znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 396/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Agromaš,   a.   s.,   Švermova   2320,Trebišov,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Elenou   Ľalíkovou,   Podbrezovská   9710/34,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľačl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   39/2013z 27. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Agromaš,   a.   s., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola11. decembra   2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Agromaš,   a.   s. (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právana ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 39/2013z 27. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalobkynebola účastníčkou súdneho konania o neplatnosť kúpnej zmluvy.

Ako ďalej uvádza, «... Okresný súd Michalovce rozsudkom z   8.   3. 2011 č. k. 10 C 177/2006-287   určil,   že   kúpna   zmluva   uzavretá   medzi   predávajúcim   SKP   úpadcu PD Agrokombinát   Budkovce   JUDr.   Jozefom   Vaškom   a   kupujúcim   AGT,   a.   s.   ohľadne nehnuteľností zapísaných na LV č. kat. úz. je neplatná, pretože v čase jej uzavretia   9.   5.   2006   už   predávajúci   nebol   ich   vlastníkom;   tieto   nehnuteľnosti   totiž nadobudol   sťažovateľ   na základe   kúpnej zmluvy   z 12.   4.   2005,   ktorú   príslušná správa katastra zavkladovala v zmysle ust. § 133 ods. 2 OZ, takže sa aplikovala zásada, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než sám má...

Krajský súd v Košiciach na odvolanie SKP a AGT, a. s. uznesením z 25. 6. 2012 sp. zn. 6 Co 169/2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s úpravou   postúpiť   vec   krajskému   súdu   ako   súdu   konkurznému,   pretože   predmet   sporu súvisí s konkurzom úpadcu PD Agrokombinát Budkovce pri speňažovaní jeho majetku, do ktorého   SKP   zahrnul   aj   predmetné   pozemky,   ktoré   odpredal   AGT,   a.   s.   so   súhlasom konkurzného sudcu dňa 2. 5. 2006; konkurzný súd nevychádzal z uvedenej zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 20. 3. 2013 sp. zn. 10 Cbi 2/2012 potom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že ak sa skutočný vlastník voči SKP podľa § 19 ZKV nedomohol vylúčenia predmetných nehnuteľností z konkurznej podstaty, svojej ochrany sa už nemôže domôcť podľa iného právneho predpisu, teda ani podľa príslušných vlastníckych žalôb v zmysle ust. § 123 a nasl. OZ; v tomto prípade súd povýšil súpis majetku vykonaný SKP   podľa   jeho   presvedčenia   nad   zápis   vlastníckeho   práva   v   katastri   nehnuteľností, vykonaný príslušným orgánom štátnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 27. 8. 2014 sp. zn. 2 Obo 39/2013 na odvolanie   sťažovateľa   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil   so   záverom,   že   aj   majetok nepatriaci do vlastníctva úpadcu po jeho zapísaní do konkurznej podstaty SKP môže byť speňažený   predajom   v   prospech   konkurzných   veriteľov,   ak   vlastník   takéhoto   majetku nedosiahne jeho vylúčenie z KP podľa § 19 ZKV, čím sa podľa neho prelamuje zásada „nemo plus iuris“...».

3.   S   ohľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   chybným   postupomnajvyššieho súdu (v dôsledku nesprávnej interpretácie hmotnoprávnych a procesnoprávnychustanovení   pri   aplikácii   práva)   došlo   k   porušeniu   jej   práva   na   spravodlivý   proces,ako i k zásahu do jej práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a   čl. 1 ods. 1dodatkového   protokolu.   Ako   ďalej   sťažovateľka   konštatuje, «...   konkurencia   žaloby vylučovacej podľa ZKV a určovacej podľa OZ je prípustná a rovnako naliehavý právny záujem na určení osobe, ktorá nevyužila exindáciu, je daný. V konaní o vylučovacej žalobe ide v skutočnosti o to, aby tretia osoba zabránila SKP získať „nový a ním vytvorený“ titul - iba   podľa   svojej   úvahy   zápis   veci   do   KP   -   na   speňaženie   takto   „okupovanej   veci“. Ak vlastník veci excindačnú žalobu nevyužil, musí existovať zásadné námietka na to, aby mu bol   priznaný   právny   záujem   na   vydaní   deklaratórneho   rozsudku   voči   osobe,   ktorá svojvoľným zápisom alebo naň nadväzujúcim konaním získala prospech, úžitok či vec. Podanie vylučovacej žaloby totiž nepostačuje na dosiahnutie komplexnej ochrany vlastníckeho práva najmä u nehnuteľností, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností, pretože excindačná žaloba nerieši zmenu zápisu v katastri nehnuteľností a disponovanie s ňou, ale iba to, že sa tento majetok v konkurze nebude speňažovať...

Z uvedených dôvodov potom záver najvyššieho súdu, že v inom konaní nie je možné zvrátiť postup a rozhodnutia vydané v konkurznom konaní ohľadne nehnuteľnosti zjavne nepatriacej   vlastnícky   do   konkurznej   podstaty,   čím   sa   prelamuje   zásada   „nemo   plus iuris...“, je záverom arbitrárnym a aj v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, na ktorú sťažovateľ   v   odvolaní   poukázal   a   zároveň   aj   pripojil   fotokópiu   nálezu   z   12.   2.   2013 sp. zn. III.   ÚS   531/2012,   ale   s   ktorým   sa   vôbec   nevysporiadal,   hoci   ho   ako   námietku sťažovateľa spomenul.».

4. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu ďalej sťažovateľka poukazujena   požiadavku   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia   ako   jednu   zo   základných   atribútovspravodlivého procesu a dodáva, že «... Najvyšší súd Slovenskej republiky sa de facto odmietol zaoberať námietkami sťažovateľa, že aj právny inštitút „zápisu veci do KP“ treba prispôsobiť   podobným   inštitútom   súkromného   práva,   na   základe   ktorých   sa   prevádza /prechádza/ vlastnícke právo /kúpna zmluva a jej vklad do KN ap./, a to na základe ďalšieho ústavného princípu proporcionality, a to aj napriek tomu, že rovnakú námietku sme vzniesli v rámci odvolacieho konania aj voči napadnutému rozsudku krajského súdu. Preto právom považujeme napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za arbitrárne.».

5. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavnýsúd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„a/ Základné právo AGROMAŠ, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu 1 k dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 27. 8. 2014 sp. zn. 2 Obo 39/2013 porušené bolo.

b/ Rozsudok Najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. c/   Najvyšší   súd   je   povinný   uhradiť   AGROMAŠ,   a.   s.   trovy   právneho   zastúpenia v sume 340,88 eur - odmena za dva úkony po 134 eur + 2 x 8,04 eur režijný paušál = 284,08 eur + 20 % DPH, t. j. 56,80 eur - na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej v lehote do 1 mesiaca.“

6. V podaní doručenom ústavnému súdu 23. septembra 2015 sťažovateľka opakovanepoukazuje na dôvody podanej ústavnej sťažnosti a zdôrazňuje, že prišla „... o vlastníctvo k nehnuteľnostiam iba na základe ich zapísania SKP do majetku úpadcu, voči ktorému... nepodal   údajne   v   hmotnoprávnej   lehote   vylučovaciu   žalobu   podľa   §   19   ods.   2   ZKV   - sťažovateľ   ju   považoval   za   procesnú   lehotu   -   a   potom   scudzením   tohto   majetku   SKP pod dohľadom konkurzného sudcu bez toho, že by zaň dostal nejakú náhradu“. Zároveňústavný   súd   žiada   o   prednostné   prerokovanie   sťažnosti   a   ústavnému   súdu   predkladáfotografie mapujúce následné rozpredávanie majetku sťažovateľky.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavyak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľaodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv aleboslobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tietopráva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažovateľkinej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   právzaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1) rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 2 Obo 39/2013 z 27. augusta 2014.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

12. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie jej základnéhopráva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vydanímnapadnutého   rozhodnutia   zo   strany   najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní   v zásadez dôvodov uvedených v bodoch 3 a 4.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   zákonov.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavyo namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   súzlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46ods.   1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   napadnutým   rozhodnutímnajvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčenáprávomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   ibaposúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutímo odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Obo 39/2013 z 27. augusta 2014 sú zlučiteľnés označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavnýsúd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Cbi 2/2012-365 z 20. marca 2013vo veci samej ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentáciavychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodenýchprávnych záverov, v zmysle ktorých odvolacie dôvody sťažovateľky neboli dané.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd konštatoval absenciu dôvodovna možnosť odchýlenia sa od logických argumentov a relevantných právnych záverov spoluso správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutiakrajského súdu č. k. 10 Cbi 2/2012-365 z 20. marca 2013 a na zdôraznenie správnostipreskúmavaného rozhodnutia krajského súdu vo veci samej uviedol:

«... predmetom odvolacieho konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade dňa 09. 06. 2006, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti špecifikované žalobcom v návrhu.

Z   obsahu   spisu   sa   zisťuje,   že   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa 31. 01. 2000   sp.   zn.   2   K   69/1995   bol   na   majetok   dlžníka   Poľnohospodárske   družstvo Agrokombinát   Budkovce   v   likvidácii   so   sídlom   v   Budkovciach   vyhlásený   konkurz. Uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   14.   06.   2004   č.   k.   2   K   69/1995-182 právoplatným dňa 13. 07. 2004 bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty JUDr. Jozef Vaško...   Dňa   28.   02.   2005   bol   správcom   doplnený   súpis   konkurznej   podstaty   úpadcu doručený Krajskému súdu v Košiciach dňa 01. 03. 2005, a to o sporné nehnuteľnosti, ktoré v tom čase neboli evidované v katastri nehnuteľností a ktoré podľa názoru správcu boli postavené úpadcom a nachádzali sa na bývalom hospodárskom dvore v. V doplnení súpisu konkurznej podstaty bola uvedená poznámka, že na tento majetok si uplatňuje vlastnícke právo subjekt FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii... Na základe opatrenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 K 69/1995 zo dňa 02.   05.   2006   bol   vydaný   súhlas   s   predajom   predmetných   nehnuteľností   mimo   dražby a kúpnou zmluvou o predaji tejto konkurznej podstaty zo dňa 09. 05. 2006 bol uskutočnený prevod predmetných nehnuteľností na žalovaného v 2. rade. FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným   Michalovce   v   likvidácii   preukazovala   vlastnícke   právo   k   sporným nehnuteľnostiam   notárskou   zápisnicou   z   21.   03.   2005,   ktorá   obsahuje   vyhlásenie   tejto spoločnosti   o   vydržaní   uvedených   nehnuteľností.   Dňa   21.   03.   2005   FYTO,   spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii uzavrela so žalobcom kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli v tomto konaní označené nehnuteľnosti a na základe návrhu na vklad, vlastníckeho   práva   z   21.   03.   2005   Správa   katastra   Michalovce   zapísala   sporné nehnuteľnosti   na   LV   č.,   katastrálne   územie do   vlastníctva   žalobcu. Konkurzný súd uložil spoločnosti FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii a následne aj žalobcovi uznesením zo dňa 01. 08. 2005 č. k. 2 K 69/1995-238 lehotu   na   podanie   žaloby   o vylúčenie   označených   nehnuteľností   zo   súpisu   konkurznej podstaty s poučením, že ak žaloba nebude podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá   oprávnene.   Obidve   spoločnosti   podali   vylučovacie   žaloby,   ani   jedna   z   nich nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania, preto konanie o vylúčenie veci z konkurznej podstaty bolo zastavené vo vzťahu k žalobcovi uznesením zo dňa 06. 10. 2005 č. k. 11 Cbi 126/2005-10, ktoré nadobudlo právoplatnosť 08. 11. 2005.

Je nepochybné, že predmetná zmluva o predaji sporných nehnuteľností bola uzavretá pri   speňažení   majetku   v   konkurze.   Jej   uzavretiu   predchádzalo   zapísanie   sporných nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty a opatrenie konkurzného súdu, ktorým dal súhlas s predajom mimo dražby.»

16. Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   následne   s poukazomna dikciu   ustanovenia   §   19   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) a jeho výklad konštatoval,„... že za súčasť majetku konkurznej podstaty úpadcu sa považuje a speňaženiu v prospech konkurzných veriteľov podlieha všetok majetok, ktorý správca konkurznej podstaty do jej zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu nebol vylúčený. Nemusí ísť v takom prípade ani o majetok vo vlastníctve úpadcu.

Zákon teda pri zapísaní veci do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že vec do konkurznej podstaty bola zapísaná správne a prelamuje zásadu podľa, ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám.

Zvrátiť postup a rozhodnutia vydané v konkurznom konaní môžu jeho účastníci alebo tretie   osoby   formou   riadnych   a   mimoriadnych   prostriedkov   len   v   rámci   konkurzného konania, ktoré je tiež súdnym konaním a ako každé súdne konanie je konaním autonómnym, čo   znamená,   že   súdu   (všeobecnému)   v   inom   konaní   neprináleží   posudzovať   správnosť postupu a záverov súdu konajúceho v konkurze.

Vychádzajúc z uvedených špecifík konkurzného konania a skutkového zistenia, že predmetná zmluva bola uzavretá pri speňažení konkurznej podstaty po tom, ako sporné nehnuteľnosti boli zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas na ich predaj, ktorý postup a rozhodnutie v konkurznom konaní všeobecnému súdu v inom konaní neprislúcha   hodnotiť   odvolací   súd   zhodne   s   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v obdobnej veci (sp. zn. 4 Obo 52/2009 a sp. zn. 3 Obo 53/2009) dospel k záveru, že   uvedené   skutočnosti   vylučujú,   aby   predmetná   zmluva   bola   považovaná   za   neplatnú z dôvodu uplatnenia vlastníckeho práva tretej osoby k predmetu zmluvy.“.

17. V nadväznosti na námietku sťažovateľky týkajúcu sa porušenia zásady zákonnéhosudcu (z dôvodu, že o žalobe podľa názoru sťažovateľky mal rozhodovať príslušný okresnýsúd   tak,   ako   rozhodoval   pôvodne)   najvyšší   súd   poznamenal,   že „... na konanie   a rozhodovanie vo veci, ktorá je vyvolaná alebo súvisí s konkurzným a vyrovnacím konaním je príslušný súd, na ktorom predmetný konkurz prebieha. Ide o všetky konania, ktoré sa dotýkajú konkurznej podstaty alebo s konkurznou podstatou súvisia... V danom prípade bol konkurz vyhlásený   dňa 31. 01. 2000   a konanie v   predmetnej veci,   ktorá   s vyhláseným konkurzom súvisí začalo dňa 27. 10. 2006. Z tohto dôvodu námietka žalobcu týkajúca sa porušenia   zásady   zákonného   sudcu   /súdu/,   pretože   o   podanej   žalobe   mal   rozhodovať príslušný okresný súd, nie je dôvodnou.“.

Zároveň najvyšší súd vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom sťažovateľky dodal, že „... súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.   Účelom   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   predovšetkým   doložiť   správnosť rozhodnutia   súdu,   pričom   odôvodnenie   je   zároveň   aj   prostriedkom   kontroly   správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej.

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP obsahuje všetky náležitosti kladené zákonom.

Súd prvého stupňa nariadil pojednávanie na 20. 03. 2013, žalobca prevzal termín pojednávania   v   dostatočnom   predstihu   dňa   28.   02.   2013,   z   uvedeného   je   zrejmé,   že nariadenie pojednávania bolo v súlade s ust. § 115 ods. 1 a 2 OSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade v zastúpení sa pojednávania zúčastnili a žalobca bol   na   pojednávaní   neprítomný   a   svoju   neprítomnosť   neospravedlnil   ani   nepožiadal o odročenie termínu pojednávania. Odvolací súd konštatuje, že nebol dôvod (v zmysle ust. § 119 OSP) na odročenie pojednávania súdu prvého stupňa dňa 20. 03. 2013.

S poukazom na to,   že súd prvého stupňa správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“.

18. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektujenázor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúrypovažuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie jeúplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázanéskutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd saodvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právoúčastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   záverynapadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanomdokazovaní.

20.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdusp. zn. 2   Obo   39/2013   z 27.   augusta   2014   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   právne   závery,konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základevlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený anipovinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, ženie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základnéhopráva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súdpoznamenáva, že za súčasť majetku konkurznej podstaty úpadcu sa považuje a speňaženiuv prospech   konkurzných   veriteľov   podlieha   všetok   majetok,   ktorý   správca   konkurznejpodstaty do jej zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu nebol vylúčený, pričom v takomtoprípade   nemusí   ísť   ani   o majetok   vo   vlastníctve   úpadcu.   Zákon   totiž   pri   zapísaní   vecido súpisu   konkurznej   podstaty   zakladá   vyvrátiteľnú   domnienku,   že   vec   do   konkurznejpodstaty bola zapísaná správne.

Ústavný súd v kontexte zmienenej vyvrátiteľnej domnienky správnosti zápisu vecído súpisu konkurznej podstaty zdôrazňuje, že hoci krajský súd uložil obchodnej spoločnostiFYTO,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   Michalovce   v likvidácii,   ako   i sťažovateľkeuznesením č. k. 2 K 69/1995-238 z 1. augusta 2005 lehotu na podanie žaloby o vylúčenieoznačených nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty s poučením, že ak žaloba nebudepodaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene a obe obchodnéspoločnosti   vylučovacie   žaloby   podali,   pre   následné   nezaplatenie   súdnych   poplatkovza návrhy na začatie konania boli obe konania zastavené. V prípade sťažovateľky došlok zastaveniu konania o vylúčenie veci   z konkurznej   podstaty   uznesením   krajského   súduč. k. 11 Cbi 126/2005-10 z 8. novembra 2005.

K otázke interpretácie toho času platného a účinného ustanovenia § 19 ods. 2 zákonao konkurze a vyrovnaní ústavný súd dodáva, že právna domnienka, že vec je do súpisuzahrnutá oprávnene, nastáva, iba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť,nepodá v súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurznýmsúdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu, a o právnych dôsledkoch nepodaniažaloby.

Keďže   však   vo   vzťahu   k sťažovateľke,   ako   i vo   vzťahu   k spoločnosti FYTO,spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii, predmetné uznesenie zo stranykonkurzného   súdu   vydané   bolo   a samotná   sťažovateľka   vlastným   vedomým   konaním(spočívajúcim v nezaplatení súdneho poplatku za návrh na začatie konania) zapríčinilazastavenie konania, právne dôsledky (vo forme „založenia“ právnej domnienky, že vec bolado súpisu zahrnutá oprávnene) nastali.

Z dôvodu dodržania zákonného postupu zo strany konkurzného súdu (§ 19 ods. 2zákona   o konkurze   a vyrovnaní)   a   nevyužitia   oprávnenia   sťažovateľky   na   podanievylučovacej   žaloby   ako   základu   pre   následné   vedenie   konania   o   vylúčenie   veciz konkurznej   podstaty   nebolo   preto   na   mieste   posúdenie   platnosti/neplatnosti   kúpnejzmluvy, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnejod úpadcu. Z dôvodu skutkových odlišností prípadu rovnako neobstojí ani argumentáciasťažovateľky   o potrebe   zohľadnenia   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   531/2012z 12. februára 2013 (ako i uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 421/20112 z 11. októbra2012)   pre   dané   posúdenie   veci.   V oboch   rozhodnutiach   bolo   totiž   interpretovanéustanovenie § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v odlišnej situácii (od posudzovanejveci, pozn.), keď dotknutí sťažovatelia neboli poučení zo strany konkurzného súdu, že vec jezahrnutá do súpisu, proti čomu je možné podať v súdom určenej lehote proti správcovivylučovaciu   žalobu.   V uvedených   veciach   tiež   ústavný   súd   vyslovil,   že   ak   vo   vzťahuk takejto (tretej, pozn.) osobe uznesenie nebolo vydané, právne dôsledky v zmysle tohtoustanovenia nenastávajú, pričom nie je významné, z akého dôvodu takto konkurzný súdnepostupoval. Sťažovateľka však takouto osobou nie je (pozri bližšie bod 22).

S ohľadom   na   uvedené   najvyšší   súd   nepochybil,   ak   napadnutým   rozhodnutímrozsudok krajského súdu č. k. 10 Cbi 2/2012-365 z 20. marca 2013 (ktorým krajský súdžalobu sťažovateľky o neplatnosť kúpnej zmluvy zamietol) vo veci samej potvrdil.

II.B   K   namietanému   porušeniu   čl.   20   ústavy   a   čl.   1   ods.   1   dodatkového protokolu

23. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

24. Pretože sťažovateľka namietajúca tiež porušenie základného práva podľa čl. 20ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu tieto porušenia oprela o dôvodyv podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti s namietanými porušeniami čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.A odôvodnenia), bolo potrebné odmietnuťsťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavnýsúd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015