znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 396/2010-11Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. M., G., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/175/2010 z 30. júna 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Revúca č. k. 5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 16. septembra 2010 doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 12 Co/175/2010 z 30. júna 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010.

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   žalobou   podanou   na okresnom   súde   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   S   1/2009   sa   domáhal „preskúmania postupu a zákonnosti výboru a členskej schôdze P. podľa piatej časti OSP, s tým, že tieto rozhodnutia   podliehajú   prieskumu   správnym   súdom v rámci   správneho   súdnictva   podľa § 244   OSP...“.   Okresný   súd   pristúpil   k vyrubeniu   súdneho   poplatku   z návrhu   v   sume 99,50 €, ktorý bol sťažovateľom zaplatený až dodatočne potom, ako okresný súd svojím uznesením č. k. 5 S 1/2009-74 z 8. decembra 2009 konanie vo veci zastavil, a to z dôvodu, že sťažovateľ ako navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok z návrhu v plnej výške, a to ani po výzve   súdu.   Spolu   s dodatočným   zaplatením   súdneho   poplatku   sťažovateľ   požiadal   súd o vrátenie   preplatku   zo   zaplateného   súdneho   poplatku   v sume   33,50 €,   čiže   tú   časť zaplateného súdneho poplatku, ktorá prevyšuje sumu 66 €. Okresný súd svojím uznesením č. k. 5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010 návrh sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie oprel o úvahu, že rozhodnutie poľovníckeho združenia o vylúčení niektorého z jeho členov zo združenia, ktoré sťažovateľ napáda, je síce rozhodnutím o právach a povinnostiach člena združenia ako fyzickej osoby, ale takéto rozhodnutie nie je rozhodnutím vydaným v oblasti verejnej správy, pretože vzťah P. a člena družstva je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy. V nadväznosti na uvedené dospel okresný súd k názoru, že bude v predmetnej   právnej   veci   sťažovateľa   postupovať   podľa   prvej   a tretej   hlavy   zákona č.99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj „OSP“) a preskúmavať napadnuté rozhodnutie orgánu poľovníckeho združenia v klasickom občianskoprávnom konaní, a nie v správnom súdnictve podľa ustanovení § 244 a nasl. OSP. Od uvedeného okresný súd následne odvíjal aj stanovenie výšky poplatkovej povinnosti z návrhu pre sťažovateľa v jeho právnej veci.

3.   Sťažovateľ   napadol   ústavnou   sťažnosťou   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 12 Co/175/2010 z 30. júna 2010, ktorým tento súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010. Jeho argumentácia sa koncentruje do dvoch oblastí.

3.1   V prvej   napáda   nesprávny   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   sa   stotožnil s právnym   názorom   prvostupňového   súdu   v otázke   toho,   podľa   ktorého   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   je   potrebné   preskúmať   ním   napadnuté   rozhodnutie kompetentného orgánu P., pričom v podstatnom uviedol:

„Skutočnosť,   že   rozhodnutie   P.   nie   je   výsledkom   postupu,   ktorý   je   formálne regulovaný správnym poriadkom, neznamená, že také rozhodnutie nepodlieha preskúmaniu súdom v rámci správneho súdnictva. Rozhodnutie, ktoré je predmetom tohto preskúmania je individuálnym správnym aktom, pretože zasiahlo do záujmov, slobôd a práv, ukladá práva a povinnosti a je určené konkrétnemu adresátovi.

Vylúčenie takéhoto   rozhodnutia zo súdneho preskúmavania v správnom súdnictve môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety Ústavy SR. Obsah práva na súdnu ochranu...   nespočíva   len   v ochrane   uskutočnenia   riadneho   a spravodlivého   súdneho konania t. j. jeho priebehu, ale aj v ústavnej ochrane prístupu k súdu. V rámci správneho súdnictva   sú   iné   procesnoprávne   postupy   a princípy   (kasačný   princíp)   ako   v rámci všeobecného súdnictva,   a v tom je porušenie môjho práva na spravodlivý proces,   ktoré zatiaľ vyústilo v porušení môjho práva na vrátenie preplatku na súdnom poplatku ako aj na právnom názore porušovateľa, že mi odmietol poskytnúť ochranu správneho súdnictva.“

3.2   V druhej   napáda   arbitrárnosť   uznesenia   krajského   súdu,   ktorý   sa   dostatočne nevysporiadal s jeho prednesenými námietkami a argumentmi:

„Poukazujem   na   neúplnosť   a nesprávnosť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu,   ktorý   sa   vôbec   nezaoberal   mojím   odvolaním   brojacim   práve   proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Odkaz odvolacieho súdu na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil, podľa mňa bolo nedostatočné. Súd...   bližšie   nevysvetlil,   prečo   pri   prejednávaní   môjho   prípadu   sa   nemôže   postupovať v rámci   správneho   súdnictva,   ale   v klasickom   občianskom   súdnom   konaní.   Z práva   na spravodlivý proces totiž vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne i mojimi námietkami, argumentami.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „...   Krajský   súd...   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Co/175/2010   potvrdením uznesenia   Okresného   súdu...   č.   k.   5   S   1/2009-96   z 7.   4.   2010   o zamietnutí   návrhu sťažovateľa na vrátenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania vo výške 33,50 €, porušil základné práva sťažovateľa... vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.

... Uznesenie Krajského súdu... č. k. 12 Co/175/2010-116 z 30. 6. 2010 sa v plnom rozsahu zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 12 Co/175/2010-116 z 30. júna 2010 v spojení s uznesením okresného   súdu   č.   k.   5   S   1/2009-96   zo   7.   apríla   2010.   Jeho   podstatná   argumentácia spočívala   (bod   3)   v nesprávnom   právnom   posúdení   predmetu   sporu   a od   toho   sa odvíjajúcom   postupe   súdov   podľa   sťažovateľom   navrhovaných   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku   pojednávajúcich   o správnom   súdnictve   a na   to   nadväzujúcu   výšku poplatkovej povinnosti z návrhu.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

9.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

10. Krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 12 Co/175/2010 z 30. júna 2010 v podstatnom uviedol:

„... Krajský súd preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu určenom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a toto uznesenie postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. potvrdil, pretože je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. pokiaľ odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a stotožnil sa s dôvodmi, ktoré okresný súd uviedol v súlade so zákonom, môže odkázať na toto rozhodnutie a stotožniť sa aj s dôvodmi, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol. Odvolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia okresného súdu, ktoré si osvojil a ktoré považuje za vecne, ale aj právne správne.

Treba zdôrazniť, že okresný súd neodmietol poskytnúť účastníkovi konania, ktorý sa naňho obrátil s návrhom na vyriešenie spornej otázky prejednať vec, dospel len k záveru, že nie   je   možné   postupovať   podľa   tých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré v návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol a na ktorých trvá aj v rámci odvolacieho konania, ale musí postupovať inak v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, nie však podľa vymedzeného ust. § 244 Občianskeho súdneho poriadku, ale postupom podľa tých častí Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa týkajú iných vecí a teda nie vecí správneho súdnictva. Pokiaľ uvedené rozhodnutie nie je možné preskúmať v správnom súdnictve, ale v klasickom občianskom súdnom konaní, potom aj poplatková povinnosť vyplýva z iného ustanovenia   Zákona   o súdnych   poplatkoch,   na   základe   ktorého   okresný   súd   poplatkovú povinnosť uložil a to v správnej výške s tým, že dovyrubenie súdneho poplatku bolo v súlade so   Zákonom   o súdnych   poplatkoch.   Navrhovateľovi   nebola   odňatá   možnosť   konať   pred súdom, preto nie sú dôvody na zmenu súdneho rozhodnutia, ktorým zamietol prvostupňový súd návrh na vrátenie zaplateného súdneho poplatku a súdne konanie bude pokračovať v súlade s hmotnoprávnymi aj procesnými ustanoveniami nášho právneho poriadku.“

11.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu s potvrdenými   závermi   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   považoval   ústavný   súd   za podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu:

«... Nakoľko pri podaní návrhu nebol navrhovateľom súdny poplatok zaplatený, súd ho... vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a to pôvodne vo výške 66,- € podľa položky 10 písm.   a/   Sadzobníka   súdnych   poplatkov.   Dňa   20.   10.   2009   súd   právnym   zástupcom účastníkov konania adresoval oznámenie a poučenie podľa § 100 ods. 1 O. s. p., v ktorom uviedol, že navrhovateľom uplatnený nárok bude posudzovať ako občiansko-právny nárok a v konaní bude postupovať podľa prvej a tretej časti Občianskeho súdneho poriadku a nie podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V súvislostí s týmto oznámením zároveň doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa výzvu na zaplatenie doplatku súdneho poplatku vo výške 33,50 € podľa položky č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov...

Vecný   rozsah   preskúmavacej   pôsobnosti   súdov   v   správnom   súdnictve,   teda vymedzenie toho, ktoré rozhodnutia podliehajú súdnemu prieskumu je uvedený v ust. § 244 O. s. p.... Podmienkou, aby súdy v správnom súdnictve mohli určité rozhodnutie alebo postup preskúmať je, aby sa jednalo o rozhodnutie orgánu alebo osoby uvedenej v ust. § 244 ods. 2 O. s. p.... Pri posudzovaní, či návrh navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia výboru a členskej schôdze P. je rozhodnutím podliehajúcim prieskumu súdu v správnom súdnictve súd skúmal, či sa jedná o rozhodnutie vydané niektorým z orgánov alebo   osôb   uvedených   v   ust.   §   244   ods.   2   O.   s.   p.   Nakoľko   Poľovnícke   združenie   je občianskym združením, teda právnickou osobou, ktorá vznikla podľa Zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov (§ 18 ods. 2 písm. a/ Občianskeho zákonníka), je zrejmé, že nejde ani o orgán   štátnej   správy   ani   územnej   samosprávy.   Taktiež   nejde   o   orgán   záujmovej samosprávy,   pod   ktorými   teória   správneho   práva   rozumie   subjekty   korporatívneho charakteru pôsobiace spravidla na profesijnom základe - profesijné komory (advokátov, lekárov,   architektov).   Rozhodnutia   právnickej   osoby   podliehajú   v   zmysle   §   244   ods.   2 O. s. p.   súdnemu   prieskumu   v   správnom   súdnictve   len   v prípade,   že   im   zákon   zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti   verejnej správy. Rozhodnutia poľovníckeho združenia by podliehali súdnemu prieskumu v správnom súdnictve v prípade,   ak by sa týkali   oblasti verejnej správy a zákon (nie predpis nižšej právnej   sily,   alebo   ich   interný   akt)   by   im   v tomto   smere   zveril   právomoc   rozhodovať o právach   a povinnostiach   fyzických   alebo   právnických   osôb.   Aj   keď   pojem   „verejnej správy“ nie je možné dostatočne pozitívne vymedziť, možno ho charakterizovať tak, že sa jedná o realizáciu verejnej moci, ktorá má sledovať určitý verejný cieľ alebo záujem alebo realizáciu zákona, ktorá je vykonaná osobami, ktoré nie sú osobami nezávislými (od štátu). Rozhodnutie   poľovníckeho   združenia   o vylúčení   niektorého   z jeho   členov   zo združenia je síce rozhodnutím o právach a povinnostiach tohto člena ako fyzickej osoby. Nie je to však rozhodnutie v oblasti verejnej správy, nakoľko vzťah združenia a jeho člena je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy. Je zrejmé, že rozhodnutie poľovníckeho   združenia   o vylúčení   svojho   člena   nie   je   realizáciou   verejnej   moci,   ani nesleduje   žiadny   verejný   cieľ   alebo   záujem,   ani   nerealizuje   zákon,   ale   interný   predpis združenia, ktorým sú stanovy. Je taktiež zrejmé, že Zákon č. 23/ 1962 Zb. o poľovníctve ani žiadny   iný   zákon   poľovníckym   združeniam   nezveril   rozhodovaciu   právomoc   o právach a povinnostiach   ich   členov   práve   z dôvodu,   že   tieto   sú   internou,   súkromnoprávnou záležitosťou združenia.

Navrhovateľ vo svojom podaní doručenom súdu dňa 18. 11. 2009 uviedol, že vyššie prezentovaný   názor   súdu   je   v   rozpore   s   doterajšou   súdnou   praxou,   rozhodnutiami Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   R   28/   1997   a   R   64/   1999   a   vykazuje   znaky arbitrárnosti.   V   tejto   súvislosti   si   súd   dovolí   poznamenať,   že   uvedené   rozhodnutia   sú skutkovo úplne odlišné od predmetnej veci.   V   rozhodnutí R   28/ 1997 sa riešila otázka preskúmavania   rozhodnutia   Lesného   úradu   o   disciplinárnom   opatrení   za   disciplinárne previnenie   spočívajúce   v   porušení   povinností   ustanovených   právnymi   predpismi upravujúcimi   výkon   poľovníctva...   V   danom   prípade   sa   jednalo   teda   o   preskúmavanie rozhodnutia orgánu štátnej správy, ktoré sa týka oblasti verejnej správy. Keď navrhovateľ aplikoval   toto   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   na   predmetný   prípad,   pravdepodobne nesprávne   stotožnil   rozhodnutie   štátneho   orgánu   o   správnom   delikte   fyzickej   osoby s rozhodnutím   poľovníckeho   združenia   o   konaní   fyzickej   osoby   v rozpore   so   stanovami združenia. Konanie člena združenia v rozpore so stanovami združenia a zo toho vyplývajúce rozhodnutie o jeho vylúčení a spáchanie správneho deliktu a z toho vyplývajúca sankcia sú však dve odlišné kategórie. V rozhodnutí R 64/1999 sa rieši otázka vecnej príslušnosti okresného súdu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia poľovníckeho združenia o vylúčení člena, ktorú súd nepopiera, nakoľko vyplýva priamo zo Zákona o združovaní občanom (§ 15 ods.   1   Zákona   o združovaní   občanov).   Naopak,   z   toho,   že   súd   mienil   vec   meritórne preskúmať   je   zrejmé,   že   prijal   svoju   vecnú   príslušnosť,   ktorú   samozrejme   skúmal   na začiatku konania.

Súd   v   predmetnom   konaní   neodmietol   preskúmať   rozhodnutie   výboru   a   členskej schôdze p. z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti alebo nedostatku právomoci. Povinnosť súdu preskúmavať takého rozhodnutia vyplýva priamo zo zákona. Ako však bolo vyššie uvedené,   uvedené rozhodnutia   nie je možné preskúmať v správnom   súdnictve...,   ale len v klasickom občianskoprávnom konaní podľa prvej a tretej hlavy O. s. p.. Svoj právny názor opiera okrem iného o rozhodnutie ÚS ČR Sb. ÚS 36/98, ktoré na predmetnú vec možno aplikovať, nakoľko zákonná úprava § 244 O. s. p. bola v čase jeho vydania totožná v Českej aj Slovenskej republike. Podľa tohto rozhodnutia stanovisko, podľa ktorého na preskúmanie rozhodnutí niektorého z orgánov združenia (§ 15 ods. 1. Zák. č. 83/1990 Zb.) nemožno použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa konania pred súdom   a že   preto   je   vec   nutné   posudzovať   podľa   osobitných   ustanovení   o   správnom súdnictve opomínajú, že tieto rozhodnutia, vydané na základe stanov alebo poriadku nie sú rozhodnutiami   vydávanými   v oblasti   verejnej   správy,   čo   je   základnou   podmienkou prieskumu v správnom súdnictve podľa ust. § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ak teda nie je možný postup podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej správne súdnictvo, zostáva len, vzhľadom na ustanovenie § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s prihliadnutím na ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona č. 83/ 1990 Zb. primerane aplikovať časť prvú a tretiu Občianskeho súdneho poriadku, prirodzene napríklad s tým rozdielom, že funkčne príslušný je výlučne okresný súd riadiaci sa kasačným princípom. Inými   slovami   ide   o občianske   konanie   sui   generis,   v ktorom   ustanovenia   piatej   časti občianskeho súdneho poriadku aplikovať nemožno.»

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13. Podstatná argumentácia sťažovateľa spočívala (bod 3 a 7) v jeho právnom názore že, „...   nie   je   rozhodujúce   to,   že   správne   orgány   niekedy   rozhodujú   aj   o právach a povinnostiach   súkromnoprávneho   charakteru.   Pri   správnych   orgánoch   ako   je   orgán záujmovej   samosprávy,   ďalšie   právnické   osoby...   ak   im   zákon   zveril   rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb,   je podmienkou súdneho prieskumu,   že musia rozhodovať v oblasti verejnej správy. V pochybnostiach treba preskúmať najmä to, či práva alebo   povinnosti,   ktorých   sa   rozhodovanie   takých   orgánov   dotýka   má   verejnoprávnu povahu,   prípadne   aspoň   zmiešanú   verejnoprávnu   a súkromnoprávnu   povahu.“. K napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažovateľ   poznamenal: „Jednostranný a formalistický výklad, ktorý urobil porušovateľ vo veci sťažovateľa, vzhľadom na uvedené skutočnosti,   javí   sa   ako   zjavne   neodôvodnený   a arbitrárny,   odôvodnenie   rozhodnutia porušovateľa   je   nepresvedčivé   a zjavne   neodôvodnené,   čím   sa   reálne   nezabezpečilo uplatnenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy,   čl. 6   dohovoru.“ V danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 12 Co/175/2010 z 30. júna 2010 v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 5 S 1/2009-96 zo 7. apríla 2010 boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu ani okresného súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   v jeho spojitosti s napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

15. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým uznesením   krajského   súdu   v jeho   spojení   s napadnutým   uznesením   okresného   súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu č. k. 12 Co/175/2010-116 z 30. júna 2010), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. októbra 2010