nečinnosť odporcu z dôvodu nevydania rozhodnutia na   vrátenie   preplatku   za   roky   1999,   2000,   2001   a 2002   podľa   §   63   ods.   7   zákona   č. 511/1992 Zb. o správe daní, aj list správcu dane zo dňa 3. 7. 2008 možno považovať za rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa na vrátenie preplatku za uvedené roky, aj keď nemá formálne   náležitosti   rozhodnutia.   Navrhovateľ   mal   právo   postupovať   podľa   zákonných možností ako keby bolo vydané rozhodnutie s formálnymi náležitosťami, teda podať proti nemu odvolanie (§ 63 ods. 7), prípadne proti rozhodnutiu DR SR podať žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p..

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, lebo v konaní nebolo preukázané, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom   ustanoveným   zákonom   č.   511/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov,   a preto návrh ako nedôvodný zamietol podľa §250t ods. 4 O.s.p.“

17. Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti,   jej   príloh   a napadnutého   uznesenia krajského súdu uvádza, že krajský súd sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s podstatou návrhu,   nastolenými   skutkovými   i právnymi   otázkami. Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti, ktorou napáda arbitrárnosť uznesenia krajského súdu,   opisuje len také dôvody a právnu argumentáciu, ktoré uviedol aj v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

18.   Procesná úprava zakotvená v štvrtej   hlave   piatej   časti Občianskeho   súdneho poriadku   s označením   „konanie   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy“   garantuje fyzickým a právnickým osobám účinnú súdnu ochranu proti neodôvodnenej   nečinnosti orgánov   verejnej   správy   v   rozpore s príslušným právnym predpisom. Krajský   súd správne   interpretoval   obsah   zákona č. 511/1992 Zb., keď uviedol, že tento právny predpis neukladá daňovému úradu povinnosť rozhodnúť o dodatočnom daňovom hlásení, ako to požadoval sťažovateľ, čo podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia možno samo osebe   považovať   za   dôvod   na   zamietnutie   žaloby.   Z dôvodu   presvedčivosti   svojho rozhodnutia   však   krajský   súd   nad   rámec   uvedeného   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia ústavne konformným výkladom poukázal aj na to, že žalobe by nemohlo byť vyhovené ani v prípade,   ak   by   sťažovateľ   nenamietal   nečinnosť   daňového   úradu   z dôvodu   nevydania rozhodnutia o jeho dodatočných daňových hláseniach za roky 1999 až 2002, ale z dôvodu nevydania rozhodnutia o žiadosti na vrátenie preplatku za rozhodné obdobie. Krajský súd svojím postupom aplikoval relevantné právne predpisy podľa ich obsahu a ústavný súd v napadnutom   uznesení nevidí   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   signalizovali   arbitrárnosť prijatých záverov.

19.   Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v podstate   požaduje   revíziu napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bola jeho žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej   správy zamietnutá. Ústavný   súd   s   poukazom   na   svoju   konštantnú   judikatúru uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

20. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

21. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že krajský súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil, uznesenie nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a   sťažovateľom   uvedená   argumentácia   v   jeho   sťažnosti   nebola   spôsobilá   vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého uznesenia z ústavného hľadiska.

22. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažností nezistil nič, čo   by   uznesenie   krajského   súdu   robilo   ústavne   neakceptovateľným. Ústavný   súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

23. K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl.   11   ods.   1   listiny   a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal   opravnou   inštanciou   voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

24.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011