znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 397/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   7006/2010,   sp. zn.   Rvp   7007/2010,   sp. zn.   Rvp 7008/2010,   sp. zn.   Rvp   7023/2010 a sp. zn.   Rvp   7032/2010,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s   r.   o.,   B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn. 8 CoE/79/2010   z 30. júna 2010,   sp. zn. 17 CoE/158/2010   z 23. júna 2010,   sp. zn. 17 CoE/218/2010   z 23. júna 2010,   sp. zn. 17 CoE/245/2010 z 24. augusta 2010 a sp. zn. 17 CoE/178/2010 z 23. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7006/2010, sp. zn.   Rvp   7007/2010,   sp. zn.   Rvp 7008/2010,   sp. zn.   Rvp   7023/2010   a sp. zn. Rvp 7032/2010   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 7006/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. októbra 2010, 8. októbra 2010 a 11. októbra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE/79/2010   z 30. júna 2010,   sp. zn.   17 CoE/158/2010   z 23. júna 2010, sp. zn. 17 CoE/218/2010   z 23. júna 2010,   sp. zn.   17 CoE/245/2010   z 24. augusta 2010 a sp. zn. 17 CoE/178/2010 z 23. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažností   a z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu januára 2007 až augusta 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 265,55 € do 531,1 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 7-mesačných splátkach (vec vedená pod   sp.   zn.   Rvp   7023/2010),   v 10-mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 7006/2010)   a   v 12-mesačných   splátkach   (veci   vedené   pod   sp. zn.   Rvp   7007/2010, sp. zn.   Rvp   7008/2010   a Rvp   7032/2010).   Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluvách   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka, menovite   v každej   zmluve   určený,   je   oprávnený   v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu,   ktorá   má   povahu exekučného   titulu.   Keďže   dlžníci   neuhradili   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   boli v priebehu   apríla   2008   až   júla   2008   rozhodcovským   nálezom   (majúcim   podľa   názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu) právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne bola   pred   súdnym   exekútorom   spísaná   zápisnica   (návrh)   na   vykonanie   exekúcie   a na základe poverenia Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) exekútor začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd po predchádzajúcom vstupe vedľajšieho účastníka   (A.   so   sídlom   B.)   do   exekučného   konania   bez   ďalšieho   uzneseniami   č.   k. 2 Er 2521/2008-22   z 9.   februára   2010   (Rvp   7006/2010),   č.   k.   2   Er   2480/2008-19 z 9. februára   2010   (Rvp   7007/2010),   č.   k.   2 Er 2531/2008-20   z 9. februára   2010 (Rvp 7008/2010),   č.   k.   3   Er   2497/2008-25   z 21.   apríla   2010   (Rvp 7023/2010)   a č.   k. 4 Er 2520/2008-20   z 15.   januára   2010   (Rvp   7032/2010)   exekúciu   zastavil.   Krajský   súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa...   princíp   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti...“. V tomto   ohľade   vyčítala okresnému súdu, že „z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu   konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie a následným   zahájením   núteného   výkonu   práva,   tzv.   exekúciou“. V tejto   súvislosti   ešte uviedla,   že „ďalším   porušením...   okresným   súdom   a   krajským   súdom...,   vyplývajúce z odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie   dokazovania...   bez   znalosti   vôle účastníkov   konania...   V   priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom ani nedal   možnosť   navrhnúť   nové dôkazy   v tomto   konaní,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

4.   Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

8. Vychádzajúc z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (bod 5), ako aj ďalších súvisiacich ustanovení   ústavy   možno   konštatovať,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné   konanie veci,   ktoré   sa   uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s citovaným   § 31a   zákona o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

11.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 7006/2010,   sp. zn.   Rvp   7007/2010,   sp. zn.   Rvp 7008/2010,   sp. zn.   Rvp   7023/2010 a sp. zn.   Rvp   7032/2010   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   v rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd potvrdil   prvostupňové   uznesenie,   zrejme   aj   odvolaciemu   súdu,   pozn.),   že „z   vlastného podnetu...   tj.   bez   podnetu exekútora,   sťažovateľa   alebo povinného...   zahájil   konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného   konania   vyjadriť   sa k zahájeniu   konania o zastavení   exekúcie“ (viac pozri bod 3).  

13.Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. V rozsahu namietaných porušení sťažovateľkou (časť II.B, body 3, 12) ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zisťoval, či ochranu tomuto právu neposkytujú   všeobecné   súdy   na základe   opravných   prostriedkov   jej   dostupných,   ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

15.   Z   obsahu   sťažnosti   v posudzovanej   časti   (II.B)   a   k   nej   pripojených   príloh vyplýva,   že   v   danom   prípade   sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu nevyčerpala všetky   právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody (bod 3 a 12) sú dovolacími dôvodmi podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej normy   dovolanie   je   tiež   prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Ak   teda prvostupňové   súdy   v exekučných   veciach   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   neposkytli účastníkom   (sťažovateľke) „priestor   na vyjadrenie...   k vykonaným   dôkazom“ ani im/jej nedali „možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,   ktoré by zvrátili...   rozhodnutie zastaviť   exekúciu“, a navyše   súdy   neoboznámili   účastníkov/sťažovateľku   s vykonanými dôkazmi „a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy“ (bod 3), potom exekučné súdy (teda aj krajský súd napadnutými uzneseniami) odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

16. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosti aj   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (bod 8).

17. Z rovnakého dôvodu (pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie) by musel ústavný súd odmietnuť sťažnosti sťažovateľky aj v prípade, ak by neplatilo v bode 14 uvedené, pretože sťažovateľka nosné dôvody ňou použité v konaní pred ústavným súdom (bod 3) netvrdila/nepoužila v rámci podaného odvolania proti prvostupňovým uzneseniam o zastavení exekučných konaní. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (napr. IV. ÚS 303/04) ak sťažovateľka v odvolacom konaní neuviedla tie dôvody, ktorými odôvodnila sťažnosť podanú ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu (bod 8).

18. Nad rámec už uvedených dôvodov (body 12, 14 až 16) ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku   z 27. januára 2007 vydanom   pod   sp. zn.   3 Cdo/164/1996   publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (bod 9).

II.C

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

19. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila   tým,   že   postupom   exekučných   súdov   stratila „právnu   istotu   a   legitímne očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

21. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

22.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení   s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo   k zásahu   do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom (bod 18).

23. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a   právom   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

24. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010