znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 397/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. J. Ď., Advokátska kancelária Z., Z., Ď., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 102/2009 z 11. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 25. februára 2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 102/2009 z 11. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne sa v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb 60/2008 domáhala, aby súd určil, že má právo nájmu k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v žalobnom návrhu. Po skutkovej a právnej stránke podstata konania pred súdom prvého stupňa spočívala v posúdení otázky, či nájomný vzťah k predmetným nehnuteľnostiam zanikol v súlade s nájomnou zmluvou a príslušnými právnymi predpismi z dôvodu   nezaplatenia nájomného nájomcom   v lehote   splatnosti   alebo či   nájom naďalej trvá. Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom uviedla celý rad argumentov, ktorými z jej   pohľadu   preukazovala,   že   nájom   nezanikol,   najmä   poukazovala   na   to,   že   faktúra, ktorou   prenajímateľ   účtoval   nájomné   v rozhodnom   období,   jej   nebola   riadne   doručená, a taktiež uvádzala, že táto faktúra nespĺňala náležitosti stanovené osobitným predpisom, a preto sťažovateľke nevznikla povinnosť platby nájomného.

3. Okresný   súd   vyhodnotil   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľky   ako   účelovú a rozsudkom č. k. 26 Cb 60/2008-248 z 22. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)   žalobu zamietol   a zaviazal sťažovateľku   na   náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   sťažnosťou napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Podľa názoru sťažovateľky porušenie jej označených základných práv rozsudkom krajského   súdu,   ako   aj   rozsudkom   okresného   súdu „spočíva   v nesprávnej   aplikácii a interpretácii právnych predpisov a v nesprávnom hodnotení dôkazov“.  

5. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti predovšetkým zopakovala argumentáciu uvedenú už v samotnom žalobnom návrhu, ako i v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoju sťažnosť   z ústavnoprávneho   hľadiska   takto   odôvodnila: „Okresný   súd   Pezinok,   ako   aj Krajský súd Bratislava, vo svojom odôvodnení vyslovili názor, že faktúra nie je právnym úkonom, len dokladom daňovým. S takýmto názorom nie je možné sa stotožniť v prípade, pokiaľ má faktúra okrem splnenia účtovno-daňových podmienok, vyvolať aj vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Skutočnosť, že každá faktúra vyhotovená podľa Nájomnej zmluvy bola v zmysle ustanovenia článku III. Nájomnej zmluvy prejavom vôle žalovaného s ohľadom na určenie splatnosti štvrťročného nájomného bolo v súdnom konaní jednoznačne preukázané, a to aj písomným vyjadrením žalovaného vo veci zo dňa 24.1 1.2008.

Občiansky   zákonník   ďalej   reguluje   oblasť   podmienok   právnych   úkonov,   ako   aj právne následky zámerného splnenia či zámerného zmarenia podmienky.

V zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka je podmienka odkladacia, ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia, ak od jej splnenia závisí, či následky, ktoré už nastali, pominú.

Podľa   ustanovenia   § 36 ods.   3 Občianskeho   zákonníka,   ak   účastník,   ktorému je nesplnenie   podmienky   na   prospech,   jej   splnenie   zámerne   zmarí,   stane   sa   právny   úkon nepodmieneným.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 4 Občianskeho zákonníka, na splnenie podmienky sa neprihliada,   ak   jej splnenie   spôsobí   zámerne   účastník,   ktorý nemal právo tak urobiť   a ktorému je jej splnenie na prospech.

Sťažovateľ a žalovaný dohodli v Nájomnej zmluve, že táto zanikne, ak nedôjde k včasnému   zaplateniu   splatného   nájomného.   Išlo   teda   o   rozväzovaciu   podmienku,   keďže právnou skutočnosťou, ktorou je nezaplatenie splatného nájomného, bol podmienený zánik Nájomnej zmluvy. S takýmto záverom súhlasil aj sám žalovaný, a to vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 2.3.2009, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Pezinok dňa 6.3.2009

Nezaplatenie nájomného v lehote splatnosti, ktorú si určil žalovaný vo faktúre č. 28000069   zo   dňa   3.4.2008   však   spôsobil   sám   žalovaný,   a   to   tým.   že   nedoručil   včas predmetnú faktúru do sféry dispozície Sťažovateľa.

Ak   teda   omeškanie   Sťažovateľa   s   platením   nájomného   za   2.   štvrťrok   2008 (Sťažovateľ však vôbec nepripúšťa, že sa dostal kedykoľvek do omeškania voči žalovanému) spôsobil žalovaný svojím úmyselným konaním (o úmyselne konanie, teda nesprávnu adresu vo faktúre muselo zo strany žalovaného ísť, nakoľko žalovaný vedel a musel vedieť, aká je správna adresa Sťažovateľa vzhľadom na špecifikáciu Sťažovateľa ako nájomcu v Nájomnej zmluve), právny úkon sa stal nepodmieneným. Splatnosť nájomného za 2. štvrťrok 2008 tak nemohla byť daná faktúrou č. 28000069 zo dňa 3.4.2008, ale ustanovením § 671 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1 Cob 102/2009-296, a ani rozsudok prvostupňového súdu nevyslovuje žiadny záver ohľadom dňa skončenia nájomného vzťahu vyplývajúceho z Nájomnej zmluvy. Neodôvodnenie takejto skutočnosti dostáva Sťažovateľa do právne neistého postavenia, nie je možné na základe rozsudku odvolacieho súdu ustáliť, kedy došlo k zániku Nájomnej zmluvy, a tým aj nájomného vzťahu medzi Sťažovateľom a žalovaným. V tejto časti je teda rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, a to spolu s rozsudkom prvostupňového súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má Sťažovateľ za to, že postupom Krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 10/2009 a jeho rozsudkom zo dňa 11.2.2010, sp. zn. 1 Cob 102/2009-296 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym právnym posúdením veci, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

6. Porušenie základného práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny odôvodnila sťažovateľka takto: „V rozsudku odvolacieho súdu sa uvádza,   že   neprihliadol   na   podanie   Sťažovateľa   doručené   odvolaciemu   súdu 12.6.2009,   a   to   z   dôvodu,   že   zákonná   lehota   na   rozšírenie   rozsahu,   v   akom   sa rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len   do   uplynutia lehoty   na   odvolanie,   pričom posledným dňom lehoty   na   podanie odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu bol deň 7.1.2009.

V   podaní   Sťažovateľa,   ktoré   bolo   Krajskému   súdu   Bratislava   doručené   dňa 12.6.2009 však vôbec nedošlo k žiadnej zmene ani rozsahu, ani dôvodov odvolania Sťažovateľa,   keďže   išlo   výlučne   o   poukázanie   na   také   hmotnoprávne   ustanovenia právnych predpisov, ktoré vôbec prvostupňový súd vo svojom rozsudku vôbec nebral do úvahy.   Pritom v slovenskom práve platí zásada,   že súd je znalý práva,   a teda právne predpisy, na ktoré upozornil Sťažovateľ svojim podaním z 11.6.2009 bol súd povinný   vziať   do   úvahy   pri   svojom   rozhodovaní   bez   ohľadu,   či   na   ne   Sťažovateľ upozornil alebo nie.

Okrem   toho,   k   podaniu   zo   dňa   11.6.2009   došlo   po   tom,   ako   si   Sťažovateľ zvolil svojho právneho zástupcu. Ak sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu nesmie účastník konania vyjadriť pred súdom,   ide opäť   o odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj popretie realizácie práva každého účastníka na to, že sa môže dať v súdnom konaní zastúpiť v zmysle ustanovenia § 24 a § 25 ods. 1 OSP, a tým aj k porušeniu základného práva, ktoré je zakotvené v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil   porušenie   jej   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru rozsudkom   krajského súdu, zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil vec na nové konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Listina v čl. 37 ods. 2 zakotvuje obsahovo totožné právo.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

14.   Sťažovateľka   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   v prevažnej   miere   namietala   tú skutočnosť, že konajúce súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie, na základe čoho dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, najmä z jej pohľadu nesprávne ustálili otázky preukázania doručenia spornej faktúry a právnych následkov, ktoré boli s doručením faktúry spojené.

15. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   neprislúcha   mu   hodnotiť   správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, tak ako to požaduje sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti,   pretože   nie   je   prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

16. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje   ústavné   súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo).   K organizácii   súdnej   moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva,   pre   každý   z nich   s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti.

17. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

18. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnutý rozsudok krajského   súdu   iba   v tom   smere,   či   konajúcim   súdom   zvolená   interpretácia   právnych predpisov   nebola   neodôvodnená   až   do   takej   miery,   že   by   to   mohlo   mať   za   následok porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19.   Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   k námietkam   sťažovateľky   okrem   iného uviedol: „Z   dokazovania   vykonaného   súdom   prvého   stupňa   vyplýva,   že   medzi účastníkmi   konania   nebola   sporná   otázka   vzniku   záväzkového   vzťahu   medzi   nimi založeného   zmluvou   o   nájme   nehnuteľnosti   č.  ...   zo   dňa   25.   07.   2005   v   znení   jej dodatkov 1 až 3, opísaných v čl. 1 predmetnej zmluvy. Sporným bolo, či táto zmluva zanikla spôsobom predpokladaným v čl. V. bod 1 písm. c) predmetnej zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, v danom prípade táto zmluva v znení jej doplnku č. 1 bola uzavretá na dobu určitú.... V predmetnej zmluve, ako to správne zistil súd prvého stupňa, bolo v čl. V. bod 1 písm. c) dohodnuté, že táto zmluva zaniká nezaplatením nájomného v lehote splatnosti   faktúry   za   nájomné.   V   čl.   III.   bola   dohodnutá   výška   nájomného,   ktorá bola   modifikovaná   dodatkami   k   zmluve,   a   spôsob   úhrady.   Z   tohto   ustanovenia jednoznačne   vyplýva,   že   nájomné   bude   fakturované   štvrťročne   vopred.   Z dokazovania rovnako jednoznačne vyplýva, že žalovaný vyfakturoval faktúrou č.... nájomné   za   II.   štvrťrok   2008   dohodnutú   sumu   vo   výške   94.710,-   Sk   s   dátumom splatnosti 17. 04. 2008, ktorú žalobca neuhradil. Jeho obrana založená na tom, že táto   faktúra   mu   nebola   nikdy   doručená,   nemá   opodstatnenie   vo   vykonanom dokazovaní. Je pravdou, že predmetná faktúra bola zasielaná na adresu..., L., ale je tiež pravdou, že táto faktúra bola v dispozícii žalobcu, čo osvedčuje i jeho list zo dňa 25.   06.   2008.   Ďalej jeho tvrdenie, že táto faktúra bola prevzatá len omylom, nemožno   akceptovať.   Z   vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že   všetky   faktúry, ktorými   bolo   žalobcovi   vyúčtovávané   nájomné   za   predmet   nájomnej   zmluvy,   boli zasielané na adresu..., L. a tieto boli aj uhrádzané.

Nestalo   sa,   aby   žalobca   takúto   faktúru   vrátil,   ako jemu   nepatriacu,   naopak nájomné, aj keď s omeškaním, uhradil. Len v tomto jedinom prípade, a až po tom, keď   žalovaný   oznámil   žalobcovi   skončenie   nájomného   vzťahu   podľa   dojednania   v nájomnej   zmluve,   žalobca   namietal   doručenie   spornej   faktúry,   resp.   jej   prevzatie omylom a napokon i to, že po nej musel pátrať. Všetky tieto tvrdenia, podľa názoru odvolacieho súdu, sú iba účelovými tvrdeniami, ktoré nemajú žiadnu relevanciu. Nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu, že faktúra je jednostranným právnym úkonom, ktorý musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti. Čo je právnym úkonom definuje   ust.   §   34   Obč.   zák.,   podľa   ktorého   právnym   úkonom   je   prejav   vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinnosti, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Právnym úkonom preto nemôže byt faktúra, tak,   ako   sa   mylne   domnieva   žalobca.   Faktúra   je   daňovým   dokladom,   s   ktorej existenciou,   či   neexistenciou   nemožno   spájať   vznik,   zmenu   alebo   zánik   právneho úkonu.

Rovnako   nemožno   akceptovať   výčitku   žalobcu,   že   prvostupňový   sud nezohľadnil   ust.   §   679   ods.   3   Obč.   zák.,   podľa   ktorého   prenajímateľ   môže kedykoľvek   odstúpiť   od   zmluvy,   ak   nájomca   napriek   písomnej   výstrahe   užíva prenajatú   vec,   alebo   ak   trpí   užívanie   veci   takým   spôsobom,   že   prenajímateľovi vzniká škoda, alebo že hrozí značná škoda, a ak nejde o byt alebo nebytový priestor, môže prenajímateľ tiež odstúpiť od zmluvy, ak nájomca hoci upomenutý, nezaplatil splatné nájomné ani   do splatnosti ďalšieho nájomného,   a   ak   je táto   doba kratšia ako tri mesiace, do troch mesiacov, alebo ak s ohľadom na právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu treba prenajatú vec vypratať. Toto ustanovenie upravuje jeden zo spôsobov skončenia nájmu. Jeho aplikácia prichádza však do úvahy len vtedy, ak sú   splnené   podmienky   zakotvené   v   tomto   ustanovení,   ktoré   je   kogentné,   a prenajímateľ   nemá   inú   možnosť   skončenia   nájmu.   V   prejednávanej   veci   si   však zmluvné strany podmienky skončenia nájmu dojednali priamo v nájomnej zmluve a podľa týchto podmienok žalovaný i postupoval.

Na   základe   takto   zisteného   skutkového   i   právneho   stavu   veci   odvolací   súd konštatoval, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“

20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu jasne   a zrozumiteľne   podáva   výklad   aplikovaných   právnych   predpisov   a dostatočne odôvodňuje   svoje   výroky.   V rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda vyžadujúcim   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu.   Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľky vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

21. Vzhľadom na už uvedený vzťah medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie merita veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). V prípade sťažovateľkou namietaného rozsudku krajského súdu však tomu tak nie je.

22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti následne pristúpil vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, resp.   čl.   37   ods.   2   listiny   k preskúmaniu   zachovania   procesných   záruk   sťažovateľky v konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   jej   základné   právo   na právnu   pomoc   garantované   ústavou   a listinou   bolo   porušené   tým,   že   krajský   súd neprihliadol na jej podania adresované konajúcemu súdu po uplynutí lehoty určenej   na odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu.   Iné   relevantné skutočnosti,   ktoré   by mali za následok porušenie označených základných práv, sťažovateľka neuvádza.

23. Ústavný súd k tejto časti odôvodnenia sťažnosti uvádza, že sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi mala   príležitosť predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby   jej   návrh   uspel,   zároveň   jej bolo umožnené zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim.   Sťažovateľka   bola   počas   celého   konania   pred   súdom   prvého   stupňa,   ako   aj v odvolacom konaní právne zastúpená ňou zvoleným právnym zástupcom a ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   signalizovali   oklieštenie základného práva sťažovateľky na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, resp. čl. 37 ods. 2 listiny. Neobstojí ani argument sťažovateľky, že odvolací súd porušil jej základné práva tým, že neprihliadol na jej stanovisko k vyjadreniu protistrany, a to z toho dôvodu, že bolo doručené po podaní lehoty na odvolanie. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že krajský súd   rozhodol   napadnutým   rozsudkom   až   po   nariadenom   pojednávaní,   na   ktorom   bolo sťažovateľke   umožnené   nielen   oboznámiť   sa   s argumentáciou   protistrany,   ale aj   zaujať k nemu stanovisko.   Z uvedených dôvodov preto ústavný súd uzatvára, že ani z hľadiska dodržania   procesných   záruk   nemožno   hovoriť   o možnom   zásahu   do   základných   práv a slobôd sťažovateľky.

24.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistí   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, a to návrhu na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátení veci na nové konanie, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011