znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 396/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.J.P.   PETRUS   spol.   s r.   o.,   Drobného 22, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Čapkova 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   9   Co   360/2012 z 23. januára 2014 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   A.J.P.   PETRUS   spol.   s   r.   o.   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 12. mája 2014   doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.J.P. PETRUS   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len,,sťažovateľka“,   resp.   „navrhovateľ“)   doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 30. mája   2014,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 9 Co 360/2012 z 23. januára 2014 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o odporovateľnosť právneho úkonu vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 17 C 224/2009 proti odporcom 1. O. K. a 2. K. K. Okresný súd rozsudkom z 24. apríla 2012 sťažovateľkin   návrh   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľky   proti   prvostupňovému   rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 360/12 z 23. januára 2014, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

3.   Sťažovateľka   v podstatnom   namieta   nedostatočne   zistený   skutkový   stav a v dôsledku toho aj jeho nesprávne právne posúdenie. Z uvedeného dôvodu „má... za to, že takého rozhodnutie je nutné považovať za arbitrárne a ústavne neudržateľné“.

4. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby „vydal   nález o porušení   základného práva   sťažovateľa   na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a v zmysle   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 1. 2014, č. k. 9 Co 360/2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8.   Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 360/2012 z 23. januára 2014.

9. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

10. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

11.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   ústavou a dohovorom   garantovaných   základných   práv   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu. Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   týmto   rozhodnutím   porušil   označené   práva predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľkou označeným základným   právom   podľa   ústavy   a   listiny,   resp.   právom   podľa   dohovoru   existuje   taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

13.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní rozsudkom sp. zn. 9 Co 360/2012 z 23. januára 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny resp. dohovorom.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľky, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   po   oboznámení   výsledkov prvostupňového konania a odvolacej argumentácie sťažovateľky uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preskúmal, prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p., zopakoval dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O. s. p. oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to so spisom Správy Katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu sp. zn. 6129/05,   výpisom   z   Obchodného   registra   Stavebného   bytového   družstva   Trenčianska a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom konania v danej veci je odporovateľnosť právneho úkonu a to kúpnej zmluvy   uzavretej   medzi   Stavebným   bytovým   družstvom   Trenčianska,   Bratislava... a odporcami, registrovanej na Katastrálnom úrade v Bratislave, Správe katastra hl. mesta SR Bratislavy... a predmetom ktorej boli nehnuteľnosti...

Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že   dlžníkove   právne   úkony   podľa   odsekov   2   až   5,   ak   ukracujú   uspokojenie   jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď   druhá   strana   vtedy   dlžníkov   úmysel   ukrátiť   veriteľa   aj   pri   náležitej   starostlivosti nemohla poznať.

Podľa § 42a ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi   dlžníkom,   ktorý   je   právnickou   osobou,   a   členom   jeho   štatutárneho   orgánu,   jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom,

Podľa § 42b ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou. Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

Odporovateľnosť   je   v   podstate   procesný   inštitút   a   znamená,   že   veriteľ   sa   môže žalobou na súde domáhať, aby súd vyslovil (určil), že dlžníkove právne úkony uvedené v odseku   2,   pokiaľ   ukracujú   uspokojenie   veriteľovej   vymáhateľnej   pohľadávky,   sú   voči veriteľovi právne neúčinné. Samotná právna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je   však   už   hmotnoprávnou   stránkou   odporovateľnosti.   Neúčinnosť   odporovateľného právneho   úkonu   iba   voči   ukrátenému   veriteľovi   je   neúčinnosťou   relatívnou,   na   rozdiel od platnosti právneho úkonu, pretože s právnym úkonom sa inak spájajú všetky právne následky,   ku ktorým úkon smeroval. Táto neúčinnosť voči veriteľovi pôsobí na základe právoplatnosti   rozsudku   súdu,   a   to   ex   tunc,   vo   vzťahu   k   ostatným   osobám   zostáva odporovateľný právny úkon účinným.

Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ,   ktorý má v čase rozhodovania   súdu   voči   dlžníkovi   vymáhateľnú   pohľadávku,   keď   zákonnému   pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Pasívne legitimovaná na základe odporovacej žaloby je osoba, ktorá z takého úkonu mala prospech, a teda aj osoby, v prospech ktorých sa právny úkon urobil, ako to vyplýva z ustanovení § 42a ods. 2, 3, 4, 5 Občianskeho zákonníka. Ako pasívne   legitimovaný   neprichádza   do   úvahy   dlžník;   ten   môže   prípadne   vystupovať   ako vedľajší účastník v spore na strane odporcov.

Odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa 23. 1. 2014 poučil právnych zástupcov účastníkov v zmysle § 231 ods. 2 O. s. p., že sa bude zaoberať otázkou či odporcovia sú osobami v zmysle § 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka, t. j. pasívnou legitimáciou, keďže uvedená skutočnosť je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľ v konaní zastával názor, že spoločníkom v zmysle ustanovenia § 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka je potrebné chápať v každom prípade aj člena družstva, ako osobu, ktorá má v právnickej osobe majetkovú účasť, keď v tomto smere poukazoval aj na rozhodnutie NS ČR zo dňa 1. 8. 2002 sp. zn. 21 Cdo 2192/2001, ktorý riešil otázku kedy sa právnická osoba v zmysle ustanovenia § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje za osobu blízku dlžníka, ktorý je fyzickou osobou.

Odvolací   súd   zastáva   názor,   že   predmetné   rozhodnutie   nie   je   možné   aplikovať na prejednávanú vec z dôvodu, že Občiansky zákonník platný v Českej republike v čase vydanie   tohto   rozhodnutia   nemal   totožnú   právnu   úpravu,   keď   novelou   Občianskeho zákonníka (zákonom č. 211/1997 Z. z.) sa rozšíril okruh právnych úkonov, ktoré môžu byť právne   neúčinné,   a   to   tak,   že   súčasne   sa   rozšíril   okruh   pasívne   legitimovaných   osôb, ku ktorým za splnenia zákonných predpokladov patria aj právnické osoby. V zmysle § 42a ods. 4 Občianskeho   zákonníka   od   účinnosti citovaného   zákona   sú pasívne legitimované osoby taxatívne vymedzené ako a) člen štatutárneho orgánu, b) prokurista, c) likvidátorom, d) spoločník. To znamená, že odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka   /navrhovateľ/   ukrátený   a   ku   ktorému   došlo   v   posledných   troch   rokoch   medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou /Stavebné bytové družstva Trenčianska/, a členom jeho Štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom (komanditná spoločnosť a spoločnosť s ručením obmedzeným) ale nie členom družstva.

Vzhľadom   na   uvedené   neobstojí   právny   názor,   ktorý   zastával   navrhovateľ   že spoločníkom v zmysle ustanovenia § 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka je potrebné chápať v aj člena družstva ako osobu, ktorá má v právnickej osobe majetkovú účasť, lebo keby to tak malo byť, bol by člen družstva rovnako v citovanom ustanovení taxatívne uvedený, a výška majetkovej účasti sa následne.

Odporcovia 1./2. ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Stavebného bytového družstva   Trenčianska,   Bratislava...   nikdy   neboli   členom   štatutárneho   orgánu   - predstavenstva družstva, ani jeho prokuristom, likvidátorom a teda nie sú osobami v konaní pasívne legitimovanými.

Aj   napriek   nedostatku   pasívnej   legitimácie,   ktorá   skutočnosť,   je   samá   o   sebe dôvodom pre zamietnutie návrhu sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nebol splnené ani ďalšia podmienka na úspešné odporovanie právneho úkony v zmysle dikcie ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka a to že uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva k rozostavanému bytu a rozostavanému garážovému státiu došlo k ukráteniu navrhovateľových pohľadávok, čo je ďalším dôvodom na   zmietnutie   návrhu.   Uvedené   právne   úkony   boli   odplatné   a   ich   uzavretím   nedošlo k zmenšeniu   majetku   dlžníka   navrhovateľa.   Za   ukracujúci   právny   úkon   je   potrebné považovať   právny   úkon   vedúci   k   zmenšeniu   majetku   dlžníka,   ak   jeho   následkom   je,   že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka. V predmetnej právnej veci sa však o takýto právny úkon nejedná. Podľa čl. I bodu 1 zmluvy o obstaraní bytu zo dňa 7. 10. 2003 a čl. I bod 1 zmluvy o obstaraní garážového státia zo dňa 10. 5. 2005 v znení Dodatku č. 1 k zmluve o obstaraní bytu, terasy a garáže zo dňa 20. 5. 2005, ktoré predchádzali odporovanému právnemu úkonu, sa družstvo zaviazalo obstarať pre člena   (odporcov)   výstavbu   bytu...   spolu   s   nadobudnutím   vlastníckeho   práva   k   bytu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a pozemku a garážové státie č. 2, 3, 4. Už tieto zmluvy boli teda uzatvárané s cieľom prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu a garážového státia na odporcov, ktorý bol zrealizovaný odporovanou zmluvou o prevode vlastníckeho práva k rozostavanému bytu... a k rozostavanému nebytovému priestoru zo dňa 1. 7.2005. Podľa čl. VI bodu 1 zmluvy o prevode   vlastníckeho   práva   bola   na   základe   zmluvy   o   obstaraní   bytu   dohodnutá   cena predmetu prevodu vo výške 6.429.015,- Sk a cena nebytového priestoru 847.492,- Sk, ktorá podľa čl. VI bodu 2 bola uhradená ešte pred podpisom zmluvy o prevode vlastníckeho práva.   Odvolací   súd   má   z   obsahu   spisového   materiálu   za   preukázané,   že   odporcovia za prevod   skutočne   uhradila   cenu   spolu   vo   výške   7.434.313,-   Sk   a   ich   plnenie   teda zodpovedalo cene bytu dohodnutej v odporovanom právnom úkone ako aj trhovej cene porovnateľných nehnuteľností. Na uvedené podľa odvolacieho súdu nemá vplyv skutočnosť, že   cena   bytu   bola   uhradená   pred   podpisom   zmluvy   o   prevode   vlastníckeho   práva. Odvolacia námietka navrhovateľa, že odporcovia vlastne uhrádzali len ďalší členský vklad a   nie   cenu   bytu   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nemôže   obstáť.   Z   čl.   I   bod   6   zmluvy o obstaraní bytu, resp. zmluvy o obstaraní garážového státia vyplýva, že odporcovia sa zaviazali byt /garážové státie/ prevziať a uhradiť družstvu cenu bytu /garážového státia/ (ďalší   členský   vklad).   Zmluvné   strany   teda   ďalší   členský   vklad   nepochybne   považovali za cenu   bytu.   Túto   skutočnosť   potvrdzuje   aj   znenie   článku   9   stanov   družstva,   kde   je uvedené, že ďalší členský vklad po prevode vlastníckeho práva k bytu/nebytovému priestoru prestane tvoriť   majetkovú účasť   člena družstva a   započíta sa   na cenu   obstarania   bytu uvedenú v zmluve o obstaraní bytu. V zmysle uvedeného má odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa za to, že postupom v súlade s § 35 ods. 2 Obč. zák. je potrebné právny úkon vykladať   podľa   vôle   konajúcich   zmluvných   strán,   ktorá   v   predmetnej   právnej   veci jednoznačne   smerovala   k postupnému   uhrádzaniu   ceny   bytu   odporcami.   Je   teda nepochybné,   že   odporcovia   za prevod   vlastníckeho   práva   k   rozostavanému   bytu /garážovému státiu/ poskytli družstvu primerané protiplnenie, a preto samotným prevodom vlastníckeho práva nemohlo dôjsť k zmenšeniu majetku družstva, a tým k zmareniu možnosti veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávok.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nebolo   potrebné   zaoberať   sa   ďalšími   odvolacími námietky   navrhovateľa,   keďže   neboli   spôsobilé   spochybniť   správnosť   napadnutého rozsudku.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé   súdne   konanie   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov v zmysle § 219. ods. 1 O. s. p. potvrdil napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   prvostupňový   súd   zamietol   návrh navrhovateľa na určenie neúčinnosti právneho úkonu ako vo výroku vecne správny.“

15. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia krajského súdu (bod 1) obsahuje podľa názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutých   rozhodnutí.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane   ich   dôvodov   a   námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 360/2012   z 23. januára   2014   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (a   tiež   aj   práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. júla 2014