SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 396/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Agromaš, a. s., Švermova 2320,Trebišov, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 9710/34,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľačl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 39/2013z 27. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Agromaš, a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola11. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Agromaš, a. s. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právana ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 39/2013z 27. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalobkynebola účastníčkou súdneho konania o neplatnosť kúpnej zmluvy.
Ako ďalej uvádza, «... Okresný súd Michalovce rozsudkom z 8. 3. 2011 č. k. 10 C 177/2006-287 určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim SKP úpadcu PD Agrokombinát Budkovce JUDr. Jozefom Vaškom a kupujúcim AGT, a. s. ohľadne nehnuteľností zapísaných na LV č. kat. úz. je neplatná, pretože v čase jej uzavretia 9. 5. 2006 už predávajúci nebol ich vlastníkom; tieto nehnuteľnosti totiž nadobudol sťažovateľ na základe kúpnej zmluvy z 12. 4. 2005, ktorú príslušná správa katastra zavkladovala v zmysle ust. § 133 ods. 2 OZ, takže sa aplikovala zásada, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než sám má...
Krajský súd v Košiciach na odvolanie SKP a AGT, a. s. uznesením z 25. 6. 2012 sp. zn. 6 Co 169/2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s úpravou postúpiť vec krajskému súdu ako súdu konkurznému, pretože predmet sporu súvisí s konkurzom úpadcu PD Agrokombinát Budkovce pri speňažovaní jeho majetku, do ktorého SKP zahrnul aj predmetné pozemky, ktoré odpredal AGT, a. s. so súhlasom konkurzného sudcu dňa 2. 5. 2006; konkurzný súd nevychádzal z uvedenej zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 20. 3. 2013 sp. zn. 10 Cbi 2/2012 potom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že ak sa skutočný vlastník voči SKP podľa § 19 ZKV nedomohol vylúčenia predmetných nehnuteľností z konkurznej podstaty, svojej ochrany sa už nemôže domôcť podľa iného právneho predpisu, teda ani podľa príslušných vlastníckych žalôb v zmysle ust. § 123 a nasl. OZ; v tomto prípade súd povýšil súpis majetku vykonaný SKP podľa jeho presvedčenia nad zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, vykonaný príslušným orgánom štátnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 27. 8. 2014 sp. zn. 2 Obo 39/2013 na odvolanie sťažovateľa rozsudok krajského súdu potvrdil so záverom, že aj majetok nepatriaci do vlastníctva úpadcu po jeho zapísaní do konkurznej podstaty SKP môže byť speňažený predajom v prospech konkurzných veriteľov, ak vlastník takéhoto majetku nedosiahne jeho vylúčenie z KP podľa § 19 ZKV, čím sa podľa neho prelamuje zásada „nemo plus iuris“...».
3. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že chybným postupomnajvyššieho súdu (v dôsledku nesprávnej interpretácie hmotnoprávnych a procesnoprávnychustanovení pri aplikácii práva) došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces,ako i k zásahu do jej práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1dodatkového protokolu. Ako ďalej sťažovateľka konštatuje, «... konkurencia žaloby vylučovacej podľa ZKV a určovacej podľa OZ je prípustná a rovnako naliehavý právny záujem na určení osobe, ktorá nevyužila exindáciu, je daný. V konaní o vylučovacej žalobe ide v skutočnosti o to, aby tretia osoba zabránila SKP získať „nový a ním vytvorený“ titul - iba podľa svojej úvahy zápis veci do KP - na speňaženie takto „okupovanej veci“. Ak vlastník veci excindačnú žalobu nevyužil, musí existovať zásadné námietka na to, aby mu bol priznaný právny záujem na vydaní deklaratórneho rozsudku voči osobe, ktorá svojvoľným zápisom alebo naň nadväzujúcim konaním získala prospech, úžitok či vec. Podanie vylučovacej žaloby totiž nepostačuje na dosiahnutie komplexnej ochrany vlastníckeho práva najmä u nehnuteľností, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností, pretože excindačná žaloba nerieši zmenu zápisu v katastri nehnuteľností a disponovanie s ňou, ale iba to, že sa tento majetok v konkurze nebude speňažovať...
Z uvedených dôvodov potom záver najvyššieho súdu, že v inom konaní nie je možné zvrátiť postup a rozhodnutia vydané v konkurznom konaní ohľadne nehnuteľnosti zjavne nepatriacej vlastnícky do konkurznej podstaty, čím sa prelamuje zásada „nemo plus iuris...“, je záverom arbitrárnym a aj v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, na ktorú sťažovateľ v odvolaní poukázal a zároveň aj pripojil fotokópiu nálezu z 12. 2. 2013 sp. zn. III. ÚS 531/2012, ale s ktorým sa vôbec nevysporiadal, hoci ho ako námietku sťažovateľa spomenul.».
4. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu ďalej sťažovateľka poukazujena požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jednu zo základných atribútovspravodlivého procesu a dodáva, že «... Najvyšší súd Slovenskej republiky sa de facto odmietol zaoberať námietkami sťažovateľa, že aj právny inštitút „zápisu veci do KP“ treba prispôsobiť podobným inštitútom súkromného práva, na základe ktorých sa prevádza /prechádza/ vlastnícke právo /kúpna zmluva a jej vklad do KN ap./, a to na základe ďalšieho ústavného princípu proporcionality, a to aj napriek tomu, že rovnakú námietku sme vzniesli v rámci odvolacieho konania aj voči napadnutému rozsudku krajského súdu. Preto právom považujeme napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za arbitrárne.».
5. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavnýsúd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„a/ Základné právo AGROMAŠ, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu 1 k dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 27. 8. 2014 sp. zn. 2 Obo 39/2013 porušené bolo.
b/ Rozsudok Najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. c/ Najvyšší súd je povinný uhradiť AGROMAŠ, a. s. trovy právneho zastúpenia v sume 340,88 eur - odmena za dva úkony po 134 eur + 2 x 8,04 eur režijný paušál = 284,08 eur + 20 % DPH, t. j. 56,80 eur - na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej v lehote do 1 mesiaca.“
6. V podaní doručenom ústavnému súdu 23. septembra 2015 sťažovateľka opakovanepoukazuje na dôvody podanej ústavnej sťažnosti a zdôrazňuje, že prišla „... o vlastníctvo k nehnuteľnostiam iba na základe ich zapísania SKP do majetku úpadcu, voči ktorému... nepodal údajne v hmotnoprávnej lehote vylučovaciu žalobu podľa § 19 ods. 2 ZKV - sťažovateľ ju považoval za procesnú lehotu - a potom scudzením tohto majetku SKP pod dohľadom konkurzného sudcu bez toho, že by zaň dostal nejakú náhradu“. Zároveňústavný súd žiada o prednostné prerokovanie sťažnosti a ústavnému súdu predkladáfotografie mapujúce následné rozpredávanie majetku sťažovateľky.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavyak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľaodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv aleboslobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tietopráva alebo slobody porušil, vo veci konal.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených právzaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1) rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 2 Obo 39/2013 z 27. augusta 2014.
II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
10. Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
12. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie jej základnéhopráva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vydanímnapadnutého rozhodnutia zo strany najvyššieho súdu v odvolacom konaní v zásadez dôvodov uvedených v bodoch 3 a 4.
13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavyo namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie súzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčenáprávomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne ibaposúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutímo odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Obo 39/2013 z 27. augusta 2014 sú zlučiteľnés označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavnýsúd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Cbi 2/2012-365 z 20. marca 2013vo veci samej ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentáciavychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodenýchprávnych záverov, v zmysle ktorých odvolacie dôvody sťažovateľky neboli dané.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd konštatoval absenciu dôvodovna možnosť odchýlenia sa od logických argumentov a relevantných právnych záverov spoluso správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutiakrajského súdu č. k. 10 Cbi 2/2012-365 z 20. marca 2013 a na zdôraznenie správnostipreskúmavaného rozhodnutia krajského súdu vo veci samej uviedol:
«... predmetom odvolacieho konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade dňa 09. 06. 2006, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti špecifikované žalobcom v návrhu.
Z obsahu spisu sa zisťuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 01. 2000 sp. zn. 2 K 69/1995 bol na majetok dlžníka Poľnohospodárske družstvo Agrokombinát Budkovce v likvidácii so sídlom v Budkovciach vyhlásený konkurz. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. 06. 2004 č. k. 2 K 69/1995-182 právoplatným dňa 13. 07. 2004 bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty JUDr. Jozef Vaško... Dňa 28. 02. 2005 bol správcom doplnený súpis konkurznej podstaty úpadcu doručený Krajskému súdu v Košiciach dňa 01. 03. 2005, a to o sporné nehnuteľnosti, ktoré v tom čase neboli evidované v katastri nehnuteľností a ktoré podľa názoru správcu boli postavené úpadcom a nachádzali sa na bývalom hospodárskom dvore v. V doplnení súpisu konkurznej podstaty bola uvedená poznámka, že na tento majetok si uplatňuje vlastnícke právo subjekt FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii... Na základe opatrenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 K 69/1995 zo dňa 02. 05. 2006 bol vydaný súhlas s predajom predmetných nehnuteľností mimo dražby a kúpnou zmluvou o predaji tejto konkurznej podstaty zo dňa 09. 05. 2006 bol uskutočnený prevod predmetných nehnuteľností na žalovaného v 2. rade. FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii preukazovala vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam notárskou zápisnicou z 21. 03. 2005, ktorá obsahuje vyhlásenie tejto spoločnosti o vydržaní uvedených nehnuteľností. Dňa 21. 03. 2005 FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii uzavrela so žalobcom kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli v tomto konaní označené nehnuteľnosti a na základe návrhu na vklad, vlastníckeho práva z 21. 03. 2005 Správa katastra Michalovce zapísala sporné nehnuteľnosti na LV č., katastrálne územie do vlastníctva žalobcu. Konkurzný súd uložil spoločnosti FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii a následne aj žalobcovi uznesením zo dňa 01. 08. 2005 č. k. 2 K 69/1995-238 lehotu na podanie žaloby o vylúčenie označených nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty s poučením, že ak žaloba nebude podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Obidve spoločnosti podali vylučovacie žaloby, ani jedna z nich nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania, preto konanie o vylúčenie veci z konkurznej podstaty bolo zastavené vo vzťahu k žalobcovi uznesením zo dňa 06. 10. 2005 č. k. 11 Cbi 126/2005-10, ktoré nadobudlo právoplatnosť 08. 11. 2005.
Je nepochybné, že predmetná zmluva o predaji sporných nehnuteľností bola uzavretá pri speňažení majetku v konkurze. Jej uzavretiu predchádzalo zapísanie sporných nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty a opatrenie konkurzného súdu, ktorým dal súhlas s predajom mimo dražby.»
16. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia následne s poukazomna dikciu ustanovenia § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) a jeho výklad konštatoval,„... že za súčasť majetku konkurznej podstaty úpadcu sa považuje a speňaženiu v prospech konkurzných veriteľov podlieha všetok majetok, ktorý správca konkurznej podstaty do jej zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu nebol vylúčený. Nemusí ísť v takom prípade ani o majetok vo vlastníctve úpadcu.
Zákon teda pri zapísaní veci do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že vec do konkurznej podstaty bola zapísaná správne a prelamuje zásadu podľa, ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám.
Zvrátiť postup a rozhodnutia vydané v konkurznom konaní môžu jeho účastníci alebo tretie osoby formou riadnych a mimoriadnych prostriedkov len v rámci konkurzného konania, ktoré je tiež súdnym konaním a ako každé súdne konanie je konaním autonómnym, čo znamená, že súdu (všeobecnému) v inom konaní neprináleží posudzovať správnosť postupu a záverov súdu konajúceho v konkurze.
Vychádzajúc z uvedených špecifík konkurzného konania a skutkového zistenia, že predmetná zmluva bola uzavretá pri speňažení konkurznej podstaty po tom, ako sporné nehnuteľnosti boli zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas na ich predaj, ktorý postup a rozhodnutie v konkurznom konaní všeobecnému súdu v inom konaní neprislúcha hodnotiť odvolací súd zhodne s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci (sp. zn. 4 Obo 52/2009 a sp. zn. 3 Obo 53/2009) dospel k záveru, že uvedené skutočnosti vylučujú, aby predmetná zmluva bola považovaná za neplatnú z dôvodu uplatnenia vlastníckeho práva tretej osoby k predmetu zmluvy.“.
17. V nadväznosti na námietku sťažovateľky týkajúcu sa porušenia zásady zákonnéhosudcu (z dôvodu, že o žalobe podľa názoru sťažovateľky mal rozhodovať príslušný okresnýsúd tak, ako rozhodoval pôvodne) najvyšší súd poznamenal, že „... na konanie a rozhodovanie vo veci, ktorá je vyvolaná alebo súvisí s konkurzným a vyrovnacím konaním je príslušný súd, na ktorom predmetný konkurz prebieha. Ide o všetky konania, ktoré sa dotýkajú konkurznej podstaty alebo s konkurznou podstatou súvisia... V danom prípade bol konkurz vyhlásený dňa 31. 01. 2000 a konanie v predmetnej veci, ktorá s vyhláseným konkurzom súvisí začalo dňa 27. 10. 2006. Z tohto dôvodu námietka žalobcu týkajúca sa porušenia zásady zákonného sudcu /súdu/, pretože o podanej žalobe mal rozhodovať príslušný okresný súd, nie je dôvodnou.“.
Zároveň najvyšší súd vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom sťažovateľky dodal, že „... súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej.
Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP obsahuje všetky náležitosti kladené zákonom.
Súd prvého stupňa nariadil pojednávanie na 20. 03. 2013, žalobca prevzal termín pojednávania v dostatočnom predstihu dňa 28. 02. 2013, z uvedeného je zrejmé, že nariadenie pojednávania bolo v súlade s ust. § 115 ods. 1 a 2 OSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade v zastúpení sa pojednávania zúčastnili a žalobca bol na pojednávaní neprítomný a svoju neprítomnosť neospravedlnil ani nepožiadal o odročenie termínu pojednávania. Odvolací súd konštatuje, že nebol dôvod (v zmysle ust. § 119 OSP) na odročenie pojednávania súdu prvého stupňa dňa 20. 03. 2013.
S poukazom na to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“.
18. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektujenázor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúrypovažuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie jeúplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázanéskutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd saodvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právoúčastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali záverynapadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanomdokazovaní.
20. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdusp. zn. 2 Obo 39/2013 z 27. augusta 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery,konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základevlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený anipovinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, ženie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základnéhopráva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
22. Na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súdpoznamenáva, že za súčasť majetku konkurznej podstaty úpadcu sa považuje a speňaženiuv prospech konkurzných veriteľov podlieha všetok majetok, ktorý správca konkurznejpodstaty do jej zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu nebol vylúčený, pričom v takomtoprípade nemusí ísť ani o majetok vo vlastníctve úpadcu. Zákon totiž pri zapísaní vecido súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že vec do konkurznejpodstaty bola zapísaná správne.
Ústavný súd v kontexte zmienenej vyvrátiteľnej domnienky správnosti zápisu vecído súpisu konkurznej podstaty zdôrazňuje, že hoci krajský súd uložil obchodnej spoločnostiFYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii, ako i sťažovateľkeuznesením č. k. 2 K 69/1995-238 z 1. augusta 2005 lehotu na podanie žaloby o vylúčenieoznačených nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty s poučením, že ak žaloba nebudepodaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene a obe obchodnéspoločnosti vylučovacie žaloby podali, pre následné nezaplatenie súdnych poplatkovza návrhy na začatie konania boli obe konania zastavené. V prípade sťažovateľky došlok zastaveniu konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty uznesením krajského súduč. k. 11 Cbi 126/2005-10 z 8. novembra 2005.
K otázke interpretácie toho času platného a účinného ustanovenia § 19 ods. 2 zákonao konkurze a vyrovnaní ústavný súd dodáva, že právna domnienka, že vec je do súpisuzahrnutá oprávnene, nastáva, iba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť,nepodá v súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurznýmsúdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu, a o právnych dôsledkoch nepodaniažaloby.
Keďže však vo vzťahu k sťažovateľke, ako i vo vzťahu k spoločnosti FYTO,spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii, predmetné uznesenie zo stranykonkurzného súdu vydané bolo a samotná sťažovateľka vlastným vedomým konaním(spočívajúcim v nezaplatení súdneho poplatku za návrh na začatie konania) zapríčinilazastavenie konania, právne dôsledky (vo forme „založenia“ právnej domnienky, že vec bolado súpisu zahrnutá oprávnene) nastali.
Z dôvodu dodržania zákonného postupu zo strany konkurzného súdu (§ 19 ods. 2zákona o konkurze a vyrovnaní) a nevyužitia oprávnenia sťažovateľky na podanievylučovacej žaloby ako základu pre následné vedenie konania o vylúčenie veciz konkurznej podstaty nebolo preto na mieste posúdenie platnosti/neplatnosti kúpnejzmluvy, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnejod úpadcu. Z dôvodu skutkových odlišností prípadu rovnako neobstojí ani argumentáciasťažovateľky o potrebe zohľadnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 531/2012z 12. februára 2013 (ako i uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 421/20112 z 11. októbra2012) pre dané posúdenie veci. V oboch rozhodnutiach bolo totiž interpretovanéustanovenie § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v odlišnej situácii (od posudzovanejveci, pozn.), keď dotknutí sťažovatelia neboli poučení zo strany konkurzného súdu, že vec jezahrnutá do súpisu, proti čomu je možné podať v súdom určenej lehote proti správcovivylučovaciu žalobu. V uvedených veciach tiež ústavný súd vyslovil, že ak vo vzťahuk takejto (tretej, pozn.) osobe uznesenie nebolo vydané, právne dôsledky v zmysle tohtoustanovenia nenastávajú, pričom nie je významné, z akého dôvodu takto konkurzný súdnepostupoval. Sťažovateľka však takouto osobou nie je (pozri bližšie bod 22).
S ohľadom na uvedené najvyšší súd nepochybil, ak napadnutým rozhodnutímrozsudok krajského súdu č. k. 10 Cbi 2/2012-365 z 20. marca 2013 (ktorým krajský súdžalobu sťažovateľky o neplatnosť kúpnej zmluvy zamietol) vo veci samej potvrdil.
II.B K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
23. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
24. Pretože sťažovateľka namietajúca tiež porušenie základného práva podľa čl. 20ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu tieto porušenia oprela o dôvodyv podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti s namietanými porušeniami čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.A odôvodnenia), bolo potrebné odmietnuťsťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).
25. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavnýsúd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015