znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 398/2010-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   17   CoE   111/2009 z 22. septembra   2009   v   spojení   s   uznesením   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn. 16 Er 1269/2008 z 2. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   17   CoE   111/2009   z 22.   septembra   2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. 16 Er 1269/2008 z 2. októbra 2008 (ďalej len „okresný súd“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora „o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   časti   vymoženia   poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 9 989,-Sk od 01.10.1998 do zaplatenia...“. Exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer P. v konkurze, č.... z 25. mája 2005 proti povinnému J. Ž. o vymoženie poistného s prísl. ako dlžnej pohľadávky z poistenia na zdravotnom poistení.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   rozhodnutia   krajského   súdu   a   okresného   súdu   sú arbitrárne, pretože „náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné   pre   právne   posúdenie   veci   a   rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej konštrukcie,   ktorú   navyše   nedostatočne   odôvodnili“,   a   tiež   sa   „v   odôvodnení   svojich rozhodnutí   nevysporiadali   so   skutkovými   tvrdeniami   a   právnym   posúdením,   ktoré sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal...“.

4. Ako ďalej sťažovateľka uviedla, všeobecné súdy konali v rozpore s vnútroštátnymi právnymi   predpismi,   pretože   predmetnú   povinnosť   dlžníka   priamo   ustanovoval   zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení, čím znemožnili sťažovateľke vymôcť si v rámci exekúcie svoj zákonný nárok v časti týkajúcej sa poplatku z omeškania. V tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia iných krajských súdov, podľa ktorých v obdobných veciach všeobecné súdy v Slovenskej republike rozhodli inak, v súlade s právnym názorom sťažovateľky. K tomu uvádza ako príklady aj niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu poukázala na to, že platobný výmer ako   exekučný   titul   je „jasný,   určitý,   formálne   aj   materiálne   vykonateľný   vo   všetkých častiach, plne v súlade so zákonom a návrh na vykonanie exekúcie nepresahoval povinnosť uloženú   povinnému   právoplatným   a   vykonateľným   platobným   výmerom,   nakoľko v platobnom   výmere   je   uvedené   konkrétne   obdobie   v   ktorom   si   povinný   nesplnil   svoju povinnosť odviesť poistné...“, ale odvolací súd napriek tomu rozhodol v jej neprospech, čo považuje za porušenie svojich označených práv.

5.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že uznesením   krajského   súdu   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   boli   porušené   ňou označené práva, a aby tieto uznesenia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Súčasne žiadala priznať náhradu trov konania.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený).

7.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

8.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   dôvodom,   pre   ktorý sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   najmä   otázka   arbitrárnosti (neodôvodnenosti) rozhodnutí okresného súdu a tiež krajského súdu v odvolacom konaní pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku z omeškania na základe platobného výmeru vydaného správcom konkurznej podstaty P. v konkurze, kde sťažovateľka vystupovala ako oprávnená osoba. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

9. Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   ňou označených práv uznesením okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.   Vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľka využila   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   a   obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

10. Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv aj uznesením krajského súdu. Podstatou jej námietok v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, jeho   rozhodnutie   je   arbitrárne   a odchyľuje   sa   od   judikatúry   iných   všeobecných   súdov v obdobných prípadoch.

11.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04). Ústavný súd môže do veci zasiahnuť, pokiaľ by tento výklad   bol   arbitrárny   a   nebol   ani   náležite   zdôvodnený;   v   opačnom   prípade   nie   je v právomoci   ústavného   súdu   do   konania   všeobecných   súdov   zasahovať   (I.   ÚS   50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07). Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu (z hľadiska námietok nastolených sťažovateľkou tak v sťažnosti, ako aj v odvolaní podanom proti rozhodnutiu okresného súdu).

12. Na vlastné odôvodnenie uznesenia krajský súd po prepise dôvodov uznesenia okresného súdu a obsahu odvolania uviedol: „V prejednávanej veci je exekučným titulom jedno   z   rozhodnutí   uvedených   v   ust.   §   41   ods.   1   písm.   g/   Exekučného   poriadku. Prvostupňový   súd   postupoval   v   súlade   s   ust.   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku,   keď preskúmaval   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   návrh   na   vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva pre súd povinnosť preskúmať   predovšetkým   exekučný   titul,   a   to   formálnu   a   materiálnu   stránku   jeho vykonateľnosti, ďalej žiadosť o vydanie poverenia, ako aj návrh na vykonanie exekúcie. Vykonávané rozhodnutie nepreskúmava súd po stránke jeho obsahovej správnosti, ako sa to mylne domnieva v danom prípade oprávnený.

Rozhodnutia   vymenované   v   ust.   §   41   Exekučného   poriadku,   vrátane   súdnych rozhodnutí môžu byť exekučnými titulmi len vtedy, ak sú vykonateľné. Formálna stránka vykonateľnosti rozhodnutia je dodržaná v prípade, ak má rozhodnutie náležitosti, ktoré sú pre neho vymedzené u príslušnom právnom predpise.

Materiálnu   stránku   vykonateľnosti   rozhodnutia   predstavuje   individualizácia oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcej povinnosti na plnenie, ako aj presne stanovená lehota na plnenie. Ak chýba tento materiálny predpoklad exekúcie, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne tak, ako to predvída znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V prejednávanej veci je vykonávaným rozhodnutím platobný výmer, vydaný P. v konkurze, B. zo dňa 25.5.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 22.7.2005 a vykonateľnosť 1.8.2005. Podľa citovaného platobného výmeru povinný J. Ž., mal za nesplnenie povinnosti platiť poistné ustanovené v § 10 a §18 zák. NR č. 273/1994 v znení neskorších predpisov povinnosť   zaplatiť dlžné   poistné   v   čiastke   9.989,-Sk.   Podľa   ďalšej   časti   výroku,   dlžné poistné v čiastke 9.989,-Sk a poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy poistného   do   zaplatenia   mal   platiteľ   poistného   povinnosť   uhradiť   do   8   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto platobného výmeru na účet P. v konkurze, B. na označené bankové spojenie. V odôvodnení bolo zároveň uvedené, že kontrolou platieb poistného zaslaných na účet P. v konkurze, B. za obdobie 05/96 - 06/99 bolo zistené, že platiteľ poistného neuhradil poistné za uvedené obdobie vo výške 9.989,-Sk, a preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti platobného výmeru.

Z výroku výmeru, ako aj jeho odôvodnenia je zrejmé, že počiatok povinnosti platiť poplatok   z   omeškania   vo   výške   0,1%   denne   z   dlžnej   sumy   poistného   nie   je   uvedený. V návrhu na vykonanie exekúcie však oprávnený žiada, aby bolo udelené poverenie na vykonanie   exekúcie   ako   pre   dlžné   poistné   v   čiastke   9.989,-Sk,   tak   aj   pre   poplatok z omeškania   vo   výške   0,1%   zo   sumy   9.989,-Sk   od   1.7.1999   do   zaplatenia.   Takýmto spôsobom   však   vo   vykonávanom   rozhodnutí   nie   je   povinnosť   povinného,   týkajúca   sa poplatku z omeškania, vymedzená.

Špecifickým znakom právnych noriem je, že sú pre ich v adresátov záväzné a že ich obsah možno nútene vykonať. Ak sú splnené právnou normou stanovené predpoklady, a teda   ak   nastanú   právne   skutočnosti   vymedzené   v   hypotetickej   časti   právnej   normy, prejavuje sa záväznosť právnych noriem tak, že automaticky vznikne právny vzťah medzi uvedenými subjektami ku konkrétnemu objektu, ktorého obsahom sú subjektívne práva a povinností,   objektívne   stanovené   touto   normou.   Táto   konkretizácia   všeobecnej   právnej normy môže nastať v prípade, ak nie je potrebný individuálny právny akt. V takom prípade musí byť táto povinnosť stanovená určitým zákonom predpísaným spôsobom tak, aby bola zrejmá   jeho   adresátovi.   To   sa   deje   v   jednotlivých   prípadoch   postupom   vydaním individuálnych aktov, tak ako sú aj označené v ust. § 41 Exekučného poriadku. Založenie alebo   určenie   práv   a povinností   rozhodnutiami   ešte   vždy   nemá   za   následok   ich uskutočnenie. Hmotné uskutočnenie sa realizuje štátnou donucovacou mocou. Nútený výkon rozhodnutia (podľa súčasnej právnej úpravy exekúcia) predpokladá, že právo oprávneného subjektu a povinnosť povinného subjektu sú stanovené jednoznačne. Preto aj uskutočnenie exekúcie jediným zákonom pripusteným dôkazom o existencii práva a povinností, ktorá má byť uskutočnená je originálna listina vydaná orgánom podľa zákona na to oprávneným, vo forme na to predpísanej a spôsobilej na to, aby jej obsah bol nútene uskutočnený. Ide tak o exekučný titul. Exekučný titul, ktorým je ako súdne rozhodnutie, tak rozhodnutie iného orgánu, je titulom len vtedy, ak je vykonateľné. Má teda spĺňať predpoklady formálnej a materiálnej vykonateľnosti vykonávaného rozhodnutia, tak ako boli vyššie naznačené. Ak má byť teda nejaké právo a jemu zodpovedajúca povinnosť nútene uskutočnená, musia byť stanovené jednoznačne určite tak, aby vykonávací orgán vedel, čo má nútene uskutočniť, a aby   to   nemusel   len   v   priebehu   vykonávacieho   konania   zisťovať.   Preto   z   hľadiska materiálneho   musí   každé   rozhodnutie,   aby   bolo   vykonateľné   v   exekučnom   konaní, obsahovať   presnú   individualizáciu   oprávneného   a   povinného,   presne   vymedzenie   práva a jemu zodpovedajúcej povinnosti na plnenie, ako aj presne stanovenú lehotu na plnenie.

V   prejednávanej   veci   je   predmetom   exekúcie   poistné   a   poplatok   z   omeškania. Povinnosť platiť poistné je zakotvená v ust. § 10 zák. č. 273/1994 Z. z. a povinnosť platiť poplatok z omeškania v § 23 cit. zákona, ako na to poukazuje aj oprávnený vo svojom odvolaní. Citovaný právny predpis z ust. § 18 ods. 9 upravuje postup príslušnej poisťovne pre prípad,   že platiteľ poistného nesplní svoju zákonnú povinnosť (príslušná poisťovňa predpíše   platiteľovi   poistného   platobným   výmerom   dlžné   poistné,   ak   ho   neodviedol v termíne splatnosti podľa ods. 1 až 4).

Rovnako aj povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania je stanovená v § 23 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z. z., ale zároveň v ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia je upravené, že poplatok   z   omeškania   predpíše   príslušná   poisťovňa   platiteľovi   poistného   platobným výmerom.   Predpokladom   núteného   uskutočnenia   aj   tejto   zákonnej   povinnosti   je   teda vydanie   individuálneho   právneho   aktu,   ktorý   musí   spĺňať   podmienky   formálnej a materiálnej vykonateľnosti, vrátane stanovenia počiatku platenia poplatku z omeškania, ako   to   ustálil   prvostupňový   súd   v   napadnutom   uznesení.   Krajský   súd   preto   uznesenie okresného súdu potvrdil.“

  13. Z okolností daného prípadu vyplýva, že v rozsahu potvrdzujúcich dôvodov krajský súd dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré ho viedli k tomu, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku z omeškania a jeho skutkové a právne závery sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné, jasné a zrozumiteľné. Aj keby ústavný súd bol iného názoru ako krajský súd (teda by sa stotožnil s námietkami sťažovateľky v časti,   že   v   platobnom   výmere   bolo   riadne   vymedzené   obdobie,   od   kedy   je   povinný zaviazaný na zaplatenie poplatku z omeškania, čo zo sťažnosti a z jej príloh predložených sťažovateľkou   nevyplývalo),   v   danej   veci   nemohol   prehliadnuť   to,   že   platobný   výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemôže byť exekučným titulom, keďže zo žiadnych ustanovení relevantnej zákonnej úpravy (predovšetkým zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005) nevyplývalo   pre   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   oprávnenie   vydávať   individuálne právne   akty   orgánu   verejnej   správy   [k   podobným   záverom   dospel   v   uznesení   sp.   zn. 3 M Cdo   20/2008   z   22.   apríla   2009   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)]   a   v   tomto   ohľade   nepovažoval   tento   názor   za   arbitrárny   alebo   zjavne neodôvodnený   ani   ústavný   súd   v   celom   rade   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí (III. ÚS 35/2010, III. ÚS 37/2010, III. ÚS 384/09, IV. ÚS 31/2010 a pod.).

14. K námietkam sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd inak a spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, resp. s jej právnym názorom, ústavný súd poznamenáva, že nie je v právomoci ústavného súdu   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   keďže   to   je   úlohou   najmä odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecnými súdmi úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s právnymi názormi. Z opačného hľadiska možno   povedať,   že   neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za porušenie   základného   práva   (napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 73/2010). Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.  

15. Sťažovateľka namieta v sťažnosti aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu. Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu). V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07) ústavný súd k tomu poznamenáva, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov postupu podľa čl. 46 až čl. 48   ústavy   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za porušenie   základných   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho   charakteru,   medzi   ktoré nepochybne patrí aj základné právo   garantujúce právo vlastniť majetok (obdobne   napr. III. ÚS   27/08).   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

16. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (zrušenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010