znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 397/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., pre namietané porušenie základného práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ukladanie daní a poplatkov zákonom alebo   na   základe   zákona   podľa   čl.   59   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 518/07 z 25. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2008 doručená sťažnosť MUDr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ukladanie daní a poplatkov zákonom alebo na základe zákona podľa čl. 59 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 518/07 z 25. júna 2008 [v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 45 C 17/07 z 28. mája 2007].

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že

a) „... Krajský súd... svojím rozhodnutím zo dňa 25. 6. 2008... potvrdil rozsudok Okresného   súdu Bratislava   II   zo dňa 28. 5.   2007...,   na   základe   ktorého   bol   sťažovateľ povinný zaplatiť   S...   sumu 2.000,-   Sk spolu   s   úrokom   z omeškania  ...   a nahradiť   trovy konania vo výške 3-350,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd tak priznal S. právo na zaplatenie členského príspevku S... za rok 2004 z toho dôvodu, že sťažovateľ si ako člen komory nesplnil povinnosť platiť riadne a včas členské príspevky...“.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   bolo „povinné   členstvo   v   komore   v   rozpore s čl. 29 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR. Dôkazom toho je i to, že neskôr prijatým   zákonom   o   zdravotnej   starostlivosti   bolo   povinné   členstvo   v   komore   zrušené. Z vyššie   uvedenej   argumentácie   jednoznačne   vyplýva,   že   povinným   členstvom   v S.   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   slobodne   sa   združovať   podľa   čl.   29   ods.   1 Ústavy.“.

b) Po citácii a interpretácii ustanovení § 3 ods. 1, § 14 ods. 1 a 3, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1, § 15 ods. 2 a 3 zákona č. 219/2002 Z. z. o povolaní lekára, o Slovenskej lekárskej komore,   o   povolaní zubného lekára,   o   Slovenskej   komore   zubných   lekárov   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 219/2002 Z. z.“) dospel sťažovateľ k záveru, že krajský súd označeným rozsudkom porušil aj základné právo zaručené čl. 59 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné práva MUDr. J. S. na slobodné združovanie a právo na to, aby dane a poplatky   boli   vyberané   len   na   základe   zákona,   boli   porušené   Rozsudkom   Krajského súdu... spis. zn.: 2 Co 518/07 zo dňa 25. 6. 2008 v spojitosti s Rozsudkom Okresného súdu... spis. zn. 45C 17/07 zo dňa 28. 05. 2007.

Rozsudok Krajského súdu...   spis.   zn.:   2Co 518/07 zo dňa 25.   6.   2008 v spojení s Rozsudkom Okresného súdu... spis. zn. 45 C 17/07 zo dňa 28. 05. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

Krajský   súd...   a   Okresný   súd...   sú   povinný   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

K sťažnosti boli pripojené rozsudky okresného súdu č. k. 4 C 17/07-59 z 28. mája 2007 a krajského súdu sp. zn. 2 Co 518/07 z 25. júna 2008, ktorým „odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

Odvolací   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv   oboznámil   podstatné   časti skutkového a právneho základu prvostupňového rozhodnutia:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu na zaplatenie 2 000,- Sk istiny spolu s úrokom z omeškania... a náhradu trov konania... V odôvodnení rozsudku uviedol,   že   navrhovateľ   sa   žalovanej   sumy   domáhal   titulom   neuhradeného   členského príspevku člena S... keď odporca ako lekár bol v období roku 2004 členom S. a podľa § 15 ods. 2 cit. Zákona bol povinný ako člen S. (ďalej len S.) platiť členské príspevky, ktoré schvaľoval   Snem   komory.  ...   Členstvo   v komore   bolo   povinné   pre   všetky   osoby,   ktoré vykonávali povolanie lekára poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zmysle § 14 ods. 3 cit. zákona...“.

Následne krajský súd po citácii ustanovení § 3 ods. 1, § 5 ods. 1 písm. e), § 37 ods. 2 písm. d), § 12 ods. 1, § 14 ods. 1 a 3, § 15 ods. 2 písm. b), e) a f) a ods. 3, § 18 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a f) a § 27 ods. 3 zákona č. 219/2002 Z. z. (ktoré boli právnym základom jeho posúdenia predmetnej veci a z ktorých aplikácie vychádzal vo svojom právnom názore a právnych záveroch) odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

„Z   vykonaného   dokazovania   ako   aj   z   citovaného   zákona   č.   219/2002   Z.   z. jednoznačne   vyplýva,   že   navrhovateľ   je   samosprávnou   stavovskou   organizáciou,   resp. profesnou komorou, ktorá združuje lekárov. Členstvo v komore vzniká zápisom do registra lekárov a je povinné pre všetky osoby, ktoré vykonávajú povolanie lekára poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Odporca ako lekár vyplnil evidenčný list zo dňa 14. 10. 2002, čím si splnil povinnosť požiadať o zápis do registra lekárov a dňa 15. 10. 2002 bol zapísaný do registra lekárov. Týmto právnym úkonom vzniklo odporcovi priamo zo zákona ( ustanovenie § 14 ods. 1 zák. č. 219/2002 Z. z.) členstvo v S. Odporca ako člen S. je povinný včas a riadne platiť členské príspevky, pričom členský príspevok sa uhrádza podľa vnútorných predpisov komory. Snem ako najvyšší orgán S. schválil vnútorný predpis - Hospodársky poriadok,   ktorý v článku 2,   bod   5 určil   ako jednu   zo   zásad tvorby   rozpočtu,   že výšku a termín na zaplatenie členského príspevku na obdobie kalendárneho roka stanovuje snem S. na základe návrhu Rady S.

V súlade s cit. ustanovením § 18 ods. 2 písm. f) zák. č. 219/2002 Z. z. Snem S. uznesením č. US/26/12/2003 schválil výšku členského príspevku na rok 2004 v sume 2 000,- Sk a určil jeho splatnosť tak, že musí byť uhradený do 29. 2. 2004.

V tomto smere odvolací súd námietku odporcu, že splatnosť členského príspevku nebola určená zákonom stanoveným spôsobom, vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko z dikcie § 18 ods. 2 cit. zákona je zrejmé, že zákon uvádza kompetencie Snemu komory slovom najmä teda ide o príkladný výpočet činností, ktoré je Snem oprávnený určovať. Preto keď hospodársky priadok (ktorý upravuje len pravidlá hospodárenia s príjmami S.) stanovil ako zásadu, že termín na zaplatenie členského príspevku stanovuje Snem komory, rozhodol tak v súlade so zákonom, keď nie je zákonom určený taxatívny výpočet kompetencií Snemu S. Súd   prvého   stupňa   preto   správne   rozhodol,   keď   zaviazal   odporcu   na   zaplatenie členského príspevku s tým, že odporca bol v omeškaní s úhradou od 1. 3. 2004.

Povinnosť plniť uznesenia orgánom komory a včas a riadne platiť členské príspevky vyplývala odporcovi ako členovi komory z § 15 ods. 2 písm. e) a f) zák. č. 219/2002 Z. z. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   je viazaný návrhom   na začatie konania okrem   prípadov ustanovených v zákone. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V postupe a rozsudku krajského súdu videl sťažovateľ porušenie čl. 29 ods. 1 a čl. 59 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

1.   Aj   keď   to   z formulácie   petitu   sťažnosti   jednoznačne   nevyplýva „Základné práva...,   boli   porušené   rozsudkom   krajského   súdu...   v spojitosti   s rozsudkom   okresného súdu... Rozsudok krajského súdu... v spojení s rozsudkom okresného súdu... sa zrušuje...“, vzhľadom   na   vzájomnú   obsahovo-faktografickú   (skutkový   stav),   právno-argumentačnú (odôvodnenie   právnych   záverov)   a inštančnú   nadväznosť   rozhodnutí   menovaných všeobecných súdov považoval ústavný súd za dôvodné zaoberať sa procesne aj eventuálnou námietkou protiústavnosti prvostupňového rozhodnutia v posudzovanej veci.

Pri posudzovaní námietky sťažovateľa voči porušeniu označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 45 C 17/07-59 z 28. mája 2007 ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   citované   ustanovenie   limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva   a slobody   sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdu č. k. 45 C 17/07-59 z 28. mája 2007 sa sťažovateľ odvolal. O jeho odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 518/07 z 25. júna 2008 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (pozri bod II odôvodnenia). Z uvedeného je zrejmé, že námietka porušenia sťažovateľových práv v podobe podaného odvolania smerujúca voči rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 25. júna 2008.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo   jeho   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   prioritne   do   právomoci krajského   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 322/06).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 29 ods. 1 a čl. 59 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 518/07 z 25. júna 2008.

Porušenie   označených   základných   práv   videl   sťažovateľ   v tom,   že   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   mu   bolo   uložené zaplatenie členského príspevku (vrátane úrokov z omeškania), pričom krajský súd v zásade vychádzal zo zistení a záverov súdu prvého stupňa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v namietanom   rozsudku   stručne   uviedol obsah   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   argumenty   sťažovateľa,   ako   aj   svoje skutkové   a právne   závery   vedúce   k opodstatnenosti   uloženia   povinnosti   uhradiť členský príspevok člena S. Na základe týchto skutočností dospel k záveru uvedenému vo výroku tohto rozsudku.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07, III. ÚS 258/07).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) vrátane toho, ktoré by malo za následok porušenie ďalších, nielen procesnoprávnych základných práv a slobôd účastníkov konania pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 162/02, III. ÚS 167/07).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   v petite   sťažnosti,   ktorý   je   východiskom pre rozhodnutie   ústavného   súdu,   takýto   návrh   nenastolil,   ústavný   súd   dospel   k záveru, že namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 518/07 z 25. júna 2008 nemá žiadnu súvislosť s namietaným porušením základných práv podľa čl. 29 ods.   1 a čl. 59 ods. 2 ústavy. Porušenie uvedených práv rozsudkom krajského súdu sťažovateľ namietal (v rámci individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy) bez toho, aby namietané porušenie označených práv spojil s procesným právom na súdnu ochranu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50 ústavy),   ktoré   garantuje   spravodlivý   proces   vyúsťujúci   do prijatia   zákonného a preskúmateľného rozhodnutia. V prípade, ak by sťažovateľ, ktorý je kvalifikovane právne zastúpený advokátom, takýto postup zvolil a svoju sťažnosť by koncipoval v naznačenom smere, ústavný súd by bol povinný preskúmať ústavnosť a súladnosť takéhoto rozhodnutia z hľadiska dodržania procesných záruk (obdobne napr. III. ÚS 167/07, III. ÚS 168/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Záverom   ústavný   súd   poznamenáva,   že   návrh   na   konanie   o súlade   právnych predpisov (1. oddiel druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde) môžu podať len osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008