znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 396/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti K. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. M., Advokátska kancelária,   V.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   5649/2010   a   sp.   zn.   Rvp   7289/2010,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010   a práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos/42/2010 z 24. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti K. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5649/2010   a   sp. zn. Rvp 7289/2010 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5649/2010.

2. Sťažnosti K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2010 a 15. novembra 2010 doručené sťažnosti K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. M., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v   Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos/42/2010 z 24. septembra 2010.

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície   Nitra   ČVS: ORP-594/OEK-NR-2007 z 23. októbra 2008 vznesené obvinenie pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona a pre zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Sťažovateľ bol   na základe uznesenia Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 175/08 z 25. októbra 2008 podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby. Okresnou prokuratúrou Nitra pod č. k. 3 Pv 523/2007-116 z 30. marca 2009 bola na sťažovateľa podaná obžaloba pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť spoločne   s A. B. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T/49/2009 zo 6. augusta 2009 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania už uvedených trestných činov a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov so zaradením na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a trest   prepadnutia   vecí.   Uvedený   rozsudok   bol   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 To/46/2009   z 1.   decembra   2009   zrušený   a vec   bola   vrátená   okresnému   súdu   na nové konanie a rozhodnutie.

2.1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 5649/2010 sťažovateľ uviedol, že na okresnom súde   podal   opakované žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu,   ktoré   uskutočnil   pred podaním   obžaloby,   po   jej   podaní   i po   vydaní   rozsudku   vo   veci   samej.   O podaných sťažnostiach rozhodoval okresný súd a o sťažnostiach proti rozhodnutiam okresného súdu krajský súd. Predmetom sťažnosti sa stala jeho v poradí piata žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu okresnému súdu 29.   januára   2010   spolu   s písomným   sľubom   podľa   ustanovenia   §   80   ods.   1   písm.   b) Trestného   poriadku,   resp.   s prípadným   nahradením   väzby   dohľadom   probačného a mediačného   úradníka   podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 6 T 49/2009 z 11. februára 2010 žiadosť sťažovateľa zamietol, neprijal jeho písomný sľub ani návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného   a mediačného úradníka.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010 tak, že zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu (pre rozdiel vo vyhlásenom a písomnom vyhotovení uznesenia)   a vo   veci   rozhodol   sám   tak,   že   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný sľub a návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   nerešpektoval   zásady   ustanovené   ústavou a dohovorom   a nekonaním   o ním   uplatnenej   námietke   zaujatosti   vznesenej   proti predsedníčke senátu, neskúmaním dôvodov preventívnej väzby v danom konkrétnom štádiu trestného konania a odôvodnením trvania väzby v rozpore so zásadou prezumpcie neviny došlo   k porušeniu   jeho   práv   priznaných   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   3   a 4 dohovoru. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení označených práv   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos/8/2010   z 18.   februára   2010,   zrušil predmetné   uznesenie   a krajskému   súdu   prikázal,   aby   sťažovateľa   neodkladne   prepustil z väzby na slobodu.

2.2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7289/2010 sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu   sp.   zn.   2 Tos/42/2010   z 24.   septembra 2010,   ktorým   zrušil   rozhodnutie okresného   súdu   sp.   zn.   6   T/49/2010   zo   17.   septembra   2010   a rozhodol   o nevylúčení predsedníčky   JUDr.   L.   K.   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci sťažovateľa (špecifikovanej v bode 2), došlo k porušeniu jeho práva na nestranného sudcu ako súčasti základného práva na súdnu ochranu, resp. súčasti práva na spravodlivý súdny proces, a tým aj k porušeniu práva na prejednanie veci pred nestranným súdom, ktoré je garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z vykonávania   úkonov a rozhodovania pre zaujatosť. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že nielen on sám, ale aj   samotná   predsedníčka   senátu   okresného   súdu   vyslovila   svoju   zaujatosť   vo   veci, v dôsledku čoho sa cíti byť vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej veci.   Sťažovateľ   poukázal   na   potrebu   skúmania   nestrannosti   sudcu   z objektívneho i subjektívneho hľadiska a judikatúru ústavného súdu. Podľa názoru sťažovateľa je daná ako objektívna, tak aj subjektívna zaujatosť sudkyne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

6.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné   konanie veci,   ktoré   sa   uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s citovaným   § 31a   zákona o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 5649/2010 a sp. zn. Rvp 7289/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľa a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru

9. Sťažovateľ namietal vo svojej prvej sťažnosti porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť právoplatným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010, ktorým tento rozhodol o zamietnutí žiadosti o prepustenie   na   slobodu.   Ako   už   bolo   uvedené,   ide   o rozhodnutie   vydané   na   základe v poradí   piatej   žiadosti   o   prepustenie z väzby na slobodu. Súdom ustanovený advokát Mgr. P. M. opakovane podal žiadosti o prepustenie sťažovateľa na slobodu tak, ako mu to umožňuje § 79 ods. 3 Trestného poriadku.

10. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ústavný súd uvádza, že v zmysle jeho judikatúry je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú tak z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru.

12. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

13. Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 49/2009 ústavný súd zistil základné skutočnosti prípadu, tak ako sú uvedené v bode 2 tohto uznesenia. Väzba   u   sťažovateľa   bola   nariadená   uznesením sp. zn. 4   Tp   175/08 z   25.   októbra   2008   a počíta   sa   od   23.   októbra   2008 od   16,45   h.   Súdom ustanovený advokát podal v mene sťažovateľa opakované   žiadosti o prepustenie z väzby, tak ako to je uvedené v bode 2.1, pričom predmetom prieskumu sa stala v poradí piata ním podaná žiadosť.

14. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu, zamietol žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a sám   vo   veci   rozhodol   tak,   že neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby ani návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd vo veci rozhodol uvedeným spôsobom z dôvodu,   že na neverejnom   zasadnutí   okresného   súdu   bolo vyhlásené uznesenie,   ktoré nebolo zhodné s písomným vyhotovením rozhodnutia (neprijatie peňažnej záruky, ktoré sa uvádza vo vyhlásenom rozhodnutí, nebolo predmetom žiadosti sťažovateľa).

15. Krajský súd v namietanom uznesení okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby, nadriadený súd dospel k záveru, že táto nie je dôvodná a zamietol ju, pretože u obžalovaného i naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože obžalovaný je v súčasnosti stíhaný pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s prečinom falšovania   a pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradného znaku   a úradnej   značky   podľa   §   352   ods.   1   Tr.   zák.   a pre   zločin   podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v súbehu s prečinom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradného   znaku   a úradnej   značky spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 352 ods. 1 Tr. zák.

Z konania   obžalovaného,   t.   j.   zo   spôsobu,   akým   mal   páchať   majetkovú   trestnú činnosť a skutočnosť, že sa jej mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, keď bol trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. 3. 2007 sp. zn. 1T/37/2007, odsúdený pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Tr. zák., je daná dôvodná obava, že   obžalovaný   bude   v prípade   prepustenia   z väzby   na   slobodu   pokračovať   v trestnej činnosti, pre ktorú sa nachádza vo väzbe, pretože najmä majetkovou trestnou činnosťou si zadovažoval podstatný zdroj svojej obživy.

Podľa názoru nadriadeného súdu, tieto konkrétne skutočnosti dostatočne odôvodňujú trvanie väzby u obžalovaného aj v súčasnej dobe t. j. v štádiu súdneho konania.

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že proti obžalovanému vedie trestné stíhanie   aj   vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   PZ   v Trenčíne   pre   zločin   falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. a pre prečin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Súd I. stupňa nepochybil, keď poukázal aj na tieto skutočnosti, pretože charakterizujú osobu obžalovaného.

Aj pokiaľ ide o písomný sľub obžalovaného, tento nadriadený súd taktiež neprijal ani nahradenie väzby u neho dohľadom probačného a mediačného úradníka, pretože vzhľadom na osobu obžalovaného a povahu prejednávaného prípadu, tieto nie sú dostatočné k tomu, aby mu zabránili pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú sa nachádza vo väzbe (§ 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por.).

Námietka obžalovaného, že väzba u neho trvá neprimerane dlhý čas, nie je dôvodná, pretože v danom   prípade naďalej   existujú   relevantné   dôvody   väzby   a súd   koná   vo veci plynule,   prednostne,   s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením,   čo   vyplýva   z obsahu jednotlivých zápisníc o hlavnom pojednávaní.

Pokiaľ   ide   o sťažnostné   námietky   obžalovaného,   týkajúce   sa   konania a rozhodovania súdu I. stupňa o ním vznesenej námietke zaujatosti, nadriadený súd dospel k záveru, že súd I. stupňa konal plne v súlade s ustanovením § 32 ods. 6 Tr. por., pretože o námietke zaujatosti, ktorá nebola vznesená bez meškania, sa nekoná. V danom prípade bol obžalovaný o tomto procesnom postupe súdu poučený na hlavnom pojednávaní dňa 11. 2.   2010...   Vzhľadom   k tomu,   že   súd   I.   stupňa   o námietke   nekonal,   nebolo   vyhlásené rozhodnutie, proti ktorému Trestný poriadok opravný prostriedok pripúšťa.“

16. Ústavný súd po oboznámení sa s príslušnými dôkazmi súvisiacimi so sťažnosťou zistil, že krajský súd o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol sám potom, ako zrušil uznesenie okresného súdu. Vo svojom rozhodnutí odstránil predovšetkým formálnu chybu, ktorej sa dopustil okresný súd, konštatoval, že u sťažovateľa naďalej pretrvávajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože tento je stíhaný aj pre ďalšiu závažnú trestnú činnosť. Krajský súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj spôsob páchania   trestnej   činnosti   sťažovateľom   a skutočnosť,   že   k nej   došlo   v skúšobnej   dobe podmienečného odsúdenia, a poukázal aj na ďalšie skutočnosti, ktoré charakterizujú osobu sťažovateľa. Krajský súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že súd koná vo veci plynulo, prednostne,   s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením,   čo   považoval   po   preštudovaní kompletného spisového materiálu za preukázané aj ústavný súd.

17.   Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   pri   konaní o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu nerozhodoval o jeho námietke zaujatosti vznesenej proti predsedníčke senátu okresného súdu z dôvodu, že na ňu podal trestné oznámenie, na základe čoho možno mať dôvodné obavy o objektívnosti a nestrannosti jej ďalšieho rozhodovania vo veci; jeho opakované žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorých rozhodoval okresný súd, krajský súd   po podanej sťažnosti   vždy zamietol na základe tých istých dôvodov   a ako dôvod pre obavu z pokračovania v trestnej činnosti uviedol iné trestné stíhanie vedené proti nemu, čo je v rozpore s prezumpciou neviny.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať   za   udržateľné.   V tomto   smere   možno   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené, považovať za akceptovateľné. Krajský súd sa sám vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval uplatnenú námietku zaujatosti za opodstatnenú, zaoberal sa skúmaním   dôvodov   preventívnej   väzby   v príslušnom   štádiu   konania   a túto   aj   náležite odôvodnil. (Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v rámci konania o sťažnosti sa oboznámil so   všetkými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu   súvisiacimi s predchádzajúcimi   žiadosťami   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu a konštatoval,   že   ich   v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   neodôvodnené a arbitrárne).

18.   Po   preskúmaní   všetkých   skutočností   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd neaplikoval ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov v rozpore s ich účelom,   podstatou a zmyslom a nedospel k záveru,   že by jeho   skutkové alebo právne závery bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s označeným   článkami   ústavy a dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   pre   namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos/8/2010 z 18. februára 2010 odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   (Ústavný   súd   pre   úplnosť   uvádza,   že uznesením sp. zn. 6 T/49/2009 zo 17. septembra 2010 bol sťažovateľ prepustený z väzby na   slobodu   a jeho   väzba   bola   nahradená   písomným   sľubom   a dohľadom   probačného a mediačného úradníka.)

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

19. Sťažovateľ vo svojej druhej sťažnosti namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť právoplatným uznesením krajského súdu č.   k.   2   Tos/42/2010-1252   zo   14.   septembra   2010,   ktorým   krajský   súd   zrušil   uznesenie okresného súdu a rozhodol, že predsedníčka senátu JUDr. L. K. (ďalej len „predsedníčka senátu“)   nie   je   vylúčená   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 T/49/2009.

20.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer   k   prejednávanej   veci   alebo   k   osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

21. Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 T/49/2009 ústavný súd zistil základné skutočnosti prípadu, tak ako sú uvedené v bode   2   tohto   uznesenia.   V rámci   trestného   konania   vedeného   proti   sťažovateľovi   sa okresný   súd   a krajský   súd   opakovane   zaoberali   otázkou   zaujatosti   predsedníčky   senátu JUDr. L. K. Predmetom sťažnosti sa stalo rozhodnutie krajského súdu, tak ako to je uvedené v bode 2.2 tohto uznesenia.

22. Sťažovateľ vo svojej   sťažnosti požaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie krajského   súdu   č.   k.   2   Tos/42/2010-1252   z 24.   septembra   2010   a zároveň   požiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého právoplatného uznesenia krajského súdu. Podľa tvrdení sťažovateľa je daná zaujatosť sudkyne okresného súdu, čo vyplýva zo skutočností namietaných sťažovateľom, ale aj uplatnenou námietkou zaujatosti samotnou predsedníčkou senátu. Sťažovateľ poukázal na potrebu skúmania nestrannosti sudcu ako zo subjektívneho, tak aj objektívneho hľadiska, pričom podľa jeho názoru sú v uvedenom prípade splnené obe hľadiská zaujatosti, čo vyvoláva pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti rozhodovania sudcu   v jeho trestnej   veci,   pričom   krajský   súd   v napadnutom rozhodnutí uvedený   stav neakceptoval, a tým sa dopustil porušenia sťažovateľom označených práv.

23.   Skutkový   stav,   ktorý   predchádza   vydaniu   rozhodnutia   o nevylúčení   sudkyne z rozhodovania v trestnej veci, je takýto:

Dňa 4. februára 2010 podal sťažovateľ podľa § 31 Trestného poriadku okresnému súdu návrh na vylúčenie predsedníčky senátu z konania v jeho trestnej veci z dôvodu, že 25. januára 2010 na ňu podal trestné oznámenie. Písomné odôvodnenie svojho návrhu doplnil na pojednávaní uskutočnenom 11. februára 2010, na ktorom bol poučený podľa § 31 ods. 4 a § 32 ods. 6 Trestného poriadku, že námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, a preto o námietke, ktorá nebola vznesená bezodkladne,   sa   nekoná. Následne 18. februára 2010 podal sťažovateľ „sťažnosť proti rozhodnutiu senátu okresného súdu o vylúčení predsedu senátu“. Krajskému súdu oznámila 17. marca 2010 svoju zaujatosť predsedníčka   senátu   s odôvodnením,   že   okresnému   súdu   bol   11.   marca   2010   doručený návrh obhajcu sťažovateľa na jej vylúčenie s dokladmi preukazujúcimi, že Úrad špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   prijal   trestné   oznámenie sťažovateľa na jej osobu pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, prijímania úplatku a iných trestných činov, ktoré oznámenie odovzdal Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ, Nitra   na   vybavenie.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Nto/3/2010   z 23.   marca   2010 rozhodol, že predsedníčka senátu nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 T/49/2009, s odôvodnením, že na uplatnenie inštitútu § 31 ods. 1 Trestného poriadku sú potrebné pochybnosti o pomere sudcu k prejednávanej veci alebo osobám, pričom pod pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť zainteresovanosť orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie a existencia takého vzťahu, resp. pomeru je preukázaná, k čomu v danom prípade nedošlo.   Uplatnenie   tohto   inštitútu   neprichádza   do   úvahy,   ak   obžalovaný   podá   na konajúceho   sudcu   trestné   oznámenie.   Dňa 26.   apríla   2010   podal   sťažovateľ   opakovane návrh na vylúčenie predsedníčky senátu z vykonávania úkonov v trestnej veci. Okresný súd uznesením   sp.   zn.   6   T/49/2009   z 27.   mája   2010   rozhodol,   že   predsedníčka   senátu   je vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi, proti ktorému podal sťažnosť okresný prokurátor. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/22/2010 z 9. júna 2010   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   s odôvodnením,   že   ide   o námietku,   ktorá   bola vznesená opakovane a z tých istých dôvodov. Dňa 27. júla 2010 podal právny zástupca sťažovateľa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) návrh na   odňatie   jeho   trestnej   veci   Okresnému   súdu   Nitra   a Krajskému   súdu   v Nitre   a jej prikázanie   inému   okresnému   súdu   v obvode   iného   krajského   súdu   z dôvodu,   že   nie   je zabezpečený   spravodlivý   proces   v jeho   trestnej   veci   pre   uplatnené   námietky   zaujatosti. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndt 11/2010 z 18. augusta 2010 rozhodol, že trestná vec sťažovateľa sa krajskému súdu neodníma a krajský súd uznesením sp. zn. 2 Nto/6/2010 z 26. augusta 2010 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa a vec sa okresnému súdu neodníma. Dňa 16. septembra 2010 podal sťažovateľ opätovne námietku zaujatosti predsedníčky senátu, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 6T/49/2009 zo 17. septembra 2010 tak, že   predsedníčka senátu je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť okresný prokurátor a krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/42/2010 z 24. septembra 2010   (ktoré   je   predmetom   sťažnosti),   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   a rozhodol,   že predsedníčka   senátu   nie   je   vylúčená   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   vo   veci sťažovateľa.

24. Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:„K   osobnej   zaujatosti   sudcu   môže   dojsť   len   vtedy,   ak   je   vzťah   sudcu   k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. por. takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je spôsobilý rozhodnúť nestranne a nezávisle a tento vzťah by sa takým mohol javiť aj navonok. Pomer sudcu k veci môže spočívať napríklad v tom, že sám sudca alebo jemu blízka osoba boli prejednávanou vecou poškodení alebo boli jej svedkom. Z dikcie zákona, ale aj povahy   problému   vyplýva,   že   prejednávanou   vecou   sa   rozumie   skutok   a všetky   faktické okolnosti   s ním   súvisiace,   pričom   pomer   vylúčenej   osoby   musí   mať   celkove   konkrétnu podobu,   musí   mať   osobný   charakter,   aby   mohol   byť   dostatočne   vážnym   dôvodom podmieňujúcim vznik pochybností o schopnosti takej osoby pristupovať k veci a k úkonom, ktoré sa jej týkajú objektívne. Nemôže ísť preto o pomer abstraktného rázu.

V zmysle   §   31   ods.   1   Tr.   por.   sudcu   možno   teda   vylúčiť   z vykonávania   úkonov v konkrétnej veci len celkom výnimočne a zo závažných dôvodov, ktoré by mu zjavne bránili rozhodnúť   objektívne,   nezaujato   a spravodlivo   v súlade   so   zákonom,   pre   jeho   vzťah k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka.

Žaloba na ochranu osobnosti podaná obžalovaným v občianskom súdnom konaní proti predsedníčke senátu, preto sama osebe nemôže opodstatniť vylúčenie   predsedníčky senátu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania,   pretože   nevyhnutnou   súčasťou profesionality sudcu je to, aby bol schopný, napriek takejto žalobe, podanej so zjavným zámerom,   rozhodnúť   nestranne,   zákonne   a spravodlivo   v trestnej   veci,   ktorá   mu   bola pridelená   na   rozhodnutie   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov schválených   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   do   jednotlivých   senátov, v ktorej sa stala zákonnou sudkyňou na prerokovanie veci v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

K dôvodom   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   ohľadne   osobnej   zaujatosti predsedníčky senátu je potrebné navyše uviesť, že jej bola zverená rozhodovacia právomoc, ktorá má svoje špecifikum v tom, že dala súhlas na svoje zvolenie do funkcie sudkyne, že práve ona je oprávnená a zároveň aj povinná prejednávať a rozhodovať jej pridelené veci zákonom predpísaným spôsobom a že výkon funkcie sudcu predpokladá u nej taký vysoký stupeň profesionality, ktorá je i v takomto prípade zárukou jej nestrannosti a nezaujatosti. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani už spomínaná žaloba na ochranu osobnosti.“

25. Ústavný súd nepovažuje závery krajského súdu za arbitrárne a rovnako aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným už ani preto,   že ústavný   súd nie je opravným súdom   právnych názorov všeobecných súdov.

Nestrannosť je neodmysliteľným atribútom pojmu súd. Definuje sa   zvyčajne ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti. Možno pritom rozlišovať subjektívny prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro interno a subjektívny prístup, pri ktorom   sa   skúma,   či   sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   sa   vylúčili   akékoľvek pochybnosti v tomto smere (Piersack c. Belgicko, § 30).

Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak, čo je však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej zaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu (Boekmans c. Belgicko).

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek   tomu   jeho   nestrannosť   môže   byť vystavená   oprávneným   pochybnostiam   so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán a predovšetkým obvineného (Delcourt c. Belgicko). Otázka objektívnej   nestrannosti   sa   kladie   spravidla   v prípadoch,   v ktorých   sudca   postupne vykonával v tej istej veci rôzne funkcie.

Sťažovateľ   v skúmanej   námietke   zaujatosti   zo   17.   septembra   2010   poukazuje   na novú skutočnosť (neexistujúcu v čase uplatnenia predchádzajúcej námietky zaujatosti z 26. apríla 2010), podľa ktorej 16. septembra 2010 podal proti predsedníčke senátu žalobu o ochranu osobnosti, a to z toho istého dôvodu, pre ktorý proti nej uplatnil predchádzajúce námietky   zaujatosti.   Vzhľadom   na   uvedené   je   predmetom   skúmania   ústavného   súdu zásadná otázka, či skutočnosť, že obžalovaný ako žalobca vedie občianskoprávne súdne konanie proti predsedníčke senátu ako žalovanej, ktorá rozhoduje v trestnej veci vedenej proti obžalovanému, možno bez ďalšieho považovať za dôvod na vylúčenie predsedníčky senátu z konania pre zaujatosť.

Pri   riešení   takto   definovanej   otázky   treba   v prvom   rade   ustáliť,   či   námietku sťažovateľa   treba   považovať za   námietku   subjektívnej   nestrannosti   predsedníčky   senátu alebo za námietku jej objektívnej nestrannosti.

Podľa názoru ústavného súdu ide o námietku subjektívnej nestrannosti predsedníčky senátu, pretože skutočnosť, že sa predsedníčka senátu stala žalovanou v občianskoprávnom konaní,   nemožno   hodnotiť   ako   štatút   či   funkciu,   ktorú   vykonáva,   a to   tým   viac,   že žalovanou   v občianskoprávnom   spore   sa   nestala   z vlastnej   vôle,   ale   z rozhodnutia sťažovateľa ako žalobcu.

Ako to už bolo uvedené, v prípade námietky subjektívnej nestrannosti je potrebné skúmať,   čo   si   sudca   myslí   pro   foro   interno,   resp.   hodnotiť   jeho   navonok   prejavené správanie.   Námietku   zaujatosti   v uvedenom   prípade   vyslovila   aj   samotná   predsedníčka senátu.   Ústavný   súd   sa   pri   jej   posudzovaní   stotožnil   so   závermi   krajského   súdu,   ktorý námietke nevyhovel, keďže bolo náležite preukázané, že tak objektívna, ako aj subjektívna nestrannosť v danom prípade súvisí výlučne s rozhodovacou činnosťou predsedníčky senátu v trestnej veci sťažovateľa – jeho väzbou. V záveroch krajského súdu, že neboli naplnené znaky   osobnej   zaujatosti   predsedníčky   senátu   k sťažovateľovi   takej   vnútornej   kvality a intenzity, že by nebola spôsobilá nestranne a nezávisle vec rozhodnúť, nemožno nájsť prvky   arbitrárnosti   a svojvôle.   Ústavný   súd   taktiež   zdôrazňuje,   že   profesionalita   sudcu vyžaduje, aby aj napriek podanej žalobe o ochranu osobnosti bol spôsobilý vec rozhodnúť nestranne, zákonne a spravodlivo.

26. K rozhodnutiam ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 47/05, ktoré sťažovateľ uviedol   na podporu svojich   tvrdení o porušení označených práv podľa ústavy a dohovoru, ústavný súd uvádza, že ide o rozhodnutia týkajúce sa vecí, v ktorých nálezy   boli   vydané   na   podklade   zásadne   odlišných   skutočností   skúmaných   v súvislosti s uplatnenou námietkou zaujatosti.

Závery krajského súdu preto ústavný súd považuje za neporušujúce sťažovateľom uvedené   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie namieta.

27. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené   vo   výroku   tohto   uznesenia.   Ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   sa   už   ústavný   súd nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011