znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 398/08-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   19. februára 2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka vo veci sťažnosti M. S., K., a J. P., B., zastúpených advokátkou JUDr. J. F., K., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice -   okolie   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 309/92 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S. a J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice - okolie   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 309/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. M. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 700 € (slovom   sedemsto eur), ktoré je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 700 € (slovom sedemsto eur), ktoré   je   Okresný   súd   Košice   -   okolie p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S. a J. P. trovy právneho zastúpenia v sume 561,92 € (slovom päťstošesťdesiatjeden eur a deväťdesiatdva centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. J. F., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 398/08-7 z 26. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť M. S. a J. P.   (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 309/92.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidia sťažovatelia v takto opísanom skutkovom stave:

„Sme   účastníkmi konania   vedeného   okresným súdom pod   sp.   zn.   14 C 309/1992. V konaní   máme   postavenie   žalovaných.   Predmetom   konania   je   určenie   neplatnosti darovacej zmluvy.

Žaloba bola podaná 19. 6. 1992. Okresný súd rozhodol rozsudkom z 28. 01. 1994. Na základe odvolania žalobcu uznesením Krajského súdu... bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 23. 5. 1997, proti ktorému žalobca opäť podal odvolanie. Unesením Krajského súdu... bol rozsudok znova zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Keďže vec nebola ukončená ani po ďalších   5   rokoch,   21.   4.   2005   sme   podali   sťažnosť   predsedovi   okresného   súdu na zbytočné   prieťahy   v   konaní.   Sťažnosť   neviedla   k   náprave.   Preto   sme   sa   obrátili na ústavný   súd.   Jeho   nálezom   č.   k.   II.   ÚS   166/05-33   z   13.   10.   2005   bolo   vyslovené porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy ako aj čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a okresnému súdu bolo prikázané konať bez zbytočných prieťahov. Bola nám priznaná aj finančná náhrada...

Napriek uvedeným skutočnostiam musíme konštatovať, že vec dosiaľ nie je ukončená. Naším prípisom z 22. 4. 2008 sme sa opätovne sťažovali u predsedu okresného súdu na zbytočné prieťahy v konaní. Ako to vyplýva z jeho odpovede z 21. 5. 2008, nepovažuje našu sťažnosť za dôvodnú, a to aj napriek tomu, že od rozhodnutia ústavného súdu uplynuli viac než 3 roky.“

3. Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 309/1992 porušil základné   právo   sťažovateľov   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice - okolie sa prikazuje, aby konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľom   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   po   100.000,- Sk, a to každému z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.“

Svoju   žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ničím neodôvodnili   (ústavný   súd   zohľadnil   v tomto   ohľade   skutočnosť,   že   sťažovatelia v predchádzajúcom konaní sp. zn. II. ÚS 166/05 uvedenú žiadosť už odôvodnili, pozn.).

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania. Za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. 1 Spr.V 660/08 z 15. decembra 2008. Právna zástupkyňa sťažovateľa zaujala stanovisko k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 15. januára 2009.

4.1 Predseda okresného súdu po uvedení chronológie úkonov vo veci vo svojom vyjadrení uviedol:

„... Z uvedeného prehľadu vyplýva, že vo veci sa koná a k prieťahom zo strany súdu nedochádza.“

4.2 Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v   stanovisku   z   15. januára 2009,   ktorým reagovala na vyjadrenie predsedu okresného súdu, v podstatnom uviedla:

„S uvedeným záverom nemôžeme súhlasiť. Prieťahy   v   konaní   sú   dané   a   vyplývajú   predovšetkým   z   tej   nespochybniteľnej skutočnosti, že súdny spor trvá od roku 1992, teda neprimerane dlho, pričom konanie nie je ukončené ani po uplynutí viac ako troch rokov od nálezu ústavného súdu z 13. 10. 2005. Nie je možné nedávať na ťarchu okresného súdu skutočnosť, že ešte aj jeho v poradí už tretí rozsudok musel byť odvolacím súdom zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Následkom nekvalitných   postupov   a   náväzného   nekvalitného   rozhodovania   okresného   súdu   trvá konanie neprimerane dlhú dobu, čo je treba považovať za vypuklé porušenie označených článkov Ústavy a Dohovoru.“

5. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia práv - ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp. v primeranej   lehote (I. ÚS 40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

6. Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   14 C 309/92   a s   prihliadnutím aj na skutkový   stav   zistený   v konaní pred   ústavným   súdom   sp. zn. II. ÚS 166/05,   keďže ide o to isté konanie okresného súdu, ústavný súd zistil:

Žalobný návrh bol podaný okresnému súdu   19.   júna 1992. Od vynesenia nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 166/05 z 13. októbra 2005 okresný súd vykonal tieto úkony vo veci:

Okresný   súd   27. januára 2006   uskutočnil   pojednávanie a   rozhodol   vo   veci   samej rozsudkom. Rozsudok bol doručený sťažovateľom 2. marca 2006.

Dňa 17. marca 2006   bol spis   predložený Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd 21. marca 2006 prevzal spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní a zaevidoval ho pod sp. zn. 4 Co/95/2006.

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co/95/2006 z 29. februára 2008 rozhodol o odvolaní tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok okresného súdu bol zrušený z viacerých dôvodov (okrem iného, že okresný súd dôsledne nerešpektoval právny   názor   odvolacieho   súdu   vyslovený   v jeho   uzneseniach,   ktorými   zrušil predchádzajúce rozhodnutia okresného súdu).

Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 3. apríla 2008.Sudkyňa 4. apríla 2008 dala kancelárii pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu právnym zástupcom účastníkov sporu a na ustanovenie znalca z odboru písmoznalectva.Okresný súd 18. apríla 2008 vydal uznesenie č. k. 14 C/309/1992-339, ktorým okrem iného nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou Mgr. Ľ. B. z odboru písmoznalectva a uložil jej povinnosť vypracovať znalecký posudok spolu s vyúčtovaním odmeny v lehote 30 dní po doručení uznesenia.

Právny   zástupca   sťažovateľov   25.   apríla   2008   požiadal   okresný   súd   o vykonanie dôkazu zo zbierky listín.

Sudkyňa 8. mája 2008 dala kancelárii pokyn na zaobstaranie originálov dokumentov, ktoré majú byť predmetom znaleckého dokazovania.

Podaním   okresnému   súdu   15.   mája   2008   ustanovená   súdna   znalkyňa   oznámila, že pre závažné   okolnosti   (zdravotné   -   práceneschopnosť)   nemôže   vypracovať   znalecký posudok, a vrátila zapožičaný písomný materiál okresnému súdu.

Dňa 19. mája 2008 okresný súd požiadal príslušného notára o zaslanie dokumentácie o prevode nehnuteľnosti spísanej 23. októbra 1990.

Notár 2. júna 2008 oznámil okresnému súdu, že požadované dokumenty s nachádzajú v archíve okresného súdu.

Dňa 6. júna 2008 bol spísaný úradný záznam (JUDr. B.), v ktorom je poznamenané, že notárska zápisnica z 23. októbra 1990 sa nachádza v archíve, a bol daný pokyn na jej pripojenie do spisu.

Okresný   súd   27.   októbra   2008   vydal   uznesenie   č.   k.   14 C/309/1992-352, ktorým zrušil   svoje   uznesenie   č. k.   14 C 309/1992-339   a nariadil   znalecké   dokazovanie Kriminalistickým   a expertíznym   ústavom   v B.,   oddelením   písmoznalectva   a jazykovej expertízy,   ktorému   uložil   povinnosť   vypracovať znalecký   posudok   spolu   s vyúčtovaním odmeny v lehote 6 mesiacov po doručení uznesenia.

Právny zástupca sťažovateľov podaním 7. novembra 2008 oznámil okresnému súdu, že žalovaná v 3. rade M. J... zomrela.

Dňa 27. novembra 2008 dala sudkyňa kancelárii pokyn, aby pripojila dedičský spis sp. zn. 10 D 801/2008 po neb. M. J.

Kriminalistický   a   expertízny   ústav   v B.,   oddelenie   písmoznalectva a jazykovej expertízy   27. novembra 2008   oznámil   okresnému   súdu,   že   uznesenie č. k. 14 C/309/1992-352   akceptuje,   ale   na   vypracovanie   žiadaného   posudku   z   dôvodu veľkého množstva prípadov a časovú náročnosť nie je možné dodržať súdom stanovenú lehotu   (lehotu   na   spracovanie   znaleckého   posudku   z odvetvia   ručného   písma   stanovil približne cca 14 mesiacov). Požiadal o vhodnejší porovnávací materiál a zapožičaný vrátil okresnému súdu.

Dňa 8. decembra 2008 navrhovateľ požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania vo veci.

Dňa   15.   decembra   2008   okresný   súd   požiadal   Fakultnú   nemocnicu...,   Obec   K., advokáta   JUDr.   M.   B.,   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   K.,   odbor   poriadkovej polície, oddelenie dokladov, K., Poštu K., Sociálnu poisťovňu, ústredie B., o zaslanie listín (ukážky podpisov neb. J. P., nar...) na vykonanie dokazovania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods.   1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie   účelu   pojednávania   a úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia   významná   povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie   odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Ak   bolo   rozhodnutie   zrušené   a   ak   bola   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie   a   nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

1. Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.1 Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je rozhodovanie   o neplatnosti   darovacej   zmluvy.   Vzhľadom na nutnosť   nariadenia   znaleckého   dokazovania   možno   napadnuté   konanie   považovať po skutkovej   stránke   za   zložitejšie.   Samotnú   skutkovú   zložitosť   však   nemožno   dávať do súvislosti s pretrvávajúcou neefektívnou činnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

1.2 Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

1.3 Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľov,   bol   postup   samotného   okresného   súdu. Pri skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k   porušeniu   uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu nebránila žiadna   zákonná prekážka v konaní (II.   ÚS   3/00, III.   ÚS   46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a   z   pripojených   dokumentov,   ako aj zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatuje   predovšetkým   neefektívne   správanie   okresného   súdu,   ktoré   v spojitosti s celkovou   dĺžkou   súdneho   konania   (takmer   16   rokov)   a   už   konštatovanými   prieťahmi ústavným súdom (nález sp. zn. II. ÚS 166/05 z 13. októbra 2005) mali za následok zistenie ďalších prieťahov (od novembra 2005), pretože okresný súd nevykonával úkony smerujúce k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia nachádzali.

Ústavný súd sa priklonil k názoru sťažovateľov, že k zbytočným prieťahom v konaní došlo,   aj keď   v   predmetnej   veci   okresný   súd   určité   úkony   vykonal.   Okresný   súd   však vzhľadom na celkovú dĺžku konania a už uvedené rozhodnutie ústavného súdu o zistených prieťahoch nekonal   sústredene   a efektívne,   čo   mu   vytýka   aj   krajský   súd   v uznesení č. k. 4 Co/95/2006-332 z 29. februára 2008, lebo „dôsledne nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v jeho uzneseniach, ktorými zrušil predchádzajúce rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   vo   veci.   Menovite   už   v uznesení   odvolacieho   súdu   z   29. 11. 1995 sp. zn. 15 Co 304/94...“.

Z kontextu   uvedeného   vyplýva,   že   ak   by   bol   okresný   súd   dôsledne   rešpektoval právny názor odvolacieho súdu po doručení uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 Co 304/94 a vykonal dokazovanie súdnym znalcom, vec by už bola s najväčšou pravdepodobnosťou právoplatne skončená.

Okresný súd si teda nezvolil taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa sťažovatelia obrátili na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Podľa   §   8   zákona   č.   36/1967   Zb.   o   znalcoch   a tlmočníkoch   v   znení   neskorších predpisov (účinného do 31. augusta 2004) znalci sú povinní vykonávať znaleckú činnosť riadne   a v   určenej   lehote.   V zmysle   §   17   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č. 263/1996   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonáva   zákon   č.   36/1967   Zb. o znalcoch   a tlmočníkoch   v znení   neskorších   predpisov,   pri   vyžiadaní   znaleckého   alebo tlmočníckeho úkonu štátny orgán v medziach ustanovených zákonom uloží znalcovi alebo tlmočníkovi lehotu, v ktorej má úkon vykonať. Pred uložením lehoty podľa okolností treba so znalcom alebo s tlmočníkom prerokovať, či môže v požadovanej lehote úkon vykonať.

Obdobne   zákon   č. 382/2004   Z.   z.   o   znalcoch,   tlmočníkoch   a   prekladateľoch a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   účinný od 1. septembra   2004   (ďalej   len   „zákon   o znalcoch,   tlmočníkoch   a prekladateľoch“) v § 16 ods. 2   písm. b)   ukladá   znalcovi   povinnosť   vykonávať   znaleckú   činnosť   riadne a v určenej lehote.

Okresný súd ako zadávateľ mal podľa § 16 ods. 4 zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch   pred   vykonaním   úkonu   znaleckej   činnosti   prekonzultovať   so   znalcom znalecké otázky, prerokovať uplatnenie nároku na preddavok podľa § 2 ods. 6 písm. a) a možnosti znalca vykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd nevyužil možnosti, ktoré mu zákon umožňoval na odstránenie prieťahov v konaní.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore sťažovateľov v podstate   nečinný.   Nečinnosť   okresného   súdu   charakterizuje   konanie   vedené   pod sp. zn. 14 C   309/92 ako   celok,   a   preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť sporadické úkony okresného súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   aj   keď   okresný   súd rozhodol vo veci rozsudkom 27. januára 2006 (po vynesení nálezu ústavného súdu), podané odvolanie navrhovateľom bolo z vecného hľadiska dôvodné, lebo krajský súd musel zrušiť napadnutý   rozsudok,   pretože   okresný   súd   porušil   §   226   OSP,   lebo   sa   neriadil   jeho vysloveným právnym názorom v tejto veci, ktorý vyslovil už pred 12 rokmi, v časti jeho rozsudok   považoval   (krajský   súd)   za   nepreskúmateľný   a okresnému   súdu   vytýkal, že nevykonal účastníkom požadované znalecké dokazovanie.

Aj keď samotná dĺžka konania pred krajským súdom (24 mesiacov) nie je z hľadiska posudzovaných prieťahov v konaní zanedbateľná, v okolnostiach danej veci, vychádzajúc z dôvodov uvedených krajským súdom v zrušujúcom uznesení (pozri už uvedené), možno objektívne vzaté pripísať aj uvedený prieťah na ujmu neefektívneho správania okresného súdu.

2. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 309/92 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

3. Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 14 C 309/92 konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 166/05 z 13. októbra 2005 (m. m. I. ÚS 232/05, IV. ÚS 187/05, II. ÚS 96/06, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

4. Podľa   čl. 127 ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 100 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 14 C 309/92 a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   ústavný   súd považoval priznanie sumy 700 € (21 088,20 Sk) každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom   súde (bod 2 a 3 výroku nálezu).

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Úspešným sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokátka vykonala   6 úkonov   právnych   služieb   (pre   každého   zo   sťažovateľov   po   3   úkony),   a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 28. októbra 2008, zaujatie stanoviska 15. januára 2009 k vyjadreniu okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) je 1/6   z výpočtového   základu   19 056 Sk.   Za   jeden   právny   úkon   vykonaný v roku   2008 (celkovo 4 úkony) patrí advokátke odmena z výpočtového základu 19 056 Sk (632,54 €), t. j. 2 540 Sk (84,31 €) s uplatnením zníženia o 20 % podľa § 13 ods. 3 vyhlášky, pretože išlo   o   právne   úkony   urobené spoločne   pre   dve   fyzické   osoby, a režijný paušál   190 Sk (6,30 €), teda spolu 2 730 Sk (90,61 €). Odmena advokátke za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom v roku 2008 (za 4 úkony právnych služieb a 4 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 10 923 Sk (362,57 €). Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2009   (celkovo   2   úkony)   patrí   advokátke   odmena z výpočtového   základu   695,41 € (20 950 Sk),   t. j.   92,72   €   (2   793   Sk)   s uplatnením   zníženia   o 20   %   podľa   §   13   ods. 3 vyhlášky, pretože išlo o právne úkony urobené spoločne pre dve fyzické osoby, a režijný paušál 6,95 € (209,37 Sk), teda spolu 199,34 € (6 005 Sk).

Celková odmena advokátky za právne zastúpenie pred ústavným súdom predstavuje sumu 561,92 € (16 928 Sk).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

6. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009